Ďalší týždeň ubehol ako voda a Harry s Rose boli šťastnejší viac ako inokedy. Rose všetko porozprávala Hermione a tá ju prekvapivo povzbudila a sľúbila, že chlapcom nič nepovie. Samozrejme, že si neodpustila svoje varovné „dúfam, že vieš čo robíš." Rose však vedela, že jej názor na Draca sa zmenil...podstatne k lepšiemu a to ju tešilo rozhodne viac, ako jej tajné schôdzky s Dracom. Vedela, že je to tak lepšie, no zakaždým, keď v jeho blízkosti videla Pancy Parkinsovú mala neskutočnú chuť premeniť ju na slizkú ropuchu, od žiarlivosti, ktorú pociťovala. Aj keď Dracove nežné dotyky, keď ich nikto nevidel a jeho bozky ju deň čo deň uisťovali, že ľúbi len ju. Ona to cítila rovnako. Mala v sebe toľko lásky a šťastia, že dokonca zabudla byť odporná na Snapa...a to je už čo povedať. Harry sa opäť stal stredobodom pozornosti...akoby nim niekedy prestal byť...a hlavnou témou všetkých rokfortských rozhovorov. Hlavne vďaka jeho „napadnutiu Voldemortom“ ako všetci označovali jeho bezvedomie, no tiež aj kôli vzťahu s Ginny. Správa, že spolu chodia sa totiž rozniesla po škole rovnako rýchlo. No to mu vyhovovalo viac, pretože konečne nemusel skrývať čo ku nej cíti a mohol s ňou byť každú jednu voľnú chvíľu. Nevadili mu naštvané pohľady dievčat ani nenávistné Deanove správanie, dokonca ani Ronove frflanie, o tom, žeby sa nemali bozkávať na verejnosti. Pri nej vždy dokázal zabudnúť na starosti, ktorých mal plnú hlavu...na úlohu, ktorou poverili jeho a Rose ich mamy...na temnotu...aj na pána neznámeho, Roseynho otca, ktorého museli nájsť...a na Voldemorta, po ktorom sa akoby zľahla zem. ........................................ „No konečne, už som si myslel, že na to zabudli!“ zvolala Ron, keď s Rose, Hermionou a Harrym kráčali do Veľkej siene na večeru a zastali pred tabuľou s oznamom o prvom termíne hodín premiestňovania. Ginny, nebola s nimi, pretože sa musela učiť na zajtrajší test z Čarovania. „Takže už na budúci týždeň,“ skonštatovala Hermiona a pokračovali v ceste. „Myslíš, že to zvládneme, Rose?“ spýtal sa Harry, keď sa všetci usadili ku Chrabromilskému stolu. „No...zvládli ste oklumenciu...neverbálne zaklínadlá...tak niečo také jednoduché ako je premiestňovanie nemôžete pokašľal,“ usmiala sa a naložila si plný tanier čokoládových palaciniek. „Škoda, že nemôžeš ísť s nami,“ šepla Hermiona a nasledovala jej príklad. „Ako to vlastne všetkým vysvetlíš?“ spýtal sa rovnako ticho Ron. „Jednoducho...poviem im, že sa nemusím učiť premiestňovať.“ „Neviem, či to zaberie,“ dodal Harry. „Je to vlastne ťažké?“ „Premiestňovanie?... Ale vôbec...je to skoro rovnaké ako oklumencia...až na to, že si navypráznite myseľ...ale plne ju sústredíte na miesto...kam sa chcete dostať...“ vysvetlila im medzi sústami jedla. „Takže nič čo by sme nezvládli,“ usmial sa hrdo Ron, no radšej rýchlo zmĺkol, keď si ku nim prisadol Neville so Seamusom. ......................................... „Chlapci a čo úlohy...nemôžete ísť trénovať...veď aj tak je hrozné počasie a navyše...“ karhala ich Hermiona no Harry ju prerušil. „Nejdeme trénovať Hermiona...len sa s Ronom trochu preletíme po ihrisku...“ „Presne tak, a čo sa týka úloh...“ doplnil ho Ron a pozrel na Rose, prosebným pohľadom, tá prikývla a pokračoval: „Tie počkajú.