Na druhý deň okolo obeda Harry zamieril do podzemia a dúfal, že Snape tam už bude. Jeho prianie sa však nesplnilo. Sadol si teda do kresla a čakal. Prišiel až poobede a bol celý od snehu. „Dobrý deň,“ pozdravil. „Ahoj, nečakal som ťa tu.“ „Mám odísť?“ „To som nepovedal. Neprekáža mi to, len ma to prekvapilo.“ „Vonku asi sneží,“ povedal prvú vec, ktorá mu zišla na um. Muž sa zasmial a keď si z plášťa striasal sneh, poznamenal: „Asi. Aj keď snežením by som to nenazval, skôr poriadnou metelicou. Nevidno ani na krok.“ „Prečo ste nezostali v Rokville?“ spýtal sa Harry starostlivo. „Pretože keď som z Rokvillu odchádzal, ešte nesnežilo.“ „A ako bolo v Rokville?“ Preletelo mu hlavou, že sa konečne dostal k tomu, prečo tu tak dlho sedel a potom odvetil: „A ako by tam malo byť?“ „Neviem, vlkodlaci sú v poriadku?“ „Áno, deň - dva a budú úplne v poriadku.“ „Takže to nebolo nič vážne?“ „Máš výčitky svedomia?“ Harry prekvapene zamrkal, no veľmi rýchlo usúdil, že to bude dobrá zámienka a zahanbene sklopil oči. „Už to vyhoď z hlavy. Nič tak hrozné sa im nestalo. Lupin vyzeral horšie, keď býval zavretý... kým nepil elixír. Pár škrabancov ešte nikoho nezabilo a ak ti to pomôže, žiadny z nich z toho nemá traumu. Jeden poznamenal, že do učebnice obrany proti čiernej mágii by sa mal pridať ďalší rozpoznávací znak vlkodlaka... 4 rovnobežné jazvy cez tvár.“ Harry sa na neho trochu nechápavo díval. „Podarilo sa mi tak zasiahnuť každého. Momentálne majú všetci vlkodlaci v okolí štyri jazvy krížom cez tvár. Cora poznamenala, že je to lepšie ako registrácia vlkodlakov. Náramne sa na tom bavila,“ vysvetlil trochu podráždene. Harry vyprskol smiechom. „Sa nesmej, keď sme sa vracali navrhla mi, aby som behával každý spln, že za pár mesiacov budú označení všetci v Británii,“ zavrčal. „Išla s vami aj späť?“ spýtal sa čo najnenápadnejšie. „Nie, len sme sa zastavili na obed u Troch metiel. Tam som sa zdržal,“ vysvetlil a postavil na oheň kanvičku s kávou. Keďže bol otočený chrbtom, nevšimol si Harryho podozrivý úsmev. „Čo plánuješ robiť?“ „Neviem. Chcete s niečím pomôcť?“ „Idem robiť protivlkodlačí elixír.“ „Pre Coru?“ „Prečo ťa tak strašne zaujíma?“ spýtal sa podozrievavo a premeral si ho skúmavým pohľadom. „Nezaujíma, len som sa spýtal,“ zahováral rýchlo, zapol si habit a pristúpil k laboratóriu, „môžem vám pomôcť?“ „Samozrejme,“ odvetil, poslednýkrát si ho premeral, ale nakoniec otvoril dvere a vošiel do laboratória. Pracovali na poslednej fáze, keď si Snape všimol koľko je hodín. „Harry, mal by si sa vrátiť. O chvíľu prídu žiaci,“ upozornil ho. „To už je toľko hodín?“ prekvapene sa pozrel Harry. „Vlak už asi dorazil do Rokvillu.“ „Tak to už pôjdem,“ zamrmlal, utrel si ruky a spýtal sa: „prídete na večeru?“ „Myslím, že nie. Ešte toto dokončím a Dumbledore na večer chystá poradu Rádu.“ „Niečo sa deje?“ „Nie, práve že je nejaké podozrivé ticho, ale aj tak. Neboj sa, keby sa niečo dialo, dám ti vedieť.“ „Ďakujem,“ pousmial sa Harry a odišiel. Potichu prešiel podzemím a na vrchole schodov sa poobzeral, či vo vstupnej hale niekto nie je. Bola prázdna, tak rýchlo vošiel dnu a zamieril k vchodovým dverám. Pootvoril ich, no hneď ich aj zabuchol, vonku skutočne zúrila poriadna chumelica. S rozpakmi sa díval na kôpku snehu, ktorú dnu nafúkal vietor a nechal ju zmiznúť, aby ju nezbadal Filch. „Harry, rád ťa vidím.“ Na schodoch sa zjavil Dumbledore. „Dobrý podvečer, profesor,“ pousmial sa Harry. „Celé prázdniny som ťa nevidel, zabavil si sa?