~DIES ATER – ČIERNY DEŇ~ Draco si pretrel rozospaté oči a pozrel sa po izbe. Veľa tejto noci nenaspal. Vedel, že do Tartaru sa dostali noví obyvatelia. Okrem toho všetci v izbe sa snažili zistiť, čo sa deje. Zrak im bol teraz na nič. V tme boli vidieť len svetlá z prútikov. Všetci muklovia spolu s Dracom hodiny počúvali, ako sa zaraďovali noví muklovia. Vedeli to už porovnať. Vedeli nájsť rozdiely medzi ich zaraďovaním a zaraďovaním týchto muklov. Zhodli sa na tom, že teraz to bolo jednoznačne horšie. Smrťožrúti použili za noc nespočetne krát kúzlo Cruciatus. A dokonca muklovia napočítali, že bola päťkrát použitá dajaká Avada Kedavra. Podľa muklov to bolo závažné kúzlo, lebo po jeho použití muklovia okolo začali strašne kričať. Načúvali, ako sa zástupy presúvali aj okolo ich baraku ďalej. Počuli, ako deti boli odvedené od rodičov. Keď Draco začul výkriky žien, aby im neodvádzali deti, išiel sa zblázniť. Spomenul si na malých Weasleyovcov. Ženy odišli tiež na druhý koniec tábora. Draco sa snažil cez malé okno zazrieť kam idú, ale nedalo sa. V tme nič nerozoznal a smrťožrúti prútiky sklopili. Bál sa, že ani Hermionu nenájde. Teraz. Keď prišlo tak veľa žien. Keby len žien. Posadil sa na kraj tvrdej postele a pozrel cez okno. Ukrutná zima, ktorá tu vládla, sa dostávala pod kožu. Prešiel si po skrehnutých rukách. Otriasol sa. Nemal sa čomu diviť. Predsa len bolo pred Vianocami. Opäť na neho spadla vlna depresie, keď si uvedomil, že tento rok neoslávi Vianoce s Harrym. Keď ich ešte oslávi vôbec. „Kedy pre nás príde?“ opýtal sa mukel sediaci vedľa Draca na posteli. „Dozorca? Už tu mal byť. Je deväť. Máme začínať o siedmej,“ ozval sa ďalší mukel. „Som hladný.“ Dracovi zakňučalo brucho tak ako muklovi vedľa neho. Pozrel na Charlieho. Ten tiež nežiaril šťastím, čo nebolo dobré znamenie. No, nemusel sa až tak tešiť na jedlo. Stále im dávali dookola na raňajky kávu. Obed tvoril suchý chleba. Na večeru polievka s niečím, čo malo pripomínať zeleninu. Draco tam už prvýkrát našiel rôzne nitky a vlasy. Bol to neuveriteľný skok z teplého a luxusného Malfoy Manor do takejto diery. Mal rád čistotu. Všetko malo byť na svojom mieste. Jedlo muselo byť v presnej naplánovanej dobe a muselo byť skvelé. A teraz? Ako dopadol. Polievka bolo jediné skutočné jedlo dňa a nestálo za nič. Bolo to horšie ako to nič. Ale keby to nezjedol... Už párkrát mal kŕče od hladu a viac to už nechcel zažiť. Pocit, ako keby mal vnútornosti v ohni. Ostrá bolesť, na ktorú bol jediný liek. Polievka bez chuti, ale za to so zhnitými zemiakmi a vlasmi. „Nech... ce sa mi tam. Mám strašne omr... omrznuté ru... ky,“ zašepkal jeden z muklov, „ni...č som neuro... robil.“ „To nikto.“ Starší mukel podal podchladenému svoju deku. Draco ale urobil. Keby sa vtedy s Harrym nepohádal, nebol by tu. Zapríčinil si to sám. Vzchop sa, Draco. To bude dobré. Uvidíš ho. Prídeš domov. A bude ťa čakať. Rozmazná ťa, keď sa vrátiš. Pokiaľ bude sám. Čo ak...? Čo ak sa dostaneš domov, ale neskoro. Za rok. Za dva. A Harry... si niekoho zoberie. Bude si myslieť, že si mŕtvy. Draco si nahlas vzdychol, ale nikto si to nevšímal. Fakt, že do Tartaru prišlo toľko nových ľudí, ich staval do novej situácie. Teraz to už nevyzeralo len ako miesto, kde by sa mali vyrábať elixíry. * * * * Harry si schoval spisy a zobral bundu zo stoličky. Už sa chystal odísť, keď sa ozvalo zaklopanie. Prešľapoval na mieste. Nevedel, či má ignorovať návštevu, alebo má otvoriť. Rozhodol sa otvoriť. Za dverami stál Ron, ktorému sa okrem vlasov červenali aj tváre. „Môžem ísť ďalej?