“ Skôr ako im stihla niečo na to povedať, obaja si vzali metly a bleskovo sa vytratili z klubovne. „Sú hrozní,“ vzdychla si Hermiona. „Tak ideme?“ A rovnako ako oni dvaja vyšli z klubovne a namierili si to do knižnice...pretože v klubovni bol príšerný hluk a na učenie potrebovali pokoj...teda aspoň podľa Hermiony. „Pozri kto ti ide,“ zaškerila sa Hermiona a ukázala na Draca vychádzajúceho zo schodov. Rose sa iba usmiala a pokračovali rovnakou cestou, akou kráčal on, len pár metrov za ním, pretože si ich nevšimol. Vtedy započuli nejaký hluk a tak radšej pridali do kroku. Rose stiahla Hermionu, ktorá už vyťahovala prútik za roh a odtiaľ sa obe pozerali ako sa to vyvinie. Draco kráčal pokojne chodbou smerom do knižnice, keď pred sebou uvidel Crabba s Goylom, ako kúzlom zdvíhajú vo vzduchu nejakého prváka z Chrabromilu. Ešte pred pár mesiacmi, by si toho vôbec nevšímal a pokojne prešiel s povzbudivým úsmevom...ale teraz sa niečo zmenilo. Bol šťastný...napĺňala ho láska k Rose...a nechcel, ani nedokázal nečinne sa prizerať ako tomu bezbrannému prvákovi ubližujú. „Pustite ho...už aj!“ zvolal a postavil sa pred nich. „Čo to táraš Malfoy...radšej sa ku nám pridaj,“ zasmial sa Goyle a prvák vyletel do výšky a udrel sa do hlavy. „Nebudem to opakovať!“ vytiahol prútik a namieril ho na nich. „Šibe ti!“ vyštekol Crabbe, no skôr, ako stihol namieriť na neho prútikom, Draco ho odzbrojil. „Tak bude to...alebo sa chcete vy dvaja ocitnúť na ošetrovni!“ dodal a myslel to smrteľne vážne. Crabbe si zodvihol prútik, Goyle neochotne zrušil kúzlo, a chlapec dopadol hlasne na zem. Obaja sa bez slova otočili a zmizli. „Neubližuj mi...prosím,“ pípol chlapec, keď sa ku nemu Draco skrčil a oči sa mu zaliali slzami. „A prečo by som mal,“ usmial sa, čo chlapca značne prekvapilo. „Si v poriadku?“ „Ja...ehm...neviem,“ povedal a dotkol sa hlavy. Na ruke sa mu objavil tenký pramienok krvi. „Asi nie,“ dodal so značnou panikou v hlase. „Ukáž, pomôžem ti,“ ponúkol sa Draco a namieril prútikom na jeho hlavu. „Tak, a je to,“ povedal po chvíli, keď mu ranu na hlave zacelil. „Lepšie?“ „Áno...ďakujem...vieš...vôbec nie si taký zlý, ako všetci o tebe hovoria,“ povedal ticho, keď si rukou skontroloval hlavu. „Ako sa voláš?“ spýtal sa ho Draco a pomohol mu postaviť sa. „Christopher Montgomery...ale pre priateľov som Chris,“ opäť sa usmial a podal mu ruku. „Teší ma, Chris...ja sa asi predstavovať nemusím, že?“ povedal a tiež mu podal ruku. „Nie...viem kto si, Draco...no teraz sa ťa už nebojím.“ „Tak to som rád...ale mal by si si na seba dávať väčší pozor...kam si to vlastne išiel?“ „Do knižnice...ešte mám nejaké úlohy.“ „Ak by si chcel, mohol by som ťa odprevadiť...tiež tam niečo potrebujem.“ „To by bolo fajn,“ usmial sa ešte viac a potom sa spolu vybrali do knižnice. „Povedz, že si videla to isté čo ja?“ neverila Hermiona a pre istotu sa poštípala do ruky a dvakrát si pretrela oči. „Malfoy, mu naozaj pomohol?!