Tridsiata deviata kapitola



„Harry, poď sem! Vylez odtiaľ! My ti nechceme ublížiť!“ snažila sa ho
zatiaľ presvedčiť Hermiona.
„Nechajte ma! Vôbec vás nepoznám!“ pišťal Harry a ešte hlbšie sa zahrabal
do zamrznutého lístia a priveľkého habitu.
„Ale, no tak! Nevymýšľaj. Poď von. Veď prechladneš!“ snažil sa ho
presvedčiť aby vyšiel Ron. Vliezol totiž do dutinky, do ktorej síce bolo
vidno, no dostať sa tam by bolo pre šestnásťročného chalana veľa, a tak
ho odtiaľ nemohli vytiahnuť. Harry však bol tvrdohlavý a navyše
vystrašený, takže sa ešte viac skrčil, len aby na neho náhodou nedočiahli.
„To nemá zmysel,“ zašomral Ron, „nikdy odtiaľ dobrovoľne nevyjde a mi sa
tam nedostaneme,“ dodal a zacúval dozadu. Nevšimol si však konár za sebou
a s výkrikom dopadol na zem.
Hermiona sa k nemu sklonila, a ustráchane sa spýtala: „ Si v poriadku?“
„Hej, nič mi nie je,“ priznal nevrelo a zviechal sa zo zeme.
„Prosím ťa, upokoj sa trochu. Musíme ho odtiaľ dostať,“ zašepkala mu do
ucha.
Odrazu zostali nehybne stáť, neďaleko od nich sa z krovia ozýval výrazný
šuchot. Len čo sa tam zadívali, vyšiel odtiaľ vlkolak a keď ich zbadal
potichu zavrčal. Obaja sa zdesene prilepili k stromu v ktorom sa schoval
Harry a prútiky sa im v natiahnutých rukách triasli. Vtedy z krovia
vyšiel Snape a nahnevane na nich zavrčal:
„Mohol by som vedieť, čo tu robíte!“
Lupin, lebo to bol on, k nim podišiel a slabo zavrčal. Hermiona s Ronom
si uľahčene vydýchli.
„Myslel som, že to je vlkolak,“ vydýchol si Ron namiesto odpovede.
„To asi preto, Weasley, že profesor Lupin je vlkolak!“ zahlásil
sarkasticky.
„Ja,... som myslel skutočného,“ zahabkal Ron.
„Pýtal som sa, čo tu robíte. Nemali ste sa náhodou držať skupiny! A kde
je Potter!“ vyštekol a v jeho hlase bol cítiť strach. Nikto si to však
nevšimol.
„On,...on,“ začala Hermiona;
„Kde je,“ netrpezlivo sa spýtal Snape.
„Tam,“ ukázal Ron na bútľavinu.
„Ako by sa tam asi dostal,“ neveril Snape.
„No,... on,... je už trochu menší.“ Šepla nesmelo Hermiona.
„Čo myslíte tým, menší!“ nechápavo sa spýtal Snape a zohol sa, aby sa
pozrel dnu. Aj Lupin podišiel bližšie a nakukol dnu. To čo Snape uvidel
mu vyrazilo dych.
„Čo sa tu stalo?“ podozrievavo sa spýtal Snape.
„No, on našiel taký prívesok a keď sa ho dotkol zmenil sa na dieťa,“
vysvetlila Hermiona.
„Odvtedy sa ho odtiaľ snažíme dostať, ale márne. Je taký vystrašený, že
sa odtiaľ nechce pohnúť,“ dodal ešte Ron a bezradne sa pozrel na Harryho
dočasnú skrýšu.
Lupin nakukol dnu a pomaly sa k Harrymu priblížil. Ten sa najprv stiahol,
no keď videl, že mu nechce ublížiť natiahol k nemu ruku.
„Hauko,“ ozval sa Harry a začal hladkať Lupina, ktorý sa medzitým
prestrčil cez dieru k nemu.
„Čoho sa zľakol?“ spýtal sa Snape keď sa Lupin prestrčil k Harrymu.
