Harry kráčal chodbou a nech sa snažil akokoľvek nedokázal potlačiť všetky myšlienky ktoré sa mu v hlave znova a znova vynárali...aj, keď dobre vedel, že musí. „Temnota...kniha...piktogramy...Triáda...Rose...Snape...a teraz aj toto, “ opakoval si v mysli a jeho ruka pokrčila malý kúsok pergamenu, ktorý v nej zvieral. Už si naozaj začínal myslieť, že ich niekto musel prekliať...alebo sa im jednoducho šťastie oblúkom vyhýba. Aj, keď mali povolenie do Zakázaného oddelenia Pinceová ako naschvál zatvorila počas víkendu knižnicu kvôli zajtrajšiemu plesu...takže mu neostávalo nič iné, ako prežiť dva dni plný očakávanie, čo tam len nájdu. No mal pocit, že čím bližšie sú, tým viac prekážok im osud kladie pod nohy. „A o tom svedčí aj tento list,“ vzdychol si a najpomalšie, ako to išlo kráčal chodbou ku svojmu...nechcenému cieľu. .................................... Rose sa cítila presne rovnako. Aj keď verila Harrymu ohľadom tej tajnej miestnosti v Zakázanom oddelení knižnice nebola si istá, či tam naozaj nájdu niečo, čo súvisí s piktogramami. A keby aj áno, stále tu boli pochybnosti, že im to nepomôže otvoriť knihu. Nadýchla sa a pomaly vydýchla, aby sa aspoň, ako tak upokojila a potlačila všetky myšlienky. Ráno vstávala celá dolámaná, no mohla byť aspoň vďačná, že jej po takmer celej prebdenej noci neostali kruhy pod očami. V tejto chvíli bola cesta do Rokvilu to posledné, čo by chcela ale nemohla inak...Hermione aj Ginny už sľúbila, že s nimi pôjde...ale aj tak sa jej zdala vidina teplej postele rozhodne príjemnejšia...a nie len tá. Nechala zmiznúť ohryzok z jablka, ktoré narýchlo zobrala z klubovne, pretože raňajky by už aj tak nestihla...no dúfala...nie verila, že bez nej neodišli. Zrýchlila krok, aby bola čo najrýchlejšie vo Veľkej sieni, kde ju mali čakať, no zastavilo ju niečie volanie. Otočila sa a pohliadla na nejakého chalana, ktorého podľa habitu zaradila do Slizolinu. „Volal si na mňa?“ spýtala sa ho namiesto pozdravu, pretože nechápala, čo by mohol od nej chcieť Slizolinčan. „Ja...hej,“ prikývol rovnako povýšeneckým tónom aký mali všetci...vlastne skoro všetci z jeho fakulty. „Chcel som sa ťa spýtať, či už máš partnera na zajtrajší ples?“ Prekvapila sa, pretože toto nečakala. Neverila, že Slizolinčan...aj keď veľmi príťažlivý, môže chcieť ísť na ples s ňou...s Chrabromilčankou. „Áno už s niekým idem,“ odpovedala mu po chvíli. „Tak potom nič,“ zamrmlal a odišiel rovnako rýchlo ako prišiel. Rose si len vzdychla a otáčajúc sa na druhú stranu, pohliadla na ďalšieho neželaného rušiteľa. „A ja, že to najhoršie už mám za sebou!“ pomyslela si. „Povedz, Flowersová...akým kúzlom si počarila tomu chalanovi, keď sa znížil ku tomu, aby ťa pozval na ples?“ spýtala sa jej jedovatým hlasom Pancy a Rose si už chystala nejakú rovnako uštipačnú odpoveď, keď jej odbíjanie hodín pripomenulo, že sa musí ponáhľať. „Naozaj na teba nemám náladu ani čas, Parkinsová,“ povedala chladným hlasom a chcela pokračovať, no ona sa jej opäť postavila do cesty. „Ale...ale, niekto sa zle vyspinkal,“ zaškerila sa na ňu Pancy. „Alebo ťa len štve fakt, že dal Draco prednosť mne pred tebou?