Harry sedel na pohovke v chrabromilskej klubovni. Z okna nad jeho hlavou dnu prenikalo svetlo mesiaca žiariaceho na oblohe, ktoré sa prelínalo s matným svetlom v klubovni. Takto tu sedával, každý jeden večer, už päť dní. Pozerajúc do ohňa horiaceho v krbe s hlavou plnou nezodpovedaných otázok. Myslel na temnotu...na Voldemorta...na Rayu...a v neposlednom rade aj na svoju rodinu. Na rodičov a krstného otca, ktorí za neho položili život, s tým rozdielom, že teraz sa už nevinil za ich smrť...nevinil sa za ňu odkedy sa rozprával so svojou mamou...teraz už nie. No myslel aj na Dumbledora...Snapa...Rose...rozmýšľajúc, či niekedy príde deň, keď ich bude môcť tiež nazvať svojou rodinou...pretože, aj keď si to niekedy, vlastne v niektorých prípadoch, odmietal priznať, oni ňou sú. Prúd jeho myšlienok nikde nezačínal ani nikde nekončil. Proste len bol, a ako zlý sen, z ktorého sa nemôže prebudiť sa neustále premietal v jeho hlave. Od ich stretnutia s Rayou sa nepohli ďalej ani o malý krôčik. Mali všetko...a pritom nemali nič...vedeli tak veľa a predsa zase...nič. Rose každý večer chodila do Tajného oddelenia v knižnici v snahe, že sa Raya ukáže. Hermiona s Ronom s ňou v prvé dni boli tiež...no neskôr to vzdali. Rovnako ako Harry, ktorý tam od ich posledného, ak sa to tak dalo nazvať, rozhovoru s Rayou nebol. Nerád niečo vzdával...no vedel, že ak im nepovedala nič predtým nepovie im ani teraz. Na perách sa mu črtol úsmev. Ani nevedel prečo, no mal sa chuť usmiať...smiať sa sám nad sebou. Vedel, že chodiť za Rayou je zbytočnosť, no predsa tu každý večer sedel a čakal, kým sa Rose nevráti. A nie len preto, aby mu vrátila neviditeľný plášť. Žeby niekde v kútiku duše dúfal, že predsa im niečo povie?...Možno. A možno len v to potreboval veriť...potreboval veriť, že sa pohnú ďalej. Nemohli predsa ostať na jednom bode...potreboval vedieť viac...chcel vedieť viac...chcel aby to už skončilo. To bolo vlastne to jediné o čo sa snažil od začiatku školského roka. Zničiť temnotu... Myslel, že to pôjde ľahšie...že keď nájdu Roseynho otca tak ten im v tom pomôže. Opäť sa usmial a unavene si založil hlavu do rúk. „Ha...Viem kto je Roseyn otec...dokonca som zistil omnoho viac...a k čomu mi to bolo...k ničomu. Musím mlčať a navyše pátrať po nejakom hlúpom duchovi a knihe. Prečo sa ma nikto nespýtal, či je to to, čo chcem? Žil som celý život v klamstvách, tak prečo v nich musím pokračovať? Je život fér?“ poslednú zo svojich myšlienok povedal nahlas...aj, keď to pôvodne nemal v pláne. A preto, teda aspoň nie v tejto chvíli, by nečakal, že mu niekto odpovie. „Dobrá otázka, Harry. Ja si myslím, že život je ku každému fér...len my to nevidíme.“ Zodvihol hlavu ku schodisku do dievčenských spální odkiaľ sa na neho usmievala Ginny. „Ginny?“ prebleslo mu mysľou. Tak dlho s ňou nebol...nerozprával sa s ňou...nebozkával jej pery...a prečo? „Kvôli temnote,“ pomyslel si horko predtým, ako jej opätoval úsmev. „Ani ty nemôžeš spať?“ spýtala sa ho schádzajúc zo schodov“ Počul jej otázku, no nejako sa nemohol prinútiť k odpovedi. Len na ňu pozeral...vyzerala tak krásne. S ohnivými vlasmi voľne padajúcimi pozdĺž jej ramien...úsmevom na tvári...a očami, ktoré žiarili viac ako hviezdy na nebi...nemohol od nej odtrhnúť pohľad. Prišla až ku nemu. „Harry si v poriadku?“ položila ďalšiu otázku a rukou mu postrapatila už aj tak strapaté vlasy. Ten dotyk ho akoby prebral. Načiahol sa po jej ruke a stiahol si ju vedľa seba. Bez jediného slova ju pohladil po tvári a skôr ako stihla čokoľvek povedať ju pobozkal. To bolo to čo potreboval...len kúsok šťastia v týchto pochmúrnych dňoch...len trochu lásky v podobe Ginninych bozkov...