Počas víkendu sa Snape neukázal a jeho absenciu si všimla celá škola. Už v sobotu večer kolovali rôzne teórie, prečo chýba a v nedeľu na obed ho už polovica školy pochovala. Aké sklamanie všetci prežívali, keď v pondelok ráno vošiel do siene a sadol si za učiteľský stôl, čo najďalej od Dumbledora. „Dokelu,“ zaklial Harry, „mal som odísť, kým bola šanca, teraz si ma všimne a spomenie si na ten trest!“ „Neboj sa, schováme ťa,“ povedal Ron a posunul sa dopredu, aby na nich nebolo od učiteľského stola vidieť. „No tak, upokojte sa, možno si nespomenie. Je naštvaný na Dumbledora,“ zahriakla ich Hermiona. „Prepáč Hermiona, ale nebudem to riskovať,“ odvrkol Harry. Severus Snape sedel nad svojou porciu raňajok a vôbec nemal chuť ani ochutnať. Prehrabával sa v jedle a myšlienkami bol úplne inde. Nenápadne sa poobzeral po sieni a to čo videl mu náladu ešte zhoršilo. Dumbledore sa postavil, prešiel na koniec stola a naklonil sa k nemu: „Severus, .....“ „Dajte mi pokoj! Aspoň raz sa mi nepleťte do života!“ zavrčal hnevlivo, vstal a odišiel bočným východom. Vo dverách ho však zastavila profesorka McGonagallová: „Severus? Čo sa deje?“ „Všetko je v najlepšom poriadku!“ odsekol ironicky a vyšiel von. Ona sa nechápavo obzrela na riaditeľa. „To nič, to ho prejde,“ usmial sa na ňu. „On je na Dumbledora skutočne nahnevaný,“ poznamenala Hermiona a skúmavo sledovala pokojného Dumbledora, „a jeho to vôbec netrápi.“ „A prečo by ho to malo hnevať? Mňa by to tiež netrápilo,“ uškrnul sa Ron. „Ron! Ako môžeš byť tak necitlivý?!“ „Hermiona, hovoríme o Snapovi, ten nemá city, jediné čo cíti je zrejme nenávisť,“ pridal sa na kamarátovu stranu Harry. „Ty tiež nemáš city?!“ vybuchla nahnevane. „Ja hej, ale ja nie som Snape, však?“ uškrnul sa. Oboch ich prebodla nahnevaným pohľadom, zdvihla sa a odišla. „Hrozné, niekedy je príliš citlivá, ako nejaká baba,“ poznamenal Ron. „Ron, nechcem ti kaziť radosť, ale Hermiona je baba,“ uškrnul sa Harry. „Veď ja viem,“ zamrmlal Ron a očerveneli mu aj končeky uší. Harry sa len zasmial a vybral sa za Hermionou, nasledovaný naštvaným Ronom. Celé doobedie sa s nimi Hermiona odmietala baviť, ale potom sa priblížila hodina elixírov a ona ich zobrala na milosť. Celý ročník vybraných študentov stál pred učebňou a čakali na profesora. Ako obvykle, prišiel necelú minútu pred zvonením a vpustil ich dnu. Nepovedal ani slovo a sadol si za katedru. Všetci sa čo najrýchlejšie usadili, nikto nechcel byť ten chudák, čo si sadne posledný. Ale dnes Snape nesledoval ako rýchlo si sadli, ani im nevenoval pozornosť. Keď počul, že je ticho, preletel pohľadom triedu a povedal: „Dnes budeme robiť zložitejší elixír, tak buďte takí láskaví a nič mi tu nevyhoďte do vzduchu! Nalistujte si stranu 206 a začnite robiť.