Hovoril potichu, aby ho Harry nemohol počuť.
„Neviem. Zdá sa, že sa bál všetkého naokolo. Akoby nevedel ako sa sem
dostal,“ odpovedala nesmelo a tak isto potichu Hermiona a Ron len
prikývol.
„To, že sa sem vôbec nemal dostať, preberať teraz nebudem!“ nahnevane
poznamenal Snape a pokračoval, „Treba ho čo najskôr dostať do hradu. Tu
je to príliš nebezpečné. Koľko odhadujete, že má rokov?“ spýtal sa
Hermiony.
„Ja, neviem. Tak tri, štyri?“ odpovedala zaskočená nečakanou zmenou
Snapovho správania.
„Dobre,“ zašomral si pre seba a kľakol si na zem.
„Ahoj, drobec. Ako sa voláš?“ spýtal sa Harryho.
„Harry,“ pípol Harry.
„Tak, Harry. Pekné meno,“ usmial sa.
„Ako sa voláš ty?“ vyzvedal Harry, trochu so strachom, trochu zvedavo.
„Ja som Severus,“ odvetil Snape a Hermiona s Ronom sa na seba neveriacky
pozreli.
„To je tvoj hauko?“ spýtal sa nesmelo malý Harry.
„Nie, ale ak chceš, môžeš sa s ním hrať,“ odvetil mu Snape.
„Vážne?“ neveriacky sa spýtal Harry.
„Keď mu to nebude vadiť, môžeš. Možno ťa aj odnesie na chrbte,“ navrhol
mu a Lupin na znak súhlasu krátko štekol. Harrymu sa až zaligotali očká
od nadšenia. Strach ho však stále držal čo najďalej od vchodu do
bútľaviny.
„Povedz, Harry, nie je ti tam zima?“ spýtal sa ho znenazdajky Snape.
„Trochu,“ priznal Harry.
„Nechcel by si sa zohriať pri krbe?“ dobiedzal nenápadne ďalej.
„Nie!“ Rázne odmietol vystrašený Harry.
„Nechceš? Škoda. To by si išiel do takého veľkého hradu. Bol si už
niekedy v hrade?“ takticky vyzvedal Snape.
„Aký hrad?“ spýtal sa Harry.
„Veď si nechcel ísť?“ naoko sa čudoval Snape.
„A mohol by som sa ísť aspoň pozrieť?“ s nádej sa spýtal Harry.
„Chcel by si?“ lákal ho Snape.
Harry prikývol.
„Tak poď von,“ volal ho Snape.
„Nie!“ odmietol Harry.
„Ako inak sa chceš pozrieť na hrad, keď odtiaľ nevylezieš,“ presviedčal
ho Snape.
„Ja sa bojím.“ Šepol potichúčky.
„Neboj sa. Tu sa ti nemá čo stať,“ uisťoval ho Severus.
„Sľubuješ?“
„Hej, sľubujem, že sa ti tu nič nestane, pokiaľ budeš so mnou,“ sľúbil mu.
Harry sa na neho najprv díval, no potom sa ešte nesmelo spýtal:
„A budeš so mnou?“
„Ak budeš chcieť, tak budem,“ odvetil Snape a Hermiona s Ronom už
nedokázali skrývať údiv.
„A môže ísť aj hauko?“ spýtal sa nesmelo.
„Samozrejme.“
Chvíľu ešte váhal, no potom sa rozhodol. Po kolenách, šúchajúc za sebou
priveľký habit, pomaly vyliezol zo svojho dočasného úkrytu. Lupin sa
rýchlo pretisol za ním a otriasol zo seba všetky lístky a vetvičky, ktoré
mu zatiaľ primrzli k mokrému kožuchu. Harry sa opatrne postavil a Snape s
Ronom a Hermionou mali možnosť dobre si ho prehliadnuť. Vlasy, rovnako
strapaté ako teraz, mu zdobilo nie koľko primrznutých lístkov. Okuliare
mal nakrivo, a tak zvýrazňovali jeho zelené, strachom a nedôverčivosťou
rozšírené oči. Vo veľkom habite vyzeral ešte menší ako v skutočnosti bol.