“ Ron pozrel do zeme radšej ako na Harryho. „Poď.“ Harry sa otočil a odišiel si sadnúť za stôl. Obidvaja na seba nervózne hľadeli. „Čo si chcel?“ opýtal sa Harry po pár sekundách napätého ticha. Nebol zvyknutý na to, že sa s Ronom hádal. Keby bol teraz pri ňom, zvládal by to lepšie. Ale on sa s ním just pohádal. „Ja... ja len, že či máš niečo nové?“ Ron sa nervózne poškrabal za uchom. Harry si niekoľkokrát hovoril svoju reč, ktorú Ronovi nestihol povedať. Ale teraz, keď sedel pred ním... keď sa mohol pozrieť do tváre stále ešte najlepšieho kamaráta. Draco bol jeho najlepší priateľ, ale nebol Ron. Jeho miloval. Rozprával sa s ním skoro o všetkom a robil s ním veci, ktoré by s Ronom rozhodne nerobil. No s Ronom občas pili. S Ronom sa zabávali s kamarátmi, ktorých Draco nemal rád. Bolo to iné a nedalo sa to porovnať. No, Ron mu dal na výber. A hneď sa rozhodol. Obetoval kvôli Dracovi už veľa priateľstiev a bol by schopný obetovať aj to Ronove. „Nemám. Včera si určite počul o tých útokoch.“ Harry si predsa len neodpustil nahnevaný tón. Predsa len Draca pourážal a nazval ho zradcom. „Áno, samozrejme. To by som musel byť v kóme, aby som to nevedel. Stotisíc. Strašné.“ Ron zaťal päsť. „Harry?“ „Áno... Ron?“ „Naozaj sa nič nové nezistilo?“ „Nie. Je mi to ľúto.“ Pozrel sa do unavených očí. Bolo vidieť, že Ron spal asi toľko, čo on sám. Vedel, žeby sa to dalo spočítať na rukách. Za tie štyri noci nespal viac ako desať hodín. „Aj mne, Harry. A mrzí ma to, čo som povedal o Dracovi.“ „Ja som sa zase nemal rozkrikovať v tvojom dome. Čo deti?“ „Ginny sa o ne stará. Mame som ešte nedokázal povedať, čo sa stalo. Stále sa aj tak pýta. Keď mám Ginny pri sebe, je to lepšie.“ Harry prikývol. Tiež by mal najradšej pri sebe dajakú osobu. Sestru, priateľku, otca, matku... „Tak mi skús povedať, čo sa deje, a spolu to vyriešime, ako za starých čias.“ „Teraz to je iné. Nemôžem informovať verejnosť.“ „Ja nie som verejnosť!“ Ron sa vzoprel na stoličke. „Si, Ron. Už takto si pripadám ako piate koleso u voza. Kingsley rieši väčšinu vecí a mne necháva len maličkosti.“ „Tak to nechávaš tak?“ „Samozrejme, že nie!“ Harry sa postavil a oprel sa dlaňami o dosku stola. „Dnes pôjdem za muklovským premiérom. A potom mám tiež ešte pár vecí na vybavovanie.“ Pozrel sa do zeme. „Akých vecí?“ Ron sa ponúkol z čokolády, ktorú mal Harry rozjedenú na stole. „Musím ísť do nemocnice.“ „Prečo?“ Ronovi sa lepili ústa od čokolády. „Musím ísť za Jasperom.“ „Jasper? Nie je to ten blázon, čo sa pred dvomi mesiacmi našiel v Temži?“ Harry prikývol. „Hmm.“ „Ten, čo bol prevezený k Mungovi a stále trepal o konci sveta? Čo chceš s tým bláznom? Nemáš nič iné na práci?“ vyštekol Ron. „Idem za ním a hotovo. Chceš ísť so mnou?