„Máte toho ešte veľa?“ spýtal sa netrpezlivo Ron a už asi po piatykrát sa postavil a začal sa prechádzať po Núdzovej miestnosti. „Trpezlivosť, Ron...trpezlivosť,“ ukľudňovala ho Rose medzitým, ako nazerala do malého ošúchaného slovníčka s piktogramami a na zadnú stranu čiernej knihy – Darknessu. „Phe...presne tú práve nemám,“ zafrflal a opäť sa posadil ku Harrymu, ktorý od nervozity ani nedýchal. „Tak...a je to!“ zvolala šťastne Hermiona a s úľavou si povystierala stŕpnuté ruky. Harry s Ronom sa bleskovo postavili a kľakli si na zem ku malému stolíku na ktorom boli knihy položené. „No nemám z toho dobrý pocit,“ skonštatovala Rose, pretože aj keď prečítala iba časť zo zadnej strany stačilo jej to na to, aby pochopila, že im to k ničomu nebude. Z Harryho všetko nadšenie opadlo rovnako ako aj dobrý pocit z toho, že sú konečne k niečomu bližšie. „Fajn...radšej nerobme unáhlené závery,“ prerušil ich Ron. „No tak Hermiona...čítaj!“ „Tak teda dobre,“ prikývla, vzdala do rúk kúsok pergamenu na ktorom bol preklad a začala čítať: „Z temnôt som vzišla, no nie kniha zla som. Mágia je však vo mne silná, a tak na všetky svoje čary radšej zabudni. Ten kto ma chce otvoriť musí o to len požiadať a daň neveľkú za to zaplatiť. Ale pamätaj, že ak tvoja krv nie je správna, aj ja kruto trestať viem.“ „A ďalej?“ súril ju Ron. „To je všetko,“ povedala Rose a Hermiona s hlasným povzdychom prikývla. „A nech vás ani nenapadne pýtať sa či je to presne...pretože áno...s Rose sme to preložili najlepšie, ako sme vedeli a uisťujem vás, že aj správne,“ upozornila ich Hermiona. „Ale...čo to vlastne znamená?“ spýtal sa Ron ešte stále pozorujúci čiernu knihu pred sebou. Harry odtrhol zrak od knihy, pozrel sa na Rona a povedal to, čoho sa už hodnú chvíľu obával: „Že sme opäť na začiatku.“ ........................................ „Vedeli ste to, však...zase ste to vedeli a neobťažovali ste sa mi to povedať!“ prskal Snape a svojimi očami prebodával Dumbledora sediaceho oproti sebe. „Severus, odkedy si sem prišiel neustále opakuješ túto vetu...povieš mi prosím ťa, čo som vedel a nepovedal ti to?“ spýtal sa ho pokojne Dumbledore. „Áno nepovedali...mal som právo to vedieť a vy ste mi to zatajili...už zase ste mi niečo tajili...už zase!“ pokračoval Snape rovnakým tónom a netrpezlivo sa začal prechádzať po riaditeľovej pracovni. Dumbledore zvraštil čelo a aj ostatní riaditelia Rokfortu visiaci na stenách sa tvárili rovnako rozhorčene. „Tak...povieš mi konečne z čoho ma to obviňuješ?“ „Vedeli ste to, však?“ spýtal sa ho úplne ignorujúc jeho slová. „Vedeli ste, že je Rose zaľúbená do Malfoya...vedeli ste to?“ „Ach...“ vzdychol si Dumbledore škriabajúc sa po svojej dlhej striebornej brade. „Nuž áno...vedel som to,“ priznal nakoniec. „Vedel a nič ste s tým nerobili?!“ vyprskol Snape a zlosť z jeho očí priam sršala. Dumbledore sa zamračil, no mlčal. „Veď moja dcéra chodí so synom vraha svojej matky...ona ľúbi vraha Ariane...vašej dcéry...