“ „Videla si nie...a ja som ti hovorila, že nie je taký ako si o ňom všetci myslia,“ usmiala sa Rose a obe pokračovali v ceste. „Musí ťa veľmi ľúbiť...keď sa takto zmenil,“ usmiala sa aj Hermiona a nechcela veriť, že to bol ten istý Malfoy, ktorý nenávidel všetkých Chrabromilčanov a humusákov. Rose na to neodpovedala. Vošli do knižnice a už im aj mávala Ginny, aby si ku nej prisadli. Rose sa rozhliadla a pohľadom hľadala Draca. Našla ho. Vycítil jej pohľad a zodvihol hlavu od nejakej knihy. Usmiala sa a on jej úsmev opätoval s rovnakou láskou. „A kde máte Harryho a Rona?“ spýtala sa ich s úsmevom Ginny, keď si ku nej obe prisadli. „Ani mi ich nepripomínaj...úplne kašlú na úlohy...a...“ pokračovala no Ginny ju už neposlúchala a obrátila sa s rovnakou otázkou na Rose. „Išli si zalietať,“ „Ach...ako rada by som išla s nimi,“ vzdychla si. „Ale zajtrajší test a blížiace sa VČÚ ma úplne zamestnávajú.“ Rose sa na ňu povzbudivo usmiala a dala sa do písania úloh. Netrvalo jej to tak dlho ako si myslela. Po necelej hodine už mala všetky hotové a tak len unavene ležala na stole a pozorovala stále píšucu Hermionu. Oči sa jej od nudy zatvárali, no nechcela ich vyrušovať, aj keď videla, že Ginny by potrebovala tiež nejaké rozptýlenie. Na malú chvíľu zatvorila oči, a keď ich znova otvorila stále pred ňou malý usmiaty chlapec, ktorého už dnes videla. „Prepáč...ty si Rose?“ spýtal sa jej, na čo zodvihli hlavu aj Ginny s Hermionou. Rose prikývla a tiež sa na neho usmiala. „Toto je pre teba,“ povedal a podal jej malú červenú ružu na ktorej bola zavesená kartička. Rose si ju vzala, privoňala k ruži a prebehla kartičku očami. „O deviatej, tam kde vždy. D“ Usmiala sa, vzdala si do ruky brko a odpísala: „Veľmi sa teším.“ Opäť ju poskladala a podala mu ju naspäť. „Maj sa, Chris, a ďakujem,“ mávla mu, on sa usmial, aj keď sa značne prekvapil, že pozná jeho meno a odišiel. „Čo to malo znamenať?“ spýtala sa prekvapene Ginny, a tiež si privoňala ku ruži ležiacej na stole. Hermiona len prevrátila očami a opäť sa začítala do knihy, pretože dobre vedela, od koho to je. „Žeby tajný ctiteľ?“ usmiala sa a vrátila jej ju. „Alebo len veľmi milý prváčik,“ usmiala sa aj Rose a opatrne prešla rukou po nežných lupeňoch ruže. ............................................ „Všimol si si, ako sa Malfoy zmenil?“ spýtal sa ho Ron a šikovne sa vyhol letiacemu konáru, pretože vietor vonku bol naozaj silný, no našťastie nesnežilo. „Čo?!“ nepočul Harry a priletel ku nemu bližšie. „Že sa Malfoy zmenil!!!“ zaziapal Ron. „Nemusíš tak kričať,“ striasol sa a zapchal si uši. „Prepáč,“ povedal naštvane a otočil sa na metle. „Všimol,“ usmial sa Harry a Ron sa ako na povel otočil naspäť. „A chápeš tomu...on je normálne...milší...pre Merlina naozaj som to povedal?“ Harry sa usmial ešte viac, no nemohol poprieť, že si tiež všimol Malfoyovho šťastného úsmevu, ktorý sa mu na perách objavoval až podozrivo často. „Nezabúdaj, že je to Malfoy...určite má nejaký plán, preto je taký.“ „Možno už z neho Voldemort urobil smrťožrúta...a preto má takú dobrú náladu,“ hádal Ron. „Tak to pochybujem, Ron...po tom čo narobil jeho tatko na Ministerstve.“ „Máš pravdu...asi mi šibe...nepôjdeme už...je tu zima.“ „Ako chceš,“ povedal a stočil Blesk smerom ku zemi. „Žeby ma to lietanie tak unavilo?