Na druhý deň ráno Poppy otvorila okná na ošetrovni, aby vpustila dnu
trochu mrazivého vzduchu a potom podišla k zastrenej posteli. Odhrnula
záves a zistila, že chlapec sa zobudil.
„Dobré ráno, Harry, ako sa cítite?“ spýtala sa, pričom nečakala žiadnu
odpoveď.
„Celkom dobre,“ zachrapčal a ošetrovateľka sa takmer sklátila k zemi.
Šokovane na neho vyvalila oči a na moment zabudla dýchať.
„Čo... čože?!“
„Že sa cítim celkom dobre, len ma všetko bolí. Ako som sa sem vlastne
dostal?“ spýtal sa a ledva sa udržal, aby sa nesmial.
„Vy.... my... no... napadli vás smrťožrúti, profesor Snape vás odtiaľ
dostal, v dosť zlom stave a včera ste vôbec nevnímali svet. My... my sme
si mysleli, že vám poškodili mozog...“ odvetila úplne vykoľajená.
„Skutočne? Možno preto si nič nepamätám, len, že sme boli v Rokville a
zaútočili na nás smrťožrúti,“ vysvetlil.
„Musím vás vyšetriť, to je neuveriteľné!“ vydýchla prekvapene a okamžite
nad ním začala kúzliť.
„A čo mi je?“ spýtal sa Harry a pokúsil sa postaviť, ja keď vedel, že to
ešte nezvládne. Bolestne zastonal a zosunul sa do vankúšov.
„Len ležte, nehýbte sa veľmi. Zasiahli vás nepríjemné kliatby, niektoré
rany sa nehoja dobre,“ povedala hneď a káravo sa ne neho pozrela.
Len čo skončila s obhliadkou, naliala do neho niekoľko elixírov a bežala
ku krbu. Strčila doň hlavu a Harry presne vedel, s kým sa rozpráva. Potom
napísala odkaz a poslal ho krbom preč a Harry vedel, že ten bol pre
Dumbledora.
O niekoľko minút dnu vošiel Snape. Harry to vedel, aj keď boli závesy na
strane pri dverách zatiahnuté.
„On sa prebral, to je neuveriteľné,“ šepkala mu nadšene, no Harry
nastražil uši a počul každé slovo.
„Skutočne? Je v poriadku?“ spýtal sa Severus so starosťou v hlase. Harry
musel obdivovať jeho herecké schopnosti.
„Úplne, neviem ako je to možné, ale...“
Miestnosťou sa blížili kroky a o pár sekúnd spoza závesu vykukol profesor
elixírov a Harrymu zažiarili oči.
„Tak ste sa nakoniec prebrali,“ poznamenal neutrálne.
„Madam Pomfreyová mi povedala, že to vy ste ma odtiaľ dostali...
ďakujem,“ odvetil chladne. Muž na neho žmurkol a odišiel.
Pri dverách ho čakal Poppy a šepla: „Nič si nepamätá. Z toho čo sa dialo.
Nechceš mu povedať pravdu?“
„Pamätá si to, čo sa dialo doteraz. Nie je na to vhodná doba,“ odvetil a
odišiel.

Pár minút potom, ako sa za ním zavreli dvere, dnu vošiel Dumbledore.
„Harry, tak je to pravda! To je úžasné! Ako sa cítiš?“ spýtal sa
starostlivo a sadol si mu na posteľ.
„Celkom dobre, ďakujem. Vy viete čo sa stalo? Madam Pomfreyová mi len
povedala, že ma mučili a že Snape ma odtiaľ dostal.“
„Profesor Snape, Harry. Áno, zachránil ti život, ty si to nepamätáš?“
„Nie, riaditeľ, nepamätá si to,“ zasiahla Poppy a dodala: „Mali by ste ho
nechať odpočívať.“
„Nie, to je v poriadku, zostaňte, profesor,“ modlikal Harry.
„Ale iste, Poppy, nechaj nás prosím, chvíľu. Neunavím ho veľmi,
sľubujem,“ povedal riaditeľ a ona sa nahnevane, ale predsa vzdialila.
