Ticho, všade strašidelné ticho. Zem pustá, prahnúca po kvapke vody. Stromy vyschnuté a poohýbané až k zemi. Akoby tu zanikol život. Nikde ani jediné zviera dokonca ani malý vtáčik. Nič, len ticho rozprestierajúce sa všade dookola. Dokonca aj slnko prestalo vychádzať, akoby sa nechcelo pozerať na tú skazu šíriacu sa po celom tomto mieste. Na okraji tejto prázdnoty zahalenej rúškom tmavej noci stál vysoký do neba sa týčiaci zámok, ktorý ešte viac pridával na temnote tomuto už aj tak dosť strašidelnému miestu. Bol starý a celá jeho polovica úplne zdemolovaná. Ležal na malom skalnatom výbežku a viedla ku nemu len jedna jediná cesta a to cez stred obrovskej priepasti. Pred dverami zámku stáli akoby na stráži dva obrovské hady obtočené okolo hrubých stĺpov, každý z inej strany. Mali dokorán otvorenú papuľu, z ktorej vytŕčali obrovské dlhé tesáky. Na dverách nebola žiadna kľučka ani nič, čím by sa dali otvoriť. Zámok vyzeral úplne opustený. Alebo nie...? „Áááááááááá!!!!!!!!!!!.............“ ozýval sa tlmený výkrik vychádzajúci z temného zámku a zároveň zanikal v nočnom tichu. Muž odetý v čiernom ležal na zemi a lapal po dychu. Okolo neho postávali do kruhu asi dva tucty rovnako tmavých postáv. Ich tváre nebolo vidieť, lebo ich mali zahalené maskami, no nikto nevyzeral tak, že by sa chcel trpiaceho muža na zemi zastať. Práve naopak, akoby ich tešilo, že to je niekto iný a nie oni, ktorých pán zla trestá. „Crucio!“ zvolala tá najtemnejšia postava stojaca v strede uzatvoreného kruhu. Mala vysokú štíhlu postavu, holohlavú hlavu, krvavo červené oči a dosť pripomínala toho najodpornejšieho slizkého hada. „Crucio!“ zopakovala a muž ležiaci na zemi opäť prepadol v príšerný krik a začal sa bezbranne zmietať v bolestiach, ktoré mu spôsobovala. Temná postava prepukla v ten najkrutejší smiech akého by bol človek schopný. Keď doznel prázdnotou jej smiech, sklopila prútik držiaci v rukách a mužov krik konečne prestal. Po chvíli však opatrne vstal zo zeme, pokľakol na kolená a so zdvihnutou hlavou sa pozeral do tých červených očí muža, ktorý mu pred chvíľou spôsoboval príšernú bolesť. Ten sa opäť škodoradostne usmial a tlmeným hlasom prehovoril: „Nezaslúžiš si moje zľutovanie, Lucius, ale keďže ťa budem ešte potrebovať musíš žiť. „Ó...môj pane, som vám nesmierne vďačný,“ predniesol muž ležiaci pri jeho nohách sťaženým hlasom „a prisahám, že vás už nikdy nezklamem.“ „Tak to by som ti ani neodporúčal, Lucius. Vstaň!“ prikázal temný pán a kľačiaci muž sa postavil akoby ho bol niekto šľahol rozžeraveným bičom. Chcel ešte niečo povedať, keď ho prerušil: „Ale pamätaj, že Lord Voldemort nezabúda.“ "Áno pane...ako som už povedal, viac vás nesklamem...“ „Mám pre teba novú úlohu a svoju oddanosť mi budeš môcť dokázať,“ pokračoval temný pán a pohliadol na muža. „Vaše prianie je pre mňa rozkazom,“ odpovedal muž a stiahol si masku z tváre. Mal dlhé blond vlasy, chladné svetlo modré oči a tvár pokrytú drobnými jazvami. „Tak sa mi to páči, Lucius, a dúfam, že ju zvládneš lepšie ako tú predtým...už si nemôžem dovoliť spraviť ďalší chybný krok. „Prisahám vám prane, že tentokrát nesklamem.“ „Len aby, môj verný, len aby!“ zasipel a pokračoval: „Po tom, čo si mi predviedol na Ministerstve si ma sklamal to áno...len kôli tebe som bol znova odhalený a teraz musím byť opatrnejší, pretože aurori snoria doslova všade. „Ale pane nebola to moja vina, keby nebol prišiel Fénixov rád, tak to proroctvo by bolo vaše a Potter dávno mŕtvy. No mohli za to aj ostatní aj oni predsa...“ Nedokončil, pretože ho prerušil. „Opovažuješ sa mi protirečiť Lucius?!