„Čože Rose?“ spýtali sa je trojhlasne a vyvalili na ňu oči. „Harry, hovorila som ti, že sme tu s mamou žili, no netušila som, že ten napoly zničený dom, vedľa ktorého sme bývali, patril tvojim rodičom,“ zopakovala opatrne Rose. „Nevravela som Harry, že máte veľa spoločného?“ šepla mu Hermiona. „Takže počkať Rose, mojich rodičov zabil Voldemort v Godricovej úžľabine a tvoju mamu len o dom ďalej?“ „Presne tak Harry. No nezabil ju priamo Voldemort, ale jeden z jeho smrťožrútov, volala sa...“ „Už to chápem Rose!“ zvolala Hermiona, pretože nechcela aby to dokončila no vyslúžila si tým iba ďalší nechápavý pohľad. „Čomu zlatko...ehm, teda Hermiona?“ spýtal sa Ron a mierne očervenel. „Je to predsa jasné. Harry, keď Voldemort zabil tvojich rodičov, a chcel zabiť aj teba, prišiel skoro o život, stal sa z neho prízrak, menej ako duch...a je pochopiteľné, že to nechcel riskovať znova. V Godricovej úžľabine len o vlások unikol smrti a určite sa bál, aby sa to nestalo na tom istom mieste len o pár metrov ďalej znova. Preto, Rose, nezabil tvoju matku, bál sa, že by sa to zopakovalo. „Máš pravdu Hermiona, teraz to dáva logiku,“ podotkol Harry. „Znie to zvláštne, že „bál“ myslel som si, že on také slovo nepozná,“ striasol sa Ron. „No ver, že strach, ktorý mal predtým bude nič v porovnaní s tým, keď sa mi dostane pod ruky,“ zasipela Rose až Harryho striaslo, no musel s ňou súhlasiť, aj on pomstí smrť svojich rodičov...a už teraz bol rozhodnutý, že za každú cenu. „Tak ideme?“ ozvala sa Harmiona. Všetci kývli, ale pre istotu sa ešte napili všehodžúsu, ktorý mala Rose pri sebe. ............................................ „Áno, toto je on!“ zvolal Harry, keď zastali pre domom, ktorý im opísal muž. Bol malý, tmavý a polovica jeho strechy zrútená. Okolo neho bola ošumelá záhradka a pár vyschnutých stromov. Spoznal ho hneď ako ho uvidel, pretože cítil, že tu bol šťastný, aj keď iba krátku dobu, bol to jeho dom, domov, ktorý nikdy nemal, a teraz tu stojí neschopný pohybu. „Rose, tak ten vedľa je potom tvoj, však?“ spýtal sa jej Ron. Len pár metrov od domu Harryho rodičov stál ďalší dom. Bol zhruba takej istej veľkosti, ale neskutočne krásny. Vyzeral čistý a udržiavaný, akoby tu stále niekto býval. Záhrada bola veľká a posiata snehom „Áno Ron, to bol môj dom, ale, keď som odchádzala, mal rozbitú prednú stenu, pretože tadiaľ prišli smrťožrúti, no teraz vyzerá ako nový. Ale to teraz nie je dôležité,“ vysvetlila a prekvapene pozerala na dom pred sebou. „Viete, keď sme sa sem presťahovali, veľmi ma zaujal dom tvojich rodičov Harry, často som sa naň dívala a hádala, prečo vyzerá tak, ako vyzerá. Raz som sa naň mamy spýtala a...“ „A čo ti povedala, vedela, že v ňom bývali moji rodičia?“ prerušil ju netrpezlivo Harry. „Ja...mala som tušiť, po tom, čo povedala teta, že moja mama a tvoja, Harry, boli kamarátky, že ten dom patril vám...vieš, mama mi povedala, že v ňom kedysi dávno žila jej veľmi dobrá priateľka. No nechcela mi povedať čo sa s ňou stalo, ani to, prečo je ten dom takmer zbúraný. Ona totiž nikdy nehovorila o svojej minulosti. Len raz mi povedala...povedala mi, že sa do toho domu určite niekedy pozriem. Nechápala som prečo to hovorí a ona dodala, že preto, lebo som zvedavá. No teraz si nie som istá čo to znamená... „Tak to je zvláštne a veľmi,“ povedala Hermiona a nenápadne sa pozrela na Harryho, ktorý však jej pohľad nezaregistroval, pretože stále pozeral na dom v ktorom žili a zomreli jeho rodičia. „Harry, naozaj chceš ísť dnu?