“ Harry si obliekol bundu. „Nemal by si jednať na vlastnú päsť. Predsa len by bolo bezpečnejšie, keby si sa poradil s Kingsleyom.“ „Ten pre mňa už neurobí nič,“ Harry sa otočil ku kozubu a zobral do dlane hop-šup prášok. „Ideš?“ Ron si rýchlo zobral prášok do dlane a vhupol do kozubu za Harrym. * * * * Draco si chytil žalúdok, ktorý sa mu od hladu skŕčal už hodiny. Nikdy sa tu dobre nenajedol, ale takúto hladovku ešte nedostal. Smrťožrúti si pre muklov ešte stále neprišli a neustále zaraďovali nových obyvateľov Tartaru. „Už je asi aj pol siedmej.“ Jeden z muklov ukázal na špinavé okno, kde bola vidieť len čierno-čierna tma. „Doriti. Nedajú nám ani večeru. Zmeškáme ju.“ „Musia.“ „Oni? Oni nič nemusia. Počul si ho na začiatku. Nie sme tu na pikniku. Buďme radi, že ešte žijeme.“ „Dokedy...“ Draco sa odtiahol od muklov. Toto naozaj nemusel počúvať. Keby mohol, ušiel by. Stačilo by mu z tejto izby, ale ani to nemôže. Pozrel na Charlieho, ktorý ležal na svojej posteli. „Charlie?“ Draco zvýšil hlas. Počul, ako mu zachrapčalo v hrdle. Nikdy nebýval chorý a tu dostal obyčajnú chrípku v priebehu pár dní. „Hm?“ Opýtaný sa ani neotočil. Draco radšej preliezol k nemu na posteľ. Nechcel svoje slová kričať po celej izbe. Charlie sa mierne otočil, keď zacítil, ako sa matrac na jeho posteli prehĺbil. „Ale, ale...“ Charlie si podložil ruky za hlavu a so žltými zubami pozrel na Draca. Ten sa pokúsil nepozerať sa na bledú, žilovú pokožku. „Jeremy...“ Charlie dlaňou prešiel po Dracovej ruke. Ten ostal len nemo pozerať. „O teba by som ani nezakopol.“ Prešiel očami po krátkych nafarbených červených vlasoch až k vpichom na pokožke. Zhnusene sa pozrel do podliatych očí. „Chcem sa ťa niečo opýtať.“ „Čo nejdeš za tým muklom, s ktorým si sa skamarádičkoval?!“ Charlie sa opäť otočil. „Potrebujem sa ťa niečo opýtať. Charlie!“ Otočil mukla, aby sa mu mohol pozerať do tváre. „Tak o čo ide, krpál?“ Draco sa snažil zatlačiť svoje pravé malfoyovské JA, ktoré by na Charlieho už dávno poslalo kliatbu. Zavrel oči a spomenul si na svoj prútik. „Tak?!“ „Si tu už dosť dlho a ja potrebujem vedieť, kde...“ „No?!“ „Nepovieš to nikomu? Dozorcovi?“ Draco si nervózne zahryzol do suchej pery. „To je ako tajomstvo? Och, prepáč.“ Charlie sa začal nekontrolovane smiať. „Tak nepovieš?“ „Čo si taký naivný? Samozrejme, že poviem.“ „Čo mám urobiť, aby si to nepovedal?“ čarodejník sa poobzeral okolo seba, či ho okrem Charlieho niekto nepočúva. „Povedzme, že si odmenu vyberiem potom.“ „Nie.“ Draco rázne zaprotestoval. „Tak sa nepýtaj. Zmluva s diablom sa nemá uzatvárať, Jeremy.“ Charlie sa zazubil. Vedel, že je vo výhode. „Fajn...“ Draco rezignoval. Charlie sa s úsmevom pozrel na blondína. „Tak, čo potrebuješ vedieť?“ „Kde sú ženské baraky?“ „Ale... Ty máš rande? Ts.“ „Nemám! Nemusíš sa starať, prečo to chcem vedieť. Kde sú?!“ „Vieš, kde je jedáleň?“ „Hm...“ Draco rýchlo premýšľal. „Za ňou je dlhý rad domov označených, ako žlté pásmo. Každý barak má žltú farbu. Tam sú len ženy.“ „Nevšimol som si.“ „Máš sa lepšie pozerať. Naše mužské sú označené červenou. Detské zelenou. A oni majú čiernu farbu na hlavnej budove.“ „Bol si tam?“ „Kde?“ „V hlavnej budove.