„Ako sa tam dostali smrťožrúti? Čo sa stalo? Sú Ron a Hermionou v
poriadku?...“
„Počkaj, počkaj, po jednom, lebo ma Poppy vyhodí, len sa upokoj, tvoji
priatelia sú v poriadku. Mrzí ma, že som to nepredvídal a dovolil ti ísť
do Rokvillu a muselo sa im podariť nejak prelomiť ochranné bariéry,“
zhrnul a skúmavo sa na neho zahľadel.
„Harry, profesor Snape prezradil svoje krytie, aby ťa odtiaľ dostal,
zachránil ti život.“
Harry sa zamračil a poznamenal: „Pred chvíľou tu bol, asi doniesol nejaké
elixíry. Poďakoval som mu. Stačí to?“ spýtal sa nevinne.
„Určite,“ spokojne sa usmial riaditeľ a pomaly vstával.
„Nechám ťa odpočívať a pôjdem túto šťastnú novinu oznámiť tvojim
priateľom. Určite budú veľmi šťastní.“
„A môžu sme prísť? Môžem ich vidieť?“
„Iste, poviem Poppy, aby ich vpustila dnu,“ povedal milo a odišiel.
Len čo sa za ním dvere zavreli, Harryho výraz potemnel.

Neprešlo ani desať minút a dnu sa vrútili dve torpéda. Madam Pomfreyová
im najskôr dala desať minútovú prednášku a pohybovaní sa a rušení na
ošetrovni a potom ich s nevôľou pustila k Harrymu.
„DESAŤ MINÚT!!!“ povedala a odišla do svojej komôrky.
„HARRY!!!“ vrhli sa na neho obaja a boli by ho aj objali, ale keď videli
aký je obviazaný, radšej len zastali pri posteli a šťastne sa usmievali.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa Harry.
„MY? MY? Ty či si v poriadku! Ty trdlo, my tú tŕpneme, či vôbec prežiješ,
potom či budeš niekedy vnímať a ty sa spýtaš, či sme v poriadku!“ naoko
nahnevane povedal Ron, ale čo najtichšie, aby ich ošetrovateľka
nevykázala.
Hermiona sa len šťastne usmievala a z očí jej tiekli slzy.
„Viete, čo sa tu dialo?“ vypytoval sa Harry.
Obaja zvážneli.
„Vieš, Harry, je tu dosť vecí, ktoré by si mal vedieť, ale tu asi nie je
vhodné miesto,“ povedala Hermiona a tvárila sa znepokojene.
„Vieš, Snape...“ začal Ron.
„Čo je s ním?!“ napaprčil sa Harry.
„Mal by si sa s ním porozprávať. Možno ti povie niečo, čo by si mal
vedieť,“ vysvetlila Hermiona.
Harry si ich skúmavo prezeral.
„A čo by to malo byť?“ spýtal sa podozrievavo.
„Už vieme, prečo bol na začiatku roku taký vytočený a prečo nás potom
ignoroval,“ pridal sa k vysvetľovaniu Ron.
„Vy to viete?“ prekvapene na nich pozrel Harry.
„Vieš, my sme vypočuli ako sa Snape s Dumbledorom rozprávali.“
„Nie, oni sa hádali!“ opravila ho Hermiona.
„Vy ste to počuli?“ priam radostne vyhŕkol Harry.
„Hej, vieš, my sme ich náhodou vypočuli a dozvedeli sme sa isté
skutočnosti...“ váhavo hovorila Hermiona.
„Hovoríme o to rozhovore, pri ktorom Snape takmer vyrazil dvere
ošetrovne, áno?“ uistil sa Harry.
„Ty o ňom vieš?“ vyvalil na neho oči Ron.
„Iste, kričali predsa nado mnou, vás by to nezobudilo?“ zasmial sa Harry
a zabolela ho pri tom sánka, tak radšej rýchlo prestal.
„Ty... ako... ale... veď..“ habkala Hermiona.
„Viete, ja som ho počul a tak som chcel hovoriť s ním, tak som hral, že
ma to ... poškodilo... pretože inak by nás Dumbledore nenechal osamote.
