„Rose, naozaj nechceš ísť s nami?“ spýtal sa jej Harry, keď už všetci stáli nastúpení aj so svojimi vecami v obývačke. „Už sme o tom hovorili Harry, najlepšie bude, ak sa stretneme až v Rokforte. Užite si zvyšok prázdnin,“ odpovedala a milo sa usmiala. Potom ho objala rovnako ako aj Hermionu a Rona. Petúnia len ťažko prijala, že musia odísť takto skoro, ale rozhodne trvala na tom, aby tu Rose s Mery ostali až do konca prázdnin. „No tak teta, neboj sa neopúšťam ťa navždy...“ šepol Harry a objal ju. „Nechávam ti tu Hedvigu, takže si môžeme písať.“ „Budem ti písať každý deň...“ odpovedala a pokúsila sa o úsmev, aby zabránila slzám vypadnúť z jej očí. „A na konci školského roka, ťa čakám.“ „To vieš, že prídem, no mám taký pocit, že nie sám,“ dodal a pozrel na Rona, pretože sa mu tu tak páčilo, že nechcel odísť. „Ron, Hermiona a Rose, sú to vždy vítaní a budem veľmi rada, keď sem prídu zas...dúfam, že sa preto Dudley nezblázni,“ usmiala sa a Harry tiež. Znova ju objal, potom aj Mery a Hop-Šup práškom sa premiestnili. Hlasno pristáli v preplnenej obývačke v Brlohu. „Ale, ale, koho to tu máme. Myslím si Fred, že nevďačný brat sa uráčil navštíviť náš dom,“ usmieval sa nad nimi George a Fred súhlasne prikyvoval. Pomohli im vstať zo zeme a dvojhlasne spustili: „Mami, Ronuško sa vrátil!!!“ Pani Weaslyová bleskovo zbehla dole schodmi a zastavila presne pred nimi. „Dobrý deň pani...“ začala Hermiona no ona ju rukou umlčala a ukázala na pohovku. Harry, Hermiona a úplne bledý Ron sa posadili a dvojičky radšej zmizli, keď videli výraz na tvári ich mamy. Moly sa však neposadila ale spustila: „Uvedomujete si ako sme sa o vás báli! Celé dva týždne sme o vás nemali ani jedinú správu, ani jediný list...čo ste už načisto potratili rozum!“ Oni len tupo pozerali do zeme neschopní slova. „Samozrejme, že teba Harry úplne chápem, bol si u svojej tety a ty Hermiona si tiež môžeš robiť čo chceš, ale čo sa týka teba, Ronald Weasly, som absolútne znechutená. Mohla som umrieť od strachu! Každý deň som postávala pred kozubom a čakala kedy sa objavíš no ty nič. A som určite presvedčená, že keby som ti nebola napísala ani by si sa neunúval prísť!“ „Mama ja...“ začal sa potichu ospravedlňovať Ron, no ona ho prerušila. „Je mi jedno ako sa vyhovoríš, Ron...a počkaj keď príde Artur domov z práce. Teraz sa choďte vybaliť ja mám ešte nejakú prácu,“ dodala rovnakým tónom a stratila sa v kuchyni. „Je to veľmi zlé, však?“ spýtala sa opatrne Hermiona. „Ani nás neprivítala.“ „Myslím si, že sa len o nás bála, to je všetko, a teraz je na nás poriadne naštvaná,“ pridal sa aj Harry. „Nie na nás, len na mňa, nepočuli ste...a myslím si Harry, že ma už nikam nikdy nepustí, dá mi poriadneho zaracha a odtiaľto odídem nanajvýš tak do Rokfortu,“ povedal sklesle Ron. „To myslíš vážne?... Ako dlho sa bude takto hnevať?“ „Neviem Harry, ako dlho je navždy?“ Harry sa usmial no Ron bol ešte bledší. Všetci vstali a vyšli hore po schodoch. .......................................... „Harry, naozaj ste boli u tvojej tety?“ spýtal sa ich Fred, keď sedeli v Ronovej izbe a Harry prikývol. Fred s Georgom hlasno zapískali. „Nebojte sa nebola pod imperiusom...len dostala rozum,“ dodal s úsmevom Harry. „Tak to vám tam muselo byť inak dobre, keď ste sa ani neozvali?