“ zreval a z jeho očí sršali blesky. „To by som si nikdy nedovolil, pán môj,“ povedal na svoju obhajobu muž a opäť padol na kolená v duchu sa preklínajúc, že si nezahryzol do jazyka. „Veď preto...no musím uznať, že máš pravdu, Lucius, no ubezpečujem ťa, že tí čo boli za to zodpovední som už náležite potrestal.“ Znova prepukol v hlasitý smiech a ostatní stojaci v kruhu sa striasli. „Aj keď Fénixov rád ešte len zaplatí a Dumbledore taktiež. Keby nebolo toho bláznivého starca, už dávno by som mal to čo chcem...neobmedzenú moc...a slávny, Harry Potter, by mi už nestál v ceste. Ale aj to príde moji najbližší aj toho sa dočkáme.“ povedal po chvíli ticha a pohliadol na tmavé postavy. Tie sa však ani nepohli. „Ako vidím, dnes nikto nemá chuť sa so mnou rozprávať...však nie!“ Skôr konštatoval, ako sa pýtal. „A ani sa vám nečudujem!“ dodal a z jeho očí opäť sršali blesky. „Kto z vás mi vysvetlí, ako je možné, že niekto ako vy ešte stále nechytil to hlúpe dievčisko. Ako je možné, že ju tu ešte nevidím, tak AKO???!!!“ zareval a všetci, ktorí doteraz stáli v kruhu popadali na kolená a mlčali. Po chvíli ticha sa ozvala žena stojaca najbližšie k Voldemortovi. „Môj pane...naozaj nevieme, kde môže byť...ale uisťujem vás, že už to dlho nepotrvá a...“ „Snáď sa len neprepadla pod zem, alebo áno?!!“ Žena stuhla a čakala na najhoršie no on len pokračoval: „Má 15 rokov, je sama, nemôže používať čary, lebo by ju vystopovalo Ministerstvo, tak ako mám chápať to, že...sa...stratila??!!!“ Žena sa ešte hlbšie prikrčila pod jeho hlasom, no radšej už mlčala. „Ach Bela, Bela!... No si jediná, ktorá mi niečo povedala tak ťa nepotrestám. Vstaň!“ Žena sa postavila a pohliadla do jeho tmavých očí. „Ďakujem vám, môj pane, ste až príliš zhovievavý. No prisahám, že neprestaneme tú malú potvoru hľadať, kým ju nenájdeme a neprivedieme vám ju,“ prehovorila úlisným hlasom a vrátila sa späť na svoje miesto, kde už ostatní postávali. „A čím skôr, tým lepšie...no pamätajte, že ju potrebujeme živú a úplne zdravú...tak sa jej neopovážte skriviť ani vlas na hlave, je vám to jasné?!!“ Všetci nemo prikývli no nevydali ani hláska. „Prepáčte pane, že vás prerušujem, ale môj pobyt v Azkabane ma akosi ukrátil o, ako vidím dôležité informácie. Kto je to dievča čo vám máme priniesť?“ spýtal sa muž, ktorý stál ešte stále pred Voldemortom. „Skoro by som zabudol, Lucius. Je to dcéra tej ženy, s ktorou si mal tú česť skoncovať ešte predtým, ako ťa uväznili. No nie preto som ťa vyslobodil z Azkabanu, podotýkam, že len teba, pretože ako si si určite všimol ostatní tam ešte stále sedia. Aj keď dlho nepotrvá a oslobodím aj tých...no nechajme ich vychutnať si prítomnosť Dementorov.“ „Myslíte dcéru tej ženy, čo vedela čarovať aj bez...“ „Áno Lucius, dcéru tej ženy, čo vedela čarovať aj bez prútika... A tá malá sopľaňa to vie tiež... Ale to nie je tvoja starosť, od teba chcem, aby si pripravil tvojho syna aby mi slúžil. „To nebude žiadny problém pán môj. Draco bude určite veľmi poctený, že vám môže slúžiť. „Tak to si myslím...už len budeme musieť počkať, kedy ukončí školu aby sme ho mohli zasvätiť, no dovtedy ho ty, Lucius, a tvoja manželka Cisa zaučíte, súhlasíš?“ Lucius bol veľmi rád, že dostal za úlohu práve toto a nie hľadanie ďalšieho sopliaka, a tak prikývol a konečne sa zaradil k ostatným. No stále mu myseľ otravovala jedna otázka. „Myslím si správne Lucius, že chceš vedieť, prečo práve tvoj syn a nie hocikto iný? spýtal sa ho pán zla akoby vedel na čo myslí. No nečakal a hneď odpovedal: „Dozvieš sa, ale teraz ešte nie. Iba sa postaraj aby bol pripravený. Máš na to dosť času a je len na tebe, ako sa s ním spojíš, lebo pokiaľ viem, váš dom a rovnako ako aj tvoja rodina sú prísne strážené Ministerstvom. Ale teba určite niečo napadne.