Tak sa mi to včera podarilo, Poppy nás nechala samých a ja som mu
povedal, že som to len fingoval a dohodli sme sa, že Dumbledorovi nič
nepovieme, budem sa tváriť, že nič neviem a pokúsime sa zmariť to, čo by
chcel urobiť a nebolo by to dobré,“ vychrlil Harry šeptom.
Obaja na neho hľadeli ako na zjavenie.
„Ty si to fingoval?“ nechápavo sa spýtal Ron.
„Hej, mrzí ma, že som vás tak vyľakal, ale nič iné mi na um nezišlo.“
„Ty... ty...“ Hermione vyhŕkli slzy a nebyť tých obväzov, isto by sa do
neho pustila. Tak len tĺkla matrac vedľa jeho ruky.
„Prepáčte, ale neboli ste tu, aby som vám to vysvetlil,“ ospravedlňoval
sa Harry.
Keď sa po pár minútach Hermiona upokojila, spýtala sa:
„Takže ste sa so Snapom rozprávali?“
„Hej.“
„A? Šak nás nenapínaj!!“ zavrčal Ron.
„No, máme takú... tichú dohodu, že začneme odznova a zabudneme na to, čo
bolo,“ priznal nakoniec.
„Tak to je skvelé,“ usmiala sa Hermiona. Harry sa slabo pousmial a potom
pozrel na Rona.
„No, určite lepšie ako Dumbledore, takže...“ povedal a Harry si vydýchol.
„Myslíš, to vážne?“
„No, keďže som videl ako sa tváril, myslím, že mu na tebe bude záležať, a
to je hlavné, nie?“
Vtedy dnu vletela madam Pomfreyová a oboch ich vyhnala.

Harry osamel a poddal sa úvahám. Uvažoval nad udalosťami posledných dní a
musel sám sebe priznať, že mu terajšia situácia nie je nepríjemná, práve
naopak. Keď Voldemort povedal, že je Snape jeho otec, mal pocit, že
stráca pôdu pod nohami. V tej chvíli skutočne veril, že zomrie. A potom,
keď počul Dumbledora ako bezcitne sa k tomu všetkému postavil..... v tej
chvíli sa mu opäť zrútil svet. Celú noc nemohol zaspať a hlavou mu
krúžili zúfalé myšlienky. A nadránom pred sebou uvidel Snapovu tvár, keď
ho začal mučiť a vtedy si uvedomil, že by v tom nemusel byť sám. Zišli mu
na um Hermionine slová: „Bol nahnevaný, zúfalý a ublížený. Ranilo ho to,
čo mu Dumbledore nepovedal a hnevalo ho, že mu to nepovedal.“
A vtedy sa rozhodol, čo urobí. Teraz to neľutoval. Keby obaja zabudli na
minulosť....mohlo by z toho niečo vyjsť a to sa Harrymu veľmi pozdávalo.

Dumbledore zatiaľ chystal poradu rádu. Rozoslal všetkým oznámenie a potom
požiadal Minervu, aby šla pre Severusa a priviedla ho. Potom sa krbom
preniesol na Grimmlaudovo námestie. Počas nasledujúcich minút sa kuchyňa
starého domu začala napĺňať. Všetci sa pousádzali okolo stolu a posledný
vošli Severus s Minervou.
„Výborne, sme všetci. V prvom rade vás všetkých vítam a mám pre vás jednu
dosť potešujúcu správu.“
„Je pravda, že Harryho uniesli?“ nevydržal Lupin a nervózne ho sledoval.
„Áno, ale Severusovi sa podarilo ho odtiaľ dostať, bohužiaľ, prišiel tak
o svoje krytie,“ odvetil Dumbledore.
„A je v poriadku?“ spýtal sa Lupin.
