„Ako vidím Harry, Rose ťa naučila oklumenciu naozaj dokonale,“ skonštatoval Dumbledore po márnych pokusoch dostať sa do Harryho hlavy. „Áno to viem, a som jej za to nesmierne vďačný, keby nebolo Rose, Snape by ešte stále blúdil v mojich myšlienkach.“ „Profesor Snape, Harry...aj Rose som to musel pripomínať.“ „Pán profesor, prečo mu veríte?“ spýtal sa ho zase, to čo každý jeden rok. „Ach... Harry už som ti to hovoril veľakrát, dôverujem Severusovi a nikdy neprestanem, no nepoviem ti prečo.“ „Ako vždy,“ vzdychol si Harry a konečne sa rozhodol povedať mu, čo mal už dávno. „Viete pán profesor, za týždeň sú Vianoce a ja by som chcel...“ „Pokojne môžeš ísť do Brlohu, Harry,“ prerušil ho Dumbledore a pokračoval: „Alebo na Grimmauldovo námestie, obidve miesta sú dostatočne chránené.“ „To som nemyslel pane...ja...rád by som išiel ku...ku mojej tete,“ dokončil Harry a prekvapilo ho to, že tým Dumbledora vôbec neprekvapil. „Ale samozrejme Harry...aj keď je to u teba dosť nezvyčajné po tom ako si sa každé leto odtiaľ ponáhľal...ale ak to tak naozaj chceš, môžeš. Dom tvojej tety je pre teba to najbezpečnejšie miesto.“ „Viete pane, Hermiona s Ronom by chceli ísť so mnou a tak som vás chcel poprosiť, či by sme sa nemohli premiestniť z vášho kozubu rovno do jej domu.“ „Inak by som vám to ani nedovolil. V deň odchodu vás tu všetkých troch očakávam.“ „Ďakujem pane, a dobrú noc.“ „Harry?“ „Áno pane?“ „Buďte opatrní a dobrú noc aj tebe.“ Harry odišiel a mal taký zvláštny pocit, že to jeho „Buďte opatrní“ nesúviselo iba z ich odchodom z Rokfortu. ............................................ „Tak a teraz nám už zostáva len dúfať, že sme ho urobili správne,“ vzdychol si Ron a zvalil sa na svoju posteľ. „Neboj sa Ron, Rose predsa povedala, že je správny, aj keď ma tiež prekvapuje ako rýchlo sme ho pripravili, len za necelých desať dní,“ povedal Harry, a tiež si ľahol unavený na posteľ. „To hej...vieš je zvláštne Harry, že teraz budem tráviť Vianoce u muklov...vždy som bol s našimi alebo tu...a teraz.“ „Nič sa neboj Ron, veď tam budem ja, Hermiona a Rose takže bude prevaha čarodejníkov...a navyše určite skočíme pozrieť aj tvojich rodičov a tiež aj Lupina.“ „No podľa mňa Lupin bude chcieť stráviť Vianoce s Tonksovou, nezabúdaj, že ju nevidel pekných pár mesiacov,“ pripomenul mu Ron a obaja sa zasmiali. Sneh dopadal potichu na okno ich izby a oni ležali na posteliach a vychutnávali si posledný deň do ich odchodu. Harry všetko vysvetlil v liste pani Weaslyovej a tá Rona pustila až vtedy, keď si overila, a to doslova, že Petúnia nie je pod imperiusom. Harry sa stále usmieval pri predstave, ako sa tak asi tvárila jeho teta, keď vtrhla aj s pánom Weaslym do jej domu a kontrovali či je to ozaj ona. Zo zamyslenia ho vytrhlo zaklopanie. „Môžem?