Jej oči padli len na jedno meno – Lucius – meno vraha jej mamy. Takže ho konečne našla...konečne za všetko zaplatí... Vtedy prečítala jeho priezvisko a všetko čo bolo okolo nej zmizlo a ona ostala stáť v nekonečnej prázdnote. Dych sa jej zastavil, srdce prestalo biť a hlava sa jej točila neskutočnou rýchlosťou. V myšlienkach sa jej mihalo len jedno...Malfoy...Lucius Malfoy...stále dokola a nemohla...nechcela uveriť, že to môže byť Dracov otec. Zo zamyslenia ju vytrhol Harryho hlas. „Rose, si v poriadku?“ spýtal sa starostlivo. Rose pozrela na neho a v kúte duše dúfala, že je to len zhoda náhod. „Kto je to?“ položila im otázku a ukázala na meno svietiace na prednej strane. Harry s Ronom ho prečítali a pozreli sa po nej úplne nechápavo. Vtedy všetci čo boli v sieni prestali hovoriť a navôkol sa rozľahlo iba ticho tlmené niečími krokmi. Obzrela sa a videla Draca zarazene stáť pred Slizolinským stolom a všetky oči smerujúce ku nemu. Nadýchla sa a zopakovala: „Kto je to?!“ „Kto je Lucius Malfoy?... No predsa smrťožrút pracujúci veď vieš pre koho... no a tiež otec Malfoya, ktorý je rovnako skazený ako on“ vysvetlil Ron a pokrútil hlavou, akoby bola úplne nechápavá. „Nie, to nie je pravda... Harry?“ obrátila sa na neho no on len prikývol. Nechápal prečo ju to tak vzalo...nechápal prečo sa tak o Malfoy zaujíma. Rose sa pozrela na Hermionu, ktorá mala sklopené oči a mlčala. Klamala jej...ona to vedela, rovnako ako to vedel aj Draco... „Nie, to predsa nie je možné,“ šepla a cítila ako jej vnútro zovrela príšerná bolesť. Mala chuť kričať...nech všetci počujú jej bolesť...no na nič sa nezmohla a skôr ako ju stihli zasypať otázkami sa otočila a najrýchlejšie ako to išlo vybehla z Veľkej siene. Hermiona sa postavila a bežala za ňou. „Čo to pre Merlina malo znamenať?“ nechápal Ron a tupo pozeral za ňou. „Neviem Ron...niečo sa stalo,“ ozvala sa Ginny. „Tak na čo čakáte, bežte za ňou!“ dodala a oni sa tiež vytratili rovnakou rýchlosťou. Rose bežala a za nič na svete nechcela zastaviť. Počula Hermionino volanie no nespomalila, práve naopak, ešte viac zrýchlila. Túžila ujsť od všetkého...chcela zabudnúť na všetko čo práve zistila...v mysli videla zelený záblesk letiaci na jej mamu...smiech jej vraha...a teraz zistila, že je to otec toho koho miluje...na perách ešte stále cítila jeho pery...videla jeho krásne oči... Pokrútila hlavou a snažila sa potlačiť myšlienky. No čím viac to chcela tým sa jej všetky krútili v hlave ešte rýchlejšie. Po jej tvári stekali slzy, slzy bolesti...neskutočnej bolesti...no vôbec sa ich nesnažila potláčať. Zarazila sa, keď pred sebou uvidela iba prázdnu stenu. Otočila sa a chcela sa dostať z tejto pasce...no bolo neskoro. Hermiona už stála pred ňou a hlasno dýchala. „Klamárka!“ vychrstla jej do tváre a s každým jedným slovom jej bolo ešte horšie. „Rose...nie ja...“ začala s obhajobou Hermiona, no Rose jej skočila do reči. „Bola si moja priateľka...verila som ti...a ty si mi klamala...celý ten čas!“ kričala ako šialená a bolo jej jedno, že vedľa Hermiony už stoja aj Harry s Ronom, ktorí práve pribehli...už jej bolo všetko jedno. Nevšímala si ich nechápavé pohľady smerujúce od nej ku Hermione a pokračovala: „Verila som ti, Hermiona...verila!“ „Rose...vypočuj si ma,“ šepla a jej oči sa tiež zaleskli slzami. „Aby si my opäť klamala? Nie!... Ty ma budeš počúvať!