“ dodal aj George. „Ale aspoň ste poslali darčeky...to auto sa otcovi nesmierne páčilo a už teraz vymýšľa ako ho zväčšiť,“ uškrnul sa Fred. „Prečo vlastne nie ste vo vašom obchode?“ prerušila ich Hermiona. „Ach, my podnikatelia, si môžeme dovoliť pár dní voľna.“ „A navyše pracujeme na niečom novom...samozrejme prísne tajnom,“ potom sa obaja usmiali. „Počuli sme, že máte novú kamarátku, žeby z vás bola štvorica?“ usmial sa George a Fred ho doplnil: „Ginny vravela, že je veľmi pekná, takže dúfam, Ron, že nám ju čoskoro predstavíš.“ A prehrabol si vlasy. Hermiona sa usmiala a Fred pokračoval: „Akože sa to volá?“ „Rose...“ odpovedal Harry s Ronom naraz. „Hm...veľmi pekné meno, neviem sa dočkať, kedy ju spoznám...“ „Myslíte si, že sa mamka bude ešte dlho hnevať?“ zmenil tému Ron. „Ja neviem, bratček, čo myslíš...dva týždne žiadne správy a prídu si sem až pred začiatkom školy...no ja by som sa veru veľmi hneval.“ „Tak to musím súhlasiť Fred, no mamka nie je jediná, kto sa na vás hnevá.“ „Čože George, to sa vážne hnevá aj tatko?“ spýtal sa s hrôzou Ron. „Kto tu hovorí o tatkovi, ver, že tomu si zas až tak nechýbal, a nám tvojím bratom tiež nie. „Tak to veru vôbec, no hnevá sa na vás Ginny. Celé dni mala zlú náladu, nemala sa s kým rozprávať a znášať celú dobu naše vilomeniny, tak to sa jej ani nečudujem, keby vás za to, že ste ju tu nechali samú pri najbližšej príležitosti zakliala,“ zaškeril sa aj Fred. „Ozaj Ron, je pravda, že sa rozišla...“ začal vyzvedať George, no Harry ho už nepočúval. Ginny sa na nich hnevá, hnevá sa na neho...nenávidel sa za to, sľúbil jej, že ju prídu pozrieť... „Zaslúžil by som si keby ma zakliala,“ nadával si v mysli, no keď opäť započul jej meno začal vnímať okolie. „A kde je vlastne Ginny, ešte som ju nevidela?“ spýtala sa Hermiona. „Dnes tu bola Tonksová, ktorá si o vás mimochodom tiež robila starosti, no a keď mama povedala Ginny, že na obed prídete, odišla s ňou, pretože vás nechce vidieť. Mali by prísť až večer, mama totiž pozvala Lupina a ju na večeru.“ „No mám taký pocit, že príde sama, lebo dnes je spln,“ vysvetli Fred. „No fajn, nechce ťa ani vidieť.“ pokračoval príval Harryho výčitiek. „A Bill s Charliem tu neboli?“ „Ale hej, a predstavte si, že Bill priviedol aj Fleur, mama s Ginny ju nemohli vystáť, no našťastie hneď po Vianociach museli zase odísť. No vôbec si im nechýbal, Ron.“ „Mali by sme ísť, o chvíľu bude obed,“ dopovedal George a obaja sa premiestnili do kuchyne. „Keby som mohol, premiestnil by som sa trebárs aj na Sibír, len aby som odtiaľto vypadol,“ vzdychol Ron a všetci vyšli z izby. ...................................................... „Tak rodinka som doma!“ počuli pána Weaslyho z vonku a bol to jediný hlas, ktorý počuli, odkedy sedeli pri stole a prehrabávali sa v zeleninovom šaláte. „No konečne Artur!“ zvolala pani Weaslyová, vstala od stola a objala ho. „Pozri sa, kto nás podstil návštevou,“ ukázala na Rona. „Ahoj oci. ... Dobrý pán Weasly!“ pozdravili ho zborovo a čakali čo príde. „Však už bolo načase...to ma po takej dlhej dobe ani neobjímete?“ spýtal sa ich a položil tašku, ktorú držal v rukách na zem. Všetci vstali a s úsmevom ho objali. „Ron ten darček bol naozaj super,“ šepol pán Weasly, tak aby ho Moly nepočula. „Artur a to mu ani nič nepovieš...veď nám o sebe vôbec nedal vedieť...