“ spýtala sa Ginny, ktorá stála za dverami. „Poď ďalej,“ pozval ju Harry a nenápadne si prehrabol vlasy. Od chvíle ako sa Ginny rozišla s Deanom sa s ňou poriadne ani nerozprával. Vždy len prehodili pár slov na metlobalových tréningoch a tiež pri oslave ďalšieho víťazstva tentokrát nad Bifľomorom, pretože sa musela učiť na blížiace sa VČÚ. Dvere sa opatrne otvorili a ona vošla dnu. Dlhé vlasy jej padali na čierny sveter a vyzeral neskutočne krásne, tak ako vždy. Postavila so do prostred izby a urazeným hlasom povedala: „Prečo mi ani jeden z vás nepovedali, že nestrávite Vianoce v Brlohu?“ „Ale no tak sestrička, neber to tak tragicky... „ začal Ron, ale keď videl jej zmrazujúci pohľad radšej zmĺkol. „A ako to mám brať, čo? Až dnes sa to dozviem a to takým spôsobom, že to predo mnou spomenie Hermiona, akoby som o tom už dávno vedela, tak prečo mi to ani jeden z vás nepovedal skôr?“ spýtala sa a obrátila sa na Harryho. Jej blčiaci pohľad sa stretol s jeho očami a Harry nebol schopný slova. „Tak fajn...nič mi nevysvetľujte...veď načo aj, však?“ „Nie prepáč Ginny...my...mali sme ti to povedať...prepáč,“ ospravedlnil sa Harry, pretože Ron zatvoril oči a vyzeral akoby spal. Potom sa posunul, aby si Ginny mohla sadnúť na jeho posteľ. „Prepáčené, ale len tebe Harry, pretože môjmu hlúpemu bratovi je to aj tak jedno,“ vzdychla si a ľahla si vedľa neho. Harry okamžite zacítil kvetinovú vôňu z jej vlasov. „Tak ja som podľa teba hlúpy?“ zahrmel Ron a postavil sa „Áno si, Ronald.“ „Nevolaj ma tak, vieš, že to neznášam, stačí, že ma tak volá Hermiona!“ zrúkol po nej a odišiel z izby. „Ron!“ vstal Harry a volal na neho. „Čo sa mu stalo, to ho to tak urazilo?“ spýtala sa Ginny a opäť sa posadila. „Ja neviem, v poslednom čase je stále taký urážlivý,“ priznal Harry a posadil sa na Ronovu posteľ. „Kam to vlastne idete? Hermiona mi nechcela nič povedať.“ Harry jej nedokázal klamať a tak popravde povedal: „Ku mojej tete?“ „Myslela som, že máš len jednu, Harry.“ „Ginny, naozaj ideme k Petúnií.“ „Harry, ale nebola to práve ona a jej manžel, ktorí ti celý ten čas znepríjemňovali život?“ „To máš pravdu, ale...“ Potom jej vysvetlil všetko, dokonca aj to, že sa už rozviedla. „Tak predsa v nej jej niečo dobrého. A som naozaj rada, že budeš na Vianoce s ňou, veď je to predsa sestra tvojej mamy,“ usmiala sa Ginny a Harry jej úsmev opätoval. „Ale prídete ma pozrieť...mama by sa asi zbláznila, keby nevidela Rona ani na Vianoce.“ „To vieš, že prídeme,“ odpovedal jej Harry a vtom sa otvorili dvere a dnu vošiel Dean. Keď uvidel Ginny v jeho izbe samú s Harrym zbledol a povedal: „Nemyslel som si Ginny, že ma tak ľahko zameníš, dúfal som, že sa dáme znova dokopy. „Ach, prosím ťa Dean, už sme o tom hovorili a musíš akceptovať, že sme sa rozišli,“ vzdychla Ginny a postavila sa z Harryho postele. Dean hodil zúrivý pohľad po Harrym, ľahol si na svoju posteľ a zatiahol závesy okolo nej. „Radšej už pôjdem, kedy odchádzate?“ spýtala sa ho ešte Ginny. „Už zajtra, asi okolo jednej.“ „Predpokladám, že nepôjdete vlakom, však?“ „Nie, rovno sa tam premiestnime Hop-Šup práškom.“ „Harry, dávaj si pozor a nezabudnite sa prísť rozlúčiť,“ pripomenula mu, kývla a odišla. Harry si opäť ľahol na posteľ. „Kedy jej to chceš konečne povedať?