“ „Draco nemôže za chyby svojho otca,“ skočil mu do reči Dumbledore a tiež sa postavil. „Možno...ale je to Malfoy...už čoskoro sa z neho stane smrťožrút, a čo myslíte že bude nasledovať potom?“ „Nestane sa z neho smrťožrút...sľúbil som to jeho matke a svoj sľub dodržím,“ povedal rozhodne Dumbledore. „A navyše Draco nechce byť smrťožrútom...on nie je zlý...“ „Ale prosím vás, Dumbledore...poznám ho viac ako vy a dobre viem, čo je zač,“ prerušil ho Snape so zvýšeným hlasom. „Draco nie je zlý...už nie...a bola to práve Rose, ktorá ho zmenila...to ona ho naučila ľúbiť.“ „Ale on ju neľúbi...on nedokáže ľúbiť nikoho!“ opäť mu skočil do reči Snape. „Rose si to nemyslí...verí mu...verí mu tak, že mu prezradila svoje tajomstvo.“ „A to je to, čo je na tom najhoršie...uvedomujete si, čo sa stane ak sa to dozvie jeho otec...uvedomujete si, čo sa stane, ak príde na to, kto Rose v skutočnosti je? Alebo ešte horšie, keď sa to dozvie ON?!“ spýtal sa ho a jeho hlas znel zúfalo a šialene zároveň. „Nie... Jasné, že si to neuvedomujete...lebo keby áno, už dávno by ste boli niečo urobili...ale vy nie...je vám jedno, že sa vaša vnučka zahadzuje s Malfoyom.“ „A dosť!“ zvolala Dumbledore načo Snape spozornel...málo kedy sa totiž stalo, žeby práve on zvyšoval hlas. „Rose je rozumné dievča a vie čo robí...“ „Nie, to teda nevie!“ zvolal Snape. „Pozrite je to moja dcéra a ja nedovolím aby chodila s Malfoyom,“ povedal rozhodne a Dumbledore vedel, že by bolo zbytočné presviedčať ho o opaku. A preto si len hlasno vzdychol, posadil sa do kresla a spýtal sa opäť svojim pokojným hlasom. „Čo chceš robiť?“ ...................................... „Nie tak celkom, Harry,“ začala Rose. „Teraz aspoň vieme, ako ju otvoriť.“ „A povieš mi, Rose, aká krv je podľa tej knihy tá správna?“ „Tak to ani len netuším...no môžem niečo skúsiť,“ povedala a priložila si prútik k ruke. „Hej...čo chceš robiť?!“ zvolal na ňu Ron. „Len skúsim, či moja krv nie je tá správna.“ „Tak na to rovno zabudni!“ povedal rozhodne Harry a vytrhol jej prútik z ruky. Vedel síce, že nato, aby sa zranila prútik nepotrebuje, no nič lepšie ho v návale zúfalstva nenapadlo. „Rose, ak tvoja krv nie je tá správna...ona...ona ťa potrestá.“ „Prosím ťa, Harry...ako môže kniha trestať?“ zamračila sa na neho Rose. „A ty mi povedz, Rose, ako môže takáto kniha vôbec existovať?“ protirečil jej Harry. „Ja som vám hovoril, že tí čo ju napísali...tá Triáda...myslím...museli byť pekní blázni,“ prerušil ich Ron. „Veď predsa ak oni napísali tú knihu tak museli vymyslieť aj to s tou krvou...no nie?“ „Áno Ron...máš pravdu,“ usmiala sa Hermiona. „Teraz to už dáva zmysel.“ Rose, Harry a Ron sa na ňu pozreli ako na úplného hlupáka...ani jeden z nich totiž nechápal, ako niečo takéto môže dávať zmysel. Hermiona si len vzdychla a pokračovala. „Rose myslím si, že tvoja mama tú knihu nikdy neotvorila...myslím si, že tá kniha nebola už pekných pár storočí otvorená.“ „Ako to?“ nechápala Rose. „Myslím to tak, že tú knihu otvoria iba tí čo ju napísali...ale len si to myslím.