“ Trieda si vymenila zvedavé pohľady a v tichosti začali pracovať. Počas hodiny sa prechádzal pomedzi študentov, ale Harrymu, Ronovi a Hermione sa vyhol. Nepovedal jedinú kúsavú poznámku a Harry nedostal trest. Na konci hodiny sa medzi študentmi rozvírila živá debata. „No, neviem, síce čo mu Dumbledore povedal, ale táto ignorácia by mu mohla vydržať, vôbec by som sa nehneval,“ poznamenal Ron. „No, to je pravda, ale už aj mňa zaujíma, čo to bolo,“ povedal Harry. „Konečne!“ škaredo na nich pozrela Hermiona a nikto z nich si nevšimol tieň, čo sa za nimi mihol. Ako týždne plynuli, hodiny elixírov sa vracali do normálu, avšak Harry si stále vychutnával absolútnu ignoráciu svojho vyučujúceho. Blížil sa druhý víkend do Rokvillu a Harry s Ronom a Hermionou sa chystali nakupovať vianočné darčeky. Teplo sa obliekli a s veselou náladou vyrazili do premrznutých ulíc malej dedinky. Obed strávili u Troch metiel a potom sa potulovali po preplnených uliciach. „Poďme k Škriekajúcej búde? Rád by som si užil trochu ticha,“ povedal Harry a keď obaja jeho spoločníci prikývli, vybrali sa cestičkou preč z dediny. „Konečne sa počujem,“ uškrnul sa Harry, keď sa usadili na kameňoch popri ceste. „Nebolo tam až tak rušno,“ namietol Ron. „Dosť.“ „Máte už všetko?“ spýtala sa Hermiona. „Ešte mi chýbajú nejaké prísady do elixírov,“ odvetil Harry. „Ja už má všetko, ale keby sme sa opäť zastavili v Medových labkách, neprotestoval by som,“ usmial sa Ron. „Ron! Ty by si len jedol!“ okríkla ho Hermiona. „No a? Jedlo je základ zdravého života,“ odvetil a labužnícky odhryzol hlavu čokoládovej žabky. Nechal si čokoládu roztopiť v ústach a keď otvoril oči, veselo sa smiali. Vtom však zamrzol, zvyšok žabky mu vypadol z ruky a vykríkol. Harry s Hermionou sa rýchlo otočili, no Hermionu už sila kúzla zmietla na zem. Harry vytiahol prútik a bránil sa. Ron sa k nemu v mihu pridal, no smrťožrúti ich počtom ďaleko prevyšovali. Obaja schytali pár nepekných rán, kým ich spútali a hodili na zem k bezvedomej Hermione. „Fajn, vezmeme Pottera a tých dvoch tu necháme, Pán chcel, aby niekto Dumbledorovi referoval,“ ozval sa spod prvej kapucne hlas Malfoya staršieho. Dvaja smrťožrúti schmatli zmietajúceho sa Harryho a premiestnili sa preč. Pomaly sa blížil večer a Severus Snape sedel vo svojom kabinete a opravoval písomky šiestych ročníkov. Vybral jednu z kopy a zahľadel sa na meno. Zamračil sa a unavene si povzdychol. Vtom ho začala páliť ľavá ruky. „Dočerta!“ zaklial a šiel si po plášť. Načmáral Dumbledorovi krátky odkaz a odišiel. Premiestnil sa a ocitol sa na nádvorí starého hradu. A vedľa neho sa v tej istej chvíli ocitol ďalší zakuklený muž. „A … Snape. Nevieš náhodou čo sa stalo?“ spýtal sa chrapľavým hlasom. „Netuším, Majster asi vie, prečo si nás zavolal,“ odvetil chladne a obaja vykročili do vnútra hradu. Kráčali asi päť minút, keď na konci chodby, na ktorej sa ocitli začuli smiech. Zjavne tu vrcholila zábava. Rokfortský profesor nasadil čo najľahostajnejšiu masku a ďalej kráčal za hlukom. Prvé, čo zazrel, keď vošiel do veľkej obdĺžnikovej miestnosti, bol Voldemort sediaci na svojom „tróne“. Pod ním stála skupinka asi piatich smrťožrútov a občas nejaký vyslal kliatbu k