“ vŕtala mu v hlave dokola tá istá myšlienka. Vedel, že Ginny je veľmi obľúbená a navyše krásna a nebude dlho trvať a znovu si niekoho nájde. Rád by s ňou chodil, ale bál sa Ronovej reakcie. Nechcel stratiť najlepšieho kamaráta ale ani prísť o možnosť chodiť s ňou... „Harry, myslel som, že sme kamoši,“ povedal nahnevane Dean a prudko odostrel baldachýn okolo svojej postele. „Dean, prosím ťa o čom to hovoríš?“ nechápal Harry a mal veľkú chuť vypadnúť z izby. „O Ginny...vedel som, že je len otázkou času...“ nedokončil, pretože Harry naozaj vstal a jednoducho odišiel. Nemienil počúvať jeho výčitky, pretože aj keď bol rád, že sa s ním Ginny rozišla neniesol na tom žiadnu vinu. Vyšiel z klubovne a rozhodol sa nájsť Rona. .............................................. „Si blázon Rose, takto riskovať, čo keby ťa niekto uvidel?“ povedal Draco, no jeho hlas nevyzeral vôbec nahnevane. Skrývali sa za jedným z brnení, ktoré bolo na chodbe v žalároch pred Slizolinskou klubovňou. „Ja viem, prepáč...len...chcela som sa rozlúčiť,“ ospravedlnila sa Rose a snažila sa hovoriť úplne potichu, pretože každú chvíľu okolo nich niekto prešiel. „Fajn, ale tu nie, poď opatrne za mnou.“ Draco vyšiel a po pár minútach za ním aj Rose. Kráčali za sebou hodnú chvíľu až zastali o tri poschodia vyššia na úplne prázdnej chodbe pred schodmi do učebne veštenia. Draco sa posadil na schody a Rose si po chvíli sadla ku nemu. „Nikto by nás tu nemal nájsť...je to dosť vysoko a pochybujem žeby nejaký študent túžil stretnúť profesorku Trelawneyovú,“ usmial sa Draco a Rose kývla, že rozumie. „Tak, čo si to chcela?“ „No...rozlúčiť sa, zajtra idem domov a už sa neuvidíme,“ vysvetlila mu. „Ale, veď by sme sa videli vo vlaku...“ „Nie, premiestnim sa rovno do domu mojej tety Hop-Šup práškom.“ „Prečo do domu tvojej tety a čo tvoji rodičia?“ spýtal sa Draco, skôr ako mu došlo, aká nezmyselná otázka to bola. „Vieš...“ začala Rose, nadýchla sa a dokončila: „Moja mama zomrela.“ „Ach...Rose...prepáč...ja...“ ospravedlňoval sa Draco. „To nič, musím sa s tým jednoducho naučiť žiť,“ vzdychla a potlačila slzy. „Aj keď je to ešte stále čerstvé...vieš ona zomrela pár mesiacov pred mojim nástupom na Rokfort.“ „To som nevedel...ako zomrela? Ale ak nechceš nemusíme o tom hovoriť.“ „Nie, to je v poriadku...zabili ju...smrťožrúti,“ povedala a z očí jej padla na tvár slza, ktorá sa už nedala zadržať. Draco sa cítil mizerne, nevedel čo povedať, nevedel čo spraviť a tak urobil prvýkrát to čo mu radilo srdce...objal ju. Rose mu objatie opätovala no už neplakala. Draco ju opatrne pohladil po vlasoch a cítil sa tak ako nikdy v živote, srdce mu bilo rýchlejšie a do nosa mu udrela vôňa ruží z jej vlasov. Rose sa po chvíli odtiahla a pozrela mu do očí. Zabudla na všetok žiaľ a povedala: „Prisahám Draco, že keď nájdem toho kto jej to urobil...zabijem ho,“ Draco uhol pohľadom, pretože v jej očiach zazrel toľko nenávisti miešanej zo smútkom, že ten pohľad jednoducho nevydržal. „Ty vieš kto to spravil Rose...vieš kto zabil tvoju mamu?