“ „No tak Molly, upokoj sa, nebolo to od nich pekné, uznávam, ale som presvedčený, že tvoja zlá nálada im bola dostatočným trestom,“ prerušil ju a usmial sa. „Áno pani Weaslyová, veľmi nás to mrzí, mali sme sa ozvať,“ ozval sa Harry „Prepáčte,“ povedala aj Hermiona a Ron dodal: „Naozaj mami, je nám to ľúto, boli sme ozajstní hlupáci...a navyše, veľmi si mi chýbala a... Nedokončil, lebo ho pani Weaslyová umlčala objatím. „Takto ma už nikdy nevystrašte, rozumieš Ron,“ povedala a objala aj Harryho a Hermionu. „Aké sentimentálne, poďme bratček, toto nie je nič pre nás,“ vzdychol si Fred a aj s Georgom opäť zmizli. .................................................. „Práve prišla Tonksová s Ginny,“ povedal Ron, keď sa na hlasné puknutie vystrčil von z okna vo svojej izbe. Vonku už bola tma a sneh padal všade naokolo a on ich poznal iba vďaka svetlu vychádzajúceho z prútika Tonksovej. „Myslím si, že s Ginny to bude ťažšie, ako s tvojou mamou, Ron,“ zamračila sa Hermiona, pretože ju dobre poznala a Harry prikývol. „Tým som si istý...no aspoň sa bude tváriť urazene a bude mlčať,“ dodal, za čo si vyslúžil opovrhnutia hodný pohľad od ich dvoch. Opatrne zišli dole po schodoch a v obývačke uvideli Tonksovú a Ginny v značne dobrej nálade. Obe sa smiali a pani Weaslyová im práve zaviešala bundy. Harry sa pozeral na Ginny a mal sto chuti opäť ju zovrieť v náručí. Teraz keď bola tak blízko si uvedomoval ešte intenzívnejšie, ako veľmi ju ľúbi. Na ohnivých vlasoch mala ešte stále vločky bieleho snehu a on dúfal, že jej dobrá nálada pomôže tomu, aby sa na nich prestala hnevať. No mýlil sa. Hneď ako ich pozdravili, úsmev na jej perách zmizol a ani neodzdravila. „Mami, nie som hladná,“ povedala, zobrala si jablko zo stola a odišla. Harry zacítil jej kvetinovú vôňu, keď prechádzala okolo nich, no jeho srdce zovrelo, keď po nich hodila ten najchladnejší pohľad akého bola schopná. „Nevravela som,“ šepla Hermiona a potom sa išli privítať s Tonksovou. ........................................... „Takže, tvoja teta to všetko oľutovala a teraz ťa má rada?“ spýtala sa ho, keď jej po chutnej večeri vysvetlil, prečo boli na Privátnej. „No...tak nejako.“ „Tak to je super Harry!“ „To teda je, teraz sa už neviem dočkať, kedy budú prázdniny,“ usmial sa. „Škoda, že Remus nemohol prísť,“ ozvala sa pani Weaslyová a prisadla si k Arturovi. „Je mu to veľmi ľúto, tak sa na vás tešil, veď koniec-koncov pár mesiacov vás nevidel.“ „No, som presvedčený, že cez Vianoce mal dobrú spoločnosť,“ povedal Ron a Tonksová očervenela, čo sa dalo chápať ako priznanie. „Ronald nebuď drzý!“ napomenula ho Molly. „Len ho nechaj Molly, veď jeho ten humor prejde, keď bude čistiť Filchov kabinet,“ usmiala sa tentokrát Tonksová a Ron už radšej mlčal. „Dúfam, že ste sa cez prázdniny, aspoň čosi učili,“ povedala po chvíli a oni prikývli na súhlas, aj keď dobre vedeli, že to nie je pravda. Bolo to pre nich veľmi zvláštne sedieť tu a rozprávať sa s ich profesorkou obrany proti čiernej mágií. ........................................... „Rose, prečo si mi nepovedala, že ste boli v Godricovej úžľabine?“ spýtala sa jej Mery a sadla si ku nej na posteľ. „Ako vieš, že sme boli v Godricovej úžľabine?