“ „O čom to hovoríš?“ spýtala sa jej Rose, aj keď dobre vedela, kam tým mieri. „No predsa o plese...vravela som ti, že Draco je môj...a vidíš mala som pravdu. Mňa pozval na ples...to so mnou tam chce byť a nie s tebou,“ vychrstla jej s posmechom do tváre, no Rose sa len uškrnula...dobre vedela, že to nie je pravda...Draco ľúbi ju...len ju. „Len aby, Parkinsová...len aby,“ odpovedala jej s rovnakým tónom a chytila sa jej ramena, aby mohla prejsť. „Nedotýkaj sa ma!“ zasipela Pancy. „Nechcem dostať tvoje baktérie...humusáčka.“ „Parkinsová...ešte raz ju tak nazveš tak ti prisahám, že to bude to posledné, čo v živote povieš!“ zvolal Harry stojaci za nimi, čo Rose prekvapilo, pretože si vôbec nevšimla, kedy tam prišiel. „Takže už aj Pottera si zakliala...humusáčka?“ povedala naschvál. „Nemienim to opakovať!“ upozornil ju Harry a podišiel bližšie k Rose. „Povedz, Flowersová...“ pokračovala Pancy úplne ignorujúc Harryho, „ktorý z tvojich rodičov bol mukel...otec...alebo tvoja matka?“ zaškerila sa, no úsmev jej zmizol z tváre hneď potom ako Roseyna ruka zovrela jej krk a pritisla ju tak ku stene. Harry ju len zarazene pozoroval a nemohol sa donútiť ku žiadnemu pohybu. „O mne si rozprávaj čo chceš, Parkinsová...no nedovolím ti aby si urážala moju mamu!“ hovorila zúrivým tónom, pretože toto už bolo naozaj priveľa. Pancy chytila jej ruku a pokúšala sa povoliť zovretie, ale zbytočne. „Mám milión dôvodov na to, aby som ťa zakliala...tak mi povedz len jeden, prečo by to tak nemalo byť?!“ spýtala sa jej a Pancy sklopila oči pred bleskami sršiacimi z tých Roseyných. Bála sa jej...Harry to vedel. Rovnako, ako vedel, že aj schopnosť nahnať ľuďom strach zdedila po svojom otcovi. Podišiel ku ním bližšie, no mlčal. „Došli ti slová?... Nevadí...tak ja ti jeden poviem...“ vychrstla Rose. „Myslím si, že bude lepšie, keď ťa otrávi tvoj vlastný jed, jed ktorý prúdi v tvojich žilách miesto krvi...a nie ja!“ Potom ju pustila a odstúpila od nej. Pancy chvíľu lapala po vzduchu a potom sa bez jediného slova otočila. „Skoro by som bola zabudla!“ zavolala za ňou ešte Rose. „Obaja moji rodičia boli čarodejníci...takže si vymysli iný názov, lebo humusáčka ma nevystihuje!“ „Poviem ti, Rose...naháňaš mi strach,“ ozval sa Harry a Rose si až teraz uvedomila aj jeho prítomnosť, na ktorú pri návale hnevu úplne zabudla. „Rozhodne by som s tebou nechcel bojovať,“ pokračoval a obaja sa usmiali. „Prečo, Harry?“ spýtala sa ho po chvíli Rose. „Prečo čo?“ nechápal. „Prečo si ma nezastavil a pokojne sa pozeral?“ „Vedel som, žeby si Pancy neublížila...poznám ťa a viem, že taká nie si.“ „Ale Parkinsovej to nehovor,“ zaškerila sa na neho. „Nech má zo mňa strach.“ „Ozaj nemala si ísť s Hermionou a Ginny do Rokvilu?