“ spýtal sa jej no nebol si istý či to chce vedieť. „Viem len jeho meno, nič viac...Lucius...tak sa volal.“ Draco na chvíľu prestal dýchať, z očí mu zmizla Roseyna tvár a namiesto nej videl tvár svojho otca a záblesk zeleného svetla, ktorý vychádzal z jeho prútika. „Prečo...prečo ty...prečo si zabil matku mojej jedinej priateľky...prečo si to urobil, ako sa teraz pozriem do jej očí...ako sa s ňou budem môcť niekedy rozprávať...bude ma nenávidieť...bude mnou opovrhovať a ja ju...“ Zarazil sa v mysli a nemohlo uveriť, že sa to mohlo stať, že sa do nej naozaj zaľúbil... „Ja ju ľúbim? Nie, to nie je možné, ja to slovo predsa nepoznám. Neviem čo je to láska...ale, čo sa to so mnou deje, keď je nablízku?... Nemôžem ju ľúbiť to nejde...raz ma bude nenávidieť...nie to by som nezniesol...“ Dokončil a v myšlienkach sa mu vybavila Roseyna tvár plná nenávisti, ktorá bola adresovaná jemu. Toto všetko mu prebleslo hlavou tak rýchlo, že si Rose ani nestihla všimnúť zmenu výrazu jeho tváre. „Lucius, nič mi to nehovorí,“ zaklamal do zeme, pretože ju nechcel stratiť, aj keď vedel, že to už dlho nepotrvá a ona sa dozvie aj jeho priezvisko a potom ho znenávidí, ale nemal toľko odvahy aby jej povedal, že jej matku zabil jeho vlastný otec. „Ani nemôže, nie si smrťožrút... Aj ty odchádzaš na Vianoce?“ zmenila radšej tému. „Ja...no áno.“ A dobre vedel, že hlavne kôli tomu, že sa s ním chce rozprávať jeho otec a tušil o čom a cítil sa ešte stokrát horšie. „Strávim Vianoce s mamou, vieš, môj otec...zomrel,“ dodal a bol by radšej, keby to bola pravda...prial by si aby to bola pravda. „To mi je ľúto...ja svojho otca nepoznám,“ priznala a s pochopením ho pohladila po ruke. Draco sa cítil príšerne...cítil sa ako tej najhorší človek na svete. „Prepáč Rose, ale mal by som už ísť...ešte nie som zbalený...“ „To je v poriadku, tak pekné Vianoce, Draco.“ „Pekné aj tebe, Rose,“ povedal, otočil sa a odišiel. Rose sa zdalo jeho správanie veľmi zvláštne, akoby od nej chcel čo najskôr ujsť. No potom si pomyslela, že to bude určite preto, lebo nerád hovorí o smrti svojho otca. No všetko by bolo úplne inak, keby si spomenula na svoj prvý deň na Rokforte... ................................................ Harry našiel Hermionu s Rose vo Veľkej sieni, ale Ron s nimi nebol. „Nevideli ste Rona?“ „Nie, myslela som, že je s tebou,“ odpovedala mu Rose, pretože Hermiona mala plné ústa. „Bol, ale Ginny ho naštvala a odišiel. Už ho hľadám skoro hodinu a stále nič.“ „Ginny?“ „Áno Rose, ale to teraz nie je podstatné, musíme ho nájsť, veď sa máme ešte rozlúčiť s Hagridom, zabudli ste?“ „Správne...Hagrid! Veď hej už ideme,“ povedala aj Hermiona a spolu odišli zo siene. „Pozri Harry, podľa mňa už je dávno u Hagrida,“ ozvala sa Hermiona, keď ho nenašli ani v Núdzovej miestnosti a nebol dokonca ani na záchodoch Umrnčanej Mirtly. „Harry, myslím, že má Hermiona pravdu, pretože v hrade už určite nie je.“ „Tak fajn, poďme za Hagridom,“ zavelil Harry. Vyšli z hradu a namierili si to rovno ku Hagridovej „malej“ chalúpke. Z vnútra počuli Tesákov brechot a Harry zaklopal: „To sme mi Hagrid, môžeme ísť ďalej?