“ opäť ju prerušila a z jej očí šľahali blesky. Harry sa na ňu pozeral a pripomínala mu Snape viac ako inokedy...no neprerušoval ich...nenabral na to odvahu. „Celý ten čas si to vedela...vedela si, že jeho otec zabil moju mamu...vedela si to a klamala mi...dovolila si aby som sa do neho zaľúbila...do syna vraha mojej mamy...ľúbim Draca...chápeš to, ľúbim syna vraha!“ Nechcela to povedať a už vôbec nie pred Harrym a Ronom, no nedokázala sa ovládnuť...musela to zo seba dostať. Ron sa začal nahlas dusiť...Harry neveril, že počul dobre a Hermione už tiekli slzy. Rose tu nechcela byť už ani sekundu na viac...posledné čo potrebovala boli ich otázky. Zatvorila oči a bez slova zmizla v červenej hmle. „Rose!“ zvolala Hermiona aj keď vedela, že je to zbytočné. Ron sa obrátil a bol rád, že to nikto okrem ich troch nevidel. „Počul som dobre?“ spýtal sa neveriacky, no v Harryho tvári sa zračili rovnaké pochybnosti. „Tak, Hermiona, môžeš nám to všetko vysvetliť?“ ozval sa Harry a ona si rýchlo poutierala oči a vedela, že už nemá zmyslel zahovárať. „Lucius Malfoy zabil Ariane...Roseynu mamu...ja som to vedela od prvej chvíle ako mi povedala jeho meno...nevedela totiž, že sa volá Malfoy...a ja som jej nedokázala povedať, že je to otec Draco Malfoya a tak som jej klamala, že ho nepoznám.“ „Ale prečo?“ nechápal Ron no namiesto Hermiony odpovedal Harry. „Pretože ho...ľúbi?“ šepol takmer nečujne a zo všetkého najviac si prial aby to nebola pravda, no takmer odpadol, keď Hermiona prikývla. „To je dobrý vtip!“ usmial sa Ron no vedel, že Hermiona vôbec nežartuje. „Ako dlho...to vieš?“ vykoktal Harry. Hermiona zaváhala, no nakoniec sa rozhodla ísť s pravdou von. „Rose sa ma na neho pýtala už v prvý deň na Rokforte...viete, on jej totiž zachránil život a nedokázala pochopiť, prečo ho tak nenávidíme. Mlčala som...nič som jej nepovedala...a dosiahla som tým, že sa z nich stali priatelia...no a cez Vianoce sa mi priznala, že ho ľúbi. „Zachránil...priatelia...ľúbi...Hermiona, hovoríme o Malfoyovi...Malfoyovi?!“ krútil hlavou Ron. „Zmenil sa...Rose ho zmenila...už to nie je ten istý Malfoy, akého sme ho poznali.“ „Neobhajuj ho, Hermiona...on sa nikdy nezmení!“ pokračoval Ron. „Ver či nie, Ron...ale je to tak...ospravedlnil sa mi za všetko a ja som mu odpustila.“ „Sú z vás priatelia?!“ vyštekol neveriacky Ron a Hermiona slabo prikývla. „Odkedy začal chodiť s Rose,“ dodala šeptom. „Oni spolu chodia?!“ ozval sa Harry a až teraz mu všetko došlo. Preto vyzerala vždy tak zasnene...preto jej neprekážalo, že vedľa neho sedí na elixíroch...preto sa mu zdal Malfoy iný...a konečne poznal odpoveď na otázku kam tak často chodila, keď mu brala plášť. „Chodili, Harry...viem, znie to neuveriteľne...ale Draco ju...ľúbi.“ „On neľúbi nikoho!“ vyštekol opäť Ron. „Ako to môžeš povedať, Ron...nepoznáš ho...zmenil sa a naozaj ľutuje všetko čo nám urobil a Rose ľúbi, tým si môžeš byť istý!“ vyštekla rovnako hlasno a Ron už radšej nič nenamietal. „Tak prečo jej to sám nepovedal?“ spýtal sa Harry. „Netuším...možno preto isté ako som jej to nepovedala ja,“ šepla a sklopila oči. „A to je prečo?“ dodal Harry. „Jednoducho som sa bála...nechcela som zničiť ich šťastie...“ „Myslím, že teraz je už aj tak zničené...a možno je to aj dobre...pochybujem, že sa Malfoy niekedy zmení,“ šepol aj Harry. „Harry, láska mení ľudí...sám to vieš.“ Nechcel ale musel s Hermionou súhlasiť. Ľúbil Ginny a vedel to...vedel, že keby ju stratil neprežil by to. „Pre Merlina!