čert ber temnotu...nič nebolo totiž dôležitejšie ako ona...jeho Ginny...teraz už bol v poriadku. ....................................... Rose vošla do Tajného oddelenia. Opatrne zo seba zložila neviditeľný plášť a položila ho na stôl v strede miestnosti. Jediným zdrojom svetla jej bolo iba to vychádzajúce z jej prútika. Osvetlila tmavé kamenné steny plné pavučín, a tak ako každý jeden deň sa posadila do kresla, ktoré si prednedávnom pričarovala. Z vrecka jeansov vytiahla malú ošúchanú knihu a pomaly v nej začala listovať. Aj ona sa už vzdala nádeje, že sem Raya príde, no neprestala sem chodiť. Cítila sa lepšie, keď vedela, že niečo, aj keď možno úplne zbytočné, robí. V prvé dva dni, kedy tu bola s Ronom a Hermionou sa mala aspoň s kým rozprávať...no teraz...bola tu sama. Nie žeby sa bála...strach z tmavých chladných miestností ju opustil už dávno. Pretočila ďalšiu stránku a s hlasným nádychom sa opäť začítala. No predsa tu bolo niečo, čoho sa bála...bála sa samoty. A odo dňa, kedy zomrela, presnejšie bola zavraždená, jej mama, ešte viac. Nemala rada pocit osamelosti, ale v posledných dňoch sa ho nejako nemohla zbaviť. Harry bol zamĺknutý, teda aspoň čo sa vecí okolo temnoty týkalo...a Ron s Hermionou tiež. Nevyčítala im to...veď aj jej to večné státie na jednom mieste poriadne liezlo na nervy. No to čo ju trápilo, a podstatne viac, bol Draco. Možno si to len nahovárala, ale mala pocit, že sa jej vyhýba. „Áno, len si to nahováraš. Draco ťa predsa ľúbi a rozhodne sa ti nevyhýba,“ upokojovala sa v mysli. „Ale čo ak predsa?“ blysla jej hlavou ďalšia myšlienka. „A potom, prečo?“ „A dosť, Rose!“ ukončila hádku sama zo sebou. „Koniec premýšľania...radšej sa sústreď na učenie,“ prikázala si nahlas. Ako jediná sa totiž nezmierila s tým, že tú knihu nikdy neotvoria a tak každý večer študovala piktogramy v snahe naučiť sa ich. Nebolo to ľahké a už vôbec nie zábavné, no aspoň jej tak rýchlejšie ubehol čas strávení tu dole. „Si neodbytná...vieš o tom?“ pošepol jej niekto do ucha. Rose sa preľakla a s hlasným výkrikom sa postavila, pričom jej kniha spadla na zem. Rýchlo sa otočila a nemohla uveriť tomu, že sa konečne dočkala. „Vyľakali ste ma,“ povedala duchovi ženy vznášajúcemu sa pred ňou. „Ale som rada, že ste tu.“ „Neprišla som ťa vyľakať...a už vôbec nie sa s tebou o niečom zhovárať,“ pokrútila hlavou Raya a jej hlas znel rovnako smutne, ako si ho Rose pamätala. „Tak potom prečo ste tu?“ „Prišla som ťa varovať.“ „Aby som sem už viac nechodila?“ spýtala sa jej potom, ako zodvihla knihu zo zeme. „Nie,“ šepla Raya. „Aby si bola opatrnejšia...a mlčala,“ dodala a rozplynula sa. Rose ostala nemo pozerať na miesto, kde ešte pred chvíľou žena stála a snažila sa pochopiť, čo to všetko malo znamenať. V tom započula nejaký hluk...znel ako. „Nie, Rose... Nie,“ pokrútila hlavou, pretože to čo počula nemohli byť kroky. No keď hluk ešte zosilnel vedela, že sa nemýlila. Naozaj počula kroky...náhlivé kroky po schodoch smerujúce priamo ku nej. Rýchlo zhasla prútik a ešte rýchlejšie ho namierila pred seba, dúfajúc, že ho nebude musieť použiť...že si to len Harry rozmyslel a rozhodol sa ísť tiež... No keby sa mohla premiestniť neváhala by ani sekundu. „Do pekla ja som to vedela!“ ........................................ „Nie, pane, to odo mňa nemôžete chcieť!“ rozčúlila sa a postavila sa zo stoličky, na ktorej sedela. Už nikdy nechcela začarovať niečo proti jej premiestňovaniu...nikdy. „Rose, ale prečo nie?“ spýtal sa jej Dumbledore s nadvihnutým obočím. „Veď aj môj dom si začarovala.“ „To...to bolo niečo iné...ja...bola som nešťastná zo smrti mojej mamy a vy ste toho využili...nechcela som to!!!“ teraz už doslova kričala. „Je to len obyčajné kúzlo, Rose, a navyše, z Rokfortu sa nemusíš premiestňovať.“ „Nie...ja to jednoducho neurobím...a vy ma už opäť neprinútite!!!“ Bola úplne ako šialená. Dumbledore sa ešte viac zamračil...prednedávnom tu totiž mal podobný prípad. „Rose je mi to ľúto ale budeš musieť...