***Sara*** Veci som nechala vo svojej izbe v domčeku a podľa pokynov išla do tej Severusovej. Tam som z truhlice vyhrabala neviditeľný plášť a strčila si ho pod habit. Na to som sa s vytiahnutým prútikom nechala preniesť k nemu prenášadlom – starým kalendárom, ktorý mi poslal. Ten pripravený prútik bol dobrý nápad. Hneď si to na mňa namierilo pol tucta zaklínadiel. „Prote nostrius!“ aspoň raz som poslúchla Sargonovu radu a použila odrážací namiesto pohlcujúceho štítu. Ale útočníci mali iba malé problémy s odklonením vlastných zaklínadiel. „Prestaňte! Zbláznili ste sa?“ zakričal Severus a zarazil druhú salvu zaklínadiel, ktorými ma prítomní chceli zraziť. „Prepáčte Snape, ale sme na nebezpečnom území, a keď sa sem niekto z čista jasna prenesie...“ začal mu odporovať nejaký čiernovlasý muž s okuliarmi. „Tak by ste mohli použiť ten svoj otrasný zrak a všimnúť si, že je to mladé dievča! Upozornil som vás, že sem zavolám svoju žiačku, Potter!“ kričal Severus. Keďže to už vyzeralo bezpečne, mohla som sa pokojne poobzerať. Nachádzala som sa v tmavej miestnosti s ďalšími ľuďmi, ktorí s obavou počúvali hádku. Predpokladala som, že sú to aurori. Jeden z nich však ignoroval Severusove výčitky a podišiel ku mne bližšie, aby si ma prezrel. Na počudovanie väčšiny, aspoň to tak vyzeralo, Severus sa obrátil od Pottera ku mne a kývol mi. Prešli sme do vedľajšej miestnosti, kde bolo tiež viac ľudí ako je normálne. Zaviedol ma do najtmavšieho kúta. Tam na stoličke sedelo schúlené čiernovlasé dievčatko. Severus si k nej čupol a na svoje pomery sa široko usmial: „Vidíš, už som späť, ako som ti povedal.“ Prikývla. „Chcem ti predstaviť niekoho, komu dôverujem dostatočne na to, aby som ťa jej zveril.“ Prekvapene som sa pozrela na nezvyčajnú dvojicu. V živote by som nepovedala, že Severus vie byť k malému dieťaťu taký milý. Dieťa sa však netvárilo pokojnejšie. Asi samo nevidelo dôvod, prečo by mi malo dôverovať. „Niečo ti prezradím,“ naklonil sa tesne k nej, „vieš prečo s ňou budeš určite v bezpečí rovnako, akoby si bola so mnou?“ Zavrtela hlavou. „Pretože je to moja vnučka,“ pošepol jej tak, že som to takmer nezachytila. Klamstvo to však bolo účinné, pretože sa mi hneď zazdalo, že hnedé oči mala uvoľnenejšie. Potom sa otočil ku mne: „Zoberieš ju na hrad. Nech ju prezrie madam Pomfreyová... Ak by tam pre niečo musela ostať, zostaň s ňou. Otázky si nechaj na neskôr.“ Prikývla som. Severus mávol prútikom a kalendár v mojej ruke zase zažiaril modrým svetlom. Malá váhavo skĺzla zo stoličky a chytila sa ma za ruku. Čupla som si k nej a pevnejšie ju objala: „Chyť sa kalendára.“ Poslúchla a Severus nás poslal do hradu. Neudržala som rovnováhu, ale to ma netrápilo. Rýchlo som vstala a dieťa, ktoré tiež bolo na zemi, zobrala na ruky. „Pôjdeme za jednou milou tetou. Je tu na hrade ošetrujúca sestrička a je naozaj skvelá. Ja som v jej starostlivosti bola neraz,“ niesla som ju do Nemocničného krídla. Bola tenučká a ľahká ako pierko. „Koľko máš rokov?“ „Päť. A ty?“ spýtala sa. Zjavne sa cítila dobre, keď sa už osmelila aj na otázku. „Devätnásť. A prezradíš mi aj ako sa voláš?“ „Stephanie.“ „Krásne meno. Ja som Sara. A toto tu sú chodby Rokfortu. Je to jedna z najlepších čarodejníckych škôl a budem tu od tohoto roku učiť. Severus je tu riaditeľom. Vieš, že sa tak volá ten čiernovlasý pán celý v čiernom, však?“ „Povedal mi to,“ prikývla. Zaklopala som na dvere madam Pomfreyovej. Otvorila takmer hneď. „Dobrý deň. Posiela ma za vami Severus.“ „O čo ide?