“ „Áno Ron, musím,“ odpovedal mu bleskovo. „Ale, čo ak je ten dom naozaj prekliaty?“ „Prosím ťa Ronald, neblázni, ako ťa to mohlo napadnúť, keby bol prekliaty nežiadala by Harryho jeho mama aby sa sem vrá...“ zasekla sa, lebo si uvedomila, že povedala niečo čo nemala. „Počkať Hermiona, ako mohla Harrymu povedať jeho mama, aby sa sem vrátil?“ „Vieš Rose...to nie je tak ako to povedala Hermiona...“ snažil sa zachrániť situáciu Ron. „Nie Ron, Rose je priateľka a zaslúži si poznať pravdu.“ „Pravdu, akú pravdu Harry?“ nechápala Rose o čom to hovoria. „Cez prázdniny, na moje šestnáste narodeniny, mi dala teta jeden darček. Bol od mojej mamy. Vnútri bol list a v ňom mi písala, aby som sa sem vrátil a našiel pravdu. „Pravdu o čom, Harry, ja tomu nechápem?“ „Ani ja Rose, ver mi, ani ja. A preto som tu, aby som ju našiel,“ vysvetlil a chcel jej povedať všetko čo vedel, všetko čo sa písalo v tom liste, no ona ho prerušila. „Tak teda, na čo čakáme Harry? Poďme dovnútra!“ „Súhlasím s Rose,“ pridala sa Hermiona a Ron prikývol. „Nie...pozrite sa, som vám veľmi vďačný, že ste sem prišli so mnou, ale rozhodne nedovolím, aby ste vošli dovnútra. Nepočuli ste čo hovoril ten starý muž. Odvtedy ako sa to stalo sa už nikdy nikto nedostal dovnútra. Možno má Ron pravdu a naozaj je prekliaty, možno ho mama pred smrťou začarovala, aby som sa sem dostal iba ja, jej jediný syn a naozaj nechcem riskovať, aby sa vám kôli mne niečo stalo. Už nie.“ „Pekný monológ Harry, ale zbytočný...neviem ako vy, ale ja idem s tebou,“ prerušil ho Ron. „My tiež,“ povedali dvojhlasne Hermiona s Rose. „Nie, nechápete to, môže to byť nebezpečné, môže to byť...“ „Počúvaj Harry, ak by to bolo, ako hovoríš nebezpečné, tak ťa tam nepustím, rozumieš? Ten dom nie je prekliaty Harry, určite ho len zabezpečilo Ministerstvo pred muklami a keby aj nie, tak mi to je jedno a poviem ti otvorene, že toto je to najbezpečnejšie miesto, aké sme nedovolene navštívili. A navyše, nauč sa už konečne žiť s tým, že v ničom nie si sám...vždy budeme s tebou, nech sa deje čokoľvek.“ prerušila ho Hermiona takým tónom, že nemohol nič namietať a tak sa len spýtal: „Si si istá, že ho zabezpečilo Ministerstvo?“ Hermiona na to nevedela odpovedať. „Harry, zabudol si čo povedal ten muž?“ ujala sa slova Rose. „Čo to má spoločné s Ministerstvom, Rose?“ nechápal Ron, no ona pokračovala, akoby ju nebol vôbec prerušil. „Tvoji rodičia predsa v tú noc zomreli, Harry, a ten muž bol hrobár a povedal, že...“ „Že žiadne živé ani mŕtve telá sa v ňom nenašli,“ dokončil za ňu a konečne pochopil, prečo ho teta nepustila na cintorín, pretože v skutočnosti sú tam jeho rodičia neni pochovaní. Je to naozaj tak, ako si myslí? Ale prečo by mu teta klamala, a kde sú ich telá, kto ich mohlo odniesť? No odpoveď mu prišla na pery skôr ako vôbec položil otázku. Tak isto ako sa odtiaľ dostal on zmizli aj jeho rodičia. Pozrel sa na svojich priateľov a tušil, že myslia úplne na to isté. „Áno Harry, možno má Hermiona pravdu a niekto z ministerstva sa tam dostal skôr ako muklovia... „Takže, ten kto ma odtiaľ dostal, odniesol telá mojich rodičov,“ pokračoval Harry. „Presne tak Harry, ale teba odtiaľ odniesol Hagrid nie?