I tak sa však nedalo prehliadnuť aký bol vychudnutý a bledý.
„Poď sem,“ prikázal mu Snape a poriadne ho zabalil do habitu, aby mu
nebola zima.
Lupin sa zatiaľ postavil priamo za neho a šťuchol do Harryho zozadu.
„Vidíš, chce ťa odviesť,“ usmial sa na neho Snape a vysadil ho na Lupinov
chrbát. Keďže ako vlkolak bol dostatočne veľký, pre Harryho to bolo ako
sedieť na poníkovi. Hermiona k nemu nesmelo podišla a postavil sa vedľa
neho.
„Dobre, postavte sa k nemu aby nespadol,“ súhlasil Snape.
„A ty sa ako voláš?“ už skôr zvedavo sa spýtal Harry.
„Ja som Hermiona,“ odvetila mu veselo, no jej myšlienky boli hlboko pod
bodom mrazu. A Ronove takisto. Vôbec nechápali, čo sa to so Snapom stalo.
A s Harrym takisto. Hermiona vôbec nechápala čo sa mohlo Harrymu stať.
„Kde je ten prívesok?“ spýtal sa jej pošepky Snape, zatiaľ čo sa Ron
Harrymu predstavil. Hermiona nemo ukázala na malý predmet ležiaci v tráve
neďaleko od nich. Snape k nemu podišiel a kúzlom ho zodvihol a vložil do
svojho vrecka. Potom ešte raz skontroloval, či je Harry poriadne zabalený
do habitu a vykročili smerom do hradu. Počas cesty sa ho snažil aspoň
trochu vyspovedať:
„Povedz, Harry, ako si sa sem dostal. Načo si chodil do tohto
strašidelného lesa,“ vyzvedal Snape.
„Ja som sem nechodil!“ vyhŕkol Harry, „Neviem ako som sa sem dostal! Ja
som sem vážne nechcel ísť! Ani neviem kde som!“ vysypal zo seba Harry a
tváril sa vystrašene.
„Dobre, ja som sa len pýtal. Keď si sem nešiel, tak ako si sa sem
dostal?“ tváril sa nechápavo Snape.
„Ja za to vážne nemôžem. Zaspal so a keď som sa zobudil, bol som tu,“
plačlivo odvetil Harry.
„To skutočne nevieš, ako si sa sem dostal?“ vyzvedal ďalej Snape.
„Neviem, ja som to vážne nebol,“ tentoraz už skutočne plakal Harry.
„Ja ti verím,“ uistil ho Snape, aby ho trochu upokojil, „A koľko máš
rokov?“ snažil sa rýchlo zmeniť tému, pritom sa pozrel na Hermionu v
snahe naznačiť jej, aby mu pomohla.
„Budem mať štyri.“ Fňukol Harry.
„To už si veľký chlapec,“ uznanlivo sa chytila Hermiona.
Harry sa na ňu hrdo zaškeril. Snape potom pokračoval vo zvedavých
otázkach, aby sa čo najviac dozvedel o tom čo sa mu stalo. Po asi hodine
chôdzi už na Lupinovi, ale aj Harrym bolo badať jasnú únavu, a tak si
Harryho na ruky zobral Snape. Lupin ho za to obdaril vďačným pohľadom. V
Snapovom náručí Harry za niekoľko minút zaspal.

Po tom, čo Lupin so Snapom išli hľadať Harryho, Rona a Hermionu Hagrid
trochu pridal do kroku, aby ostatných žiakov čo najskôr dostal do hradu.
Keď sa tam nakoniec dostali, Hagrid ich ešte spočítal, a odprevadil každú
skupinu do svojej klubovne. Chýbali len tí traja. Až tak sa o nich nebál,
obával sa len, čo im povie Snape. Začínal ľutovať, že mu to vôbec
povedal. Po ceste von z hradu, s úmyslom ísť im naproti do lesa, ho
zastavil Dumbledore.