“ vzdychol si Ron a hodil sa na posteľ. Nebolo ešte veľa hodín a v izbe boli zatiaľ len oni dvaja. „Asi máš pravdu...vychádzame z cviku,“ súhlasil Harry a cítil sa rovnako unavene ako Ron. „Ani som sa nestihol rozlúčiť s Ginny,“ povedal smutne, pretože keď prišli do klubovne nebola tam. Ani ona ani Rose s Hermionou, a tak si pomysleli že už musia byť v izbe. „To ma až tak netrápi,“ uškrnul sa Ron a práve vtedy niečo hlasne puklo a v strede miestnosti sa objavil špinavý domový škriatok s veľkými vodnatými očami. Ron spadol z postele a Harry prekvapene vyskočil. „Kreatcher, čo tu robíš?!“ spýtal sa ho a podišiel ku nemu bližšie. Škriatok sa mu hlboko uklonil a zapišťal: „Kreatcher nechcel pane, ale jeho druhý pán ho sem poslať.“ „A na čo?“ nechápal čo by mohol od neho Lupin chcieť. Kreatcher pozrel na Rona a zamrmlal si popod nos: „Kreatcher slúži tomu kto sa priatelí zo zradcami čistej krvi, aká to potupa... „Zakázal som ti tak hovoriť o mojich priateľoch!“ upozornil ho Harry a škriatok sa začal biť po už aj tak dosť zmrzačenej tvári. „No tak, Kreatcher, prestaň s tým a povedz mi prečo si sem prišiel.“ Škriatok prestal, opäť sa uklonil a podal mu list, ktorý držal v dlhých prstoch. Harry si ho zobral nevnímajúc jeho frflanie o tom, že on nie je sova. „Čo píše?“ spýtal sa Ron a naklonil sa nad list. Kreatcher ho však lusknutím prstov odhodil a on dopadol našťastie na posteľ. Harry sa na škriatka znechutene pozrel a on povedal: „Pán prikázal, aby nikto okrem môjho druhého pána list nečítal.“ „V poriadku, Kreatcher. Povedz Remusovi, že tam budem...no nikomu inému iba jemu, a odtiaľto choď rovno na Grimmauldovo námestie!“ zavelil. Kreatcher sa mu poslednýkrát uklonil a zmizol rovnako hlasno. „V poriadku Kreatcher?!... Čo ti preskočilo Harry, mohol ma zabiť!“ zlostil sa Ron. „Nemohol za to, Remus mu to kázal,“ bránil ho s úsmevom Harry. „Tak povieš mi, čo píše?“ „Chce sa stretnúť...zajtra o desiatej večer v Hagridovom dome...mám prísť...sám.“ „Bez nás?“ nechápal Ron. „Písal sám, neviem čo chce, ale bude to tak lepšie...aj tak sa všetci pod neviditeľný plášť nevmestíme...a Rokfort strážia aurori...“ „V poriadku Harry, nemusíš ho ospravedlňovať...možno má naozaj dôvod hovoriť s tebou osamote...no aj tak nám to neskôr povieš, nie?“ usmial sa Ron a Harry prikývol. Nemal pred nimi žiadne tajomstvá a ani sa nechystal ich mať. Ľahol si na posteľ a zaspal s myšlienkou nie na to, čo môže Lupin chcieť ale s myšlienkou na svoju milovanú Ginny. ................................................. „Ďakujem za ružu,“ šepla Rose a oprela si hlavu o Dracovu hruď. Sedeli na Astronomickej veži, ako vždy, keď chceli byť sami a vychutnávali si minúty, ktoré si pre seba ukradli. „Ruža pre ružu,“ usmial sa Draco a prešiel jej rukou po hladkých čiernych vlasoch. „Dnes si bol úžasný...vieš o tom?“ pozrela sa na neho a zľahka ho pobozkala. On len nechápavo pokrútil hlavou a tak pokračovala. „Videla som, ťa keď si pomohol Chrisovi.“ „Aha...ja...nemohol som ho tam nechať,“ priznal a tiež ju pobozkal. „Videla ťa aj Hermiona...a...už si o tebe nemyslí len to najhoršie.“ „Aspoň nejaká útecha,“ vzdychol si a odvrátil od nej oči. „Draco, prečo sa o to aspoň nepokúsiš?“ spýtala sa ho a trochu sa od neho odtiahla. „O tom sme už hovorili,“ povedal a postavil sa. „Nie nehovorili...vždy si sa vyhol odpovedi,“ pokrútila hlavou a tiež sa postavila. „Preto, lebo nechcem o tom hovoriť.