“ spýtal sa jej po tom, ako prikývol. „Hej, mala,“ povedala s hrôzou. „Hádam ich ešte stihnem...a ty nemáš náhodou zastupovať Hermionu ako prefekt vo Veľkej sieni?“ „Bohužiaľ mám...ale, no...vieš ja...Dumbledore chce so mnou hovoriť,“ vysvetlil jej v skratke. „Harry...nič mu nehovor,“ šepla Rose a on namiesto odpovede na ňu žmurkol a už ho nebolo. Rose sa len usmiala a zbehla po schodoch. Akurát prechádzala okolo jedného z brnení, keď jej niekto zakryl ústa rukou a stiahol zaň. Možno to, že sa tak ponáhľala, alebo to, že ju Pancy naštvala spôsobilo jej reakciu. Najsilnejšie, ako vedela sa zakusla do útočníkovej ruky a neprestala až kým nezistila komu tým spôsobila príšernú bolesť. „Rose, to som ja,“ šepol Draco, keď sa mu konečne podarilo vytiahnuť ruku. „Zbláznil si sa...“ karhala ho Rose a mala čo robiť aby na neho nespadla, nakoľko priestor za brnením bol tesný aj pre jedného nie tak ešte dvoch. „Takto ma naľakať...veď som...“ „Mi mohla odkusnúť ruku?... Tak to máš pravdu,“ uškrnul sa Draco a pohliadol na Roseyne odtlačky zubov a tiež tenký pramienok krvi na svojej ruke. „Hm...asi si ich tam nechám. Aspoň mi to bude pripomínať, že ťa už nikdy nemám vyľakať.“ „Ach...ukáž to sem,“ usmiala sa Rose a zodvihla jeho ruku. Dotkla sa jej svojou a tá v tom momente zažiarila zlatým svetlom a po odtlačkoch neostalo ani pamiatky. „Ako si vedel, že idem?“ spýtala sa ho, no Draco sa len usmial. „Ak povieš, že intuícia...tak ťa asi zabijem,“ upozornila ho s rovnakým úsmevom. „Tak fajn...videl som ťa schádzať po schodoch, a tak som sa tu skryl a čakal,“ vysvetlil. „A vieš prečo? Pretože si mi chýbala...veľmi...a tiež preto, lebo mám pocit, že ma, slečna, tak trochu zanedbávate.“ Mal pravdu...v poslednom čase sa skoro vôbec nevideli...teda okrem vyučovania. Rose mala plnú hlavu temnoty a vecí okolo nej a tým aj venovala všetok svoj čas... „Mrzí ma to,“ šepla ospravedlňujúco a pobozkala ho na ruku, kam ho pred chvíľou pohryzla. „No ak si myslíš, že bozk na ruku to spraví tak sa mýliš,“ povedal Draco a nahodil svoj najurazenejší pohľad. „Na ruku nie?“ zamračila sa aj Rose. „A čo tak sem?“ stala si na špičky a pobozkala ho na čelo. „Sem?“ pokračovala a prešla perami od koreňa jeho nosu až na jeho líce. „Alebo sem?“ dostala sa až ku končeku jeho ucha, kde ostala perami trochu dlhšie a prisahala by, že cítila ako sa zachvel. Pomaly sa od neho odtiahla, a aj keď boli od seba sotva na krok Draco si ju opäť pritiahol a pobozkal s takou vášňou, že teraz to bola Rose, ktorá sa chvela. „Mám to brať za odpustené?“ spýtala sa ho Rose po chvíli a Draco sa ju miesto odpovede chystal opäť pobozkať no Rose mu položila prst na ústa. „Musím už ísť, Draco, inak ma Hermiona zabije.