“ „Hermiona, ak tú knihu otvorí iba Triáda...tak to sa potom nikdy nedozvieme, čo je vo vnútri, pretože pochybujem, že niekto dokáže žiť celé stáročia,“ pokrútil hlavou Harry. „Bohužiaľ máš pravdu, Harry...túto knihu nikdy neotvoríme,“ súhlasila Hermiona. „Do pekla...všetko to bolo zbytočné...všetko!“ zaklial Ron a tresol rukou po knihe. „Všetko nie Ron,“ povedala Rose. „Vďaka nej sme získali preklad piktogramov...a vďaka nej sme ja s Harrym videli toho ducha. „Toho ducha,“ zopakoval Harry a ešte raz pozrel na knihu pred sebou. „Ten duch...áno ten duch!“ zvolala a postavil sa. „Čo?“ spýtali sa ho trojhlasne. „Rose, pamätáš, čo nám tá žena povedala?“ Rose sa na chvíľu zamyslela a snažila sa do detailov spomenúť na to, čo sa odohralo včera v Tajnom oddelení. Po chvíli sa jej oči rozšírili a na perách sa jej objavil úsmev. „No tak, načo si prišla?“ spýtal sa jej nedočkavo Ron. „Ja...hovorila som vám, že ukázala na mňa a povedala, že je to jej...no v skutočnosti...“ „V skutočnosti myslela tú knihu,“ dokončil za ňu Harry a Rose s úsmevom prikývla. „Myslíte, že môže byť jedna z Triády?“ spýtal sa ich Ron s prižmúrenými očami. „Nie Ron...pretože potom by nemohla poznať Voldemorta...ale môže byť nejaký ich potomok...v tom prípade by predsa mala rovnakú krv,“ vysvetlila Rose a Ron prikývol, že rozumie. „V tom prípade by tu bol aj dôvod na jej smrť,“ ozval sa Harry a snažil sa to všetko, čo už vedel dať nejako dokopy. „Dajme tomu, že ona bola niekto kto tú knihu vlastnil, no a Voldemort sa o tom dozvedel, a keď mu ju nechcela dať tak ju jednoducho zabil.“ „Mohlo by to byť tak...no nie som si tým istá,“ prerušila ho Rose. „Podľa mňa je za tým niečo viac.“ „Len prosím ťa nezačni hovoriť o láske medzi tou ženou a Voldemortom, Rose,“ zahriakol ju Ron a otočil očami. „To je úplne nemožné.“ „Nič nie je nemožné Ron...ale v poriadku...chcete vedieť, čo sa stalo naozaj...tak jednoducho poďme do knižnice, nájdime toho ducha a spýtajme sa jej.“ „Niečo by ste mali vedieť,“ ozvala sa zrazu Hermiona, ktorá až doteraz úporne počúvala ich rozhovor. „O čom to hovoríš, Hermiona?“ spýtal sa jej Harry s podozrením v očiach. „No...ja...včera som rozmýšľala o tom všetkom, a tak ma napadlo, že ak bola zavraždená na Rokforte musí byť o tom nejaká zmienka. Preto som bola dnes ráno v knižnici.“ „A to si, si ako myslela, že ti v tom pomôžu knihy?“ spýtal sa jej Ron s úškrnom. Harry si myslel presne to isté...pochyboval, žeby existovala nejaká kniha o úmrtiach na Rokforte a aj keby nikto by ju neskryl do knižnice. „Ron, v knižnici nie sú len knihy...ale aj staré výtlačky Proroka,“ vysvetlila im Hermiona akoby to vedel už každý. „Len musíš vedieť kde hľadať,“ usmiala sa a pokračovala: „Práve tie boli mojim cieľom...veď predsa každý jeden reportér by napísal o vražde na takej významnej čarodejníckej škole ako je Rokfort...preto som tam bola dnes ráno...hľadala som hocičo, čo by nám pomohlo a po chvíli prehrabovania sa starými Prorokmi som našla toto,“ dokončila a siahla rukou do tašky. Vytiahla odtiaľ nejaké zažltnuté strany, ktoré ledva držali pokope, preto Harry mohol len hádať, že naozaj ide o