Tridsiata tretia kapitola Mark rýchlo vybehol do izby a prezliekol sa do habitu. Pri posteli si našiel kôpku darčekov od Harryho, Rona a Hermiony. Všetky vybalil a išiel ich pohľadať, aby sa im poďakoval. Zišiel do chlapčenskej spálne šiesteho ročníka, no tá bola prázdna. Prešiel až do klubovne, a tam sa rozhodol na nich počkať. Po pol hodinke jeho čakanie zožalo úspech a spoza Tučnej pani začul Ronov hlas. Pribehol k obrazu, otvoril ho a zostal zarazene stáť. Naskytol sa mu pohľad na tých dvoch, stojacich tak dva metre od seba, celých červených od zlosti. Harryho nikde nevidel. Vtedy si ho všimla Hermiona, hodila na Rona ešte posledný zúrivý pohľad a otočila sa na Marka: „Ahoj, Mark, už ti je lepšie?“ spýtala sa ho s zle potláčanou zlosťou v hlase. „Hej, ďakujem. Už mi je fajn. Stalo sa snáď niečo?“ opýtal sa, zarazene na nich hľadiac. „Čo by sa stalo? Len Ron je ako obvykle maximálne nezodpovedný a nevie si uvedomiť riziká!!!“ prehodila nenútene a so vztýčenou hlavou vošla do klubovne. „JA!!! NO DOVOĽ!!! TY! Si prehnane úzkostlivá! Vidíš nebezpečenstvo aj tam kde nie je!“ vrhol sa na ňu Ron. „Prosím vás, upokojte sa! Poviete mi, čo sa to tu vlastne deje?!“ skočil medzi nich Mark, keď videl, že Hermiona mu chce niečo štipľavé odseknúť. Ron mu v krátkosti predostrel Lupinov plán a nezabudol zvýrazniť Hermioninu poznámku, ktorá sa Lupina tak dotkla. „On v nás mal priateľov a ona mu dá jasne najavo, čo si o ňom myslí!“ vysvetlil Ron Markovi a škaredo sa na Hermionu zamračil. Hermiona už chcela niečo povedať, ale Mark ju včas zabrzdil: „Dobre, a kde je Harry?“ spýtal sa oboch. „Predsa tu....“ začal Ron, obzrel sa okolo seba, ale Harryho nevidel. „Kde je?“ nechápal. „Bol predsa s nami!?“ divila sa aj Hermiona. „Asi ušiel, keď ste sa začali hádať,“ skonštatoval Mark. „kde môže byť?“ pozrel na nich. Obaja len pokývali hlavami na znak toho, že nemajú ani poňatia kde by mohol byť. „Dobre,“ povzdychol si Mark, „už bude obed, možno sa išiel najesť,“ napadlo mu a vykročil von z klubovne. Hermiona s Ronom išli za ním a hádzali po sebe vražedné pohľady. Vo Veľkej sieni ho nevideli, sadli si za stôl a pustili sa do jedenia. Práve keď sa chceli pustiť do dezertu prišla k nim profesorka McGonagallová. Začala sa Marka vypytovať na jeho „zdravotný stav“. Oduševnene opisoval svoje „problémy“ a zdalo sa, že ju tým uspokojil. „Kde môže byť ten Harry?“ spýtala sa Hermiona keď dojedli. „Možno sme sa niekde minuli,“ opáčil Ron. „Možno šiel k Hagridovi,“ pridal sa Mark. Po tom, čo to dopovedal vošiel Hagrid a zamieril priamo k nim. „Čauko mládež, kde máte Harryho?“ zvesela sa ich spýtal. „Práve sme sa ťa to chceli spýtať,“ odvetila Hermiona. „Prečo?“ nechápal. „Pred chvíľou nám zmizol,“ vzdychol si Mark. „A pozerali ste sa v klubovni?“ navrhoval im Hagrid. „Odtiaľ sme prišli,“ zamietol Ron. „Nešiel sa niekam prejsť?“ skúsil opäť. „Pôjdeme sa po ňom pozrieť,“ povedal Mark a všetci traja vstali od stolu. Cestou z Veľkej siene stretli ešte Lupina a Dumbledora, no ani tí Harryho nevideli. Hľadali ho celé poobedie, ale nakoniec sa vrátili do klubovne a tam sedeli až do večere. Okolo piatej sa odobrali na večeru. Práve začínali jesť, keď... „Harry, kde si bol?