Oslava Harryho narodenín dopadla veľmi dobre. Pani Weaslyová mu upiekla obrovskú tortu, na ktorej bola veľká marcipánová šestnástka. Od všetkých dostal kopec darčekov, no ten od svojej tety zatiaľ ešte neotvoril. Chcel to najskôr niekomu povedať, no keďže s Ronom ani Hermionou nikdy nebol dlho sám, rozhodol sa to odložiť na neskôr. Dni v Brlohu mu plynuli až príliš rýchlo a konečne mal pocit, že sú prázdniny. Celé dni hrali s Ronom, Hermionou a Ginny metlobal, rachotiacu sedmu, alebo len tak pomáhali pani Weaslyovej. Harry samozrejme s prútikom za čo si neraz vyslúžil od svojich kamarátov nepekné pohľady. Fred s Georgom boli skoro stále vo svojom obchode v Šikmej uličke a Harry sa nemohol dočkať, kedy ho konečne uvidí, pretože od Rona počul, že je naozaj skvelý. Charlie bol v Rakúsku ako každý rok, no a Percy sa svojej rodine naďalej vyhýbal. Najväčším prekvapením pre Harryho bolo to, že Bill začala chodiť s Fleur Delacourovou a momentálne bol s ňou na návšteve u jej rodičov. „Stále lepšie akoby ona mala byť tu,“ poznamenala Ginny, keď o nich prišla zmienka a na Harryho prekvapenie s ňou všetci, dokonca aj pani Weaslyová, súhlasili. ....................................................... Prešli dva týždne. Dnes bola sobota a práve sedeli pri raňajkách a snažili sa nezaspať, keď na okno niečo zaklopalo a dovnútra vleteli 3 sovy. Keď zbadali na listoch pečať Rokfortu skoro dostali infarkt. „Tak, už je to tu!“ zvýskla šťastne Hermiona a načiahla sa po svoj list. Rovnako spravili aj Ron s Harrym a Ginny, ktorá bola s nimi pri stole sa začala potichu smiať, keď uvidela ich výraz na tvári. „Šak počkaj ja ti to za rok pripomenem,“ vyštekol po nej Ron, keď si všimol, ako sa smeje a jej hneď zamrzol úsmev na perách, keď si predstavila, že aj ju tento rok čakajú skúšky na VČÚ. Harry si sťažka pretrel oči, otvoril svoj list a začítal sa. Pán Harry James Potter Rokfortská stredná škola Čarodejnícka Vynikajúca Čarodejnícka Úroveň – Výsledky stupnica úspešnosti stupnica neúspešnosti Vynikajúce (V) Slabé (S) Prekonal očakávania (P) Hrozné (H) Dostatočné (D) Troll (T) Dosiahli ste: Transfigurácia P Elixíry V Dejiny mágie H Herbológia P Veštenie S Obrana proti čiernej mágii V Čarovanie P Starostlivosť o čarovné tvory P Astronómia D Harry dočítal a bol nad mieru spokojný. Vedel, že Dejiny mágie ani Veštenie nespraví, ale Obranu a Elixíry mal na výbornú, čo ho trochu prekvapilo, hlavne čo sa Elixírov týkalo, ale bol rád. Bude môcť študovať za aurora. Ron bol na tom skoro rovnako až na to, že nemal ani jedno vynikajúce na a Hermiona mala vynikajúce všetko, aké prekvapivé. Potom sa pokojne debatujúc pustili opäť do jedla. ........................................................ Rose netrpezlivo sedela na pohodlnej sedačke v obývačke. Dom, kde bývala jej teta nebol príliš veľký, ale vyzeral útulne. Pozerala sa ne dvere odkiaľ vychádzali hlasy a netrpezlivo čakala čo sa bude diať ďalej. Odkedy sem prišli sedí tu a čaká, zatiaľ čo jej teta debatuje s mužom, ktorý ju sem priviedol. „To som zvedavá, čo jej povie, aby ju presvedčil, že som naozaj dcéra jej nevlastnej sestry,“ pomyslela si, postavila sa zo sedačky a podišla ku oknu, na ktoré pomaly dopadala noc. Bolo tu naozaj pekne, všade kam dovidela stáli malé učupené domy a vonku pobehovali deti vychutnávajúce si posledné dni prázdnin. „Možno jej ukáže ten list, čo som mu dala.