Tridsiata ôsma kapitola Celý víkend sa niesol v napätej atmosfére nadchádzajúcej akcie. Väčšina žiakov piateho, šiesteho a siedmeho ročníka boli rozhodnutí ísť. Malfoy, samozrejme, takisto. Aj napriek hlúpym poznámkam, ktoré šíril. Lupin bol nadšený, ako aj Harrymu v nedeľu povedal: „Nemyslel som si, že budú chcieť ísť toľkí.“ „Všetkým sa to páči,“ odvetil mu Harry. Mark, na Harryho radosť predsa len prehodnotil svoj postoj a v nedeľu večer sa Harrymu ospravedlnil. „Mne sa nemáš za čo ospravedlňovať. Mal by si sa niekomu inému,“ dodal káravo. „Ja viem, viem,“ povzdychol si Mark a opäť sa vytratil z klubovne. Pondelok sa niesol v akejsi zvláštnej bujarej nálade, hlavne preto, že všetkým vyšším ročníkom odpadla starostlivosť o zázračné tvory. V utorok sa učitelia už ani nesnažili udržiavať pozornosť. Bolo to priam nemožné. Večer, už o pol siedmej boli všetci nastúpený pri Hagridovom dome a napäto čakali. Je až neuveriteľné ako rýchlo sa rozšírila správa, že Snape ide tiež. Ukázal sa presne o siedmej, prišiel spolu s Lupinom, ktorý sa už stihol transfigurovať. Niektorý študenti sa vystrašene stiahli, iný si ho so záujmom prezerali. Veď vidieť vlkolaka a môcť o tom ešte hovoriť sa im už asi nepodarí. Remus si sadol najbližšie k Zakázanému lesu a čakal kým Snape a Hagrid sčítajú žiakov a dajú im potrebné pokyny. Lupin išiel vpredu, Hagrid kráčal naboku celej skupiny a Snape na konci. Harry, Ron a Hermiona šli popri Hagridovi a potichu sa s ním rozprávali. Všetci išli veľmi opatrne a čo najtichšie. Po dvoch hodinách chôdze sa Lupin zastavil a za ním i ostatní. „Už sme blízko, teraz buďte čo najtichšie, ak ich vystrašíte už sa tu neukážu,“ informoval ich Hagrid a Lupin sa nečujne pohol ďalej. O chvíľu im Hagrid naznačil aby sa roztiahli po dĺžke. Po pár metroch sa im naskytol úžasný pohľad na tie najčudnejšie tvory aké zatiaľ videli. Tanec, ktorý predvádzali ich vtiahol do seba a nemohli od nich odtrhnúť oči. Ešte aj Malfoy sa na ne díval s otvorenými ústami. Luniaky tancovali raz pomaly, v okamihu zas tak rýchlo, že ich nebolo ani vidieť a pritom tak ladne, ako by ani nemali kosti. Nikto sa ani nepohol, nikto ich nechcel vyrušiť. Bolo už dlho po polnoci, keď Hagrid zavelil návrat. Nikomu sa však nechcelo odísť. Nakoniec to musel zaveliť Snape. Jemu sa už nikto neodvážil odporovať, a tak sa pobrali späť do hradu. Väčšina žiakov išla rýchlo a potichu sa zhovárali. Harry, Ron a Hermiona však nešli s ostatnými, ale nenápadne sa odpojili a kráčali pozadu. Chceli sa trochu prejsť, teda aspoň Harry. Hermiona s Ronom išli neochotne za ním. Spomalili natoľko, že o niekoľko minút už ich spolužiakov ani nebolo vidieť, nieto ešte počuť. Vtedy si zažali prútiky a vychutnávali ticho, ktoré vládlo naokolo. „Čo je to tam v tráve?“ opýtal sa zrazu Harry, podišiel k miestu na ktoré ukázal a zdvihol zo zeme zlatú retiazku s príveskom. „Muselo to vypadnúť nejakému študentovi,“ poznamenala Hermiona. „Čo to vlastne je?