“ „Nie!!!“ zvolala a sťažka sa posadila späť na stoličku. Zakryla si tvár rukami a rozplakala sa. Plakala ako malé dieťa...plakala preto, že už si to nechcela znova pripomínať...už na to nechcela znova myslieť...nechcela to znova prežívať...už nie. „Stalo sa to v tú noc, keď zomrela mama,“ začala rozprávať šeptom bez toho, aby ju Dumbledore k niečomu vyzval...musela to totiž zo seba dostať...rovnako ako to povedala Hermione, keď sa chcela cítiť lepši, aj teraz to musela niekomu povedať. A bola naozaj rada, že ju Dumbledore neprerušil. „Napadli nás smrťožrúti aj s Voldemortom. Bola som vo svojej izbe, keď som počula nejakú hluk. Chcela som sa pozrieť čo sa stalo, no keď som zišla dole pochopila som to. Mama s nimi bojovala...bolo ich tak veľa a ona len sama...“ hovorila medzi vzlykmi. „Chcela som jej pomôcť...no ona kričala nech zostanem tam kde som...neposlúchla som ju. No keď prišli na to, že som tam, prestali útočiť. Pribehla som ku mame a ona okolo nás vyčarovala Merlinov štít. Hovorila mi, že musím odtiaľ odísť...nechcela som, chcela som byť pri nej. No ona povedala, že na nej nezáleží, že to ja musím žiť. Potom ma pobozkala, poslednýkrát objala a premiestnila ma odtiaľ. Štít ktorý predtým vytvorila sa samozrejme zrušil...a ja...ja som sa objavila na tom ostrove. Rýchlo som sa vrátila späť, no premiestnila som sa len na dvor. Zneviditeľnila som sa a keď...keď som prišla ku dverám...tak...mama...on...mučil ju. Chcel aby mu povedala kde som...chcel mňa...povedal, že ju nechá žiť ak mu to povie. Vtedy som chcela vykríknuť...vykríknuť, že som tam...no mama ma s posledných síl znehybnila...ona...vedela, že som tam. A tak som tam len tak stála...a...pozorovala ako ju...ako ju Dracov otec zabil!“ dokončila, no vzápätí sa postavila. „A chcete vedieť prečo...prečo to všetko?!“ znova kričala, no tentokrát sa na jej tvári neznačila zlosť ale slzy. „Pretože ma mama prinútila začarovať náš dom od môjho premiestňovania...keby som to vtedy neurobila mohla by som nás odtiaľ obe dostať...moja mama zomrela, pretože som sa odtiaľ nemohla premiestniť!!!“ Priam vykríkla a bez toho aby sa bola na Dumbledora pozrela otočila sa ku dverám. No nemohla otvoriť pretože pocítila dotyk jeho ruky na svojej. Opatrne sa otočila a vrhla sa mu do náručia. Ani nevedela prečo to urobila...no tak to v tej chvíli cítila. Jemne hladil jej vlasy a ona si pripadala presne ako skoro pred rokom, keď bola ešte v jeho dome. Pomaly cítila ako sa upokojuje. On ju dokázal vždy upokojiť...prečo? Odtiahla sa z jeho zovretia a pozrela do jeho očí vidiac v nich navlas rovnaký smútok ako vtedy. A až potom si uvedomila, že toto bolo prvýkrát, čo mu povedala, čo sa vlastne stalo v tú noc, keď zomrela jej mama. „Prepáčte...prepáčte mi to,“ šepla potláčajúc príval ďalších sĺz. „Je mi to tak strašne ľúto, Rose,“ povedal ticho Dumbledore a Rose sa pri tóne jeho hlasu zazdalo akoby to bola jeho chyba...akoby sa za to vinil. Potom sa od nej odtiahol a posadil sa opäť do svojho kresla. „No aj napriek tomu je nevyhnutné, aby si to tu začarovala proti premiestňovaniu,“ začal po chvíli znova. „Prečo to chcete?!“ spýtala sa ho utierajúc si oči...už totiž nemala síl hádať sa s ním. „Tak teda dobre...poviem ti pravdu,“ prikývol Dumbledore, a opäť jej naznačil aby si sadla. „Viem o tom, že premiestňuješ Draca za jeho mamou,“ nachvíľu sa odmlčal, pretože čakal na jej reakciu. Rose na neho vyvalila oči...čakala by milión iných dôvodov len nie tento. „Ako?