Proroka. „No varujem vás...budete prekvapení,“ povedala a ukázala na vyblednutí titulok nad textom. Vražda rokfortskej profesorky Vážená čarodejnícka spoločnosť, so zármutkom vám oznamujeme, že včera v neskorých večerných hodinách bola zavraždená profesorka Obrany proti čiernej mágií Rayelin Leymenová. Tento neodpustiteľný zločin sa odohral v knižnici priamo na Rokfortskej Strednej Škole Čarodejníckej. Najšokujúcejšie na tom všetkom je, že jej život nevyhasol po zásahu smrteľnej kliatby, táto žena bola prebodnutá, podľa všetkého dýkou, ktorá sa však doteraz nenašla. A práve preto sa Ministerstvo mágie domnieva, že za týmto zločinom nebol Ten-Koho-Netreba-Menovať a ani žiaden z jeho prívržencov. Otázkou potom ostáva kto a hlavne prečo zabil najobľúbenejšiu Rokfortskú profesorku? ...memoáre v pokračovaní na strene 13 Harry dočítal a teraz nemo civel na Proroka. Ak mu predtým nedávalo nič zmysel teraz to bolo ešte horšie...vedeli tak veľa a pritom nič...nemohol si pomôcť, ale stále mu v hlave behala iba jediná myšlienka...že sú opäť na začiatku a inak na tom neboli ani jeho priatelia. „Ona...ona bola profesorkou na Rokforte?“ spýtala sa prekvapene Rose. „Keby len profesorkou...ona učila Obranu proti čiernej mágií,“ zhrozil sa Ron a ešte raz prebehol očami celý článok. „Teraz aspoň vieme, že tvoj sen nebol len sen Harry,“ ozvala sa Hermiona. „Tá žena, čo si videl bola naozaj zavraždená dýkou. A nepochybujem o tom, že ju zabil Voldemort...aj keď si Ministerstvo...koniec-koncov tak ako vždy, myslí niečo iné.“ „Aký starý je ten článok, Hermiona?“ Tá pri Harryho otázke opatrne otočila Proroka na prednú stranu aby sa mohla pozrieť na dátum vydania. „To nie je možné!“ zhíkla a jej oči sa rozšírili. „Ako to, že som si to nevšimla skôr?...Pozrite...včera to bolo presne dvadsať rokov čo je tá žena mŕtva.“ „Myslíte, že je to len náhoda?“ „Čo je len náhoda, Ron? To, že sme práve včera, dvadsať rokov od tej vraždy, uvideli ducha tej ženy presne na tom istom mieste kde ju Voldemort zabil?“ spýtala sa ho Rose a Ron pomaly prikývol. „Možno,“ ozval sa aj Harry. „Ale ja na náhody neverím...a preto musíme ísť za tou ženou...musíme sa konečne dozvedieť pravdu,“ povedal a postavil sa. „Už ma nebaví byť stále na začiatku...chcem konečne vedieť, čo má tá žena spoločné s Voldemortom a s tým všetkým,“ prestal sa prechádzať a pozrel na Rose, Rona a Hermionu. „Čo budeme robiť?“ spýtal sa ich zúfalo, pretože už naozaj nevedel ako ďalej. Hermiona len upierala oči do zeme a Ron pokrčil ramenami „Neprečítame si ďalší článok o našej...ako sa to len volá...“ ozvala sa ako jediná Rose a opatrne zobrala od Hermiony Proroka, „á, Rayelin Leymenová...tak čo vy na to? Takto sa dozvieme o našom duchovi aspoň niečo viac.