“ „Áno, pane. Ďakujem, že ste Remusovi umožnili prísť. Výborne sme sa bavili.“ „To som rád. Čakáš na spolužiakov? Myslím, že tak skoro neprídu. Vlak má vďaka tej pohrome vonku meškanie. Pred chvíľou som hovoril s rušňovodičom,“ oznámil mu. „Skutočne? Tak to si ešte asi počkám.“ „Určite. Ale myslím, že do hodiny by tu mali byť. Mimochodom, nestretol si profesora Snape? Chcel som s ním niečo prebrať, no mám pocit, akoby ani na hrade nebol.“ „Nie, nestretol. Odvtedy ako prišiel Remus som ho nezazrel,“ odvetil. „Skúsim ho nájsť. Možno bude u seba.“ „Pane? Je všetko v poriadku? Myslím medzi vami a Snapom.“ „Profesorom Snapom, Harry. Iste, prečo by nemalo byť?“ milo sa spýtal riaditeľ a röntgenoval ho pohľadom. „No, ja len, že sa k vám Sna... profesor Snape správal dosť.... divne...“ objasnil váhavo a zvedavo čakal, čo mu odpovie. „Och, to si nevšímaj, Severusovi občas niečo sadne na nos. Myslím, že na neho padla kríza stredného veku, ako to nazývajú muklovia,“ povedal veselo. Harry sa na neho nedôverčivo díval. „To vieš Harry, všetci starneme a aj keď 36 nie je práve vysoký vek,“ vysvetlil a nezbedne na neho žmurkol. „No ale kríza stredného veku by mala byť až po 40tke,“ namietol Harry. „Skutočne? Tak to asi Severusovi nikto nepovedal.“ „A má len 36? Myslel som si, že je starší,“ poznamenal nevinne. „Ešte nie, až o pár dní,“ odvetil, pričom si nevšimol jeho záujem. Hlavné dvere sa otvorili a s kopou snehu dnu začali prúdiť žiaci a profesori. Tým sa ich rozhovor skončil. Harry sa postavil nakraj a vyzeral Rona s Hermionou. K Dumbledorovi sa onedlho pridala profesorka McGonagallová a premrznutých študentov posielali do veľkej siene. Onedlho sa v dave objavili aj dvaja chrabromilčania, ktorých tak napäto vyzeral. Zakýval im a počkal, kým prídu k nemu. „Harry!“ vyhŕkla Hermiona a vrhla sa mu okolo krku. „Ako sa máš, kamarát?“ spýtal sa Ron a pozorne si ho prezeral. „Skvele, musím s vami niečo prebrať,“ odvetil Harry a oboch viedol do veľkej siene. „Si už v poriadku?“ spýtala sa Hermiona starostlivo. „Jasne, čo by mi ... aha... celkom som zabudol.... hej, som v poriadku,“ spamätal sa zrazu a usmial sa. „Zabudol?“ nechápal Ron. „Hej, hneď pochopíte prečo, len čo budeme osamote,“ povedal tajomne a usadili sa za stôl. Väčšina spolužiakov Harryho zdravila a pýtali sa ho na zdravie. Harrymu chvíľu trvalo, kým si spomenul na historku, ktorú vymysleli pre hrad. Na všetkých sa len usmial a prikývol. Počas celej večere ich Harry nechal rozprávať, čo robili cez prázdniny a nervózne čakal, kedy ich Dumbledore rozpustí. Ako Snape povedal, neukázal sa a Hermiona si to hneď aj všimla. „Harry, ide o....“ a nenápadne kývla smerom k učiteľskému stolu. „Aj,“ prikývol. „A kde je?“ pridal sa Ron. „Niečo robí.“ „Niekde ďaleko?“ vyzvedala Hermiona. „U seba.“ Obaja sa na neho zvedavo pozreli a taktiež netrpezlivo čakali na koniec večere. Po takmer hodine sa ich prianie stalo skutočnosťou. Všetci študenti sa unavene plazili do klubovní a Harry s Ronom a Hermionou sa nenápadne vytratili do jednej z nepoužívaných učební. „Tak a teraz nám všetko vyklop,“ povedal Ron, len čo sa za ním zavreli dvere. Harry sa spokojne uškrnul a najskôr začaroval miestnosť proti odpočúvanie, prezrel Záškodnícku mapu a až potom sa usadil na lavicu vedľa svojich priateľov. „Niekoho som stretol.“ „Dievča?“ spýtala sa Hermiona. „Fíha, ty si nezaháľal,“ uškrnul sa Ron. „Nie dievča, ale ženu a nie pre mňa, ale pre otca,“ vyviedol ich z omylu. „Pre otca?