“ „Prečo?... Prečo, Draco...nemôžete sa predsa nenávidieť večne?“ nedala sa len tak ľahko odbiť. „Ver, že môžeme...to, že na mňa zmenila názor Grangerová neznamená, že ho zmenia aj Potter s Weaslym...medzi nami je až príliš veľa nenávisti,“ priznal sa, no ešte stále bol ku nej otočný chrbtom. „Prečo mi to nepovieš...chcem vedieť o akej nenávisti to vy dvaja stále hovoríte?“ „Tak sa na to spýtaj Grangerovej alebo Pottera, určite ti to radi porozprávajú!“ povedal dosť chladným tónom prvé čo mu prišlo na jazyk. Rose to však neodradilo. Podišla ku nemu bližšie a jemne sa dotkla jeho ramena. Obrátil sa a pozrel do jej očí plných lásky, nadýchol sa: „Čo chceš počuť Rose, že som bol hlupák, obyčajný sebec, ktorý ubližoval komu len mohol...žil som bez lásky a veril len v zlo a to som aj konal,“ odmlčal sa a čakal, že niečo povie, hocičo...no ona ho len chytila za ruku a jej dotyk mu dodal silu povedať je všetko...skoro všetko. „V prvej triede sme sa spoznali s Potterom. Už vtedy bol kamarát s Weaslym no ja som nezniesol predstavu, žeby sa slávny Harry Potter mal priateliť s takým...úbožiakom... A tak som mu ponúkol svoje priateľstvo...no on ho odmietol a povedal, že si priateľov vyberá sám...odvtedy sme sa neustále hádali až sme sa navzájom znenávideli. Urážal som jeho aj jeho priateľov...dokonca som volal Grangerovú... humusáčkou... No a minulý rok, akoby toho nebolo ešte málo, som sa pridal ku Inkvizičnej čate, ktorú riadila Umbridgeová. Spolu s ostatnými Slizolinčanmi sme robili čokoľvek aby sme ich pristihli pri nejakej nepovolenej činnosti preto, aby ich ona mohla potrestať...to my sme im prekazili ich cestu na Ministerstvo...a možno práve kôli tomu...zomrel Black...bol som idiot.“ Rose sa celý ten čas dívala do jeho očí a vedela, že nech urobil čokoľvek trápi ho to, a tiež, že už taký dávne nie je. „Ja...pochopím to Rose, keď už o mne nebudeš chcieť nikdy počuť...a...“ nedokončil, pretože mu položila prst na pery. „Ľúbim ťa Draco a to nič nezmení.“ „Ale...ja...bol som zlý, bol som hlupák, bol som...“ „Áno, bol si.“ Opäť ho prerušila a pristúpila ku nemu ešte bližšie. „Ale už nie si...a svedčí o tom najmä to, ako si pomohol tomu malému prvákovi...nemusel si, ale pomohol.“ „Ale aj tak,“ protestoval a nemohol uveriť, ako to, že existuje niekto taký ako ona. „Bol som...“ Zase nedokončil. „Zatvor oči,“ vyzvala ho. „Neboj sa a zatvor ich,“ poslúchol, aj keď nechápal o čo jej ide. „Čo vidíš?“ spýtala sa ho. „Nič.“ „Presne tak Draco...z toho čím si kedysi bol už neostalo nič.“ „Ale, čo ak sa to raz vráti a ja budem rovnaký ako predtým?“ „Nie neotváraj oči,“ upozornila ho a pokračovala. Zodvihla ruku a preplietla si premeň jeho blond vlasov, ktoré mu padali do tváre na prst. Potom ho nežne pohladila po tvári a zastavila sa pri jeho perách. „A čo cítiš?“ Zarazil, sa pretože takúto otázku nečakal...po chvíli však predsa odpovedal: „Tvoje dotyky, neskutočnú lásku...bláznivý tlkot môjho srdca.“ Otvoril oči a prekvapil sa ako bola vedľa neho blízko. Ich telá sa skoro dotýkali a ona šepla: „A dovtedy, kým to budeš cítiť, nedokážeš byť takým aký si bol, pretože láska nás napĺňa šťastím...a keď ľúbime, prajeme ho aj všetkým ostatným.