“ Harry si len vzdychol a posadil sa späť na zem. Rose mala pravdu...hocaké informácie sú lepšie ako žiadne, a tak sa začítal do ďalšieho článku. In Memoriam Cesty životom sú nevyspytateľné...raz sme hore, raz zase dole... zažívame úspechy...slávu, ale aj pády, ktoré nás donútia zamyslieť sa nad tým, kde sme spravili chybu... A rovnaká bola aj Raya... Spoznal som ju ešte v časoch, keď som bol profesorom Transfigurácie rovnako ako väčšinu rokfortských študentov...pri zaraďovaní. Bola milé usmievavé dievčatko a mne stačil jediný pohľad na ňu, aby som vedel, že to v živote, rovnako ako vo svojej čarodejníckej kariére, dotiahne ďaleko. A preto som bol prekvapení, keď mi profesor Dippet, vtedajší riaditeľ Rokfortu povedal, že má muklovský pôvod. Myslel som si, že niekto z koho mágia priam srší má rodičov čarodejníkov...no mýliť sa je ľudské...hovorí sa. No nemýlil som sa v jednom...Raya bola naozaj skvelá čarodejnica...vynikala vo všetkých predmetoch a už v prvom ročníku ďaleko pretčila svojich spolužiakov. Síce rovnako ako väčšina Chrabromilčanov, rada porušovala pravidlá, aj tak by nebolo profesora, či profesorky, ktorí by Rayu nemali radi. No nemožno sa im čudovať. Raya bola výnimočná čarodejnica. Videla dobro v každom jednom človeku, nerozlišovala medzi pôvodom, čarodejníckymi schopnosťami a ani fakultou. Vychádzala s každým jedným študentom a bola to práve ona, v ktorej hľadali všetci oporu. Pomáhala slabším...či už v učení alebo v čarovaní. Bola tu vždy, keď ju niekto potreboval. Nikdy predtým som nestretol nikoho ako ona. S jej talentom a neskutočnou vierou v dobro...dobro v každom človeku. Neprekvapilo ma, keď svoje sedemročné štúdium ukončila s vynikajúcim hodnotením, no prekvapilo ma to, že nepriala ponuku Ministerstva, ktoré jej už ako sedemnásťročnej ponúkalo prácu aurorky. Možno mala vyššie ciele...možno chcela v živote niečo iné...možno...možno... Po šiestich rokoch, počas ktorých som o Ray nepočul sa zrazu opäť objavila na Rokforte. V tom čase som sa stal riaditeľom a preto jej kroky smerovali za mnou. Pamätám si to akoby to bolo včera, keď prišla za mnou a požiadala ma o prácu. Mohla byť aurorkou...dokonca aj Ministrom mágie...no ona sa vrátila späť a jediné čo chcela bolo učiť Obranu proti čiernej mágií. A tak sa aj stalo. Bola to tá najlepšia učiteľka obrany akú dovtedy Rokfort mal. Dlhé roky zastávala túto funkciu a nebolo by študenta, ktorý by si ju nevážil, a pre ktorého by nebola vzorom. Až po čase som sa jej spýtal to, čo behalo mojou mysľou odvtedy, ako som ju uvidel stáť pred bránou Rokfortu...prečo? A jej odpoveď ma zarazila a prekvapila zároveň. Povedala... „Zažila som slávu a úspech...no aj pády...mojou chybou...cesty života sú nevyspytateľné a sú to práve oni, ktoré ma priniesli späť domov.“ Nikdy som sa nedozvedel, čo sa počas tých šiestich rokov stalo, no teraz viem, že vďaka tomu sa Raya a s ňou aj nádej všetkých vrátili späť na Rokfort. A preto je jej smrť to najhoršie, čo mohlo moju školu postihnúť. Nestratila totiž len úžasnú a schopnú profesorku, ktorou Raya bezpochyby bola, ale aj nádej, že si raz budú všetci čarodejníci rovnocenní. Ja som sa o to snažil celý svoj život, no ani zďaleka som toho nespravil toľko ako Raya za pár rokov. Bola prirodzenou autoritou študentov a ja verím, že keby jej život nebol predčasne ukončený bolo by sa jej to