“ „Nie,“ mukel sa rozosmial, „tam my nesmieme.“ „A ostatné budovy?“ „To už ti nemusím rozprávať, však? Pýtal si sa iba na ženské baraky. Ale keď mi niečo opäť sľúbiš?“ „Trhni si.“ Draco sa už zdvíhal z postele, kde doteraz sedel. „Počkaj.“ Charlie zastavil Draca v pohybe. „Len tak informatívne ti to poviem.“ Draco súhlasne prikývol. „Čo je vzadu? Videl som tam chodiť smr...“ Charlie nadvihol oči. „Dozorcov.“ Draco dúfal, že si jeho chyby mukel nevšimol. „Tam je voľný priestor.“ Charlie sa nezbedne usmial. „Na čo?“ „Si moc zvedavý na to, že sa máš sústreďovať na posledné dni svojho života.“ Ostatní muklovia sa pozreli na Charlieho. „A čo ste si mysleli, že vás pustia?! Chudáci. Skapete tu,“ usmial sa na vystrašených muklov, „jeden by si myslel, že to už pochopili.“ „Tak čo tam je?“ Draco pokračoval a snažil sa vytlačiť z mysle poslednú Charlieho vetu. „Príliš strkáš nos do ich vecí a veľa sa vypytuješ. To by sa dozorcovi nepáčilo. Už aj tak máš u neho dosť problémov. Hrozí ti preradenie.“ „Preradenie? Kam?“ „Buď do pracovnej čaty, ale pôjdeš za Yaxleym, a ten sa s tebou párať nebude. „Pýtal som sa ťa, čo tu ešte je...?“ „No dúfam, že nechceš utiecť?“ Draco pozrel do zeme. Skutočne ho to napadlo, keď zistil, že našiel Hermionu. Dokonca si predstavoval, aké by to bolo... prešmyknúť sa pomedzi dozorcov... dýchať vzduch mimo Tartaru. „Nie.“ „Tak si blázon. Vzadu za ženským barakmi je voľná plocha. Určite si si všimol, že tam často chodia. Prečo? To nemôžem povedať. Sám to totiž neviem. Môžem sa len domnievať. Ale niečo tam chodia dávať. Je tam dajaký močiar a niečo tam vyvážajú. Potom vedľa má Yaxley svoje miestnosti. Tam pracuje. Ostatní sa viac menej pohybujú všade okolo. Strážia. Tak nemysli na to, že sa dostaneš preč.“ Draco pozrel do Charlieho sčervenaných očí. „Tebe vôbec nevadí, že tu možno zomrieš?“ „Ja sa k ničomu nemusím vrátiť.“ Charlie sa otočil Dracovi chrbtom. Mladý Malfoy cítil vždy beznádejný pocit, keď sa rozprával s Charliem. „Takže nie je cesty späť?“ Draco si prešiel po mastných vlasoch. „Jeden mi povedal už na začiatku, že je cesta von.“ „Aká?“ Malfoy si prestal rozčesávať poleptané vlasy a sústredil sa na Charlieho odpoveď. Srdce mu silno bubnovalo. Charlie sa otočil, aby videl Dracovi do tváre. „Nohami napred.“ Čarodejník cítil, ako sa beznádej dostávala do rúk, nôh, hlavy... Bola už tam. To, čo nechcel, sa pomaly smrťožrútom darilo. Zobrali mu nádej. Pozrel cez zahmlené okno. Za ním slabo videl padajúce vločky. Nemal byť tu. Mal byť s Harrym a kupovať vianočné darčeky. Guľovať sa s ním... Ako to neznášal... Mokré tričko, studené tváre... Márnivosť! Zbadal pohyb za oknom. Kroky, ktoré udupávali napadnutý sneh, sa približovali. Teraz ostali všetci pozorne počúvať. Muklovia pri dverách sa odtiahli a čakali. Dozorca prvej skupiny vrazil do dverí a za ním ho nasledovala skupinka muklov. „Dovnútra!“ zakričal. Do už tak preplnenej miestnosti sa začalo tlačiť ďalších sto ľudí. Draco s ostatnými pozerali na nováčikov, ktorí sa len vystrašene porozhliadali okolo seba. „Posuňte to!