„Poppy ho dáva dokopy, pár dní a bude v poriadku. Takže, Severus síce
prišiel o svoje krytie, ale pri úteku zbúral značnú časť Voldemortovho
hradu. Chytili sme jedného mladého smrťožrúta a od neho vieme, že pod
sutinami zomreli asi traja až štyria a následne, keď sa vyhrabal
Voldemort, zabil ďalších desiatich. Aj keď neviem presne ako a či je
zranený, v afekte zabil toľko svojich, že je dostatočne oslabený.“
„Zaútočíme?“ spýtal sa Moody.
„Bohužiaľ, Alastor, stiahol sa a my nevieme kam.“
„Hmmm... ale keďže je náš „špión“ odhalený, čo tu ešte chce? Nemá čím byť
užitočný,“ sarkasticky poznamenal Moody.
„Alastor!“ okamžite ho zahriakol Dumbledore.
Snape to nekomentoval, venoval obom jeden pohrdlivý pohľad a potom ich
ignoroval.
„Myslím, že po poslednom neúspešnom pokuse dostať Harryho bude ešte
intenzívnejšie usilovať o jeho život,“ do ticha poznamenal Kingsley.
„Určite, bude potrebné ho viac chrániť. Myslím, že by sme mohli rozložiť
hliadky v Rokville,“ odvetil Dumbledore.
Nemáte nejaké informácie, čo chystá?“ spýtala sa Tonksová.
„Bohužiaľ, po Severusovom prezradení....“ odvetil ľútostivo.
„Opäť si to zbabral, Snape!“ odfrkol si Moody.
„Och, nebojte sa, keď pôjde o váš krk, budem sa veľmi usilovať,“ pokojne
odvetil Severus a ani na neho nepozrel.
„To by stačilo!“ tíšil ich Dumbledore, „Severus odtiaľ dostal Harryho. To
je podstatné.“
„Iste, posledná šanca pomiešať karty,“ zafrflal Moody nakoniec.
„Keď ich pomiešam nabudúce, nebude sa vám to páčiť,“ pousmial sa Severus
a pohodlne sa oprel do kresla.
„No tak! Stačilo!“ rázne zasiahol Dumbledore a oboch si nahnevane
premeral, „Nebudete sa tu hádať ako malé deti!“
Severusov výraz bol absolútne nepreniknuteľný a nečitateľný, zato Moody
bol červený od zlosti.
Dumbledore ešte rozdelil úlohy a potom sa rozvinula diskusia. Snape po
niekoľkých minútach odišiel.
„Albus, vy ste sa pohádali?“ potichu sa ho spýtala Minerva.
„Nebojte sa, Minerva, je len nahnevaný, že prezradil svoje krytie. Nič
viac,“ uistil ju riaditeľ a pustil sa do debaty s Kingsleym a Tonksovou.

Severus sa vrátil do svojich komnát, ale v noci, keď už všetko spalo sa
potichu vytratil a zamieril na ošetrovňu. Vkĺzol dnu ako duch a prisadol
si k Harrymu na posteľ. Chlapec spal nepokojne. Hádzal sa zo strany na
stranu a ticho vzdychal. Opatrne ho chytil za plecia a pritlačil k
posteli, aby sa nehádzal. Zamrvil sa, otvoril oči a stuhol. Severus z
neho zacítil neistotu a strach. Rýchlo mu priložil prst na ústa a potichu
zašepkal:
„To som ja, neboj sa.“
„Ach... zľakol som sa. Stalo sa niečo?“ spýtal sa chrapľavo.
„Bola porada rádu a Dumbledore rozhodol, že dostaneš zvýšenú ochranu.
Myslel som si, že by si to mal vedieť,“ vysvetlil a sám seba sa pokúšal
presvedčiť o pravdivosti toho výroku.
„Och a čo ešte hovoril?“ vyzvedal.
„Potom, čo sme ušli Voldemort zabil asi desať smrťožrútov, takže je teraz
dosť oslabený. Bohužiaľ nikto nevie čo bude ďalej.“
„On? Svojich?“ spýtal sa šokovane.
„Iste. Na kom inom si má vylievať zlosť?“
„Och... ja... nikdy by mi to nezišlo na um. To sa tam bežne dialo?“ pýtal
sa váhavo.
„To ťa nemusí zaujímať,“ povedal chladne.