“ vyhŕkla Hermiona keď ho zazrela medzi dverami. Sieň bola ešte prázdna, a tak sa jej slová ešte dlho ozývali. „Prečo, stalo sa snáď niečo?“ vypytoval sa Harry. „Nič sa nestalo, len sme sa báli, kde si zmizol,“ vysvetľoval Mark. „Ach to. Bol som sa len trochu prejsť,“ zaklamal Harry. „Čo ti je Harry. Si taký bledý,“ strachovala sa Hermiona. „Čo by mi bolo? Som v poriadku,“ uistil ju a sadol si vedľa Marka. „Už ti je dobre?“ obrátil sa na neho. „Hej, je mi lepšie,“ odpovedal Mark a nenápadne na neho žmurkol. Hermiona sa na neho ešte raz ustarane pozrela a pustila sa do jedenia. Dumbledore si pred večerou zavolal profesorku McGonagallovú. „Minerva, mám skvelé správy!“ usmial sa na ňu. „Čo sa stalo?“ spýtala sa ho zvedavo. „Práve mi prišla správa, že už chytili Pettigrewa.“ „Konečne! A kde?“ vypytovala sa. „Vraj ho našli zviazaného v hlavnej aule ministerstva,“ zamračil sa Dumbledore. „Ako sa tam dostal? Kto ho priviedol?“ nechápala. „To nevedia. A zistiť to nemôžu, lebo mal ústa zalepené trvalým lepidlom a ešte sa im ho nepodarilo odlepiť,“ mračil sa ešte viac. „Tak to je veľmi podozrivé. Kto ho mohol chytiť a pri tom sa nepriznať, veď všetci vedia, že za jeho dolapenie bola vypísaná vysoká odmena,“ rozmýšľala. „Neviem. Mám však podozrenie, že to bol Remus,“ priznal Dumbledore. „Ten to byť nemohol. Hrad v poslednom čase neopustil,“ oponovala mu. „Ja viem, ale mám podozrenie, že mi niečo podstatné uniká,“ povzdychol si Dumbledore. Severus a Alison zatiaľ trávili príjemné chvíle v teple domova. Celé dni sa rozprávali a dohadovali. Pri jednom z týchto rozhovorov, však Snape povedal viac ako mal... „Som rád, že Mark to učenie zvláda perfektne. Aj tých pár dní dobehol veľmi rýchlo.“ „Akých pár dní?“ spýtala sa prekvapene. „Ehm,...no... mal trochu nádchu...a... no, pár dní sa neučil a tak,“ koktavo vysvetľoval a v duchu si nadával do debilov. „Bol chorý? Prečo si mi nič nepovedal?“ čudovala sa. „Vieš... nechcel som ťa znepokojovať,“ zahováral ďalej(teda, aspoň sa snažil). „Prečo by som sa mala znepokojovať pre malé nachladnutie?!“ teraz už podozrievavo vyzvedala Alison. „Nooooo,....“ „Severus Snape, čo mi tajíš?!!!“ spýtala sa už veľmi nebezpečne. „Čo by som ti tajil?“ snažil sa vyvliecť z kaše do ktorej sa dostal. „To by som aj ja rada vedieť!“ mračila sa na neho. „Vážne, nič ti netajím,“ zapieral ďalej. „Severus, chceš si ma vziať, a nechceš mi povedať, čo sa stalo Markovi?“ „Veď už je v poriadku,“ nadhodil. „Čo myslíš tým UŽ!“ „No, pár dní ležal na ošetrovni,“ liezlo z neho jak s chlpatej deky. „A prečo?!“ Už na neho skoro vrčala. Snape už cítil, že toto proste neuhladí a tak jej to všetko povedal. Všetko, čo sa stalo od začiatku roka, až po Vianoce. Rozprával dlho, a ona ho neprerušovala. Jej hnev bolo vidieť len v tvári, ktorá bola zamračená a na očiach, z ktorých jej sršali blesky. „PREČO SI MI NIČ NEPOVEDAL! MÔJ SYN MOHOL ZOMRIEŤ A TEBE ANI NENAPADLO NIEČO MI OZNÁMIŤ! KEDY BY SI MI TO RÁČIL POVEDAŤ! KEĎ BY HO POCHOVÁVALI!“ Rozkričala sa na neho keď dorozprával. „Nie, samozrejme, že nie! Myslíš, že som sa o neho nebál!