podarilo. Časy sú temné a náš svet ovláda zlo. Raya to vedela a ja viem, aj keď mi to nikdy nepovedala, že proti nemu neraz bojovala. Možno práve preto musela zaplatiť...zaplatiť svojim vlastným životom. A preto sa pýtam...budete to vy kto bude pokračovať v tom čo Raya začala? Budete to vy, kto sa bude snažiť vniesť kúsok dobra do nášho sveta? Alebo len prečítate tento článok s povzdychom, že sú to len slová starého blázna? Možno...no tento starý blázon sa bude snažiť pokračovať... Rayelin Leymenová je mŕtva...no nech naše spomienky a všetko čo robila nezomreli s ňou! Pre Denného Proroka napísal: riaditeľ Rokfortskej Strednej Školy Čarodejníckej Albus Dumbledore „Albus Dumbledore....Dumbledore,“ mihalo sa Harryho hlavou a nech sa snažil akokoľvek nedokázal z mysle vyhodiť myšlienku, že on...jeho starý otec, vedel rozhodne viac, ako kedy niekomu povedal. Po chvíli odtrhol pohľad od textu a pozrel sa na Hermionu, ktorá si utierala oči. „Teraz už vieme jedno...“ ozval sa Ron. „Tá žena rozhodne nemohla mať rada Voldemorta, pretože...ako z toho článku vyplýva, bola stelesnením dobra...a nezabúdajte, že to písal sám Dumbledore. „ „Ronald, a myslíš si, že by tam niekto napísal...bola to úžasná žena, ktorá konala len dobro...s maličkým háčikom...bola zaľúbená do najtemnejšieho čarodejníka všetkých čias?“ spýtala sa ho posmešne Hermiona načo Ron očervenel lebo vedel, že má pravdu. „Ale bola vážne pekná,“ zahovoril ukazujúc na fotografiu vedľa článku. Usmievala sa na nich žena, ktorá však ani zďaleka nevyzerala na päťdesiat rokov, ako sa pod fotografiou písalo. Bola štíhla a mala dlhé svetlé vlasy. Priateľskú tvár a žiarivo modré oči. „Áno to bola,“ prikývla Rose a zotrela si slzu, ktorý jej padla z očí. Bolo to zvláštne pozerať do tých očí plných lásky, ktoré sa na ňu smiali z fotografie a porovnať ich s tými ktoré videla minulú noc. Poznačené smútkom, bolesťou, osamelosťou a strachom...roniace krvavé slzy. „Všetko je to zvláštne...a nič nedáva zmysle,“ začal Harry navonok pokojným hlasom. „Dumbledore píše, že to bola úžasná a dobrá žena...tak potom čo mala spoločné s Voldemortom a čo s touto knihou...a prečo je z nej zatratená duša...prečo?“ „Chceš odpoveď Harry.?“ spýtala sa ho Rose s rovnakým pohľadom, aký mala dnes v Rokfortskej kuchyni. „Tak potom poďme a spýtajme sa jej...o chvíľu je polnoc.“ „Fajn...poďme,“ povedal rozhodne Harry a pozrel na Rona a Hermiona. Obaja prikývli, no Ron si ešte vzdychol a povedal: „Že som radšej nebol zaradení do Bifľomoru.“ .............................................. „Severus...dopúšťaš sa chyby,“ upozornil ho Dumbledore s prosebným výrazom v očiach. „Nemôžem ti to dovoliť... Rose je moja vnučka,“ dodal po chvíli. „Ale je aj moja dcéra,“ odvrkol mu Snape. „A navyše, už som sa rozhodol.“ „Tvoje rozhodnutie nie je správne, prosím pochop to, Severus,“ nástojil na neho Dumbledore „Dumbledore!“ vzdychol si Snape. „Neberte to ako výčitku...ale vašou vinou som v takej pozícií v akej som.