“ zvolal a až teraz mu došla váha jeho myšlienok. „Rose trpí...je plná smútku a nenávisti...zmizla a...“ „Snáď si nemyslíš, že...“ nedokončila Hermiona a premkol ju strach. „Musíme ju pohľadať...všade...a rýchlo!“ ................................................ Stála uprostred veľkej záhrady. Obkolesovala ju tma noci a vyprchajúca červená hmla. Vietor fúkal ako splašený a jej dlhé čierne vlasy poletovali na všetky strany. Vonku bola príšerná zima, no Rose ju nevnímala...nevnímala nič...dokonca už ani slzy stále tečúce po jej tvári...len tú neskutočnú bolesť, ktorá trhala jej srdce na tisícky kúskov. Na oblohe sa zjavil slabý záblesk blesku a o chvíľu nato sa z čiernej oblohy spustili kvapky dažďa, ktoré ju chladili na celom tele. Pristúpila bližšie ku malému mramorovému pomníku, padla na kolená a najhlasnejšie ako vedela zakričala: „Prečo???!!!“ Jej bolestný hlas sa rozliehal všade navôkol a zanikal v hurhaji bleskov bijúcich oblohu. Prúd sĺz na jej tvári nabral na intenzite a miešal sa s dažďom sadajúcim na zem. „Mami, odpusť...odpusť mi to!“ šepla a pohladila trasúcou sa rukou jednu z krvavo červených ruží vyrastajúcich z hrobu jej matky. Sklamala...prisahala, že pomstí je smrť...a jediné čo spravila bolo to, že sa zaľúbila do syna jej vraha. „Odpusť...prosím,“ zopakovala a zakryla si uslzenú tvár rukami. Nech sa snažila akokoľvek nedokázala nemyslieť na Draca...cítila jeho objatia...bozky...slová lásky...a cítila sa ako ten najodpornejší človek na svete. Dážď pribral na intenzite a spolu s vetrom ju šľahal rovnako, ako šľahali blesky na oblohe. Triasla sa na celom tele...od ďalších klamstiev...Dumbledorových...Hermioniných a aj tých jeho...hovoril jej, ako ju ľúbi, no aj tak jej klamal...celý ten čas...rovnako ako všetci. „Prečo?!!“ opäť zvolala a bachla päsťou do zeme, pričom si poškriabala dlaň ruky na tŕni ruže. Z poraneného miesta jej vytiekol pramienok krvi...no necítila žiadnu bolesť...bohate jej stačila tá, ktorá spaľovala jej vnútro. Celé jej tenké oblečenie bolo zmáčané a špinavé od hliny, no za nič na svete nepomýšľala na návrat... ................................................... „Tak?“ spýtal sa Harry, no keď videl pohľad Rona a Hermiony, poznal odpoveď. „Nič, Harry...prehľadali sme celý hrad a nič... Rose zmizla, no na hrade nie je,“ odpovedala Hermiona a potlačila slzy. „Ani ja som ju nikde nenašil,“ pridal sa Ron. „Musím to oznámiť Dumbledorovi...len on ju môže nájsť.“ „Ideme s tebou, Harry,“ súhlasila Hermiona, pretože vedela, že je to najlepšia možnosť. „Nie! Pôjdem sám...vy choďte do klubovne, keby sa náhodou vrátila,“ obaja prikývli, aj keď značne nesúhlasne, a odišli. Harry sa nadýchol a rozbehol sa čo najkratšou cestou do Dumbledorovej pracovne. O chvíľu zastal pred chrličom, no ani len netušil aké je heslo. Vonku počul šialené zvuky bleskov a premkol ho strach... „Potter, čo tu robíte...už dávno je po večierke?“ počul za sebou Snapov hlas a bleskovo sa otočil. „Pán profesor, musím hovoriť s profesorom Dumbledorom...je to naliehavé...prosím,“ vychrlil na neho a Snapove čelo sa zvraštilo. „Medové labky!“ zavelil oblude a tá sa odsunula a vpustila ich na schody. „Ďakujem!“ šepol Harry a vybehol po schodoch najrýchlejšie ako to išlo. Snape sa za ním nechápavo pozeral a nasledoval ho. Harry sa nezdržiaval klopaním a rovno vošiel dnu. Dumbledore sedel, ako vždy, vo svojom kresle a hladil Félixa po jeho hladkom perí. Keď uvidel dychčiaceho Harryho zodvihol sa z kresla. „Harry...