čiernemu klbku pri ich nohách. Severus ľahostajne kráčal ďalej, kým v čiernej kope nezachytil zlato-červený kus látky. Na hruď akoby mu padol kameň a len s vypätím všetkých síl sa prinútil kráčať ďalej. Obaja pokľakli pred Voldemortom, ktorý práve zišiel zo sedadla s pergamenom v jednej ruke a prútikom v druhej. „Ach, Severus, Augustus, ako ste si už isto všimli, máme návštevu,“ priam radostne zasyčal Voldemort, „a čakanie na ostatných si spríjemníme malý experimentom.“ Podišiel až tesne ku klbku na zemi a pokynul smrťožrútom, aby prestali s kliatbami. Až teraz klbko vyzeralo ako živé. Bolo vidieť ruky a nohy a z klbka sa stal muž, vlastne nie muž, chlapec. Bol celý od krvi, na tvári, hrudi i končatinách bolo vidieť živé rany, odvšadiaľ prenikala krv, nohu mal v podivnom uhle a nemal ani toľko síl, aby sa pohol. „Harry, môj mladý priateľu, vieš aký experiment som mal na mysli?“ sladko sa spýtal Voldemort. „Tr. …trh.... ni si!“ sťažka vydýchol chlapec pri jeho nohách. „Ale Harry, čo by ti teraz asi povedal svätý Dumbledore? Tss tss tss,“ uškrnul sa a otrel mu čistý pergamen o tvár, chlapec sa pokúšal vzpierať, ale už to nedokázal. „Nuž, dopočul som sa, že vraj sa povráva, že si potomkom Richarda Chrabromila, tak som sa rozhodol si to overiť, predtým, než ťa zabijem,“ oznámil mu veselo. „Tvoja krv na tomto pergamene, spolu so správnym zaklínadlom, samozrejme, mi vykreslí tvoj rodokmeň. Zaujímavé, nie?“ zasmial sa a jeho ľadový smiech sa ozýval sieňou. Len jednému mužovi v miestnosti sa to nezdalo zaujímavé. Voldemort mávol prútikom a zamrmlal formulku. Poklepal po pergamene a v tej chvíli sa po ňom začali z krvavej machule vykresľovať žilky. Drobné žilky začali tvoriť písmená a tie mená a dátumy. Pomaly sa rozvetvovali ako strom. „Nuž, ako sa tak dívam, tak to boli skutočne len fámy, škoda,“ uškrnul sa a potom sa trochu zamračil, „no ale toto... zaujímavé...“ jeho červené oči sa ligotali vzrušením. „Severus, poď sem, prosím....“ „Môj pane,“ muž podišiel až tesne k chlapcovi a pokľakol. „Vieš čo zaujímavé som sa tu dočítal?“ „Netuším, môj pane,“ odvetil. Pokynul mu rukou, aby sa postavil a pokračoval: „Dozvedel som sa, že tuto Harryho otcom nebol James Potter,“ vyriekol a sieňou sa ozval vzrušený šepot. Ten však po jedinom pohľade utíchol. „Vedel si o tom, môj drahý Severus?“ „Nie, môj pane,“ znela odpoveď. „Skutočne? A trúfneš si uhádnuť kto to je?“ „Nie, môj pane.“ „Si to ty.“ Po tomto oznámení sa sálou rozľahlo priam ohlušujúce ticho. Jediným zvukom v miestnosti bol sotva počuteľný a trhaný dych chlapca ležiaceho medzi nimi. Muž si dal veľmi záležať, aby jeho výraz bol nevinne prekvapený a neustále hľadel do Voldemortových červených očí. Ten mu takmer okamžite po tejto správe vstúpil do hlavy a pokúšal sa nájsť aspoň náznak toho, že by mu klamal. Keď ho nenašiel, spokojne sa usmial a vrátil sa do svojho kresla. „Pobav ma, Severus, pohraj sa trochu so svojim synom,“ uvoľnene povedal Voldemort a oči sa mu leskli.