“ „Veď práve Hermiona, no Hagrid hovoril, že keď prišiel pre mňa našiel tam Siriusa a mŕtve telá mojich rodičov. On to nebol, a Sirius tiež nie, tak potom kto, kto sa po nich dostal do toho domu, kto?“ „Ja neviem Harry, ale určite na to prídeme, neboj sa, možno naozaj niekto z Ministerstva,“ upokojovala ho Rose a pohladila ho po ruke. A práve vtedy sa stará hrdzavá bránka, ktorá viedla na dvor domu dokorán otvorila. „Myslím si, že to je znamenie,“ šepla Hermiona. „Len či dobré,“ podotkol Ron. „Naozaj si nemyslím...“ „Už ani slovo Harry, ideme s tebou a keby niečo Rose nás prenesie,“ umlčala ho Hermiona a Rose prikývla. „Fajn. Ron ty sa drž pri Rose a Hermiona ty pri mne, pretože nemôžete čarovať.“ „Ale vytiahnite si prútiky pre prípad núdze,“ upozornila ich Rose. Posledný krát sa obrátili a opatrne vstúpili na dvor domu. Prešli cez zasneženú záhradu až ku vchodovým dverám na ktorých nebola kľučka. „Nejde to...nedajú sa otvoriť, skúsila som všetko čo poznám, ale nejde to,“ vzdychla Hermiona, keď sa márne pokúšala otvoriť dvere kúzlami. Mala totiž pocit, že na tomto mieste môže čarovať bez toho aby na to prišlo Ministerstvo...a ako vždy sa nemýlila. „Rose, čo keby si mi pomohla, obom by sa nám to možno podarilo,“ no Rose ju nepočúvala a hľadela na dvere. „A čo teraz?“ spýtal sa Ron, no Hermiona len pokrútila hlavou, že nevie. Iba Harry sa tváril akosi zvláštne a rovnako ako Rose pozeral na dvere pred sebou, akoby na nich bolo niečo iné okrem starého dreva. „Vy to nevidíte?“ spýtal sa ich. „Nie Harry, a čo také?“ nechápala Hermiona. „Tam, na tých dverách,“ vysvetlil a prútikom namieril na dvere, kde však nič nebolo. „Harry, kamarát, o čom to hovoríš?“ zhrozil sa Ron a cúvol o krok späť. „Aj ja to vidím Harry, najskôr som si myslela, že sa mi to iba zdá, ale ja tiež vidím ten nápis,“ pridala sa Rose a všetci vrátane Harryho na ňu prekvapene pozreli. „Naozaj Rose, naozaj vidíš ten nápis?“ spýtal sa jej a ona prikývla. „Nápis?... Aký nápis Harry, o čom to pre Merlina hovoríte, na tých dverách nie je žiaden nápis,“ krútil hlavou Ron a teraz mal pre zmenu oči skoro prilepené na dverách, aby mu nič neuniklo. „Prečítajte ten nápis...no tak prečítajte ho!“ ozvala sa Hermiona a Harry s Rose dvojhlasne povedali to, čo stálo na vchodových dverách. „Vstúpi len ten, kto prečíta tieto riadky“ „To je všetko?“ spýtal sa sklamane Ron. „Všetko,“ priznal Harry a pozrel sa na Rose, ktorá prikývla. „Tak potom je to riadna blbosť, ako nám to pomôže...“ Ronova otázka zamrzla na jeho perách, pretože tesne potom ako Harry s Rose prečítali nápis na dverách, dokorán sa otvorili. „Takto Ron,“ odpovedala Hermiona. Opatrne vstúpili do malej zaprášenej chodby a dvere sa potichu zatvorili. „Ten nápis bol kľúčom do domu. Chápete, iba ten kto ho vidí sa dostane do vnútra. Preto tu toľké roky nikto nebol, preto sa sem nikto nedostal Harry, ten dom bol uzatvorený a len ty, jeho pravý majiteľ si sa sem mohol dostať...tak to funguje po smrti jeho obyvateľov, keď sa zruší Fideliovo tajomstvo,“ vysvetlila im Hermiona, keď sa popozerali po chodbe. „To by bolo logické Hermiona, ale ako mi vysvetlíš, že ten nápis videla aj Rose, keď som ho mal vidieť iba ja?