V tom istom čase, keď sa Harry zobudil zo zlého sna, akurát že na úplne inom mieste, ozýval sa prázdnotou ďalší tlmený výkrik. Aj napriek tomu, že patril dievčaťu bol rovnako bolestný a nešťastný ako ten jeho. Rozliehal sa prázdnym ostrovom a utíchal v šume mora narážajúceho do pevniny. Jediným zdrojom svetla, ktoré osvetľovalo toto pusté miesto bol maják nachádzajúci sa presne uprostred ostrova. Jeho svetlo matne dopadalo na more, okolité lesy a na panské sídlo ležiace pár metrov od neho. Bolo veľké a na prvý pohľad vyzeralo, že v ňom žije naozaj bohatá a urodzená rodina, ktorá sa schováva pred okolitým svetom a ľuďmi na ňom žijúcimi. Ohradené bolo obrovskou bránou zlatej farby, od ktorej sa na všetky strany odrážalo svetlo z majáka. Okolo trojposchodového domu s balkónmi sa rozprestierala prekrásna záhrada posiata drobnou zelenou trávou. Po okrajoch ju lemovali okrem brány štíhle stromy siahajúce ku oblohe. Všade navôkol tej rozľahlej zelene boli roztrúsené kríky s prekrásnymi červenými ružami a uprostred malé jazierko dokrášľujúce celé prostredie. Jazierko, od ktorého vystrekovala voda z krídel prekrásneho vtáka, tróniaceho na vrchole tejto nádhery. Jeho telo bolo zlatej farby, na ktorej sa sem tam mihali červené perá. Oči mu žiarili v tme rovnako jasne ako hviezdy na oblohe a chvost mu siahal až na samé dno jazierka. ............................................................ Dievča sa posadilo na posteľ a sťažka dýchalo. Dlhé čierne vlasy jej padali do krásnej tváre, ktorú mala úplne zmáčanú slzami. „Už nie, prosím, už nie!“ zvolala do ticha a rozbehla sa ku dverám. Tie však boli zamknuté. Chcela ich odomknúť, ale nešlo to. Ani premiestniť sa nemohla, bola tu úplne uväznená. S hlbokým vzlykom si opäť ľahla na posteľ a snažila sa upokojiť. Vtom sa dvere pokojne otvorili a objavila sa v nich postava muža, zahalená v dlhom lesklom habite, ktorú osvetľovalo iba mesačné svetlo. Chcel niečo povedať, no dievčina ho predbehla. „Pustite ma, prosím. Musím jej pomôcť, ona zomiera. Nemôžem ju tam nechať. Nechcem aby zomrela, nie kôli mne!“ povedala úplne zúfalo. Muž sa na ňu pozrel, zatvoril dvere, pristúpil ku nej a pokojne prehovoril. „Bol to len zlý sen. Len sen Rose. Prosím upokoj sa a vezmi si toto.“ V ruke zvieral malú sklenenú fľaštičku naplnenú svetlo fialovou tekutinou. „Nie, to nebol len sen! Ja som to videla...zase som to videla a nemôžem jej pomôcť. Vy mi to nedovolíte!“ povedala a jej hlas sa zvýšil. „Vezmi si toto to ti pomô... „Nič nechcem!!!“ prerušila ho dievčina už hystericky. „Vy nie ste môj otec aby ste mi rozkazovali a nemáte žiadne právo ma tu držať!!!“ zrevala vyrazila mu fľaštičku z ruky a rozbehla sa ku dverám. Muž inštinktívne mávol prútikom, ktorý vytiahol spod habitu a dvere sa pod rukou dievčaťa ani nepohli. “Bombarda!“ zvolala, ale dvere ostali pevne zatvorené. Bola úplne zúfalá. Vedela len jedno, odtiaľto sa nedostane. Muž sa postavil a pokojne sa na ňu pozeral, akoby mu vôbec nevadilo, že dievča práve demoluje časť jeho domu. Z jej pravej ruky vychádzal jeden žiarivý lúč za druhým a izba sa menila na hotovú spúšť. Obrátila posteľ a všetko, čo na nej ležalo popadalo na zem. Roztrieskala skriňu takou silou, že z nej ostali iba triesky. Odhodila stôl na opačnú stranu. Zo stien pozhadzovala obrazy, hodiny odbíjajúce polnoc a všetko čo sa jej ešte dostalo pod ruky skončilo rozbité alebo zničené. V takomto bombardovaní pokračovala ešte asi desať minút. Potom sa jej podlomili kolená a padla na zem. „Je mŕtva a to všetko kôli mne. Zomrela aby som ja žila! Prečo?