„Ako, Hagrid, všetko prebehlo bez problémov?“ spýtal sa ho zvesela.
„Všecko bolo v poriadku, až na ceste späť sa nám stratili Harry a spol.
Asi niekde zaostali. Profesor Snape s Lupinom ich išli hľadať,“ oznámil
mu Hagrid.
„To sú celý oni. Všade sa len túlať,“ poznamenal Dumbledore.
„Tiež si to myslím. Len dúfam, že na nich profesor nebude moc prísny,“
zveril sa mu so svojimi obavami Hagrid.
„Myslím, že by si to aj zaslúžili. Už nie sú malí. Mali by si uvedomovať
čo môžu, a čo nie,“ pobavene odvetil Dumbledore.
„Pôjdem im naproti,“ rozhodol sa Hagrid.
„To istotne nebude potrebné, Hagrid. Choď si už ľahnúť,“ vyhovoril mu
Dumbledore.
„Jak myslíte,“ podvolil sa Hagrid, poprial mu dobrú noc a pobral sa do
svojej chatrče.

Po niekoľkých minútach už Hermiona zazrela hrad a celá natešená to
oznámila ostatným.
Snape zatiaľ uvažoval, kde Harryho uložia, kým príde Dumbledore. Do
Chrabromilskej klubovne ísť nemôžu, k nemu takisto, je to tam dosť
strašidelné. K Dumbledorovi ho vodiť nechcel, a tak sa Lupina spýtal:
„Kde ho odnesieme?“
Lupin sa na neho prekvapene pozrel a jeho pohľad hovoril sám za seba: „Ku
mne!“
„Fajn, ja zatiaľ skočím pre Dumbledora,“ prikývol a zavolal Hermionu.
„Zoberiete ho k Lupinovi, ja za chvíľu prídem aj s profesorom
Dumbledorom,“ prikázal jej.
„Dobre,“ súhlasila.
„Pozor, aby ste ho nezobudili!“ pripomenul jej, keď jej podával Harryho,
„A nieže vám spadne,“ dodal ešte.
„Nebojte sa,“ zamračila sa Hermiona a opatrne si zobrala spiaceho
Harryho. Ron ju potichu nasledoval k Lupinovej pracovni, zatiaľ čo Snape
vyrazil k Dumbledorovi.
„To sa mi snáď iba zdá!“ povedal Ron, keď Snape zmizol z dohľadu.
„Ja by som tiež rada vedela ako ho vrátime do pôvodnej podoby.“ Šepla
Hermiona.
„Ja som myslel Snapa,“ poznamenal Ron a Lupin prikývol.
„To je ďalšia záhada,“ uznala Hermiona.
„Veď to ani nie je on.“ Čudoval sa Ron, na čo Lupin nesúhlasne zavrčal.
„A vari nie, veď sa chová tak nesnapovsky až to je neuveriteľné!“
vykríkol.
„Ron, nekrič! Zobudíš Harryho!“ sykla na neho Hermiona a rýchlejšie
vykročila za Lupinom.
„Prepáč, ale musíš uznať, že mám pravdu.“ Šepkal už Ron.
„Samozrejme, že máš pravdu. Tiež ma to prekvapuje, ale teraz je prvoradé
vrátiť Harryho do pôvodnej podoby,“ potichu mu vysvetľovala.
„Ako myslíš,“ zamračil sa Ron a kráčal za ňou.
O chvíľu už stáli pred dverami do Lupinovej pracovne. Ron vytiahol prútik
a otvoril ich, aby mohli vojsť dnu. Lupin podišiel ku krbu a vyzývavo sa
pozrel na Rona. Ten pochopil a jediným pohybom prútika zapálil oheň.
Hermiona zatiaľ položila ešte stále spiaceho Harryho na Lupinovu posteľ.
Lupin si ľahol priamo pred kozub aby si vysušil kožuch, celý mokrý od
snehu. Ron s Hermionou sa posadili na stoličky a s pohľadom skúmavo
sledujúcim Harryho čakali na Dumbledora.