“ „Tak to neviem Harry,“ odpovedala a zamyslela sa. „Možno preto, že na ňu má mágia iné účinky ako na nás..veď vieš Rose, pre tvoje schopnosti.“ „Mohlo by to byť tak Ron...áno asi máš pravdu,“ priznala Rose a rukou otvorila jediné dvere, ktoré tam boli. Samozrejme okrem vchodových. Vošli do priestrannej obývačky, ktorá bola rovnako zaprášená ako chodba. Väčšina nábytku bola poprevracaná na zemi a zvyšok bol porozhadzovaný všade na vôkol. Zábradlie na schodoch bolo zničené a Harry tušil, že horné poschodie bude s časti neprechodné, pretože ho určite zatarasili kusy dreva zo strechy. No najzvláštnejšie sa mu zdalo, že aj keď časť jeho strechy chýbala, v dome bolo teplo a po snehu žiadne stopy. Akoby bola tá padnutá strecha iba ilúzia, alebo akoby dom pokrývala neviditeľná bublina, ktorá zabraňovala všetkému čo by sa sem mohlo cez strechu dostať. „Stavím sa, že je to miesto, kde bola strecha začarované...“ začala Hermiona, no Harry ju už nepočúval. Jeho pozornosť pritiahla malá polička na jednej zo stien. Bolo na nej množstvo fotografií jeho rodičov a jeho ako dieťaťa. Pristúpil bližšie a všetko okolo neho úplne stíchlo, akoby tam bol iba sám. Z jednej fotky mu mávali usmiaty rodičia. Jeho mama bola v nádherných svadobných šatách a otec mal tmavý slávnostná habit. Vyzerali neskutočne šťastný... Boli tam aj tie fotky ktoré mu daroval Hagrid, fotky jeho otca a Siriusa, ktorý bol mladý a šťastný rovnako ako oni. Fotky jeho ako malého chlapčeka...no najviac ho zaujala jedna z fotiek vzadu. Boli na nej dve dievčatá, mohli mať možno tak čosi viac ako on. Jedna z nich mala vlnité červené vlasy, bola to Lily, jeho matka a tá druhá bola od nej čosi vyššia, no rovnako pekná ako jeho mama. Dlhé svetlohnedé vlasy jej padali do orieškovo hnedých očí a Harrymu sa zdala strašne povedomá, akoby ju poznal, no nevedel odkiaľ. Poobzeral sa po ostatných fotkách no, na žiadnych už nebola. Ani nevedel prečo, ale opatrne mávol prútikom a fotografia mu pristála v rukách. Schoval si ju do bundy a práve vtedy začal vnímať všetko okolo sebe. Do uší sa mu dostal Hermionin hlas: „Harry, myslíš, že by sme mali ísť aj hore?“ „Čo?... Mali?... Hore?... Ach, ty myslíš na ďalšie poschodie...ja neviem Hermiona, neviem načo chcela mama aby som sem prišiel, keď neviem čo mám hľadať, ani kde? „Ten list Harry, ten list, čo som prepísala od tvojej mamy, máš ho tu?“ spýtala sa ho a on vytiahol list a podal jej ho. Preletela ho očami a všetci ju mlčky pozorovali. „Myslím si, že som na niečo prišla! Pozrite!“ zvolala po chvíli a ukázala na pár riadkov. Harry, Ron a Rose sa nedočkavo naklonili nad list a tak pokračovala: „Mali sme nájsť miesto, kde bola najšťastnejšia a ak je to naozaj tu, o čom pravdaže nepochybujem, mali by sme nájsť miesto...odkiaľ bola násilím odvedená, čiže miesto...“ „Miesto kde zomrela,“ dokončila za ňu Rose. „Takže musíme ísť aj na horné poschodie,“ skonštatoval Harry a oni kývli. „Ale Harry, veď tá izba bude úplne zasypaná strechou.“ „Ja viem Ron, ale musím tam ísť.