“ bolo to jediné na čo sa v návale šoku zmohla. „Videl ťa jeden z profesorov... Nie je podstatné ktorý...hlavné je, že kvôli tomu som mu musel o tebe povedať celú pravdu...nie neboj sa...tvoje tajomstvo je u neho v bezpečí,“ dodal, keď otvárala ústa. Nemohla tomu totiž uveriť...vždy bola taká opatrná, keď sa s Dracom premiestňovala...nikdy si nevšimla, že ju niekto videl. No ale ak to tak naozaj bolo, pevne dúfala, že to bola McGonagallová a nie niekto iný z profesorov...nedajbože Snape. „Nemôžeme riskovať, že sa to tvojou neopatrnosťou dozvie niekto ďalší...bolo by to príliš riskantné...a preto je toto jediná možnosť...je to pre tvoje dobro, Rose,“ dokončil a Rose si len vzdychla. Bolo by totiž márne ho presviedčať, že to už neurobí...že sa už nepremiesti...a tak chtiac-nechtiac prikývla. .......................................... „Vedela som, že vždy, keď s tým súhlasím niečo sa stane...vedela som to!“ zneli jej posledné myšlienky predtým, ako sa začali otvárať dvere. Dnu prenikol slabý lúč svetla a na podlahe mohla vidieť ťahajúci sa tieň. Cítila, ako sa jej zrýchlil dych a ruka v ktorej zvierala prútik sa jej začala mierne chvieť. Netrvalo dlho a dvere sa s hlasným zavŕzaním otvorili dokorán a príval náhleho svetla ju dokonale oslepil. Sklopila oči a práve vtedy jej prútik vyletel z ruky. Opäť zodvihla hlavu, no vďaka svetlu nevidela útočníkovi do tváre. Všimla si však dlhý čierny plášť povievajúci okolo neho. Dúfajúc, že ju niečo napadne skôr ako on vyšle v najlepšom nejaké pekne bolestivé zaklínadlo a v najhoršom smrtiacu kliatbu, vystrela pred seba ruku. Srdce jej bilo až niekde v krku a strach ju úplne paralyzoval. Vedela len jedno...toto nie je Harry. ............................................. „Chýbala si mi,“ šepol jej Harry potom, ako sa ich pery od seba oddelili. „Aj ty mne...ale čo s tebou, keď máš ešte menej času ako ja, aj napriek tomu, že sa musím učiť na neodvratne sa blížiace VČÚ a ty...“ nedokončila, pretože ju umlčal ďalším bozkom. „Fajn...máš odpustené,“ usmiala sa na neho Ginny a schúlila sa do jeho teplého náručia. Miloval takéto chvíle. Miloval, keď mu stačila len jej prítomnosť...jej úsmev a on sa hneď cítil lepšie a šťastnejšie... Miloval ju...tak veľmi. „Čo ťa trápi, Harry?“ spýtala sa ho a svojimi hnedými očami vyhľadala tie jeho. Mohol sa usmiať a povedať, že nič...že všetko je v poriadku...no nedokázal jej klamať...nie od očí. No jednak vedel, že aj keby chcel nemôže sa jej zdôveriť. Nemôže jej povedať všetko čo trápi jeho myseľ, pretože ju až príliš ľúbil na to, aby ju do všetkého zatiahol. A navyše, už len predstava, žeby tým mohol byť ohrozený jej život ho napĺňala nepredstaviteľnou bolesťou. A tak ju len pohladil po tvári a šepol: „To bude v poriadku, nerob si starosti, Ginny,“ potom sa naklonil bližšie ku nej aby ju mohol pobozkať. Ginny sa však od neho odtiahla, čím ho opäť prinútila pozrieť sa na ňu. „Harry,“ začala jemne uchopujúc jeho ruku. „Nikdy som sa ťa na nič nepýtala a už vôbec nie nútila aby si mi niečo povedal. A nerobím to ani dnes. Viem, že mi nič nehovoríš len preto, že máš o mňa strach...vidím ti to na očiach. No na to, aby si mi povedal, čo ťa trápi mi predsa nemusíš vešať na nos úplne všetko.“ Mala pravdu...nikdy sa ho na nič nepýtala. A preto sa cítil ešte horšie...toľko pred ňou tajil...toľko, že nevedel, či niekedy príde čas na to, aby jej to všetko stihol povedať. „Ginny, stalo sa ti už niekedy, že nech si robila čokoľvek, nech si sa akokoľvek snažila nedokázala si sa pohnúť z miesta?“ skúsil to jediné, čo ho napadlo bez toho, aby vedela viac. „Keby len raz,“ odpovedala mu s úsmevom. „A čo si robila?“ spýtal sa, prepletajúc si prsty na ruke s tými jej. „Nič,“ vydýchla načo sa na ňu Harry nechápavo pozrel, a tak sa dala do vysvetľovania: „Vieš, už ako dievčatko som počúvala príbehy o malom chlapcovi, ktorý prežil smrtiacu kliatbu, a tak porazil najtemnejšieho čarodejníka všetkých dôb...o tebe, Harry. Toho chlapca som mala rada...len z príbehov, ktoré sa o ňom rozprávali. Súcitila som s ním a vedela, že život sa ku nemu nezachoval fér, keď ho pripravil o lásku rodičov. A možno preto, keď som ťa prvýkrát videla, mala som pocit, že ťa poznám už dlho. A preto nebolo ťažké zaľúbiť sa do teba...