“ „Tak to by som jej neradil,“ usmial sa prikyvujúc, a aj keď nechtiac pustil ju zo svojho náručia. „No ak sa čoskoro nestretneme, tak si ťa nájdem sám...aj keby som mal riskovať ďalšie pohryznutie,“ dodal a Rose prikývla. Otočila sa na odchod no vzápätí sa obrátila naspäť na Draca. Položila ruky na jeho tvár a pobozkala ho. „Ľúbim ťa,“ šepla a potom už naozaj odišla. „Aj ja teba,“ znel Dracov tichý hlas spoza brnenia. ......................................... Harry zastal pred dverami Dumbledorovej pracovne. „Zvládneš to, Harry...nádych...výdych...“ upokojoval sa v mysli a konečne zaklopal...nič. „Žeby tam nebol?“ zamrmlal a už sa chystal zaklopať znova, keď sa dvere samy od seba otvorili. Opatrne vošiel dnu a poobzeral sa. V miestnosti bolo prítmie aj napriek tomu, že vonku svietilo slnko, no všetko v nej vyzeralo tak ako keď tu bol naposledy...skoro všetko. Kreslo za riaditeľovým stolom bolo prázdne. „Profesor Dumbledore!“ zavolal do ticha, no dosiahol tým iba to, že na seba prilákal pozornosť bývalých Rokfortských riaditeľov zo všetkých obrazov na stenách. Tí si začali medzi sebou niečo šepkať, no Harry si ich nevšímal. Nechápal prečo ho sem Dumbledore zavolal a už vôbec, prečo tu nie je. Opäť sa poobzeral, aj keď možnosť, žeby ho prehliadol bola malá...prakticky žiadna...no všimol si pootvorenej skrinky o ktorej vedel, že ukrýva mysľomisu. Uškrnul sa, pretože toto bolo to jediné, čoby mu pomohlo vyprázdniť si hlavu. Pohľadom spočinul na Fénixovi – Félixovi, ktorý na neho nemo upieral svoje žiarivé oči. Podišiel ku menu bližšie a pohladil ho po hladkom perí, od ktorého sa odrážalo svetlo vychádzajúce z lampy na stole. Vyzeral nádherne a tak si pomyslel, že sa musel len pred nedávnom narodiť zo svojho vlastného popola. Z klesajúcou rukou z jeho peria mu do očí udrelo nespočetné množstvo kníh nachádzajúcich sa za Félixom. Predtým si ich nijak zvlášť nevšímal, no teraz tomu bolo inak. Hlavou mu preblesla len jediná myšlienka a to, či jedna z tých kníh neobsahuje niečo...čokoľvek o piktogramoch. Chcel pristúpiť bližšie, no hlas za sebou ho vyľakal a vyrušil súčasne. Obzrel sa a nech sa snažil akokoľvek nedokázal si vysvetliť, ako sa mohol Dumbledore tak nečujne dostať dnu. „Ach Harry, dúfam, že mi odpustíš, že som ťa nechal čakať,“ povedal svojim typickým upokojujúcim hlasom, z ktorého Harry teraz už plne cítil lásku...lásku, ktorá v ňom bola vždy, no len pred nedávnom to pochopil. Miesto odpovede sa len usmial a sadol si na ponúkanú stoličku. Dumbledore pohladil Félixa a tiež sa posadil. „Chceli ste so mnou hovoriť, pán profesor?“ spýtal sa ho Harry po chvíli, a až teraz si uvedomil aký je nervózny. No nečudoval sa. Len predstava toho, že má starého otca v ňom vyvolávala zvláštny pocit. A teraz? Sedí oproti nemu plný otázok, ktoré trápia jeho myseľ, no musí sa tváriť, že je to len riaditeľ. „Áno, Harry...a som naozaj rád, že si prišiel,“ prikývol Dumbledore, no potom zvážnel. „Vieš.. mám pocit, že teraz si to ty kto sa mi vyhýba.“ Mal pravdu. Vážne sa mu vyhýbal...no mohol inak?... Mohol? „Nie pane...len je toho v poslednej dobe na mňa veľa,“ povedal, no vyhýbal sa kontaktu s jeho očami. „Nie, nemusíš sa ospravedlňovať, Harry, to je v poriadku.