“ spýtala sa Hermiona. „Odkedy mu hovoríš otec?“ prekvapene poznamenal Ron. Harry sa na neho zarazene pozrel. „Neviem, asi mi to nejak ušlo,“ odvetil váhavo. „Takže teraz okamžite začneš rozprávať, čo sa tu cez prázdniny stalo,“ uškrnul sa Ron a mrkol na Hermionu. „V podstate nič zaujímavé,“ zhodnotil Harry a nervózne sa na nich díval. „Ale no tak, Snapovi hovoríš otec, tak sa tu muselo niečo stať!“ odfrkol si Ron. „Nehovorím, len mi to nejak...“ bránil sa. „Harry, ale on to nemyslel v zlom. Nás to teší, len nás zaujíma, čo tomu predchádzalo. Aj keď ho tak voláš len sám pred sebou,“ vysvetlila Hermiona. „Fakt, kamarát, nemyslel som to zle, som zvedavý, teda ak si stále ochotný nám to povedať,“ pridal sa Ron. „Aha, no tak dobre. Tá žena, Cora, chcel by som ju dať dokopy so Snapom, pomohli by ste mi?“ „Chceš robiť Snapovi dohadzovača?“ spýtal sa Ron. „Nooo, tak by som to práve nenazval...“ bránil sa Harry. „Ak sa to dozvie, zabije nás... ale zatiaľ nemám nič proti,“ dodal a uškrnul sa. „Kto to je? Odkiaľ ju poznáš a prečo si myslíš, že by to malo nádej?“ vyzvedala Hermiona. „Neviem, mal som z nej taký dojem, stále sa na neho usmievala...“ „A kto to je? Odkiaľ ju poznáš?“ „Je z Rokvillu alebo teda z okolia a je vlkodlak. Prišla spolu s ostatnými, aby ich Snape ošetril.“ „Ostatnými? A prečo ich Snape ošetroval?“ nechápal Ron. „Vlkodlakmi. Lebo ich v noci napadol...“ „Kto?“ „Snape...“ „Prepána... preto nebol na večeri, lieči sa?“ s obavami skonštatovala Hermiona. „Nie, je v poriadku, nie je zranený...“ vysvetlil Harry. „Takže je vlkodlak?“ potichu povedal Ron. „NIE! Veď vravím, že je v poriadku!“ hneval sa Harry. „Veď si povedal, že ho napadli vlkodlaci!“ „Nie oni jeho, on ich...“ „Snape napadol vlkodlakov?! A prežil?!“ vypúlil oči Ron. „Hej, lebo je animágus. Bránil mňa.. pôvodne totiž napadli mňa...“ „TEBA NAPADLI VLKODLACI??!!!!“ zvreskla Hermiona. „SNAPE JE ANIMÁGUS?!“ (Ron) „Necháte ma aspoň niečo DOHOVORIŤ!!!!!“ zavrčal Harry a nahnevane ich preletel pohľadom. „Teraz už vrčíš ako Snape,“ poznamenal Ron, za čo si od Harryho vyslúžil veľmi nepríjemný pohľad. „Dobre, tak hovor, ale pekne po poriadku,“ tíšila ich Hermiona. Harry ich ešte naposledy premeral nahnevaným pohľadom a potom začal: „Ale nechajte ma dohovoriť, a až potom sa pýtajte, hej?“ „Jasne, len už začni, lebo tu aj zostarneme!“ Začal Vianocami, pár vetami opísal slávnostnú večeru, ktorá neskončila práve slávne, potom spomenul ako strávil pár dní u Snapa, Remusov príchod, zaváhal a nakoniec spomenul aj svojho nového patrona. Obaja na neho prekvapene hľadeli, ale ako sľúbili, boli ticho. Keď sa dostal k svojmu neuváženému nápadu s výletom do Zakázaného lesa, Hermiona to takmer nevydržala. „Hermiona, už mi vynadal Remus a aj Snape, vážne ma chceš prerušiť?“ spýtal sa Harry. „Pokračuj,“ povedala rezignovane. Keď skončil, chvíľku bolo absolútne ticho a potom sa ozval Ron: „A na čo sa premieňa?“ Harry mávol prútikom, zašepkal tichú formulku a v miestnosti sa zjavil jeho patronus. „Waw! Už sa nečudujem, že to prežil...“ vydýchol Ron obdivne. „Presne takto vyzerá?“ spýtala sa Hermiona a zjavne úporne premýšľala. „Áno, len je celý čierny.“ „Ako inak,“ neodpustil si Ron. „Harry, vieš čo to znamená?“ spýtala sa ho váhavo. „Áno, hovorili sme o tom.“ „Čo, čo znamená?“ nechápal Ron. „To, že sa jeho patronus zmenil...