“ „Ak tam pôjdeš Harry, ja ti pomôžem,“ ponúkla sa Rose a všetci opatrene vyšli po schodoch až na horné poschodie. Boli tam asi tri izby, no len jedny dvere boli pootvorené. Harry sa nadýchol a opatrne ich otvoril dokorán. Ako predpokladal, celá zem bola pokrytá ruinami strechy, ale po snehu ani stopy...určite túto izbu niečo chránilo. „Ako sa tam dostaneme?“ prerušil ticho Ron, no Hermiona pokrútila hlavou, že nevie. „Pozrite... Harry, ty nadvihneš dosky a ja okolo izby vyčarujem ochranný štít, potom rýchlo vojdete a spravíte čo musíte...ale ponáhľajte sa dobre?“ „Rose si si istá?“ „Je to jediná možnosť Hermiona, nebojte sa, nezasypem vás.“ „Tak fajn Rose, veríme ti,“ povedal Harry a Hermiona s Ronom prikývli. „Fajn Harry, tak teraz!“ zavelila a Harry mávol prútikom. Všetky dosky strechy sa zodvihli do výšky. Presne v tej chvíli Rose zodvihla ruku, z nej vyšiel prúd jasného svetla a ako bublina sa rozprestrel po celej izbe. Harry zrušil svoje kúzlo, no dosky dopadli iba na svetlomodrý Roseyn štít a tak všetci traja vošli dnu. Izba nebola veľká ale Harry vedel, že musela byť veľmi pekná. Pri stene bola manželská posteľ, na ktorej boli ešte stále úlomky dreva...kúsok ďalej stál malý stolík s rozbitým zrkadlom...v druhom rohu bol kozub, pár metrov ďalej skriňa a oproti nej malá detská postieľka. Harry si predstavil jeho mamu, ako pred ňou stojí a bráni ho...počul Voldemortov smiech a v mysli jasne videl záblesk zeleného svetla... „Kde teraz Hermiona?“ spýtal sa Harry, keď potlačil slzy tisnúce sa mu do očí a dúfal, že pozná odpoveď. „Ron, ako pokračuje ten list?“ otočila sa na neho Hermiona. „Je tu „To čo hľadáš neujde ti, keď sa vrátiš do veku detí a trochu si oddýchneš.“ No nedáva to zmysel, Hermiona.“ „Tvoja postieľka, Harry, to čo máme nájsť je v tej postieľke!“ zvýskla nadšene a podišla ku nej bližšie rovnako ako Harry. Ron ich len nemo pozoroval. „Tu nič nie je, Hermiona, je prázdna!“ vzdychol si, keď pozrel do nej. „Musí to byť niečo iné.“ „Nie Harry, je to ona...určite...to čo hľadáme je v nej, aj keď vyzerá prázdno...som si istá,“ nedala sa Hermiona. Harry tušil, že sa nemýli, ale vôbec nič nevidel, bola len z dreva a z vonka úplne prázdna. „Zvonka...počkať?“ premýšľal nahlas. „Čo Harry...? spýtal sa Ron a tiež podišiel bližšie. „Je to skryté niekde vo vnútri...tak mi pomôžte!“ povedal a prešiel rukou po jej operadle. Hermiona s Ronom sa zohli a tiež prehľadávali každý jeden kút. „Asi som niečo našla!“ zvolala Hermiona. „Je to na spodku...niečo tu je...musíme ju prevrátiť.“ Harry s Ronom ju opatrne otočili a naozaj. Na spodku boli vyrezané tenké ryhy nejakého otvoru. „Ako ho, ale otvoríme?“ spýtal sa Ron po márnom snažení otvoriť ho ručne aj čarami. „Pusti Harryho, Ronald...nech to skúsi on,“ odtiahla ho Hermiona a Harry mávol prútikom, no nič sa nestalo. Potom to chcel skúsiť ručne, no sotva sa jeho prsty dotkli otvoru sám sa otvoril. Opatrne tam vopchal ruku a vytiahol nejaký kúsok starého pergamenu. „To je všetko...nič viac tam nie je,“ objasnil, keď videl ich sklamané pohľady. „Tak ho otvor, Harry!“ pobádal ho Ron, no Hermiona ho zadržala. „Neskôr Harry, Rose to už dlho nevydrží,“ Harry s Ronom sa bleskovo otočili a zistili, že má pravdu. Svetlo vychádzajúce z Roseynej ruky slablo a štít okolo nich sa slabo chvel. „Poďte!