“ „Šmária, šak som vedel, že tu Rona nenecháte dlho,“ ozvalo sa z vnútra, obrovské dvere sa hlasno otvorili a oni vošli. „Ron, ani nevieš, ako sme ťa dlho hľadali,“ vzdychla Hermiona a sadla si vedľa neho na stoličku. „Viem si predstaviť,“ odvrkol Ron. „Ale no tak kamarát, to ťa ešte neprešla tá zlá nálada?“ spýtal sa Harry a tiež si sadol. „No tak Ron, odhoď ten výraz z tváre a usmej sa, veď sme tu posledný deň,“ pripomenula mu Rose, keď dohladkala tesáka, ktorý si ju za tých pár mesiacov strašne obľúbil. „Veď hej...“ A zaškeril sa. „Už sa nehnevám, ale s Ginny si to vybavím.“ „No šak nestoj Rose, a sadni si,“ povedal Hagrid a odsunul jej stoličku. „Ďakujem Hagrid. „ „Dáte si niečo, Ronovi som ponúkal koláčiky, ktoré som dnes napiekol, ale povedal, že nie je hladný, tak snáď aspoň vy.“ „Och...nie Hagrid aj my sme sa práve najedli...ale čaj by si nám mohol ponúknuť,“ zachránil situáciu Harry, keď videl Hermioninu a Roseynu tvár, pretože dobre vedeli aké budú tie koláče. „Jako chcete,“ odvetil a už im aj nalieval čaj do pohárov veľkých pomaly ako sudy. „Ej šak si ja ešte stále nemóžem zvyknúť, že ste teraz štyria, dokonca som si musel obstarať ďalší pohár,“ usmial sa a ukázal na úplne nový mini sud pre Rose. „Ron hovoril, že odchádzate na Vianoce,“ povedal, keď si ku nim prisadol. „Preto sme prišli, chceli sme sa s tebou rozlúčiť,“ začal Harry. „Takže je to pravda, šmária Harry to ste sa zbláznili ísť ku tvojej tete?“ vzdychol si Hagrid a chytil sa za hlavu. „Hagrid, Harryho teta sa zmenila, už nie je taká ako bývala,“ vysvetlila Hermiona. „Neverím, jako sa mohla zmeniť, nikdy nemala Harryho rada,“ nedal sa Hagrid. „Je to pravda Hagrid, naozaj sa zmenila, ospravedlnila sa mi a myslela to úprimne.“ „Ozaj?“ „Áno, naozaj to ľutuje a Harryho má veľmi rada,“ dokončila Rose a Ron iba prikývol, pretože si opálil ústa na Hagridovom čaji. „Tak to je potom skvelé, šak ja som vedel, že nášho Harryho musí mať každý rád!“ zvolal radostne Hagrid a potľapkal Harryho po pleci, ktorý myslel, že mu každú chvíľu zlomí ruku. ............................................. „Tak sa teda majte a nezabudnite nás prísť pozrieť,“ lúčila sa s nimi Ginny. „Nič sa neboj Ginny, a každú chvíľu nás očakávaj v Brlohu,“ usmial sa na ňu Harry. „Pekné Vianoce a dávajte si pozor,“ usmiala sa tiež a všetkým štyrom zakývala. Samozrejme, že jej nepovedali, že Rose ide s nimi ale, že sa premiestni do domu jej tety. „Harry, nemal si jej hovoriť, aby nás očakávala, teraz bude iba sedieť pred kozubom.“ „Nič sa neboj Ron, veď Ginny to už prežije,“ odpovedal Harry a obaja sa zasmiali „Rose, kedy sa premiestniš za nami?,“ spýtala sa jej Hermiona aby prerušila ich smiech. „Hneď ako sa zbalí moja teta.“ „Takže to bude skoro, to je fajn,“ pripojil sa aj Harry. „Hej...na dlho sa ma nezbavíte,“ zavtipkovala aj Rose. Kráčali iba chvíľu a ocitli sa pred chrličom do Dumbledorovej pracovne. „Jahodová zmrzlina!