“ A opäť sa na neho usmial. Harry mu neisto úsmev opätoval a konečne sa ich oči stretli. Videl v nich lásku...no aj neprehliadnuteľnú bolesť a smútok, a aj keď vedel, že si za to môže sám, aj tak k nemu pocítil ľútosť. Nevedel, kedy sa začal pozerať na veci aj z iného pohľadu ako zo svojho...no stalo sa to... a možno to prispelo ku tomu, že ho za to nevinil. Veď sa musel vzdať svojej dcéry...tajiť svojho syna...a potom žiť s myšlienkou, že sú mŕtvi a on a Rose v ňom vidia len profesora. „Prečo?“ vzdychol si a skoro dostal infarkt, keď mu došlo, že to povedal nahlas. „Prečo čo, Harry?“ nechápal Dumbledore. „Eh...no...“ koktal Harry. „Prečo ste ma sem zavolali?“ Vedel, že to bola hlúpa otázka, no nič lepšie ho nenapadlo. „Hm...ako začať...tak dobre...Severus mi povedal, že niečo potrebujete zo Zakázaného oddelenia v knižnici,“ vybalil na neho priamo a Harry cítil, že ďalší infarkt sa blíži. „Snape sa musí mýliť,“ pokúsil sa zahovárať. „To Rose od neho chcela povolenie a nie...“ „Vlastne, Severus sa zmienil, že Rose,“ prerušil ho Dumbledore. „Ale ja sa domnievam, že aj ty...slečna Grangerová a pán Weasly.“ Harry sa už ani netváril prekvapene z toho, že všetko vie. „Teda skoro,“ uškrnul sa v mysli a chystal sa ďalej zahovárať, no Dumbledore ho predbehol. „To je v poriadku, Harry...som si istý, že vás nezaujíma čierna mágia...no myslel som si, že ja by som vám mohol pomôcť lepšie ako knihy.“ Harry vedel, že má pravdu...možno by im naozaj vedel pomôcť...aj keď rozhodne nevedel o knihe...ale Roseyn hlas o tom, že mu nemá nič hovoriť bol silnejší ako ten jeho, ktorý hovoril presný opak...a možno aj vďaka tomu, lebo vedel, že je ich starý otec. „Možno, pane...no Rose potrebuje zo Zakázaného oddelenia iba nejakú knihu o elixíroch...to je všetko,“ zahovoril a musel potlačiť hlások, ktorý mu hovoril, že je hrozní klamár. „Ako myslíš, Harry,“ usmial sa Dumbledore no Harry tušil...nie vedel, že mu neverí ani slovo. „To je všetko...teraz ťa už nebudem dlhšie zdržovať...teda ak nie je niečo čo by si potreboval ty?“ spýtal sa a prebehol ho pohľadom. „Nie, pane...myslím, že nie,“ odpovedal mu Harry a postavil sa. „Klamár...klamár,“ behalo mu mysľou. „Takto to je lepšie,“ pomyslel si, pretože naozaj nevedel, či mu má povedať o tom zvláštnom sne...no a o tom zvyšku ani nemohol. „Tak teda pekné zdobenie Veľkej siene!“ zavolal za nim Dumbledore a Harry mu s úsmevom zakýval na rozlúčku. ....................................... „A čo hovoríte na tieto?“ spýtala sa Rose a Ginny, Hermiona a priložila si ku sebe čierne lesklé šaty s okrúhlym výstrihom, ktoré jej práve podala nízka predavačka v zelenom kostímku rovnakom aký mali všetci zamestnanci obchodu v ktorom sa nachádzali. Gladrags bol bezpochyby jedným z najväčších obchodov kúzelníckeho oblečenia v Rokvile. Dalo sa v ňom kúpiť všetko od jednoduchých habitov cez obuv a doplnky až po spoločenské šaty. „Myslím si, že v nich nevnikne tvoja postava,“ odpovedala jej Ginny, pretože z nich troch bola jediná kto sa móde rozumel. „Prepáčte mohli by sme si vybrať samé?