“ bránil sa. „TO MI JE JEDNO, MAL SI NA NEHO DÁVAŤ POZOR!“ „A vari som nedával?! Nemôžem za ním chodiť kamkoľvek sa pohne! A ty si mi tiež nepovedala, že v lete prišiel celý dobitý!“ hneval sa už aj Severus. „To je niečo iné!“ odvrkla mu. „V čom je to iné? Vraj to ani nebolo prvýkrát.“ „O tom, ja neviem. Mne nič nepovedal,“ bránila sa Alison. „No vidíš. Mne sa tiež nezveroval s každým krokom, ktorý urobil. Nemal som tomu ako zabrániť.“ Chvíľu na neho ešte nahnevane hľadela, no potom si vzdychla a unavene si sadla vedľa neho na pohovku. „Prosím ťa, nabudúce mi vždycky povedz, keď sa niečo stane. Dobre?“ požiadala ho. „Poviem, neboj sa. A,...prepáč, že som ti to nepovedal,“ ospravedlnil sa a pohladil ju po tvári. Po chvíli sa rozhodol zveriť sa jej ešte s jedným tajomstvom: „Alis, poznáš Harryho Pottera?“ „Myslíš toho chlapca, ktorý býva s tetou a ujom vedľa v ulici?“ spýtala sa. Snape nemo prikývol. „Jasné, že ho poznám. Práve on mi priviedol Marka cez leto domov. Počkaj, Mark vravel, že je tiež čarodejník. Ty ho učíš?“ vyzvedala. „Hej, učím.“ „Je to celkom milý chlapec. Prečo sa pýtaš?“ „Je to môj synovec,“ priznal. „Synovec?“ prekvapila sa. „Jeho matka bola moja sestra,“ potvrdil. „Prečo si to nikdy nespomenul?“ nechápala. „No, dajme tomu, že naše vzťahy boli niekedy mierne napäté. Ani Harry to nemal vedieť.“ „Tak tomu už vážne nechápem. Prečo to nemal vedieť?“ divila sa. „Donedávna to nevedel nikto. Nevidel som dôvod, prečo by to mal niekto vedieť.“ „Nikto? Ale Petúnia Dursleyová je potom tiež tvoja sestra. Ona to vie, nie?“ spýtala sa zvedavo. „Nie. Ani Harryho mama to nevedela. Boli sme nevlastní súrodenci,“ odpovedal na jej spýtavý pohľad. „Ale...“ „Zistila to v šiestom ročníku. Chodili sme spolu na Rokfort. Neviem ako na to prišla, ale prišla na to,“ objasňoval ďalej. Po nejakom čase z neho dostala všetko. Aký “dobrý“ vzťah bol medzi ním a Jamesom, prečo to Harrymu nechcel nikdy povedať, proste všetko. „Ale Harry za to predsa nemohol,“ s výčitkou v hlase mu povedala Alison keď dorozprával. „Ja viem, nechoval som sa k nemu dobre ani ako učiteľ, ani ako strýko. Teraz sa to snažím aspoň sčasti odčiniť, a preto by som chcel, aby nám šiel za svedka. Ak pravda nebudeš mať námietky. A ak by súhlasil,“ priznal Severus. „Ja nemám námietky. Budem rada. Druhým svedkom by mohla byť moja sestra. Súhlasíš?“ spýtala sa. „Mne je to úplne jedno. Vieš, že s tvojej rodiny poznám akurát tak tvojich rodičov, a aj to len z tých dvoch–troch stretnutí,“ poznamenal. „Neboj sa, všetkých spoznáš,“ usmiala sa. Prázdniny ubehli ako voda a Severus sa musel vrátiť do Rokfortu. „A musíš ísť?“ spýtala sa ho Alison pred odchodom. „Musím. Kto by dával pozor na Marka?“ usmial sa a pokračoval vyberajúc si z vrecka strieborný prívesok Triquetry, „cez víkend sa vrátim. Keby si niečo potrebovala, silno to stisni a chvíľu podrž. Dobre?“ „Dobre,“ vzdychla si a na rozlúčku ho pobozkala. Odrazu sa im spod nôh ozvalo slabé mňauknutie. „Asi sa prišla rozlúčiť,“ zasmiala sa. Severus sa tiež zasmial a pohladkal Kiru, ktorú si Alison medzitým zobrala na ruky. Ešte raz ju pobozkal a premiestnil sa.