“ ozvala sa Hermiona a obluda odskočila a pustila ich dnu. Rose sa len usmiala nad tým heslom, ktoré sa od začiatku školy vôbec nezmenilo. Všetci štyria vystúpili po točiacom sa schodisku a zastali pred dverami z ktorých sa ozýval krik. „Dumbledore, potratili ste rozum, nemôžete Harryho pustiť ku jeho tete, veď ona ho neznáša!“ „No tak Tonksová, upokoj sa, sám Harry ma o to požiadal.“ „Tak tomu neverím!“ odvrkla ešte stále zvýšeným hlasom. „Ak neveríš, môžeš sa ho spýtať,“ povedal a dvere sa sami otvorili. „Dobrý deň,“ pozdravili štvorhlastne a nahrnuli sa dovnútra. „Harry, ako dobre, že ideš, profesor Dumbledore mi práve oznámil, že sa nevrátiš so mnou na Grimmauldovo námestie, ale pôjdeš ku svojej tete,“ oznámila mu a čakala na jeho reakciu. „Áno Tonksová...teda, pani profesorka, je to pravda, ja, Ron a Hermiona strávime tieto Vianoce u mojej tety,“ odpovedal úplne pokojne Harry a oni dvaja prikývli. Tonksová pristúpila ku nemu bližšie, pričom sa skoro potkla o stoličku a položila mu ruku na čelo zo slovami: „Harry cítiš sa dobre...hovoríme tu o tvojej tete o Petúnií?“ Ostatný vypukli v taký hlasný smiech, že Harry mal problém tiež sa nezasmiať. „Ja viem, ale ako som ti, teda vám, povedal, strávim Vianoce u mojej tety Petúnie.“ „Ach prosím ťa prestaň s tým vykaním, veď už sú skoro prázdniny. A môžeš mi vysvetliť, ako to, že tak zrazu chceš ísť ku tvojej tete, keď si ju len donedávna nemohol ani cítiť?“ spýtala sa ho, keď jej došlo, že to nebude žart a myslí to vážne. „Tak to nemôžem...“ „Ako tvoja profesorka mám právo to vedieť a...“ „Prepáč Tonksová, ale sama si povedala, že už sú skoro prázdniny a Harry ťa nemá brať ako profesorku,“ pripomenula jej Hermiona a Tonksová sa zúfalo pozrela na Dumbledora, ktorý však len pokrútil hlavou. „Tak fajn, ale dúfam, že sa za nami aspoň zastavíte,“ vzdala sa po chvíli a vošla do kozuba. „Stavíme a pozdravuj Lupina,“ zamával jej Harry. Tonksová očervenela a radšej sa rýchlo premiestnila. „O jednu starosť menej,“ vzdychol si Ron, no keď zaregistroval prítomnosť Dumbledora radšej zmĺkol. „Musím s vami súhlasiť pán Weasly, a teraz pristúpme ku tomu, kôli čomu ste sem všetci prišli. Najskôr vy slečna Flowersová,“ kývol ku Rose a tá podišla bližšie ku kozubu. „Aby som nezabudol, všetky vaše veci sú už na správnom mieste,“ dodal a podal jej malú misku s Hop-Šup práškom. „Majte sa a pekné Vianoce!“ zvolala Rose a nenápadne na nich žmurkal. „Aj vám pán profesor.“ Potom zmizla z zelených plameňoch. „Tak a teraz ty Harry, iste chápeš, že by bolo neslušné, keby si nešiel prvý.“ „To máte pravdu,“ súhlasil Harry, tiež mu zaprial veselé Vianoce a zmizol v rovnakom plameni ako Rose. „Pán Weasly!“ oslovil Rona a ten nasledoval Harryho príklad. „No a nakoniec, slečna Grangerová.“ Hermiona si tiež vzala prášok a postavila sa do kozuba. „Ste rozumná, Hermiona, tak dávajte na tých dvoch pozor!“ zavolal za ňou Dumbledore, a keď odišla sadol si opäť do svojho kresla. „Tak a je to tu!“ vzdychol si a pohladil po červenom perí Félixa.