“ oslovila Rose predavačku, pretože už tu boli dosť dlho a na Hermionu šaty jednoducho nemohli nájsť. Ginny si vybrala pomerne rýchlo a Rose s Hermionou vedeli, že s nimi vyrazí Harrymu dych. Boli zo zamatovo jemného materiálu svetlo fialovej farby a siahali Ginny pod kolená. Vrch mali korzetový a tak ich dopĺňala tenká šatka rovnakej farby...a tiež jemná mašlička okolo pása viažuca sa dozadu...boli jednoducho nádherné. „Ako si slečny ráčia priať,“ odfrflala predavačka a odstúpila, aby mali výklad zo šatami pred sebou. Rose sa na ňu milo usmiala, no ona sa zamračila ešte viac a odišla, nespúšťajúc ich z očí. Hermiona sa usmiala tiež a aj s Ginny sa vrhli na šaty...a tak ich Rose nasledovala. „Tieto sú úžasné,“ povedala Ginny s Rose v tom istom momente a Hermiona sa nemohla vynadívať na šaty ktoré jej kamarátky ukazovali. Ginny držala šaty zlatej farby...rovné, dlhé so zaväzovaním okolo krku a Rose o niečo kratšie, na konci nariasené s miernym výstrihom na tenké ramienka. Z vrchu mali slabo modrú farbu, ktorá sa tieňovala tiahnuc celými šatami, takže na konci boli tmavo modré. „Ale ktoré?“ pokrčila ramenami Hermiona a prešla rukou po oboch. „Ja sa neviem rozhodnúť...obe sa mi páčia,“ dodala prikladajúc si ku sebe raz jedny a potom druhé. „Je to len na tebe...no v oboch budeš vyzerať nádherne,“ usmiala sa Rose a Ginny prikývla. „Krásky...musím vás upozorniť, že tamten mladý čarodejník nás pozoruje,“ šepla im Ginny, keď jej pohľad z Hermiony padol na muža v dlhom hnedom habite stojacom povedľa. „Veď by mohol byť naším otcom,“ zhíkla ticho Hermiona a radšej sa otočila naspäť. Rose však nie. Zobrala šaty od Hermiony a trošku ich nadvihla. Ukázala na Hermionu, potom na šaty a pokrčila ramenami dúfajúc, že to pochopí. A pochopil. Doširoka sa usmial a ukázal na tie modré. Hermiona až neskoro pochopila o čo jej ide a nebyť toho, že jej Ginny chytila ruku bola by Rose vlastnoručne zaškrtila. „Ďakujeme!“ zavolala Rose a muž hlavou naznačil úklon a odišiel. „Pre Merlina, Rose, prečo si to urobila?“ šepla Hermiona, keď brala od nej šaty. „Nevedela si sa predsa rozhodnúť,“ usmiala sa Rose. „No a teraz aspoň vieš, ktoré sa viac páčia čarodejníkom.“ „Mám taký pocit, že aj Ronovi sa budú tie modré viac páčiť,“ usmiala sa aj Ginny a pri jej vete Hermiona očervenela až po korienky vlasov. „Ale ja nejdem s Ronom, ale s Brianom, Ginny,“ pripomenula jej, no aj tak vrátila tie zlaté naspäť na vešiak. „Rose, a čo ty?