Harry zahanbene sklonil hlavu.
„Nepýtaj sa na niečo, na čo nechceš poznať odpoveď,“ povedal a zdvihol mu
bradu, aby sa mu díval do očí.
„Dobre,“ podvolil sa Harry.
„Mal by si spať. Dobrú noc.“
„Aj vám,“ odvetil a o pár minút upadol opäť do osídiel spánku.
Snape ešte chvíľu stál v tieni závesu, až kým nezačul jeho pravidelný
dych. Potom sa vytratil tak rýchlo ako prišiel.

Počas týždňa si žiaci všimli Harryho neprítomnosť na hodinách, zvlášť
jeho spolubývajúci, ale Hermiona s Ronom si vymysleli historku o tom, ako
ho v lese napadol hypogrif a teraz leží na ošetrovni. Potom už nikto
nevyzvedal, len Ginny si vyžiadala úplnú verziu. Povedali jej teda
všetko, až na Harryho priznanie, že to všetko fingoval.

Keďže to bol posledný týždeň pred Vianocami, Harry sa už z ošetrovne
nedostal. Poppy ho pustila až keď sa hrad vyprázdnil. Tento rok však na
hrade zostal jediný študent. Hermiona musela ísť domov, pretože sa jej
rodičia chystali stráviť s ňou Vianoce v Amerike a Ron s Ginny šli domov,
pretože si to ich matka žiadala. Volala aj Harryho, ale Dumbledore ju
prehovoril, aby ho nechala na hrade. A Harrymu to vyhovovalo. Takto mal
celý hrad sám pre seba. V noci sa mohol túlať a dúfať, že narazí na
svojho profesora. Cez deň mohol byť kdekoľvek a robiť čokoľvek.
Všetky stoly zmizli a Dumbledore dal prestrieť jeden malý stolík. Tento
rok preriedil aj učiteľov. Na hrade zostali iba traja: Dumbledore,
McGonagallová a Snape. Aby nemuseli sedieť vo veľkej sieni, dal riaditeľ
prestrieť v riaditeľni.
Keď Harry dostal odkaz, prekvapene sa naň díval, no pár minút pred
večerou vyrazil k príšere.

Kráčal prázdnymi chodbami so sklonenou hlavou a premýšľal. Odrazu pred
sebou zaregistroval pohyb, ale kým stihol zabrzdiť, vrazil do svojho otca.
„Och, pardon, nevšimol som si vás,“ ospravedlnil sa.
„V poriadku, tiež som bol zamyslený,“ priznal.
„Prečo robí večeru v riaditeľni? Neviete náhodou?“
„Pretože je nás na hrade len päť. Teda ak rátam aj starú Trelawneyovú.
Inak sme tu reálne len štyria a vo veľkej sieni „by sme sa stratili“ ako
som dostal na lístočku.“
„Hmmm... mne napísal „na navodenie rodinnej atmosféry Vianoc“. Tak
neviem.“
„Zjavne naivne predpokladá, že sa na neho už nehnevám,“ odfrkol si.
„Ale teoreticky sú to naše prvé oficiálne Vianoce,“ nadhodil Harry
nesmelo.
„Nuž, toto vysvetlenie je mi rozhodne sympatickejšie, už len sa zbaviť
tých dvoch,“ povedal a Harry sa usmial.
„Čo robíš po večeri?“ spýtal sa ho odrazu profesor.
„Neviem, asi budem sedieť v klubovni a niečo čítať,“ odvetil.
„Ak by si nechcel len čítať, mohol by si zísť dolu,“ navrhol a vyzeral
nejak napäto.
Harry sa na neho neveriacky pozrel a po niekoľkých sekundách ticha, ktoré
Severusovi pripadali ako hodina mu zasvietili oči a povedal: „Ak by vám
to neprekážalo...“
„Nie, neprekážalo,“ uistil ho a zastal.
Harry sa na neho nechápavo pozrel.
„Choď, prídem o chvíľu. Nemôžem predsa prísť načas,“ vysvetlil a postrčil
ho do chodby vedúcej k riaditeľni.