“ povedal a rozbehli sa naspäť ku dverám. Keď Rose videla, že už stoja pri nej, zložila ruku, štít zmizol, dosky dopadli s rachotom na zem a Rose by bola padla tiež, keby ju neboli Harry s Ronom zachytili a opatrne ju položili na zem. „Rose si v poriadku?“ spýtala sa jej ustarane Hermiona a prisadla si ku ním. „Daj si toto,“ dodala, keď videla, že nedokáže ani vstať a podala jej malú fľaštičku fialovkastej farby. „Je to... „Áno ja viem. Posilňujúci elixír, myslíš na všetko Hermiona,“ prerušila ju tichým hlasom Rose a vzala si ponúkanú fľaštičku. „Bola si úžasná,“ pochválil ju Harry. „Mala si povedať Rose, že ten štít odoberá tvoju silu,“ karhala ju Hermiona. „Ale len fyzickú...“ usmiala sa Rose. „Máte to čo ste hľadali?“ „Jasné, že máme,“ povedal hrdo Ron. „Teda aspoň myslím,“ dodal a pozrel na Harryho. „Ja...vlastne ani neviem, čo to je...mám ho otvoriť?“ „Nato bude času dosť Harry, teraz odtiaľto musíme odísť, nie som si istá, ale pochybujem, že to ten zvyšok strechy dlho vydrží,“ upozornila ich Hermiona, pretože steny sa slabo triasli. „Chyťte sa, rýchlo!“ zvolala Rose, opatrne sa postavila a podala im ruky. „Nie, to nezvládneš Rose, si ešte stále vyčerpaná...“ „Tak fajn, ak tu chcete ostať zasypaný navždy tak...ale ja idem...“ „Nie!...ideme s tebou,“ vyhlásil Ron a chytil sa jej ruky. Harry s Hermionou sa po sebe pozreli a potom sa tiež chytili. O chvíľu ich zahalila červená hmla a zmizli. ................................... „Kde to zase sme?“ spýtal sa Ron a poobzeral sa rovnako ako Harry s Hermionou po miestnosti. Stáli v strede nejakej obývačky, ale rozhodne to nebol dom jeho tety. Aj keď na vôkol bol čistý a dokonale poukladaný nábytok. Na konci izby bolo pár schodíkov, ktoré viedli pravdepodobne do kuchyne a ďalšie točité schodisko vystupovalo na horné poschodie. „Sme v mojom dome,“ vysvetlila Rose a posadila sa na svetlohnedú pohodlnú sedačku pri okne. Spomienky na ten strašný deň sa jej znovu vynorili v hlave no snažila sa ich potlačiť a nedať najavo, že ju niečo trápi... „Vravela som ti, že sa nemáme premiestňovať si ešte stále slabá, Rose,“ povedala Hermiona, keď si prisadla ku nej. „Nie...to je v poriadku, mala si pravdu, ten zvyšok strechy by to nemusel dlho vydržať...a o mňa sa neboj Hermiona...budem v poriadku, len si musím chvíľu oddýchnuť.“ „Máš to tu pekné Rose,“ ozval sa Ron a tiež si prisadol. „A to je to, čomu nechápem...veď keď som odchádzala, táto izba bola úplne zničená...nechápem ako je možné, že vyzerá, akoby ju nikdy nenavštívili smrťožrúti...niekto tu musel byť a ja zistím kto.“ „Mali by sme si začať písať, čo všetko musíme urobiť, inak v tom budem mať pekný chaos,“ zavtipkoval Ron a všetci sa usmiali. „Harry, kým ešte stojíš, prosím ťa doniesol by si nám z kuchyne aspoň pohár vody, pretože to je to jediné, čo tu asi nájdeš.“ „Žiaden problém, Rose,“ usmial sa Harry a vyšiel po troch úzkych skodoch až do kuchyne. Bola o niečo menšia ako obývačka, no rovnako čistá. Rozhliadol sa a v jednej z poličky kuchynskej linky zbadal sklenené poháre. Zobral ich napustil do nich vodu a kúzlom ich nadvihol do výšky. „Tak...občerstvenie zdarma!“ povedal s úsmevom a položil ich na stôl.