áno, Harry, ľúbila som ťa už...ani neviem odkedy. Možno si si toho všimol...možno nie, ale to už je teraz jedno. Podstatné je, že čím viac som sa snažila aby si si ma všimol, tým to bolo horšie. Neustále som sa pred tebou zosmiešňovala a dokonca som ti nedokázala povedať jedinú súvislú vetu. A navyše, ty si vo mne stále videl iba sestru svojho najlepšieho kamaráta. Bola som zúfalá. Nedokázala som sa pohnúť z miesta...nedokázala som sa vymotať zo situácie, do ktorej som sa sama dostala.... Beznádejne zaľúbená do chalana s ktorým, nech sa snažím ako viem, nedokážem viesť normálny rozhovor. A tak som si povedala dosť. Začala som chodiť s Michaelom, potom s Deanom, ale aj tak som ťa mala stále rada, no prekvapivo prestala som sa ťa hanbiť. Začali sme sa normálne rozprávať...a pozri teraz,“ dokončila a usmiala sa. Harry jej úsmev opätoval...nevedel totiž čo jej má na to povedať...vlastne ani nevedel, či by mal niečo povedať. „Vieš, Harry, niekedy stačí nechať všetko tak. Nechať veci nech sa vyriešia samé.“ „Takže, čo navrhuješ?“ spýtal sa pobozkajúc chrbát jej ruky. „No...mohol by si tu ostať sedieť a naďalej sa trápiť svojimi myšlienkami, pričom by si získal akurát tak bolenie hlavy, alebo by si si mohol ísť ľahnúť a na všetko aspoň na chvíľu zabudnúť,“ odpovedala mu Ginny, načo sa Harry opäť len usmial. „A čo tak byť tu ešte chvíľu a vychutnávať si tvoju prítomnosť?“ „Tiež jedna z možností,“ usmiala sa aj Ginny a zľahka ho pobozkala. Harry ju objal okolo ramien a ona si opäť oprela hlavu o jeho hruď. „Ľúbim ťa, Ginny...a ďakujem,“ šepol jej do vlasov načo sa pritúlila ku nemu ešte bližšie. Takto tu sedeli ešte hodnú chvíľu...nič nehovorili, slová sa pre nich stali zbytočnými už dávno. Harry len bezmyšlienkovite hladil Ginny po chrbte, čo bolo jediným dôkazom toho, že sú hore, pretože obaja mali zatvorené oči. „Harry, tvoja náruč až príliš láka na spánok, takže ak nechceš aby sme tu zase raz zaspali mali by sme už ísť,“ prerušila ticho Ginny a jej hlas znel naozaj ospalo. Harry neprotestoval pretože aj jemu sa už začínalo driemať...aj keď rozhodne radšej by zostal s Ginny. Pri schodisku, ktoré oddeľovalo dievčenské izby od chlapčenských, sa rozlúčili a s prianím dobrej noci sa vybrali každý svojim smerom. Harry kráčal pomaly. Nechávajúc za sebou jeden schod za druhým. Nezamýšľal sa nad tým, prečo je tam Rose tak dlho...a ani nad tým, či sa jej podarilo rozprávať s Rayou...nemyslel proste na nič. Ginny mala totiž pravdu...treba nechať veci, aby sa začali riešiť samé. ........................................... „Môžete mi pre Merlina vysvetliť, čo tu do čerta robíte!?!“ zaznel nazúrený hlas Severusa Snape, čo Rose vystrašilo ešte viac ako keby ju niekto preklial silným zaklínadlom. Sklonil prútik a jej sa konečne naskytol pohľad do jeho tváre, ktorá prekvapivo, nesršala hnevom ako si to predstavovala. „Ja...no...vlastne ani neviem,“ povedala ticho. Toto by nebola nikdy čakala. Veď predsa o tejto miestnosti nevie nikto... „Tak vy neviete...vy neviete?!... Tak si radšej spomeňte, ak nechcete ísť navštíviť pána riaditeľa v takúto neskorú hodinu!“ zahrmel, načo Rose ustúpila pár krokov dozadu. Nechápala totiž ako môže niekto nahnať strach už len svojim hlasom. „Ja...“ začala márne hľadajúc výhovorku. „Ste v poriadku?“ spýtal sa jej Snape úplne odlišným hlasom. Tak toto ju dostalo ešte viac...najskôr na ňu kričí a potom sa jej pýta, či je v poriadku. „Ja...myslím, že áno,“ prikývla nakoniec. „Teda, ak ma nechcete zabiť,“ dodala pretože aj toto ju už napadlo. „Nikdy by som vám neublížil,“ odpovedal prirýchlo takže Rose tým privodil ďalšiu zástavu dýchania... „Len som vás počul kričať, a tak som si myslel, že...