čo tu ty robíš?“ spýtal sa ho a prekvapil sa ešte viac, keď dovnútra vbehol aj Snape. Harryho pri pohľade do jeho modrých očí premkol zvláštny pocit...no pri jedinej spomienke na Rose ho potlačil a spustil. „Musím s vami hovoriť, je to dôležité...veľmi dôležité.“ „Harry, týka sa to útoku na Azkaban?“ spýtal sa ho Dumbledore a Harry prikývol. „Tak potom nechápme, čo je na tom také dôležité, že to nepočká do zajtra?“ dodal. „Ide o Rose...ona...“ „Čo sa jej stalo?!“ prerušil ho Snape a postavil sa ku Dumbledorovi. Bál sa o ňu...čítal to z jeho pohľadu...rovnako ako Dumbledore a aj on s Ronom a Hermionou. „Čítala Proroka, však.“ povedal Dumbledore, no vôbec to neznelo ako otázka a sťažka sa posadil naspäť do kresla. „Čo sa stalo potom?“ dodal no Harry sa odmlčal a nevedel, ako začať. Snape ho chytil za rameno a spýtal sa naozaj utrápeným hlasom: „Harry, čo sa stalo?“ Prekvapil sa keď počul vysloviť svoje meno z jeho úst, no pokračoval: „Zistila, že Lucius Malfoy zabil jej mamu!“ vychrlil zo seba pričom mu hneď nedošla aké bude mať váha jeho slov následky. „Malfoy zabil Ariane?!!... Dumbledore, vy...“ zarazil sa, lebo si uvedomil, že Harry stojí vedľa neho a tak len zaryl prsty do päste a Harry presne vedel, na čo myslí. „Kde je?“ spýtal sa starostlivo Dumbledore a sťažka si vzdychol. „Neviem...bola ako šialená...kričala...a potom zmizla...vyparila sa... S Ronom a Hermionou sme prehľadali celý hrad, ale nikdy nie je,“ vysvetlil. „Bohužiaľ, nedá sa nič robiť, Harry...len čakať kým sa vráti,“ pokrútil hlavou Dumbledore. „Čakať...to snáď nemyslíte vážne...ona zmizla a môže byť kdekoľvek...pozrite sa ako je vonku!!!“ vyprskol, no Dumbledore len pohladil rukou Fénixa a mlčal. „A čo ak sa nevráti?“ šepol, no opäť bolo ticho. Už to nevydržal musel niečo urobiť...za každú cenu. Obrátil sa na Snape a povedal dosť hlasno: „Je to predsa vaša dcéra tak s tým do pekla niečo robte!“ Snape sa zarazil a v jeho očiach svietilo veľa otázok. „Ako?...“ začal, no Harry ho prerušil. „To nie je podstatné, ako to viem...vy ste jediný, kto ju dokáže nájsť.“ Snape sa pozrel na Dumbledora, ten prikývol a Snape zmizol v hustej čiernej hmle so slovami. „To mi neskôr vysvetlíš.“ „Posaď sa Harry,“ ponúkol ho Dumbledore a Harry vedel, že ho čoskoro zasype otázkami a v duchu si nadával, prečo radšej nedržal jazyk za zubami. Jedno tajomstvo už vyplávalo na povrch a nebol si istý, či sa má priznať ku tomu, že vie všetko. Práve v tej chvíli sa mu v hlave vybavila jedna myšlienka, ktorú počul v ten deň, keď sa dozvedel celú pravdu. „Viem, že raz im budem musieť povedať celú pravdu, no dúfam, že až keď bude po všetkom,“ znela mu v ušiach Dumbledorova veta a vedel, že to on musí ísť s pravdou von a nie Harry. A tak sa rozhodol, nepovedať mu o tom, že už vie, že je jeho a Roseyn starý otec, aj keď po ničom inom netúžil od chvíle ako sa to dozvedel. Sadol si na stoličku oproti nemu a čakal. „Odkiaľ to vieš, Harry? Odkiaľ vieš, že Severus je Roseyn otec?“ „Takže je to pravda,“ rozhodol sa klamať. „Nebol som si tým istý, ale teraz už nepochybujem. Viete pán profesor, nie som hlúpy a tak som si všimol ako sa tí dvaja na seba podobajú.“ „Prekvapuješ ma, Harry...každým dňom...a povedal si to Rose?