“ zakričala a slzy jej padali na zašpinenú nočnú košeľu. Muž konečne všetko pochopil. Pristúpil bližšie, sklonil sa k nej a zašepkal. „Matka ti zachránila život, pretože ťa ľúbila a ty teraz musíš žiť za vás obe. Musíš žiť, tak si to priala.Rose,musíš sa cez to preniesť a prekonať tú bolesť, ktorá ti zviera srdce a zachovať si v ňom spomienku na mamu, pretože tam ju vždy nájdeš... Áno Rose vo svojom srdci. Stačí, keď zatvoríš oči a započúvaš sa do jej hlasu. Do hlasu, ktorým sa ti prihovárala a hovorila ako veľmi ťa má rada. A ver, že zo srdca ti ju už nikdy nikto nevezme.“ Rose ho počúvala a sama nechápala prečo, ale pamätala si každé jedno slovo, ktoré jej svojim pokojným hlasom hovoril. Sústredila sa na to, čo chcela a po chvíli naozaj počula hlas svojej matky, ktorú tak veľmi ľúbila. Chvíľu len tak ticho kľačala na zemi a pozerajúc do dlaní sa započúvala do toho tichého hlasu vychádzajúceho z jej srdca. Hlasu matky ktorá už nežije... Po chvíli zodvihla tvár a jej orieškovo hnedé oči sa stretli s jeho svetlomodrými. Dlho sa do nich pozerala a cítila ako sa upokojuje. Dych sa jej spomaľoval, no slzy naďalej stekali po tvári. Zrazu ucítila dotyk jeho ruky na svojej tvári a tiež to, ako jej pomaly utiera slzy. Chcela sa usmiať ale nedarilo sa jej to. „Ďakujem.“ zašepkala a vrhla sa mu do náručia, v ktorom dlho spočinula a nechala sa hladiť po vlasoch. Konečne sa cítila v bezpečí. Cítila, že nie je sama. Keď sa od neho odtiahla, pokojne zobrala ponúkaný elixír a naraz ho vypila. Telom sa jej začalo rozlievať teplo a pokoj. Trvalo len pár minút kým sa konečne upokojila. Vstala zo zeme. A prekračujúc rozbité a pováľané veci na zemi podišla k oknu a zahľadela sa na hviezdnu oblohu. „Ona tam niekde je a dohliada na mňa, však?“ „Tomu pevne verím, a nikdy ťa neopustí. Na to ťa až príliš ľúbila,“ odpovedal jej a v jeho očiach sa zaleskli slzy . Vstal tiež a poobzeral sa po izbe, teda na to, čo z nej zostalo. „Toto bude treba dať do poriadku, aj keď priznávam, že ani mne sa ten starý nábytok nepáčil,“ povedal muž s úsmevom, ktorý mu dievčina opätovala, no trochu sa prekvapila, že sa na ňu vôbec nehnevá. Akoby ju chápal. Už siahal po prútik, keď ho zastavil jej hlas. „Nechajte, ja to urobím. Aj tak som ten neporiadok spôsobila sama.“ Zodvihla pravú ruku a povedala už s mierne pokojným hlasom. „Reparo.“ Jej ruka v tej chvíli zažiarila jasným svetlom, no tentokrát sa všetko vrátilo do pôvodnej podoby. Posteľ sa obrátila a veci, ktoré ležali na zemi sa na ňu opäť poukladali. Skriňa sa poskladala a ostala stáť na svojom mieste, akoby sa odtiaľ nikdy nepohla. Stôl poslušne priskočil naspäť pod okno aj so všetkými vecami, ktoré už neboli rozbité. Všetky obrazy sa zavesili na stenu rovnako ako hodiny, ktoré dovtedy bezvládne ležali rozmlátené na zemi. „Hotovo,“ povedala Rose pokojne, keď sa poobzerala po už upratanej izbe. Nikto kto tu predtým nevidel ten neporiadok, by nepovedal, že táto izba bola úplne zdemolovaná. Potom sa pozrela na muža stojaceho vedľa nej, sklopila oči opäť do zeme a zašepkala. „Je mi to ľúto. Nechcela som Vám zničiť izbu a ani tak vyvádzať, ale bola som len... „Ja viem, nehnevaná a rozzúrená na celý svet,“ dokončil za ňu muž a pousmial sa. „A ver Rose, že to nebolo prvýkrát, čo mi niekto zdemoloval izbu. Dokonca povedal by som, že celkovo nedávno... To je na dlhú debatu.“ Dodal, keď videl jej spýtavý pohľad. „Takže, vy sa na mňa nehneváte za to, čo som urobila?“ spýtala sa neveriacky. „Nie, nehnevám a dá sa povedať, že ťa celkovo chápem... Rose?“ „Áno pane?“ „Nechceš mi povedať, čo ťa tak dlho ťaží na srdci a nedovolí ti to spávať? Nechceš mi povedať, čo sa stalo v tú noc, keď zomrela tvoja matka?