“ začala Hermiona, ale nevedela ako pokračovať. „Vysvetlil mi to na Tonksovej,“ zapojil sa Harry. „Čo je s Tonksovou?“ „Tiež sa jej zmenil patronus. Je vlkodlak... ako Remus.“ „Prečo sa Tonksovej patronus zmenil na Lupina?“ nechápal Ron. „Asi preto, že je do neho zamilovaná!“ netrpezlivo odsekla Hermiona. „Ty si zamilovaný do Snapa?!!“ „RONALD! Je to jeho otec!“ vykríkla Hermiona naštvane a tresla ho taškou po hlave. „AU! No dobre, už chápem...“ „Ale nikomu to nehovorte. Ani o patronovi, ani o Snapovi. Vieme to len ja, Remus a ot.. Snape. Och, a Cora, ale nevidela môjho patronusa.“ „Jasne, nikto sa to nedozvie,“ uistila ho Hermiona. „Vďaka.“ „Vážne ťa zniesol z toho stromu?“ spýtal sa po chvíli Ron s úškrnom. „No, hej, ale skôr by som povedal stiahol.“ „Tak to by som chcel vidieť,“ chechtal sa. „Pche! Vieš ako mi bolo?! Vidieť tak obrovské zviera s tak strašnými zubami a pazúrmi a dozvedieť sa, že to je nazúrený Snape!“ zavrčal Harry. To už Ron nevydržal a smial sa až sa celá miestnosť ozývala. Ešte aj Hermiona sa neubránila úškrnu. „Úžasne vtipné, by som vám prial to zažiť!“ hneval sa Harry, ale nakoniec sa aj on usmial. „Počuj, Harry, vravel si, že ich ošetroval... ako boli zranení?“ spýtala sa po chvíli Hermiona. „Väčšina mala poškriabanú tvár, niektorý niečo zlomené, nejaké hlbšie škrabance...“ „Pretože som na nástupišti vrazila do muža, ktorý mal poškriabanú tvár od ľavého spánku po pravé ucho.“ „Tak to mohol byť vlkodlak.... vlastne je vysoko pravdepodobné, že to je vlkodlak.“ „A vravíš, že ich bolo jedenásť?“ „Vlastne dvanásť aj s Remusom.“ „Aj on je označený?“ spýtala sa Hermiona. „Hej.“ „Chudák,“ ozval sa Ron. „Och, a ešte niečo. Takmer som zabudol. Ot... Snape, bude mať narodeniny.“ „Skutočne? Kedy?“ zvedavo sa spýtala Hermiona. „Neviem. Hovoril som s Dumbledorom, kým ste prišli a on sa preriekol, že o pár dní, ale neviem čo to znamená.“ „A určite sa preriekol?“ váhavo sa spýtala Hermiona. „Určite. Nepovedal to naschvál, proste to len spomenul. Dával som pozor,“ uistil ju Harry. „A? Chceš mu niečo dať?“ vyzvedala Hermiona. „No, keďže som Vianoce akosi nestihol, rád by som. Len neviem čo,“ priznal. „Hm, keď už sa bavíme o daroch. Čo hovoríš na tie vianočné?“ vyzvedal Ron. „Ehm, no.... viete... ja som ich ešte neotvoril,“ vyhabkal zahanbene. „Ty si ešte neotvoril vianočné darčeky???!!“ nechápal Ron. „Nie, no... Vianoce som strávil v podzemí a keď prišiel Remus, nechcel som mu vysvetľovať prečo ešte nie sú rozbalené, tak som ich strčil pod posteľ. A odvtedy som si na ne nespomenul.“ „Hrozné s tebou, čo teraz?“ odfrkol si Ron. „Ale no tak, tak si ich otvorí teraz. To predsa nie je problém,“ bránila ho Hermiona. „Mrzí ma to,“ povedal ešte Harry a odčaroval učebňu. Mlčky prešli až do klubovne, kde bolo veľmi živo. Študenti si po prázdninách vymieňali dojmy a vo všeobecnom hluku sa tí traja bez problémov prepchali do chlapčenskej spálne. Hermiona s Ronom sa usadili na Ronovej posteli a Harry vytiahol spod postele darčeky. Bol tam tradičný sveter od pani Weasleyovej, koláčiky od Hagrida, škatuľka výmyslov od Freda a Georga, rukavice od Ginny, dres Kudleyovských kanónov a kniha obranných kúziel od Hermiony. Harry sa na nich pozrel a usmial sa. „Vďaka,“ povedal len a všetci traja sa zasmiali. „A od neho tam nič nemáš?“ spýtal sa Ron. Harry sa poobzeral okolo, no nič nenašiel. „Nie, ale ani som to nečakal,“ uistil ich pokojne. Odložil si veci a vtedy do izby vošli ostatní chlapci. Hermiona sa rozlúčila a všetci šli spať.