Dvadsiata ôsma kapitola


Mark sa za otcom díval, až kým mu nezmizol z očí. Vtedy ho pochytil
strach. „Čo ak sa im niečo stane,“ napadlo mu. „Nie, nič sa im nestane,“
presviedčal sám seba a pomaly sa pohol smerom do Chrabromilskej veže. Keď
vošiel dnu, vrhli sa na neho Ron s Hermionou. Povedal im, že už treba iba
čakať kedy sa vráti. Nič viac im nechcel prezradiť. Po niekoľkých
minútach presviedčania a vypytovania to vzdali a všetci traja si posadali
do kresiel a čakali. Občas prehodili slovko, dve ale inak sedeli úplne
potichu. Každý sa zaoberal vlastnými myšlienkami. Okolo polnoci sa
klubovňa úplne vyprázdnila a Ron pomaly, ale isto usínal. Keď Ron zaspal,
Hermione niečo napadlo: „Mark, čo pred nami, s Harrym tajíte.“
„Čo by sme tajili?“ čo najnevinnejšie sa spýtal Mark.
„Dobre vieš o čom hovorím,“ hnevala sa Hermiona.
„Neviem,“ klamal Mark.
„Mark ja som tiež videla tú fotku,“ pripomenula mu Hermiona.
„Akú fotku máš na mysli?“ stále sa robil nechápavým Mark.
„Tú fotku tvojej TETY, ktorú si nám ukazoval v septembri,“ zvýraznila
Hermiona.
„Nechápem na čo narážaš,“ vytrvalo odolával Mark.
„Mark, prestaň!“ okríkla ho. „Je Harry tvoj bratranec?“ spýtala sa priamo.
„Hej, je,“ priznal Mark.
„To, to ste nám celú tu dobu tajili?“ neverila Hermiona.
„Vlastne áno.“
„A prečo ste nám to nechceli povedať?“ nechápala Hermiona.
„Nó, my sme nevedeli ako by ste reagovali,“ zahováral Mark.
„Ako by sme mali reagovať?“ čudovala sa Hermiona. „Vari si myslíš, že by
sme to niekomu povedali? Keď ste nechceli aby sa to vedelo, nikomu by sme
to nepovedali!“ vysvetľovala Hermiona.
„Ja viem, prepáč,“ ospravedlnil sa Mark.
Zvyšok noci už mlčali.
Harry sa obzrel a videl, ako Snape visí na konári asi dva metre nad
zemou. Lupin sa okamžite prebral a začal vyskakovať aby na neho dočiahol.
Snape sa zatiaľ neúspešne pokúšal dostať na konár na ktorom visel.
„Počkajte, pomôžem vám,“ vyhŕkol Harry a chystal sa zliesť dolu.
„Nelez sem! Na konároch sa kĺže,“ nesúhlasil Snape, no práve vtedy mu
Lupin zahryzol do topánky. Snape sa ho pokúšal striasť, ale držal sa
veľmi pevne. Harry sadol na metlu a opatrne, ale veľmi rýchlo sa začal
spúšťať ku Snapovi. Tomu sa už začínali kĺzať ruky. Držať seba a ešte aj
Lupina bolo dosť ťažké. Harry sa k nemu vzniesol a ľahol si na metlu aby
ho mohol chytiť za ruky a vytiahnuť na nejaký bezpečný konár. Lupin mu
však čoraz zúrivejšie držal nohu. Snape už nevedel ako ho striasť a tak
ho začal kopať do papule. Po niekoľkých márnych pokusoch ho však pustil a
Harry ho okamžite vyniesol z dosahu Lupinových zubov.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Harry keď sa usadili v bezpečí koruny.
„Hej, vďaka. Znovu si mi zachránil život,“ povedal Snape keď sa trochu
vydýchal.
„Nepohrýzol vás?“ pýtal sa ignorujúc poznámku o opätovnom zachránení.
„Nie. Chytil len topánku. Ale skoro mi rozpučil nohu. Má strašne silné
zuby,“ povedal Snape a šúchal si nohu.
„Chudák. Ten má dneska ťažkú noc,“ poznamenal Harry.