“ „Som v poriadku,“ zopakovala a zodvihla si zo zeme svoj prútik. Snape prebehol ohľadom miestnosť a potom spočinul pohľadom opäť na Rose. „Poďme!“ zavelil, chytil ju za ruku a ťahal prečo. Nebránila sa...pekne cupkala za ním pripomínajúc sama sebe malé dieťa, ktoré otec pristihol pri niečom nekalom. Musela sa usmiať...bolo to naozaj komické. Schody nahor zdolala rýchlejšie, ako si kedy pamätala a ani sa nenazdala a stále v knižnici...pár regálov ďalej od Zakázaného oddelenia. Dokonca si ani nevšimla, ako Snape uzavrel vchod taká bola ešte stále z toho všetkého vykoľajená. „Takže, poviete mi, čo ste tam dole robili a hlavne ako ste sa tam dostali?“ spýtal sa jej a Rose musela potlačiť úškrn, keď pocítila, že sa opäť zbytočne pokúša dostať do jej hlavy. „Ja...“ vykoktala úporne rozmýšľajúc nad tým čo mu má povedať. Raya ju predsa pred ním varovala...a radila aby mlčala... „Čo mám robiť? Hrať sa na námesačnú?“ behalo jej mysľou, keď skúmala podlahu. „Vy?!“ zopakoval hlasnejšie Snape a nervózne krčil obočím. „Ja...keď som si v Zakázanom oddelení vyberala knihy všimla som si rýh v podlahe, ktoré vytvárali niečo ako otvor...a...a tak som si ho kúzlom otvorila a vošla som dnu. „Čo to trepeš, hlupaňa...toto ti má akože uveriť...znie to ako číri výmysel...počkať je to číry výmysel,“ týrala sa v mysli. „Rose, neklam mi!“ povedal Snape a prísne sa na ňu pozrel. Čakala by, že po nej začne húkať, že ju začaruje...alebo že to z nej vytlčie násilím...čakala by všetko, len nie túto vetu. „Ja...“ „Rose, viem, že mi klameš...prosím ťa povedz mi pravdu a ja ti sľubujem, že o tom Dumbledorovi nič nepoviem.“ „Prosím...sľubujem...ste normálny?... Nie toto je sen... Pretože v skutočnosti by ste ma už zabili...“ opäť ďalšie jej myšlienky. Ale čo má robiť...má mu ďalej klamať... „Ale veď mu predsa nepoviem všetko...nie, Rose, je to Snape...nemám inú možnosť.“ „Fajn...v Zakázanom oddelení som si pred pár dňami všimla zvláštne znaky na obrubách políc. Ani neviem, čo ma to napadlo no dotkla som sa ich a prišla nato, že sa dajú stlačiť No a keď som ich mágiou stlačila naraz, tak sa otvoril ten vchod. Až dnes som sa tam odhodlala ísť...nikomu som o ňom nepovedala, a preto som išla sama. Zišla som po schodoch, pretože aj keď som ich nevidela mala som tušenie, že tam sú, až som narazila na nejakú prekážku. Snažila som sa ju odsunúť no nič nepomáhalo. A tak som sa otočila a povedala, že je hlúposť, že najväčšie tajomstvá sú ukryté pod povrchom...to je totiž v runách napísané nad Zakázaním oddelením. A prekvapivo...stena...vlastne dvere sa otvorili a ja som vošla dnu. Osvetlila som tú miestnosť, no a zľakla som sa jednej z krýs...preto som vykríkla. Potom ste prišli vy a ďalej to viete,“ nebolo to tak celkom klamstvo, no ku pravde sa to ani zďaleka nepribližovalo...ale zabralo to...teda aspoň podľa Snapovho výrazu v to mohla dúfať. „Tam dole už nikdy nepôjdeš...sľúb mi to.“ „Ja...“ už si pripadala ako idiot...stále opakuje to isť. „Sľubujem,“ zase klamala... „V poriadku...a ja nič nepoviem Dumbledorovi...a teraz poďme!“ „Pane?“ spýtala sa ho, keď sa blížili ku Chrabromilskej klubovni. Snape zastal a otočil sa na ňu. „Ako ste vedeli, že tam je ten vchod...ja...myslela som, že o tom nikto nevie?“ „Tak to ste mysleli zle...a teraz už choďte,“ povedal ukazujúc na portrét Tučnej pani. „Mali by ste si rozmyslieť či mi budete vykať alebo tykať!