“ Potom ho pobozkala. Mala pravdu. Keď cítil jej pery na svojich zabudol na všetko čo ho trápilo, všetky negatívny myšlienky sami opustili jeho hlavu a nedokázal myslieť na nič iba na ten zvláštny pocit vo svojom vnútri. „Prečo si ku mne taká dobrá...nezaslúžim si to...nezaslúžim si teba...tak prečo?“ šepol medzi jej bozkami. „Pretože ťa ľúbim,“ odpovedala a jej bozky nabrali na intenzite. „Zmenila si ma Rose Flowersová, zmenila si môj život a preto sa o to pokúsim,“ povedal, keď sa od seba odtrhli. „Pokúsim sa napraviť všetko, čo som spáchal, zabudnem na tú nenávisť, ktorú cítim ku Potterovi a stanem sa lepším človekom...kôli tebe Rose.“ „Nie Draco...nie kôli mne...ale kôli sebe,“ usmiala sa a dala mu ruky okolo krku. „Kôli nám obom...pretože ťa ľúbim a nedokážem v sebe nosiť nenávisť, keď mám vo svojom srdci toľko lásky...nedokážem a ani...nechcem.“ „Pochopil si,“ usmiala sa a opäť ho pobozkala. ....................................... Harry počul nejaký hluk. Bleskovo otvoril oči a siahol po prútiku. Úkosom pozrel na hodiny. Bolo ešte len pol jedenástej, takže vôbec nespal dlho. Postavil sa z postele a poobzeral sa za príčinou hluku. Keď svetlo z jeho prútika dopadlo na veľkú kopu pred sebou, usmial sa a opäť si sadol. Na zemi ležal Dean a krížom cez neho Seamus s Nevillom a zakaždým, keď sa snažili postaviť zviezli sa opäť na zem...vyzerali naozaj komicky. „Počkajte, musíme sa postaviť po jednom a nie všetci naraz,“ ozval sa Neville a už sa aj staval. Seamus sa postavil tiež, no Dean ostal stále ležať na zemi. „Poď, pomôžeme mu,“ povedal Seamus a Neville prikývol. Harryho si vôbec nevšimli. „Nehajte...ma tak!“ protestoval Dean a Harry si všimol, že to určite prehnal s Ohnivou Whisky. Seamus s Nevillom len pokrútili hlavou a spoločnými silami ho položili na jeho posteľ. „Musíš si pospať, inak to bude zajtra na tebe vidieť,“ upozornil ho Neville a Seamus dodal. „Takto sa zriadiť, keď je zajtra škola.“ „To je len moja vec!“ odvrkol a prudko sa posadil. Práve vtedy si všimol Harryho a dodal. „Aj tak je to šecko len jeho vina.“ Harry sa zarazil no skôr ako stihol niečo povedať ozval sa Neville. „Nepočúvaj ho Harry...veď vidíš v akom je stave.“ A pokúsil sa ho vtlačiť naspäť do postele. „Tak to teda nie som...ja...dobre viem čo hovorím...to kôli tebe ma nechala moja Ginny!“ vyštekol a musel ho chytiť aj Seamus, aby nevyskočil z postele a nevrhol sa na Harryho, ktorému to všetko pomaly došlo. Postavil sa a nazúrene povedal: „Ginny sa s tebou rozišla dávno predtým, ako som s ňou začal chodiť...“ „Aj tak len kvôli tebe...slávnemu Harry Potterovi!“ skočil mu do reči Dean a snažil sa zbaviť Nevillovho a Seamusovho zovretia. Po chvíli to však vzdal a ticho povedal: „Vždy som vedel, že ťa ľúbi, ale prečo? Prečo Harry?... Boli sme priatelia...tak prečo si mi ju zobral? Potom si zvalil na posteľ. „Pretože aj ja ju ľúbim,“ vzdychol si Harry a ľahol si na posteľ. Dean už nepovedal nič a Seamus s Nevillom sa do toho nemiešali, začo im bol Harry vďačný. Deana mu bolo ľúto...nechcel mu ublížiť ale čo mal robiť...ľúbil Ginny a vedel, že ona ho ľúbi tiež. Otočil sa na bok a usmial sa pri pohľade na chrápajúceho Rona, ktorého neprebudil ani ten cirkus čo sa dial okolo neho...