“ Dozorca prútikom odstrčil pár postelí k stene, aby sa urobilo miesto. Malfoy videl ich vystrašené pohľady, ktoré sa kĺzali z dozorcu na prútik a na starších muklov. Nováčikovia sa otáčali a pozerali sa na sivé steny, na otrhané posteľné prádlo... Draco sa zastavil pohľadom na jednom černošskom chalanovi, ktorý mu prišiel povedomý. Chalan, približne v jeho veku, zdvihol pohľad a pozrel na čarodejníka. Zamrkal prekvapením. Malfoy otvoril ústa, keď zistil, že sa pozerá na Deana Thomasa. Snažil sa oči hneď odtrhnúť, ale nemohol. Dean vytreštil oči. Prižmúril ich, ako keby Draca nevedel spoznať. Ten si sadol na posteľ a dúfal, že Thomas nie je tak sprostý, aby vykrikoval: Malfoy! Malfoy! Máte tu Draca Malfoya! Draco si obzrel Deanove sivé oblečenie, ktoré sa na jeho tmavej pokožke vynímalo. Dean si chytil pravý lakeť a sadol si na kraj postele stále skúmajúc Dracovu tvár. Ten bol rád, že tu neboli zrkadlá. Pretože teraz by ten pohľad jeho márnivosť určite nevydržala. Spustil si ruky unavene do lona a len vzdialene počúval dozorcovo vysvetľovanie. Stihol zaregistrovať, že nedostanú večeru, a viac ho ani netrápilo. Jeho žalúdok hlasno zaprotestoval. Už zase na neho začal dopadať smútok a depresia z tohto miesta. Fakt, že sa tu ocitol aj Dean Thomas, mu neprilepšil na nálade. Možno tu má teraz spojenca, ale čo z toho? Len to svedčí o tom, že Voldemortova moc naberá na sile. * * * * Draco sa pretočil na bok a započúval sa do ticha. Všetci muži sa prevaľovali a nepravidelne dýchali. Prešiel si po niekoľko dní neumývanej tvári a pretrel si oči. Koncom rukáva si prešiel po zuboch, aby tak odstránil povlak z nich. Jazykom hlasno mľaskol, ako keby vychutnával dobré víno. Snažil sa len dostať z úst nepríjemnú pachuť. Žalúdok mu urobil hlasnú ozvenu a dal tak najavo, že je hladný. Prešiel si po ňom rukou a silno zatlačil. Nasal vzduch ústami, aby sa zbavil aspoň na pár sekúnd nepríjemných výparov zo žalúdočných štiav. Pretočil sa na chrbát. Studený vzduch tentoraz nasal nosovými dierkami. Aj toho čerstvého vzduchu tu bolo menej. Teraz tu už spalo o sto ľudí viac. To znamenalo, že sa postele museli dať tesne k sebe a muklovia spali po dvoch na jednej posteli. Draco sa nechcel pretočiť, pretože on spal na posteli s novým obéznym muklom, a tak mal aj málo priestoru na spánok. Nadvihol hlavu, aby sa pozrel na hodinky, ktoré si jeho súčasný spací kamarát zachránil. Pol jednej. Ešte má pol hodinu do stretnutia s Hermionou. Srdce sa mu roztĺklo, keď zistil, že už má tak málo času. Vlastne ani nevedel, či smrťožrúti strážia tábor aj po nociach. Alebo či to robia len pre to, aby sa ich muklovia báli ešte viac. Hodil si hlavu na tenký vankúš a udrel si ju o tvrdú posteľ. Pomaly sa zodvihol z postele a sadol si na ňu. Po tme si vyhľadal topánky, ktoré si schoval pod posteľou. Cítil, ako dáva omrznutú nohu do polorozpadnutej topánky. Pri tomto pocite mu vyhŕkli slzy. Položil nohy na zem a pozrel sa po spiacich mukloch. Vyzeralo to, že všetci spia, ale dobre vedel, že všetci nováčikovia budú hore. Tak ako on prvú noc. Tí mu boli ale ukradnutí. Horšie by to bolo s... „Ty niekam ideš, Jeremy?“ ozval sa ťahavý hlas. „Na záchod.“ Draco sa na Charlieho ani neotočil. „Von?“ „Nie, len na tú špinavú a mokrú podlahu nebudem stúpať v ponožkách.