“ „Nie...nepovedal som to nikomu...ako hovorím, nebol som si istý a aj keby...myslím si, že by jej to mal Snape povedať sám,“ hovoril a vážil pri tom každé slovo. „Správne rozhodnutie, Harry...a to je všetko, čo mi chceš povedať?“ Harry ucítil jeho pohľad a pre istotu si uzatvoril myseľ. „Áno pane...to je všetko,“ znovu zaklamal. „Tak potom...už môžeš ísť,“ povedal milo Dumbledore. Harry sa usmial, vstal a v tej chvíli ho to napadlo. „Vlastne...je ešte niečo.“ Znova sa posadil a Dumbledore sa usmial srdečnejšie ako predtým a kývol hlavou aby pokračoval. „Dnes, keď sme boli v Rokvile opäť ma...pálila jazva...“ ............................................. Snape sa rozhliadol navôkol po veľkej záhrade no nikoho nevidel. Dážď a ani vietor a blesky neprestávali a dúfal, že by tu nebola v takom hroznom počasí. Rozsvietil svoj prútik a osvetlil tak Rose ležiacu pri hrobe svojej matky. Bleskovo ku nej pribehol, kľakol si a vzdal ju do náručia. Bola celá premrznutá a sťažka dýchala. Odhrnul jej z tváre mokré vlasy, úplne rovnakého odtieňa čiernej ako mal on a položil jej ruku na tvár. Bola celá horúca a jej tvár bola bledšia ako inokedy. Vtedy slabo pootvorila oči. Cítila, že je niekto pri nej...ale kto...nedokázala sa prinútiť otvoriť oči viac. Bola slabá...veľmi...no z jeho náručia sálalo neskutočné teplo. „Oci,“ šepla nevedno prečo a pritúlila sa ku nemu bližšie. Snapa to prekvapilo...aj keď vedel, že len blúzni z horúčky...musel sa pousmiať pri tom oslovení. „Som pri tebe, dcérka,“ šepol rovnako ticho a postavil sa aj s Rose. „Už je dobre, zlatko...si v bezpečí,“ dodal hlasom takým láskavým, akoby ani nepatril jemu a o chvíľu ho zahalila hmla, ktorá však bola rovnako čierna ako noc, takže ju nebolo vôbec vidno. ............................................... „Takže...vy tvrdíte, že to je len varovanie, keď má niečo v pláne?“ „Presne tak Harry...alebo vtedy, keď sa mu niečo podarilo. Spojenie medzi vami trvá stále, aj keď teraz si ho už Voldemort našťastie neuvedomuje.“ „Prečo?“ nechápal. „Keď si ho uvedomoval predtým.“ „Povedzme, že sa mu nepáčil krátky pobyt v tvojom tele a preto už jeho myseľ odmieta akékoľvek spojenie s niečím takým čistým ako tvoja duša.“ Harry prikývol, že rozumie. „Čo bude teraz?“ „Myslím si Harry, že sa len na obrane proti čiernej mágií budete učiť vyčarovať patronusa,“ usmial sa Dumbledore a Harry pochopil, že zničenie Azkabanu, pokladá asi za také prekvapenie ako to, že sa jeho Fénix rodí z vlastného popola. Koniec-koncov myslel si to isté, čo Harry a síce, že dementori boli aj tak vždy na strane Voldemorta. „Mal by si už ísť Harry. Neviem, kedy sa Severu vráti a čakať na neho tak to by bolo zbytočné a navyše pochybujem, žeby chcela Rose s hocikým hovoriť...neboj sa určite bude v poriadku,“ dodal, keď sa na neho Harry díval a chcel niečo namietnuť. „V poriadku...dobrú noc,“ usmial sa a odišiel. Tesne po tom, ako sa za ním zatvorili dvere sa uprostred Dumbledorovej pracovne zjavil Severus s Rose v náručí. Dumbledore bleskovo vyskočil z kresla a pribehol ku nemu. „Čo sa stalo?“ spýtal sa, keď prebehol pohľadom do nitky premočenú Rose. „Neviem...našiel som ju pri Arianinom hrobe...nebojte sa, len spí...ale mám pocit, že má horúčku.“ „Nasleduj ma!“ rozkázal Dumbledore a mávol prútikom. V tom sa polica z knihami za jeho stolom potichu otvorila a odokryla tak nejakú miestnosť. Dumbledore vošiel dnu a Snape o chvíľu za ním. Izba bola veľká a priestranná. Po stenách boli ďalšie poličky s knihami a rovnako aj stôl okolo ktorého bolo pár kresiel. V kútoch stáli nejaké staré prístroje a celá izba pola potiahnutá šarlátovo červeným kobercom. Dumbledore opäť mávol prútikom a stena, jediná, ktorá bola prázdna sa odsunula a na jej mieste sa zjavila obrovská posteľ. „Polož ju!