“ tvárila sa akože prekvapene. „To nie je podstatné...chcem len vedieť, prečo mi nedôveruješ?“ „Nie, to nebolo o dôvere teta. Harry nechcel aby to vedel niekto ďalší a ja som mu sľúbila, že to nikomu nepoviem, to je všetko. A odkiaľ vieš, že sme tam boli, povedala ti to Harryho teta?“ „Jasné, že nie, ona by Harryho nezradila, viem to...viem to preto, lebo mi tvoja mama písala v liste, ktorý si mi dala, že tam čoskoro pôjdeš. No a keď som sa Pety spýtala či ste tam vtedy naozaj išli len mi to potvrdila.“ „Keby si mi to povedala, pred dvoma dňami bolo by mi to zvláštne, ale teraz už nie...teta vieš niečo o tom čo strážila moja mama?“ spýtala sa jej priamo. „ose, ako to vieš, veď písala, že ti to nepovedala?“ „Proste som sa to dozvedela...vieš niečo o tom?“ „Neviem čo strážila ak narážaš na to, viem iba, že ťa musím od toho ochrániť Rose, tvoju mamu to nakoniec stálo život...“ odmlčala sa, lebo vedela, že to nemala hovoriť. „Myslela som si, že zomrela aj kôli tomu...no o mňa sa neboj, musím pokračovať v tom čo ona začala.“ „Ach Rose, ja nechcem stratiť aj teba, si moja jediná rodina,“ povedala smutne a chytila ju za ruku. „Nestratíš ma...sľubujem. Teta, vieš niečo o maminých skutočných rodičoch?“ spýtala sa jej po chvíli a dúfala, že teraz jej konečne odpovie. „Rose...už som ti hovorila, že o tom ti nemôžem nič povedať...Ariane to tak chcela...mrzí ma to,“ povedala po chvíli smutným hlasom. „Nevadí, no ja si už zistím pravdu...teta, môžem ešte jednu otázku?“ „Ale samozrejme Rose,“ usmiala sa Mery. „Nikdy som sa ťa na to nepýtala, no teraz to potrebujem vedieť. Poznáš meno môjho otca?“ „Nie Rose, Ariane o ňom nechcela nikdy hovoriť a tak som sa jej nepýtala, no myslela som, že ti ho pred smrťou povedala.“ „Nepovedala, no mama chcela aby som ho našla.“ „Rose, a čo budeš robiť, keď ho nájdeš?“ „Ja...neviem...vyrastala som bez neho a stále neviem, prečo od nás odišiel, prečo nechal mamu samú a už vôbec nie, prečo chcela aby som ho nesúdila, keď by si to zaslúžil,“ povedala a z očí sa jej skotúľala slza. Mery ju objala a šepla: „Vieš Rose, tvoja mama bola výnimočná a veľmi dobrá žena, tvojho otca veľmi milovala a určite by nechcela aby si ho nenávidela, keď ani nevieš ako to bolo naozaj.“ „Ja to viem, no neviem či budem schopná odpustiť mu,“ šepla rovnako ticho a pritúlila sa ku nej ešte bližšie, až kým pokojne nezaspala v jej náručí. ........................................... Ďalší deň bol skoro rovnako hrozný ako ten prvý. Pani Weaslyová ich zasypávala prácou, pán Weasly nebol skoro celý deň doma a Ginny sa im neustále vyhýbala. Aj keď im Hermiona povedala, že sa na nich nehnevá, neverili tomu. Harry sa jej chcel ospravedlniť, no vždy keď ju stretol motala sa okolo nej Molly a tak jeho šance boli čoraz menšie. ......................................... Sedel na posteli a premýšľal. Bolo už dosť neskoro a zajtra ráno odchádzajú na Rokfort. No vždy keď si ľahol vybavil si toľko problémov, že nedokázal zaspať. Neustále myslel na svoju mamu, na Rose a ich úlohu, ktorú musia spolu splniť, na blížiaci sa rozhovor s Dumbledorom, ktorý mu, ako dúfal, konečne všetko objasní. Zatvoril oči a opäť jasne videl Ginnin chladný pohľad. Bleskovo ich radšej otvoril a hodil po Ronovi vankúš, možno preto, že sa chcel s niekým porozprávať