“ zavolala za ním, keď sa portrét opäť uzavrel takže nemohla vidieť Snapov úsmev a ani strach v očiach, ktorý ho vzápätí vystriedal. .................................................... Ráno bola sobota a takže všetci ešte vyspávali. Počkať...všetci? V Chrabromilskej klubovni veľmi živo diskutovali štyria ľudia. Rose totiž nemohla vydržať, kým vstanú a tak ich zobudila sama. Musela im totiž povedať všetko, čo sa včera stalo...všetko čomu verila iba vďaka tomu, že v Tajnom oddelení v tom zhone zabudla Harryho neviditeľný plášť. „Nie, Rose, to je v poriadku...skočím poň neskôr...teraz pokračuj,“ okomentoval stratu svojho plášťa Harry. Ten bol totiž to posledné na čom mu momentálne záležalo. No v duchu sa usmial, keď si predstavil Roseyn rozhovor so Snapom... Rona prekvapilo, že Snape vedel o tej miestnosti...aj Hermiona bola z toho trochu vedľa, no on nie. Mal totiž pocit, že jeho už nič neprekvapí...a ak si to doteraz myslel teraz to už vedel...tá miestnosť...ten duch...tá kniha...a to, že sa tam objavil Snape, nebola len náhoda...všetko to súvisí s temnotou... „No a potom som mu musela sľúbiť, že sa tam už nevrátim,“ dokončila a zahľadela sa do už vyhasnutého ohňa. Až teraz keď to niekomu hovorila mala pocit, že na tom niečo nesedí. „Klamárka,“ podpichla ju Hermiona načo Rose len pretočila očami. „Nezdá sa vám zvláštne, že tam bol Snape...veď predsa o tej miestnosti nikto nevedel...tak čo tam potom robil on?“ spýtala sa ich po chvíli Rose. „Nespýtala si sa ho na to?“ „Samozrejme, že som sa ho na to spýtala, Hermiona,“ prikýval Rose. „No on mi na to nič nepovedal.“ „Je to predsa jasné, nie?“ ozval sa Ron čím prekvapil možno aj seba. „Pozrite...Voldemort tam zabil tú žena...no a keďže Snape pracuje na Rokforte a je jeho služobník tak mu o tej miestnosti povedal...preto o nej Snape vie, pretože... „On nie je jeho služobník!“ prerušil ho Harry s Hermionou naraz. Rose s Ronom sa po nich pozreli nanajvýš podozrievavým pohľadom, no skôr ako stihli niečo povedať sa do klubovne začali hrnúť ďalší prebudení študenti. Harry si len vzdychol...nebude to riešiť...už nie. Pretože ak sa má Rose dozvedieť pravdu o jej otcovi, nech sa to dozvie od neho... „Raz to predsa musí prísť,“ pomyslel si netušiac, že to „raz“ bude skôr, ako si vôbec dokáže predstaviť. .............................................. Rose sedela vonku na lavičke a pohľadom behala z knihy o piktogramoch na Metlobalové ihrisko. Ani nevedela koľko tu už je. Možno pár hodín...a možno aj viac. Nemala totiž náladu učiť sa s Hermionou a tak prijala Harryho a Ronovu ponuku a išla sa pozrieť na ich tréning. Najskôr sa jej to zdalo zábavné. Pozorovať Harryho, ako sa na všetkom rozčuľuje. Rona, ako sa od nervozity ledva drží na metle. Ginny, ako sa na oboch smeje a ostatných, ako sa snažia hrať podľa predstáv svojho kapitána. Zajtra mal byť totiž posledný rozhodujúci zápas, z ktorého bola celá škola na nervy. Hral síce Chrabromil proti Slizolinu, no všetci ostaní by samozrejme tisíckrát radšej videli vyhrať Chrabromil. Rose to bolo jedno. Pre ňu to bol len obyčajný zápas...čo na tom, že sa hralo o školský pohár. Po chvíli ju to však prestalo baviť, a tak sa predsa radšej rozhodla učiť...aj keď len preklad piktogramov. No teraz, nech sa snažila, ako chcela, nedokázala odtrhnúť oči od oblohy. Tréning Chrabromilu skončil už pred časom a aj napriek Harryho prehováraniu tu ostala. On aj Ron totiž chceli aby s nimi išla do Rokvilu, ale...tu sa jej začalo páčiť viac. A hlavne po tom, ako po nich prevzal vládu nad ihriskom Slizolin. Ani nevedela či si ju Draco všimol, keď okolo nej prechádzal, pretože ju z časti zakrývali stromy, no keď bol vo vzduchu hypnotizovala ho pohľadom, aby sa na ňu pozrel. Zbytočne...Draco neustále lietal dokola a pozeral všade inde len nie na ňu. Najskôr si myslela, že preto lebo sa sústreďuje na hru...ale, keď skončili a on ju stále úspešne ignoroval zmocnil sa jej zvláštny pocit. Vstala, schovala knihu a vykročila smerom ku ihrisku. Slizolinčania boli všade naokolo no Draca medzi nimi nevidela. Už sa na neho chcela niekoho spýtať, keď si ho všimla ísť smerom, ako predpokladala, k jazeru. Nadýchla sa a