„To teda áno,“ súhlasil Snape a zahľadel sa dolu. Lupin zúrivo vrčal a
zabodával sa do nich pohľadom.
„Koľko je hodín?“ spýtal sa Snape.
„Asi tri štvrte na päť,“ odvetil Harry.
„Za chvíľu bude svitať,“ konštatoval Snape a ako na potvrdenie jeho slov
sa začal Lupin zmietať v bolestivých kŕčoch. Bolestivo zavyl a
transfigurovaný zostal ležať na zemi. Sťažka oddychoval.
„Remus?“ neisto sa spýtal Harry.
„Už som v poriadku,“ zachrčal Lupin.
„Poď,“ pobádal ho Snape a začal liezť dolu. Išiel dosť opatrne. Bál sa,
aby sa znovu nešmykol. Harry sadol na Blesk a zletel k Lupinovi.
„Severus, si v poriadku?“ neisto a previnilo sa spýtal Lupin.
„Nič mi nie je. A čo ty?“ oplatil mu otázku.
„Tiež som v poriadku. Prepáč,“ ospravedlňoval sa mu.
„Zaujímalo by ma, prečo si nevzal ten elixír,“ pozrel na neho nahnevane
Snape.
„Ja,...Prepáč.“
„Mne sa neospravedlňuj! Na Harryho si skočil tiež a myslím, že to bolo
nebezpečnejšie! Nechcel si ho náhodou chrániť?!“ stupňoval svoj hnev
Snape.
„Mne nič nie je!“ ozval sa Harry.
„Vážne? Harry, prepáč,“ vystrašene sa ospravedlňoval Lupin.
„Bolo to od teba maximálne nezodpovedné!“ vrčal na neho Snape.
„JA VIEM! Dobre viem, že som urobil hlúposť! Mrzí ma to! Aj tak to
nestálo za nič,“ zúfalo vybuchol Lupin.
„Nie, on neušiel,“ protirečil mu Harry.
„Ako to myslíš?“ čudoval sa Lupin.
„Ja som ho chytil,“ ozval sa už menej nahnevane Snape.
„A kde je,“ chcel vedieť Remus.
„Hore na strome,“ odvetil Snape a privolal zviazaného Pettigrewa. Ten
pišťal ako bláznivý. Lupin už chcel po ňom chňapnúť, ale Snape ho včas
stiahol.
„Daj mi ho,“ povedal Remus.
„Nie. Odnesiem ho na ministerstvo,“ nepustil ho Snape.
„Fajn, tak poďme,“ ozval sa Harry.
„Povedal som, že ho odnesiem ja. Vy sa vrátite do hradu,“ prikázal im
Snape.
„A to už prečo!“ nahneval sa Lupin.
„Pretože, keď Dumbledore zistí, že ste neboli v noci na hrade bude zúriť.
Ani jeden ste sem nemali ísť. Takže sa tam okamžite vrátite!“ schladil ho
Snape.
„Dobre, dobre. Vrátime sa do hradu,“ podvolil sa Lupin.
Snape vytiahol z vrecka brko a začaroval ho. Potom ho podal Harrymu a
Lupinovi. Trochu nesmelo ho obaja chytili a o niekoľko sekúnd nimi trhlo
prenášadlo. Snape si povzdychol a odtransfiguroval Pettigrewa. Ten zostal
vystrašene pišťať na zemi.
„Vstávaj!“ chladne zavrčal Snape.
„Severus, kamarát, však nedopustíš aby ma dostali?!“ žobronil Červochvost.
„Nie? Dostal som ťa ja a ja ťa odovzdám ministerstvu,“ odsekol Snape a
jeho hlas bol chladný ako severák.
„Ale, Severus, Veď sme kolegovia!“ podlizoval sa ďalej.
„Kolegovia?! Si si tým istý!!!“ Podivne sa pousmial Snape.
„Sme predsa na rovnakej strane,“ nedal sa Peter.
„Na rovnakej strane nie sme od vtedy, čo si Lily predal JEMU!“ zúrivo na
neho zasyčal Snape. Červochvost sa len vystrašene schúlil do klbka a
sledoval čo sa bude diať. Snape na neho zamieril prútikom a... .