Harry podišiel až k príšere, ktorá dnes nestrážila vchod, priechod bol
otvorený. Postavil sa na schody a nechal sa vyniesť hore. Pred dverami sa
párkrát nadýchol, skryl svoje nadšenie a vošiel dnu. Riaditeľňa bola
zmenená. Už jej nedominoval pracovný stôl, ten bol odsunutý nabok a
všetky prístroje, jemne bzučiace v tichu, ležali poukladané pri stenách.
V strede bol kruhový stôl prestretý pre štyri osoby. V strede bol
svietnik zo štyrmi vysokými sviecami natočený tak, aby bola pred každým
tanierom jedna svieca.
„Aaa, Harry, vitaj. Poď si k nám sadnúť,“ milo sa usmial Dumbledore.
„Dobrý večer pani profesorka, pán profesor,“ odvetil Harry.
„Dobrý večer, pán Potter,“ usmiala sa profesorka.
„Harry, nestretol si náhodou po ceste profesora Snape? Asi niekde
zablúdil,“ spýtal sa riaditeľ.
„Našťastie nie,“ odvetil Harry a profesorka sa na neho zamračila.
„Harry..“ káravo ho upozornil Dumbledore.
Harry si sadol vedľa riaditeľa, oproti profesorke. Aj keď by teraz radšej
privítal dlhý a prázdny stôl, vedel, že keby si sadol oproti
Dumbledorovi, Snapovi by sa to nepáčilo. Dumbledore ho však zastavil.
„Harry, buď taký dobrý, sadni si vedľa,“ požiadal ho.
„Iste,“ povedal a v duchu si pomyslel, že Dumbledore sa zahráva s ohňom.
Usadil sa a dvere do riaditeľne sa otvorili.
„Och, Severus, tak si trafil,“ milo sa usmial riaditeľ.
Snape si bez slova sadol vedľa Dumbledora a pozrel sa na profesorku.
„Dobrý večer, Minerva.“
Dumbledore to nijak nekomentoval, len zatlieskal a odnikiaľ sa zjavili
dvaja škriatkovia nesúci polievku. Harry mal čo robiť, aby sa nesmial.
Minerva sa zamračila na oboch mužov a iba odzdravila.
„Harry, čo robíš celé dni?“ začal riaditeľ konverzáciu, keď začali jesť.
„Učím sa alebo si čítam,“ odvetil.
„Učiť sa? Veď sú prázdniny.“
Harry sa len váhavo usmial a ďalej jedol.
Kým servírovali hlavný chod, pokúšala sa konverzovať aj profesorka, ale
nakoniec to skončilo pri dialógu s Dumbledorom.
Dumbledore sa opäť ozval až keď už dojedali hlavný chod.
„Severus, a ty čo robíš?“
„Premýšľam nad priemerným vekom priemerných čarodejníkov,“ odvetil
chladne.
„Skutočne? A na čo zaujímavé si prišiel?“
„Že ešte pár rokov a začnete zdvíhať štatistiky.“
„Och, tak nad tým som ešte nepremýšľal,“ poznamenal veselo.
„Nuž, len či sa toho dožijete... žijeme predsa v tak nebezpečnej dobe....
a život je ako sviečka vo vetre,“ slabo fúkol a Dumbledorova sviečka
zhasla. Potom sa na neho krátko pozrel a v jeho očiach bol výraz pantera
sledujúceho korisť.
„Ale sviečku môžeš pred vetrom predsa ľahko ochrániť. Stačí keď ju
ukryješ za niečo pevné,“ úsmev mu z tváre neschádzal.
Snape sa prudko nadýchol a zovrel čeľusť. Harry pomaly presunul nohu pod
stolom a dotkol sa tej jeho. Upokojil sa a venoval riaditeľovi pohŕdavý
pohľad.
„Ospravedlňte ma, Minerva,“ povedal, vstal od stola a odišiel.
„Deje sa niečo, pane?“ nevinne sa spýtal Harry.
„Ale čoby. Severus len nemá rád Vianoce, vždy je nahnevaný, že ho volám
na večeru,“ zasmial sa.