alebo preto, a to bolo oveľa pravdepodobnejšie, že chrápal tak hlasno, až to už nemohol vydržať. No Ron len čosi nezrozumiteľne zamrmlal a prevrátil sa na druhý bok. Harry si vankúš prútikom privolal naspäť a opäť si ho vložil pod hlavu. Vtedy započul na chodbe niečie kroky. Prútik zovrel pevnejšie, no potom si pomyslel, že to bude niekto z domu. Chvíľu len sedel na posteli, no jeho zvedavosť nakoniec vyhrala. Vstal, pre istotu si cez seba prehodil neviditeľný plášť a vyšiel z izby. Kráčal po schodoch, no na poslednom sa zastavil a pozrel pred seba. Bola to ona. Ginny si zobrala pohár vody a sadla si na pohovku. Jeho srdce sa rozbúchalo rýchlejšie, no nedonútil sa zhodiť zo seba plášť a prihovoriť sa jej. Potichu si sadol na schod a prezeral si ju. Začala niečo čítať a neustále si pritom z tváre odhadzovala neposlušný pramienok dlhých červených vlasov. Bola trochu strapatá, no aj tak sa mu páčila viac ako inokedy. Na sebe mala prehodený kvetinový župan, a bolo mu jasné, že tiež nemohla zaspať. Jej hnedé oči sa mihali po stránkach, predpokladal, že Večerného proroka a párkrát si odpila z pohára na stole. Keby si teraz zložil neviditeľný plášť určite by ju vyľakal. Potichu sa vrátil naspäť, odložil ho vo svojej izby a opäť zišiel dole. Naschvál stúpil trochu hlasnejšie, aby si ho všimla. Pozrela na neho, prebehla ho očami a opäť sa začítala. Harrymu bolo jasné, že sa, aj napriek tomu čo hovorila Hermiona, ešte hnevá a tak ju radšej ani nepozdravil. Tiež si zobral pohár vody a prisadol si oproti nej. „Nejaký zaujímavý článok?“ oslovil ju po chvíli ticha a čakal, že bude stále mlčať, no ona prekvapivo povedala: „Ani nie...len píšu, že sľuby sa majú plniť.“ Harry presne vedel na čo naráža a konečne sa mu naskytla príležitosť na ospravedlnenie. „Hm...a nepíšu náhodu, aký je najlepší spôsob na ospravedlnenie?“ spýtal sa jej. Ginny prelistovala Proroka a potom povedala: „Nie, tak to tu nepíšu, možno v ďalšom čísle.“ Harry sa usmial, no keď si všimol, že výraz na jej tvári zostal nezmenený pokračoval: „Ginny, pozri sa, je mi to naozaj ľúto, viem, mali sme prísť skôr, ale... „Ja viem Harry, mal si len niečo dôležitejšie...chápem to,“ prerušila ho a konečne sa na neho pozrela. „Ginny, mrzí ma to, som obyčajný...“ „Neustále zaneprázdnený čarodejník,“ znova dokončila za neho a usmiala sa. „Takže sa už nehneváš?“ „Nie, neviem sa dlho hnevať...aspoň niečo máme s mamou spoločné...mal si aspoň pekné Vianoce?“ spýtala sa a odložila Proroka. „Hej, veľmi pekné a čo ty?“ „No ak nerátam úžasnú spoločnosť Freda a Georga a dokonale otravnú Fleur tak fajn... Ale bez vás to nebolo ono.“ „Aj ty si nám chýbala. „A hlavne mne,“ dokončil v mysli. „No hej, viem si predstaviť,“ povedala a Harrymu sa zdala nejaká smutná. „Ginny, naozaj sa už nehneváš...vyzeráš...smutne.“ „Ach nie Harry...len toho bolo na mňa v poslednej dobe veľa...to je všetko.“ „Ešte stále sa pre neho trápiš?“ spýtal sa a srdce mu zovrelo pri predstave, že by myslela na Deana. „Nie...Dean je minulosť a navyše ja som sa rozišla s ním, takže by som sa nemala prečo trápiť...no nechcem hovoriť o Deanovi.“ „Áno, samozrejme...prepáč,“ ospravedlnil sa a jej odpoveď ho potešila. „Niet čo...ale myslím si, že by sme si už mali ísť ľahnúť inak zajtra zaspíme v kozube,“ usmiala sa a Harry prikývol, no niečo v jeho hlave mu hovorilo, že teraz je tá správna príležitosť všetko jej povedať. Ginny vstala a tak rýchlo začal: „Ginny?