“ spýtala sa jej po chvíli a opäť prebehla pohľadom výklad. „Ja nepotrebujem šaty...jedny totiž mám,“ usmiala sa a už sa aj pustila do vysvetľovania. ...................................... „Toto je ako za trest,“ frflal Ron a prebehoval pohľadom ostatných prefektov stojacich vo Veľkej sieni pred McGonagallovou a tiež aj ostatných študentov roztrúsených všade na okolo. „Ale no tak, Ron, si predsa prefekt...mal by si ísť príkladom,“ uškrnul sa na neho Harry, no ani on nebol dvakrát nadšení z toho, že majú dohliadať na študentov pri „dôkladnom čistení hradu pred slávnostným plesom“ ako to profesorka nazvala. „Stále lepšie dohliadať, ako čistiť,“ pošeplo mu jeho podvedomie a on musel súhlasiť. Takže teraz bol celkom rád, keď mu Hermiona ráno povedala, že ju má zastúpiť ako prefekt a prekvapil sa, keď dodala, že McGonagallová s tým súhlasila. „Phe...ísť príkladom...už hovoríš ako Hermiona,“ odvrkol Ron a Harry sa na neho ospravedlňujúco pozrel, pričom im bolo obom dosť jedno, že nemajú ani šajnu o čom McGonagallová celý ten čas hovorí. „Tiež musela ísť do Rokvilu práve teraz.“ „Ale nie je jediná...veď sme tu skoro samí chalani,“ povedal Harry a naozaj. Nie len on bol zástupcom prefekta...pretože všetci prefekti boli chalani...okrem iného aj Draco. „Tak to nám potom určite nechá prútiky...lebo, keby sme to čistili bez nich pochybujem, žeby to vyzeralo lepšie,“ pokračoval Ron, no Harry mu už nestihol ani prikývnuť, pretože sa okolo nich zhŕkol zvyšok Chrabromilu a McGonagallová ich poslala čistiť všetky brnenia na treťom poschodí. No nakoniec to bolo celkovo zábavné, keďže im pri tom nesnorili profesori. V skutočnosti nepohli ani prstom a sem tam prikázali nejakému študentovi aby to vyčistil dôkladnejšie. „Myslím, že byť prefektom sa mi páči,“ usmial sa Harry, keď mali „prácu“ za sebou a vracali sa naspäť do klubovne. Sotva to dopovedal niekto sa na nich z boku vyrútil a chudák Ron len tak-tak stačil uhnúť, aby neskončil na zemi. „Dávaj pozor kade chodíš, Malfoy!“ zahrmel Ron a zabil ho pohľadom. „Prepáč,“ bolo to jediné čo Draco povedal, no ani sa nezastavil. „Počul si to aj ty, Harry, alebo mi už načisto preskakuje?“ spýtal sa neveriacky Ron. „A čo také?“ „On sa mi...ospravedlnil?... Nie, to nie je možné,“ krútil hlavou. „Rose vravela, že sa zmenil...a ako vidíš nemýlila sa.“ „Tak tomu neverím...nech si Rose myslí čo chce, no pre mňa bude vždy ten odporný...slizký... „Ja som to počul Weasly!“ zaznel Dracov hlas, na čo sa Harry s Ronom strhli. Ani jeden z nich si totiž nevšimol, že Malfoy zastal uprostred chodby. „No nech si už o mne myslíš čokoľvek rozhodne nie som smrťožrút,“ dodal pokračujúc vo svojej ceste. „Mňa z neho raz šľahne...nie určite ma z neho šľahne,“ hovoril šeptom Ron, no Harry sa len uškrnul. „Snáď mu neveríš, Harry?“ obrátil sa na neho s nebezpečným pohľadom. „Verí mu Rose...a to mi zatiaľ stačí,“ odpovedal mu po chvíli, pretože vážne nevedel, čo si má o ňom myslieť...veril Rose...no to neznamená, že verí aj jemu...alebo áno? „No mali by sme mať oči na stopkách...pre každý prípad,“ dodal a Ronov výraz sa trochu zjemnil. „A ples môže začať,“ vzdychol si Ron po chvíli, keď došli až pred obraz Tučnej pani, ktorý sa tiež leskol čistotou...tak ako zvyšok hradu.