“ vyzvedal Ron. „Nevidím na to poriadne, posvieťte mi,“ vyzval ich Harry a chytil do prstov prívesok. V tej chvíli sa mu všetko roztočilo pred očami a vzniesol sa do vzduchu. Celé telo sa mu rozkrútilo, vytvoril sa okolo neho akýsi nepriesvitný vír a niekoľko sekúnd sa s ním točil vo vzduchu. Ron s Hermionou sa len zdesene prizerali, neschopný jediného pohybu. Keď sa vír rozplynul, dopadol na zem. Lenže nebol to už Harry akého poznali. Pred nimi, v čiernom, veľkom habite, ležal asi troj–štvorročný chlapec v bezvedomí. Ihneď k nemu pribehli. Keď na jeho tvár dopadlo svetlo prútika, osvietilo okuliare a jazvu na čele, uvedomili si, že pred nimi leží Harry, dieťa Harry. „Čo sa mu stalo?“ zdesene vyhŕkol Ron. „Neviem, to musel spôsobiť ten prívesok, pre istotu ho nechytaj,“ upozornila ho rovnako vyjavená Hermiona. „Čo budeme robiť?“ spýtal sa Ron. „Mali by sme ho zaniesť do hradu, k Dumbledorovi. Ten bude vedieť čo robiť,“ vymyslela Hermiona. „Dobre, vezmem ho,“ pritakal ešte stále zdesený Ron. Naklonil sa k nemu, že ho zdvihne, keď sa zrazu začal preberať. Ron zastal uprostred pohybu, čakal ako zareaguje. Malý Harry si opatrne napravil okuliare a poobzeral sa okolo. Keď zazrel Rona a Hermionu zľakol sa a začal cúvať preč. „Harry, počkaj, nechceme ti ublížiť,“ tíšila ho Hermiona, lebo si uvedomila, že ich asi nespoznal. „Nechajte ma!“ zapišťal Harry, prekvapivo rýchlo sa postavil a očami hľadal úkryt. „Neboj sa, mi ti chceme pomôcť. Nepamätáš si nás, ja som Ron a toto je Hermiona. Sme tvoji priatelia,“ presviedčal ho Ron. „Ja nemám priateľov,“ vyhŕkol a rozbehol sa k bútľavému stromu, ktorý osvetľovalo svetlo prútikov. Medzitým ďaleko pred nimi, si práve Hagrid všimol, že chýbajú. Zastal a obzeral si žiakov, ktorí išli okolo neho, no nikde ich nevidel. Počkal až na Snapa, ktorý išiel na konci, a... „Profesor, nevideli ste Harryho, Rona a Hermionu? Najprv išli pri mne, ale teraz som ich nevidel.“ „Nie, nie sú vpredu pri Lupinovi?“ spýtal sa Snape. „Neviem, idem sa pozrieť,“ odvetil Hagrid a ponáhľal sa dopredu. O niekoľko minút sa vrátil a tváril sa ustarane. „Tam nie sú, a nevidel som ich ani medzi ostatnými žiakmi.“ „Že by sa niekde zdržali?“ napadlo Snapovi. „Pôjdem sa po nich pozrieť,“ rozhodol sa Hagrid. „Nie, pôjdem ja s Lupinom. Vy odveďte ostatných do hradu,“ povedal Snape, „Vy sa tu lepšie orientujete,“ dodal ešte, keď videl, že Hagrid chce namietať. „No dobre, Tesáka pošlem dopredu a ja pôjdem vzadu,“ podvolil sa Hagrid a Snape zrýchlil, aby sa rýchlo dostal k Lupinovi. Tesáka Hagrid poslal s ním. Keď prišli k Lupinovi Tesáka Snape postavil na jeho miesto a Remusa si zavolal. „Zmizli Harry, Ron a Hermiona. Musíme ich nájsť,“ odpovedal mu, keď si pred neho sadol a spýtavo sa na neho zahľadel. „Mali by sme sa asi vrátiť. Možno sa niekde zastavili a ešte nás nedobehli,“ Lupin prikývol, že pochopil a súhlasí. Vykročili teda späť svietiac si na cestu Severusovým prútikom. Po niekoľkých minútach začuli výkrik. Okamžite zrýchlili.