“ Lucius Malfoy opäť len prikývol a už teraz sa tešil, ako to oznámi Dracovi, a tiež na to aký bude jeho syn rád, že sa mu dostalo toľkej pocty slúžiť najmocnejšiemu temnému čarodejníkovi. Po chvíli ticha Voldemort opäť pokračoval. „O tom dievčati som vám povedal všetko čo som chcel takže očakávam konečne nejaké správy.“ „Prepáčte,, môj pane, ale nemyslíte si, že sa objaví na Rokforte?“ opýtal sa jeden z prítomných v kruhu. „Tak toho sa neobávam, ale keby náhodou, tak tam mám svojho verného človeka a on by ma informoval, takže sa vôbec nemusíš obávať, Goyle.“ „Pane, veď ani nevieme, ako sa volá tak ako máme...“ pokračoval ten muž no temný pán ho hneď prerušil. „Tak to nechávam na vás. Od čoho ste moji služobníci? Aby...ste...to...zistili! Aj keď musím uznať, že sme sa mali dozvedieť jej meno skôr ako sme ju zabili to áno. Bola to chyba, ale čo sa stalo sa neodstane. Teraz je len na vás, či ju nájdete alebo pocítite môj hnev. „Pane, a čo Potter?“ prehovorila opäť tá žena. „Ten je zatiaľ mimo hry, podotýkam zatiaľ, Bela. Ale aj na neho príde, ja osobne sa o to postarám, ale až keď budem mať to dievča a Draca. Najskôr potrebujem ich dvoch...až potom príde rad na Pottera.“ „Pane a na čo nám poslúži ten Malfoy, čo keď je takisto neschopný ako jeho otec?“ Neodpustil si jeden zo smrťožrútov a Lucius na neho nepekne zazrel. „Nepočul si ma, že na vysvetľovania bude času dosť Amycus?! A navyše, je len a len moja vec na čo potrebujem Draca a nie tvoja, ty nevďačný priateľ!“ zahrmel Voldemort a pozdvihol svoj prútik na neho. „Crucio!“ zakričal a Amycus sa začal rovnako bezvládne zvíjať na zemi ako pred chvíľou Lucius Malfoy. Temný pán sa kruto smial a ostatní ticho a bez pohnutia stáli a prizerali sa. Jeho krik sa rozliehal prázdnotou temného hradu rovnako hlasno ako smiech Lorda Voldemorta. .................................................................. „To snáď ani nie je možné?!!“ zahrmela Hermiona, keď ráno otvorila Denného Proroka a začítala sa do článku pod dobre známou fotografiou. „Čo sa stalo? Snáď niekto známy nezomrel?“ spýtala sa s obavou Ginny, ktorá sedela oproti nej, keď videla jej vyľakaný výraz. Neodpovedala. „No tak Hermiona čo sa stalo?“ dodali Ron s Harrym naraz a už sa priťahovali k Hermione aby lepšie videli na Proroka. „To...nie...nikto nezomrel ale pozrite sa na toto,“ povedala, keď dočítala a roztvorila Proroka na stôl, aby všetci dobre videli. „No tak čítajte!“ Lucius Malfoy na slobode! Obávaný smrťožrút Lucius Malfoy opäť na slobode! Pýtate sa ako mohol ujsť z najstráženejšieho vezenia v Azkabane? Tak takúto otázku si položili rovnako všetci členovia Ministerstva po jeho úteku. No ako sa mu to podarilo nevie nik. Väčšina čarodejníckej populácie sa obáva, že za jeho oslobodením je sám Ten-Koho-Netreba-Menovať. Potom sa však črtá aj ďalšia otázka. Prečo neoslobodil aj ostatných svojich prívržencov, ktorý boli zadržaní rovnako ako Malfoy za neoprávnený útok na Ministerstve? No oveľa pravdepodobnejšia bude pravda, že mu pritom pomáhal ešte stále ministerskými aurormi hľadaný Sirius Black, o ktorom je známe, že ako prvý pred tromi rokmi z Azkabanu ušiel. Kde sa títo dvaja smrťožrúti nachádzajú a ako dlho bude trvať kým sa nájdu ostáva ďalšou nezodpovedanou otázkou, na ktorú sa nám Minister, Kingsley Shacklebolt, odmietol vyjadriť. Ako vidíme zmena Ministra absolútne k ničomu neviedla, pretože je rovnako neschopní ako Fudge. Napísala Rita Skeeterová.