“ „Jeremy, ty musíš strašne nenávidieť svoj život...“ Charlie sa otočil k stene a ignoroval Draca. Draco sa snažil vytlačiť poslednú Charlieho vetu a podišiel k dverám. „Počkaj...“ Strhol sa, keď ho pri jednej posteli zastavila neznáma ruka a chytila ho za lýtko. Malfoy pozrel na Deana. „Aj... aj mne sa chce.“ Dean rýchlo vstal. Draco si všimol, že spal v topánkach, ako keby bol stále na niečo pripravený. Napokon, ako on prvú noc. Kývol hlavou, aj keď vedel, že to Dean nemohol v tme vidieť. Vyšli na chodbu. Draco sa snažil potichu otvoriť dvere, ale nešlo to. Zanadával a opäť cítil, ako sa v ňom stupňuje zlosť a prerastá do beznádeje. Musí ísť za Hermionou! „Vysúšaj toto.“ Dean ponúkol Dracovi sponku do vlasov. Ten sa nechápavo pozrel na sponku a zanadával ešte raz, keď si spomenul, že každý si so sebou pri vyzliekaní niečo zobral, len on nie. „Urob to ty.“ Draco sa posunul a nechal Deana, aby otvoril dvere. Počuli spokojné „štuk“ a Thomas dvere hneď otvoril. Spoločne vyšli von na vzduch. Draco sa hlasno nadýchol a poobzeral sa okolo seba, či tam nehliadkuje dajaký smrťožrút. Žiaden nebol nablízku. Pozrel na barak, kde sa svietilo a z ktorého išiel hluk. Odvrátil sa od smrťožrútskeho sídla a pozrel sa na Deana, ktorý ho sledoval. „Draco,“ Dean nechápavo zavrtel hlavou, „ako si sa sem...?“ „Tak ako ty. Mňa sa tiež nikto nepýtal, či sem chcem ísť.“ „Si to skutočne ty? Ja... ako keby som ťa nevidel desať rokov. A máš byť predsa v Manchestri. Písali to v novinách.“ Malfoy pomaly zišiel po schodoch a poobzeral sa okolo. „Tak, Draco?! Povedz mi niečo!“ Deanovi sa roztriasol hlas od zimy. „Psst... Buď ticho!“ Draco urobil topánkami malý krok, no i ten vydal v snehu škrípajúci zvuk. „Ale, Draco...“ „Psst,“ Draco sa porozhliadol okolo seba, „je tu ticho. Až príliš.“ „Kam ideme?“ Dean dobehol Draca, ktorý sa rozutekal k jedálni. „Draco, kam ideme?!“ Thomas chytil trasúceho Draca. Malfoy sa mu vyšmykol. Uvidel baraky so žltým označením. Pribehol bližšie k jednému z nich a oprel sa o múr. Pozrel sa na Deana, ktorý mal v očiach strach. „Ideme za Hermionou.“ Draco pozeral, ktorý z barakov by mohol byť ten Hermionin. „Tu... tu je Hermiona? Draco, kto tu ešte je?“ Dean si objal trasúce telo. Malfoy nepočúval. Nemohol počúvať. Tak strašne chcel vidieť Hermionu, že sa ani nebál odhalenia. Vyliezol na múrik jedného z domov a pozrel sa dovnútra. „Blázniš?! Choď dole a poďme preč! Nájdu nás smrťožrúti a...“ „Hovor dozorcovia. A ja som Jeremy.“ Draco nakukol do okna. Zbadal vnútri pri sebe ležiace telá. Podišiel k druhému oknu a nakukoval tam. Dlaňou sa snažil zotrieť ľadové kvety na okne, aby dovnútra lepšie videl. Nechtom zoškriabal zamrznutý ľad a pri tom sa ozval nepríjemný zvuk. „Čo tu robíme? Ja...“ Draco sa strhol, keď zbadal za oknom dievčenskú tvár. „Herm?!“ Draco rýchlo zliezol na zem. Až teraz sa porozhliadol okolo seba. Nikto nebol nablízku. Ticho narúšalo len občasné praskanie snehu. Hermiona podišla k dverám a otvorila návšteve. Draco sa posledný raz porozhliadol po tábore a vošiel do ženského baraku. „Toto bude prúser, Draco!“ Dean vošiel za blondínom. Bruja – Beta-read:)