“ „Viete pane, nie som si istá, či som na to pripravená. Ešte sa mi o tom nechce rozprávať, ale sľubujem, že Vám to raz celé rozpoviem...ale...teraz...nechcem si to znovu pripomínať.“ Zašepkala takmer nečujne. „Samozrejme, veď to môže ešte počkať a povieš mi to, keď budeš pripravená, v poriadku?“ „Áno....ehm...pene už ste zistili niečo o mojej tete?“ „Nie, ešte nie Rose,...ale som si istý, že už to dlho nepotrvá.“ „To som rada, aj keď tu mi nie je zle... Teda viem, že to tak pred chvíľou nevyzeralo...ale chcem splniť posledné prianie mojej matky a nájsť jej sestru, aj keď len nevlastnú....“ Potom sa odmlčala, no po chvíli dopovedala. „A tiež aj môjho otca, aj keď som si nie istá, či ešte žije, ale mama chcela, aby som ho vyhľadala, aj napriek tomu, že nás opustil....a ja sa o to pokúsim... No neviem či budem schopná mu to všetko odpustiť...tých dlhých pätnásť rokov, čo sa o nás nezaujímal... „Rose, čo vieš o svojom otcovi?“ so záujmom sa spýtal muž. „No...vlastne nie veľa... Mama o ňom málo hovorila...dá sa povedať, že sa tejto téme skôr vyhýbala...no a ja som sa jej radšej nevypytovala, lebo som vedela, že ho veľmi ľúbila a bolelo ju o tom rozprávať.“ „Takže ani nevieš, či bol tiež čarodejník?“ „Nie...aj keď som sa mamy na to veľa vypytovala...raz mi povedala, že sa na neho podobám viac než myslím.“ „Hm...to ma neprekvapuje, pretože z tvojej matky máš iba oči a niektoré rysy tváre... „A tiež jej schopnosti, však?“ dopovedala za neho. „Viete, všimla som si, že vy musíte používať pri čarovaní prútik, no ja viem čarovať aj bez neho... Prečo?“ „Ach Rose, dávaš mi príliš ťažké otázky. No vieš, tvoja matka bola veľmi výnimočná žena a skvelá čarodejnica rovnako ako ty.“ „Vy ste ju poznali už predtým, však pane?“ „Už čoskoro sa to dozvieš, no teraz je nato ešte priskoro.“ „Ďakujem pane, za všetko...“ „Vôbec nemáš za čo Rose,“ odpovedal jej muž a oči sa mu opäť zaleskli, tak radšej rýchlo zmenil tému. „Zajtra musím odísť, takže budeš v celom dome sama a musíš mi sľúbiť, že odtiaľto neodídeš.“ „Kam by som už len ja chodila?...A vy vlastne kam idete pane, teda ak to smiem vedieť?“ „Och...nie je to nič vážne, len sa mám stretnúť s...jedným priateľom.“ „Aha,“ povedala, no nemohla si nevšimnúť jeho zaváhania, keď jej povedal kam má ísť. No vedela, že z neho nič viac nedostane. Aj keď tu bývala len krátko, natoľko ho už poznala. Tak sa odmlčala. „Vezmi si ešte toto.“ prerušil to ticho muž a podával jej ďalšiu fľaštičku no tentokrát s úplne priesvitnou tekutinou. „Potrebuješ si pospať a toto je na bezsenný spánok.“ „Áno je viem.“ povedala a zobrala si ponúkaný elixír. Muž podišiel ku dverám a tie sa pokojne otvorili. „Dobrú noc, pane.“ zašepkala a ľahla si na posteľ. Muž sa milo usmial, vyšiel z izby a potichu za sebou zatvoril dvere. Odložil si prútik naspäť do habitu a starostlivo sa poškriabal po brade. „Dobrú aj tebe Rose,“ šepol do prázdna a na jeho tvári pribudla ďalšia starostlivá vráska. ........................................................... Voda z mora pokojne narážala na skaly tiahnuce sa po celom ostrove. Hviezdy ešte stále svietili rovnako ako maják a odrážali sa od jeho hladiny. Všade sa opäť rozliehalo úplné ticho. Majestátny dom čupel v strede ostrova a odpočíval. ........................................................... Rose v izbe pokojne spala, no tentokrát ju už nerušili žiadne sny. ........................................................... Muž sedel vo svojej pracovni. Ku spánku si priložil prútik, keď ho odtiahol, tiahla sa z jeho hlavy dlhá strieborná niť, až kým sa nepretrhla. Potom ju starostlivo položil do hmlistej misy a povzdychol si. „Tak toto bude ešte ťažšie ako som si myslel.“