“ „Máš pravdu,“ uznal riaditeľ a jeho pohľad sa zachmúril. „A nebyť dňa, kedy by som toho neľutoval. Ale vidím, že ti to šialenstvo, ktorého sa mieniš dopustiť sotva vyhovorím,“ dodal a Snape prikývol. „Dávaj si pozor,“ povedal po chvíli, načo Snape otočil očami a dal sa na odchod. „Nebojte sa viem čo robím.“ „Ničíš šťastie svojej jedinej dcéry, Severus...dúfam, že si si toho vedomý?“ zastavil ho ešte Dumbledore, aj keď vopred vedel, že to k ničomu nebude...a nemýli sa. „Nie...len jej zachraňujem život,“ povedal pochmúrne Snape pokladajúc ruku na kľučku dverí. Tie sa pomaly začali otvárať, no on sa nepohol z miesta. Otočil sa späť na Dumbledora a jeho očami prebehol smútok. „Mýlili ste sa, nie je ako ja...je presne ako Ariane.“ ......................................... „Ako vôbec viete, že príde?“ spýtal sa Ron a mierne sa striasol. Stáli v Tajnom oddelení už hodnú chvíľu no tá, na ktorú čakali sa neobjavila. Dostať sa sem im išlo podstatne lepšie ako včera...keďže už vedeli ako na to. A navyše konečne pri nich stálo šťastie...keďže nestretli Filcha a Pinceová nechala knižnicu otvorenú. „Príde, Ron...viem to,“ odpovedala mu Rose a zapla si zips mikiny až ku krku nakoľko tam bolo dosť chladno. „Už je po polnoci...čo ak nepríde?“ zapojila sa aj Hermiona, no pri Harryho rozhodnom pohľade už radšej nepochybovala. „Potom nám dajte vedieť,“ pripomenul im ešte Ron. „Prichádza,“ povedal Harry v tom istom momente a aj s Rose sa pozrel ku vchodu, kde sa naozaj objavil duch tej ženy. Vyzerala presne tak isto ako včera s tým rozdielom, že teraz už neplakala. Vzniesla sa do vzduchu a priletela tesne pred nich. „Nemali ste sem chodiť,“ prehovorila zase svojim milým a tichým hlasom. „Tak prečo ste tu?“ Rose hneď všetko tlmočila Hermione s Ronom pretože ani jeden z nich ju nepočul. „My...chceme s vami hovoriť,“ osmelil sa po chvíli Harry. „Ja som Harry Potter...a toto sú moji priatelia...“ „Ja viem kto ste,“ šepla im žena a trochu ustúpila. „Máte odvážnych priateľov, keď sem prišli aj napriek tomu, že ma nevidia,“ dodala smerom k Harrymu a Rose. „Odpovedali by ste nám na pár otázok?“ spýtala sa jej Rose, no žena sa bez slova otočila. „Prosím...chceme s vami len hovoriť!“ zavolala za ňou. „Ale ja s vami nie!“ odpovedala už celkom pri dverách. Harry sa pozrel na Rose, no tá sa tvárila rovnako bezmocne ako on. „Raya!“ ozvala sa Hermiona načo sa žena otočila späť. „Rayelin Leymenová!“ „Odkiaľ viete moje meno?“ spýtala sa ich žena, keď prišla tesne pred Hermionu. „Vieme o vás viac...vieme, že ste chodili na Rokfort a bola najlepšou študentkou...vieme o tom, že ste tu boli učiteľkou Obrany proti čiernej mágií,“ začala Rose a Harry ju doplnil. „Vieme, že ste poznali Voldemorta...vieme, že to on vás tu presne pred dvadsiatimi rokmi zabil...vrazil vám dýku priamo do srdca.“ Žene spadla z očí ďalšia krvavá slzy a pomaly jej stiekla po jej bledej peknej tvári. S jej zmiznutím sa po chladnej miestnosti ozývali už jej len slová znejúce v tom tichu ešte bolestnejšie. Slová, ktoré boli Harryho a Roseynim dôkazom, že sú naozaj opäť na začiatku. „Vy neviete vôbec nič!“