“ ukázal na ňu rukou Dumbledore a Snape na ňu opatrne položil Rose. „Lazy!“ zvolala do ticha a pred neho sa hlasno premiestnil domový škriatok. „Pán niečo potrebovať?“ zapišťala a hlboko sa uklonila. „Lazy...umy Rose a potom ju prezleč do suchých šiat...prosím.“ „Pán nemusieť prosiť. Lazy všetko splniť,“ uklonila sa a rozbehla sa ku Rose. Snape chcel protestovať...ani trochu sa mu nepáčilo, že sa jeho dcéry dotýka nejaký škriatok. „To je v poriadku, Severus... Rose má Lazy rada,“ objasnil mu Dumbledore, keď videl jeho pohľad a Snape prikývol. Posadil sa do jedného z kresiel rovnako ako Dumbledore a sledoval ako škriatok lúskol prstami a okolo postele sa vytvorili dlhé biele závesy, ktoré ich obe zakryli. „Výnimočné stvorenia tí škriatkovia,“ usmial sa Dumbledore a mávnutím prútika pričaroval dve šálky horúceho čaju. „Lazy byť hotová, pane,“ zapišťal o chvíľu škriatok a závesy okolo postele zmizli. Rose ležala na posteli v úplne čistých veciach a bola prikrytá dekou tmavo fialovej farby. „Skvelá práca, Lazy,“ usmial sa Dumbledore. „Môžeš odísť,“ dodal. „Pane, prepáčiť Lazy jej odvrávanie...ale slečna Rose nevyzerať v poriadku...ak pán dovoliť ja by som sa o ňu postarať,“ znova sa hlboko uklonila. „Rose mať horúčku a bolieť ju srdce...Lazy cítiť je bolesť.“ „Je to od teba pekné Lazy...ale ja sa už o Rose postarám,“ zvážnel Dumbledore nad jej poslednou vetou a škriatok prikývol a s hlasným puknutím sa vyparil. Severus bleskovo pristúpil ku posteli, sadol si na vyčarovanú stoličku a chytil Rose za ruku. Dumbledore pristúpil ku malej skrinke a vybral odtiaľ nejaké fľaštičky. Podal ich Severusovi so slovami: „Nemusím ti hovoriť čo máš s nimi robiť, však nie?“ Severus si ich bez slova zobral a z každej nakvapkal Rose do úst. Vtedy zacítil niečo teplé na svojej ruke. Opatrne pusti Roseynu a všimol si, že jej z nej vyteká krv. Hneď na ranu priložil prútik a zašepkal pár zaklínadiel. Rana zmizla a on jej ruku opäť zovrel vo svojej. „Lazy má pravdu...niečo vážne ju trápi,“ ozval sa Dumbledore starostlivo „A čudujete sa tomu...zistila kto zabil Ariane...jej matku...ako sa má asi tak cítiť?... Prečo ste mi to nepovedali skôr, Dumbledore?“ spýtal sa ho. „Pre to isté, prečo ani Rose...aby ste nespravili nejakú hlúposť.“ „Zabijem ho Dumbledore...zabijem Luciusa Malfoya, pri najbližšej príležitosti ho zabijem!“ precedil pomedzi zuby a jeho oči sa zaleskli zlosťou. Tá sa v šak zmenila na lásku pri pohľade na jeho dcéru ležiacu pred ním. Usmial sa a prešiel jej rukou po tvári. Horúčka jej už podstatne klesla no aj tak dýchala rovnako nepokojne. Pobozkal jej ruku a prial si aby táto chvíľa trvala večne...už ju nikdy nechcel nechať samú...nikdy. „Ver, že nezabiješ, Severus, “ pomyslel si Dumbledore a na jeho čele sa objavila ďalšia starostlivá vráska. Pozrel na Rose a dúfal, že to na čo myslí je len výplod jeho fantázie. Rose sa prevrátila na bok a stlačila Snapovu ruku silnejšie. Viečkami jej trhalo a hruď sa jej rýchlo zdvíhala a klesala. Vo svojom vnútri cítila príšernú bolesť...bolesť lásky, ktorá ju ranila tým najkrutším spôsobom...bolesť, ktorá zvierala jej srdce a trhala ho na kusy...