“ Zo zamyslenia ju vyrušilo otváranie kuchyňových dverí a v nich už usmievavá tvár jej tety. Bola to pekná ešte stále mladá žena, aj keď trochu staršia ako jej mama. Mala svetlé vlasy po plecia a zelenkavé oči. Pristúpila k nej a Rose čakala, že sa jej opýta na to či je dcéra jej nevlastnej sestry. No ona k nej pristúpila a povedala: „Ani sa ťa nemusím pýtať na to, či si naozaj dcéra mojej sestry, vidím ti to na očiach. Vieš máš ich presne také isté ako ona. Ako moja malá Ariane,“ zašepkala a objala prekvapenú Rose. Zaplavil ju pocit lásky, rovnaký ako keď ju objala jej mama. Milo sa usmiala a zašepkala: „Mala vás veľmi rada a veľa o vás hovorila.“ „Nemusíš mi vykať, zlatko, som predsa tvoja teta a moje meno je Merien Flowersová, ale pokojne ma volaj Mery, rovnako ako všetci čo ma poznajú. „Máte rovnaké priezvisko ako moja mama. Nevedela som, že nemá svoje skutočné meno.“ „Je mi naozaj ľúto, že sa budem musieť s vami rozlúčiť, ale už naozaj musím ísť,“ skočil im do rozhovoru muž a chystal sa odísť. „Rose môžeš ešte na chvíľu.“ „Samozrejme pane,“ povedala dievčina s úsmevom a nasledovala ho do vstupnej haly. „Rose, dávaj na seba pozor a keby niečo tak sa premiestni, hocikde inde ti to už pôjde...pretože môj dom si sama zabezpečila, veď vieš...“ žmurkol na ňu a Rose pokývala na súhlas hlavou. „Tiež si zober toto.“ A podal jej do ruky list. Zobrala ho a prečítala. „To znamená, že naozaj budem chodiť na Rokfort?“ pípla šťastne. „Aj moja mama tam chodila, viem to, lebo mi o tom neraz hovorila. vedeli ste o tom pane? „Nuž...áno. Ako som ti už povedal, tvoju matku som poznal, ale ešte nie je čas na to, aby si sa všetko dozvedela. Toto je naozaj prihláška na Rokfort. V deň nástupu, prídu pre teba mnou poslaní aurori a odprevadia ťa až na pozemky Rokfortu. Keď tam prídeš, hneď vyhľadaj riaditeľa Albusa Dumbledora, on už bude vedieť čo s tebou. Rozumieš?“ „Áno pane, zatiaľ všetkému.“ „Neboj sa v tomto dome budeš v bezpečí rovnako ako aj tvoja teta. Vie, že si čarodejnica, ale nesmieš pred ňou čarovať a ani nikde inde okrem Rokfortu, pretože to majú mladistvý zakázané...síce na teba sa to nevzťahuje...ale aj tak.“ „Nebojte sa, pane, všetko čo som sľúbila dodržím...no nemám žiadne knihy tak ako sa budem...“ „Nič sa neboj profesor Dumbledore sa už o všetko postará.“ „Tak potom je všetko v poriadku...ja...ďakujem za všetko,“ povedala a objala ho. Starému mužovi sa oči zaleskli smútkom, že sa s ňou lúči a Rose na tom bola rovnako. Ani nevedela prečo, ale mala ho rada. Keď sa rozlúčili a on odišiel, skovala si list do vrecka nohavíc a nasledovala tatu na poschodie. Chcela s ňou ešte dokončiť rozhovor a spýtať sa na všetko, čo pred ňou matka tak kryla. Zaujímalo ju, aká bola, predtým ako sa jej narodila ona, prečo žila s adoptývnimi rodičmi a možno aj to, kto je jej otec. No teta ju predbehla. „Viem Rose, že máš veľa otázok, na ktoré ti veľmi rada odpoviem, ale dnes ešte nie. Príde čas, keď sa všetko dozvieš, všetko čo bolo pred tebou tak dlho zatajované. Budeme mať na seba veľa času, ale teraz si už ľahni a oddýchni si,“ povedala, pobozkala ju na čelo, prikryla tenkou kvetovanou prykrívkou a vykĺzla z teraz už jej izby. ................................................ Tlmené mesačné svetlo dopadalo na chodník, po ktorom kráčala vysoká štíhla postava. Pomaly prekračovala pomedzi náhrobné kamene až sa dostala k vysokej mramorovej hrobke. Bezpochyby patrila celej generácií rodín. Opatrne vystrela ruku a dotkla sa dverí, ktoré do nej viedli. Tie akoby iba na to čakali, úplne potichu sa otvorili a postava vošla. V jej vnútri bolo neskutočne krásne. Zo stropu sa do všadiaľ rozlievalo svetlo mesiaca, ktoré prenikalo dnu, cez veľké ružicové okno nachádzajúce sa na hornej stene hrobky. Keď postava vstúpila dnu, fakle pripevnené na stenách zažiarili krvavo červeným plameňom a odkryli tak do stien vyrezané ruže rovnaké, aké držala na rukách. Prešla pohľadom všetky náhrobné kamene, vyčnievajúce zo steny oproti nej. Bolo ich tam asi päťdesiat no ona sa zastavila iba pri jednom z nich, ktorý bol celkom posledný. Patril asi manželskému páru, pretože bol väčší ako tie ostatné. Opatrne pristúpila až ku nemu. Kvety položila do malej vázičky, ktorá sa tam nevedno odkiaľ objavila a prehovorila. Z jej hlasu bolo poznať more smútku, utrpenia, bolesti a tiež, že tá tmavá postava je postarší muž. „Sklamal som, oboch som vás sklamal.“ Z jeho očí začal pomaly padať prúd sĺz. „Nedokázal som ju ochrániť a teraz je mŕtva. Zomrela a ja som nič nemohol urobiť. Neochránil som ju pred nimi, neochránil, rovnako ako vás a teraz ste mŕtvi...všetci!!!“ Posledné slovo zakričal do ticha a nechal ho doznieť v stenách hrobky. Ďalej už nepovedal nič a len mlčal, až kým nezapočul tlmené kroky prichádzajúce z vonku. Vstal, postavil sa za otvorené dvere a čakal, kto sa v nich objaví. Dnu vošla žena. Mala vysokú a dosť štíhlu postavu. Tmavé vlnité vlasy jej dopadali na plecia a v rukách niečo držala. Nevšimla si muža skrývajúceho sa za dverami a vydala sa tým istým smerom akým pred chvíľou on. Zastavila sa a prekvapene pozerala na čerstvé kvety vo váze. Pokrútila hlavou a vopchala k nim aj svoju kyticu, tiež červených ruží. „Teba by som tu naozaj nečakal,“ prehovoril muž, keď jej tvár osvetlilo mesačné svetlo. Žena sebou prudko trhla a obzrela sa za hlasom. Spoznala toho muža stojaceho teraz už pred ňou a odpovedala: „Ani ja som si nemyslela, že raz naberiem odvahu a prídem sem.“ „Hm...vidíš, ako sa ľudia môžu meniť,“ povedal zamyslene muž a starostlivo si ju prezeral. „Áno v tom s vami súhlasím...teraz už viem, že som spravila chybu...a dúfam, že mi bude niekedy odpustené...aj keď... „Neboj sa on ti určite už dávno všetko odpustil, veď si jeho jediná žijúca príbuzná. „No, o tom by sa dalo polemizovať,“ odpovedala a tajomne sa na neho pozrela. „Nikdy som nevedela, že práve tu je pochovaná...“ ozvala sa žena po chvíli, „...moja sestra...“ dokončila a opäť nastalo ticho. „Áno, nikto to nemal vedieť, ale z toho listu ti to asi došlo, však? „Ako o ňom viete?“ spýtala sa prekvapená žena „To je na dlhé vysvetľovanie,“ odpovedal jej a potom už obaja mlčali. „Tak ja už pôjdem,“ prerušila ticho po hodnej chvíli žena a poslednýkrát pohliadla na pomník svojej mŕtvej sestry a chystala sa odísť. „Keď prídeš nabudúce stačí položiť pravú ruku na dvere...potom sa otvoria.“ „Ja...ďakujem,“ šepla a odišla. Muž sa opäť zahľadel na ten istý pomník a zotrval v tichu. Po chvíli si zotrel z tváre slzy, postavil sa a vykročil ku dverám. Keď bol už pri nich, otočil sa a prehovoril: „„Odpusti mi to, syn môj...“ Fakle opäť zhasli spolu so zatvárajúcimi sa dverami. ..................................................... V hrobke opäť nastalo úplné ticho a tma. Mesiac začal svietiť ešte jasnejšie a matne dopadal na pomník, pri ktorom sa stretli muž so ženou. Pomaly osvetlil vázu s ružami, položenú povedľa až lúč svetla dopadol na pomník a osvetlil tak doň vyrezané slová James Potter a Lily Evansová - Potterová. „Zomreli, aby ich láska mohla opäť ožiť!“