pomaly vykročila za ním. Bolo už dosť neskoro takže ju ani neprekvapilo, že vonku skoro nikto nebol. Ako tak kráčala hlavou jej behala jedna myšlienka za druhov, všetky smerujúce ku nemu...ku Dracovi. Nechápala to...nechápala jeho správanie...nechápala. Zastavila sa a pozerala na Draca stojaceho len pár metrov pred sebou. Stál tam nehybne s pohľadom upretým na hladinu jazera. Slabý vietor strapatil jeho vlasy... Za iných okolností by sa jej táto chvíľa zdala krásna. Západ slnka odzrkadľujúci sa vo vode...obloha posiata prvými hviezdami a len ona a on...ale teraz...zlý pocit stále neopúšťal jej vnútro. „Možno chcel, aby som išla za ním?“ No ani táto utešujúca myšlienka ju nijako neupokojila. Nakoniec sa predsa len odhodlala a podišla bližšie. „Draco?“ šepla a položila ruku na jeho rameno. Nezľakol sa, takže predsa vedel, že tam je. Otočil sa, no jeho chladná tvár na ňu pôsobila ešte horšie ako jeho mlčanie. „Stalo sa niečo?“ Ani jej nemusel odpovedať...stačilo, keď svojou rukou zhodil tú jej zo svojho ramena. „Čo sa stalo?“ spýtala sa ho inak, zase mlčal. „V poslednej dobe sa mi vyhýbaš...prečo?“ Otočil sa opäť ku hladine jazera a chladným hlasom povedal: „Je koniec, Rose.“ „Ako to myslíš, že je koniec?“ Nechápala...ničomu nechápala...no jeho slová ju zraňovali. „Medzi nami. Vieš, myslel som si, že sa dokážem zmeniť, že ťa ľúbim, ale všetko to boli klamstvá. Ja sa totiž nikdy nezmením...nikdy nedokážem byť dobrý,“ otočil sa na ňu a pozrel jej do očí. „Už ťa neľúbim, Rose...a možno som ťa ani nikdy neľúbil...“ „Neľúbim ťa...neľúbim,“ opakoval sa v jej hlave Dracov hlas, pri ktorom sa jej zastavovalo srdce. Len na neho nemo pozerala neuvedomujúc si, že po jej líci tečie slza. „A nemusíš sa báť...tvoje tajomstvo neprezradím...pretože koniec-koncov zachránila si moju matku. Ale radím ti zabudni na mňa a viac za mnou nechoď. Pretože ja som Malfoy a láska do môjho života nepatrí...rovnako ako ty...neľúbim ťa, Rose...neľúbim!“ dokončil a dal sa na odchod. Až to donútilo Rose rozmýšľať. Pohla sa z miesta a rozbehla sa smerom ku nemu. Chytila ho za ruku, prudko ho otočila a pritiahla ku sebe tak, že sa teraz skoro dotýkali nosmi. „Povedz mi pravdu, Draco...čo sa stalo?“ spýtala sa ho ešte raz. „Nič sa nestalo. Proste som si len uvedomil, že ťa neľúbim...vlastne, nikdy som ťa neľúbil, len ma zaujala tvoja krása, krása, ktorá ma dokonale pobláznila...to je všetko...neľúbim ťa,“ zopakoval no ona ho nepustila. „Neverím ti...“ zašepkala pretože vedela, že to nemyslí vážne...tie slová lásky, ktoré jej predtým hovoril...to nemohli byť klamstvá...nemohli. „A vieš prečo, pretože ty ma ľúbiš...môžeš hovoriť niečo iné, no tvoje oči neklamú...a ja v nich vidím lásku...rovnakú akú som tam videla vždy...prosím Draco, povedz mi pravdu...nech je akákoľvek...spoločne to vyriešime...“ „Len si to nahováraš,“ prerušil ju s typickým Malfoyovským úškrnom. „Pravda je taká, že ťa neľúbim...a na tom sa už nič nedá riešiť!“ zvolal tak, že sa skoro dotýkali perami. „Si klamár!“ zvolala tiež, no neustúpila ani o milimeter. „A zbabelec, ktorý všetko pošle do čerta, keď sa objavia problémy... Niečo sa stalo...ja viem, že sa niečo stalo...neviem síce prečo mi to nepovieš...ale dobre...zistím si to sama!“ dokončila, pustila jeho ruku a rýchlim krokom odišla smerom k hradu. Vedela, že toto nebolo skutočné, nemyslel to naozaj... „Toto totiž nemôže byť pravda!“ prebleslo jej mysľou, no neplakala...nemala prečo. Jeho oči jej naozaj hovorili, že ju ľúbi, aj keď ku nej doliehal úplne odlišný hlas. „Neľúbim ťa...zapamätaj si to...neľúbim ťa!“ Po chvíli padol na kolená. Posledné lúče zapadajúceho slnka dopadali na jeho tvár...tvár poznačenú smútkom a bolesťou. Plakal...áno plakal...plakal pretože život nebol fér a on, Draco Malfoy, sa o tom neraz presvedčil.