“ vstal tiež „Áno?“ spýtala sa ho a pozrela sa mu do očí. Harrymu odľahlo, keď tam už nevidel žiadny hnev. Chcel sa jej konečne priznať, povedať jej čo ku nej cíti, no nebol schopný odtrhnúť od nej oči a už vôbec nie niečo súvislé zo seba dostať. Po chvíli len ticho povedal: „Dobrú noc.“ A uhol pohľadom. „Dobrú noc aj tebe, Harry,“ povedala trochu sklamane a chystala sa odísť. „Nie to som nechcel!“ behalo mu hlavou, no on nebol schopný jedinej vety. Prestával myslieť, ako vždy, keď bol s ňou. Počúvnul však svoje srdce a spravil to jediné čo túžil urobiť od chvíle ako si priznal, že ju miluje. Opatrne ju chytil za ruku a otočil naspäť. Skôr, ako stihla hocičo povedať, alebo urobiť si ju pritiahol bližšie a pobozkal. Čakal, že sa odtiahne, no ona mu jeho bozk opätovala. Cítil jej sladké pery na svojich a jeho srdce išlo vyskočiť z hrude. Jej kvetinová vôňa napĺňala celé jeho telo a na okamih myslel, že prestal existovať. Pocítil jej ruku vo svojich vlasoch a zovrel ju ešte pevnejšie v náručí. Po pár minútach, ktoré mu pripadali ako neskutočne krásne dni sa od seba odtiahli. Chcel sa jej ospravedlniť, no keď pozrel do jej hnedých očí a uvidel v nich to čo tam nikdy predtým nezaregistroval a síce lásku, pohladil ju po tvári a šepol: „Ľúbim ťa Ginny.“ „Že ti to ale trvalo,“ usmiala sa na neho a tentokrát to bola ona kto ho pobozkal. Celé jeho vnútro radostne zrevalo...ľúbila ho, ľúbila a on hlupák si to nikdy nevšimol. Slová by boli zbytočné a teraz to vedel, vložil do toho bozku všetko čo jej chcel tak dlho povedať, všetky jeho sny sa stali skutočnosťou a on sa cítil najšťastnejší na celom svete. „Ľúbim ťa Harry,“ šepla, keď sa do seba opäť odtrhli a darovala mu ten najšťastnejší úsmev, aký u nej kedy videl. „Ron ma zabije,“ povedal prvé čo mu prišlo na um a obaja sa zasmiali. „Tak mu to jednoducho nepovieme,“ odpovedala a žmurkla na neho. „Bola si tu, vždy tak blízko a ja som si príliš neskoro uvedomil ako ťa ľúbim...“ Položila mu prst na pery a povedala: „Radšej neskoro, ako nikdy.“ A opäť ho pobozkala. ...................................... Sedel v Ronovej izbe na svojej posteli a na perách mu svietil šťastný úsmev. Stále cítil Ginnine pery na svojich, videl jej prekrásnu tvár, jej hnedá oči a od toľkého šťastia sa mu nedalo zaspať. Dohodli sa, že to zatiaľ nikomu nepovedia, teda, aspoň nie Ronovi. Musia ho na to najskôr pripraviť, inak by to mohlo zle skončiť. No pri tej predstave sa iba usmial. Nechápal to...nechápal...všetko. Myslel si, že bude mať výčitky kôli Ronovi, že sa bude cítiť príšerne vinný, no cítil len toľko šťastia ako nikdy v živote. Vôbec ho netrápila predstava, žeby stratil Ronovo priateľstvo, proste si ju nepripúšťal. Vlastne netrápilo ho vôbec nič. Všetky myšlienky čo mu zapĺňali ešte pred chvíľou myseľ samy odišli a ostala v nich iba ona, jeho milovaná Ginny... Veď prečo by ho malo trápiť to čo zistil, prečo by mal neustále myslieť na to, čo strážila jeho mama, prečo by sa mal obávať toho, čo všetko je pred ním ešte skrývané, keď chodí s Ginny? Opäť sa usmial a konečne si ľahol. Po chvíli zaspal s myšlienkou na ňu.