“ spýtala sa a usmiala na malú na mojich rukách. „Chce si byť istý, že je zdravotne v poriadku.“ „Poďte!“ ustúpila od dverí a vošli sme do jednej z izieb. Mala som pocit, že Stephanie bude zase nervózna, tak som ju trochu pošteklila. Zasmiala sa. Madam kývla k posteli, kde som malú položila a sadla si vedľa nej držiac ju za ruku. „Tak sa na to pozrime,“ madam jej položila ruku na čelo, na čo sa však strhla. „Vieš čo? Skontrolujeme aj zdravotný stav Sary, dobre? Všetko, čo budem chcieť urobiť tebe, ukážem najprv na tvojej spoločníčke.“ A tak začala. Na počudovanie, keď Stephanie všetko najprv videla, nechala sa jednoduchšie skontrolovať. Ja som síce zdravotnou prehliadkou tiež nebola nadšená, ale bez reptania som poslúchala a nedala na sebe nič znať. Keď sestrička skončila, videli sme, že je Stephanie už dosť unavená. „Necháme ju tu, nech sa vyspí,“ rozhodla Poppy. Neostávalo mi než prikývnuť. Uložili sme ju a ja som si sadla vedľa postele. Severus sa ukázal asi o dve hodiny. Počula som jeho príchod a tak som sa vzdialila od postele a prešla k dverám. Už pri ňom bola madam Pomfreyová. „Skontrolovali ste ju?“ spýtal sa jej ticho, keď ho upozornila, že sme ju nechali spať. „Áno, obe sú na tom úplne v poriadku,“ prikývla. „Obe?“ nepochopil. „Nebola nadšená tým, že ju mám prehliadnuť. Tak som pred ňou skontrolovala aj Sarin zdravotný stav,“ pousmiala sa stará žena. „Ach tak. Dobre.“ „Ale na malé dieťa je príliš utiahnutá,“ dodala. „Pochopiteľne,“ prikývol, „za daných okolností je ešte vo veľmi dobrom stave.“ „Za daných okolností?“ vyzvedala Poppy. „Našli sme ju v skrýši Malfoya. Najskôr vyvraždil celú rodinu okrem nej. Ale netušíme prečo jej neublížil a treba to vyšetriť. Je to podozrivé. Ale nechcel som to nechať na aurorov, sú každým rokom necitlivejší a neschopnejší.“ „Snáď preháňate, Severus.“ „Nepreháňam. Keď sme ju našli, McFry navrhol, aby sme ju zviazali a tak vypočúvali.“ „To hádam nie!“ „Ten mladý hlupák v ministerstve postupuje príliš rýchlo. A vôbec sa mi to nepáči. Ja by som niekoho takého na svojom oddelení nestrpel. Grissom však má stále nedostatok ľudí a je nútený prijať aj takých. Kým ich McFry priamo neohrozí, musí tam byť.“ „Ale veď časy, keď zabili každého tretieho aurora, sú preč...“ „Teraz má mládež pocit, že to nie je dostatočné vzrušenie,“ odfrkol si znechutene. To už som nevydržala počúvať a vyšla z dverí: „A keď som sama uvažovala nad tou prácou, rázne si mi to zakázal!“ podotkla som. „Ja pôjdem,“ vyparila sa madam do svojej pracovne. Vytušila zlú atmosféru. „To je niečo iné.“ „Nemyslím!“ protirečila som mu. „Už by sme mali zobrať Stephanie preč!“ „Najprv sa musí zobudiť,“ skočila som mu do toho, „a kým budeme čakať...“ „Nechaj to tak, Sara. Nie je to téma, o ktorej s tebou chcem diskutovať.“ „A povedať mi niečo o tom, čo sa stalo?“ nadhodila som. „Počula si. Bola v Malfoyovej skrýši. Musíme zistiť, kto sú jej rodičia.“ „A Malfoy?“ „Hľadajú nejakú stopu. Ale pochybujem, že budú teraz úspešnejší. Zase sa niekam vyparil. Budem si musieť pozrieť jej spomienky, aby som zistil, čo mohol plánovať. Teraz nám neostáva iné ako počkať. Poďme do izby,“ vošiel do vedľajšej miestnosti, nasledovala som ho. „Nechcem ju nechať tu. Zoberieme ju do domčeka, nech ju mám na očiach. Nikomu o nej nehovor. Máš ten plášť?“ „Áno.“ „S ním ju prenesieme k nám. Po celý čas ju budeš mať na starosti. Mám také zlé tušenie. Sara...“ stíchol a tváril sa tak nezvyčajne. Spýtavo som sa na neho pozrela: „Áno?“ „Obávam sa... Počas týchto dní asi budem často preč. Dáš na vás pozor, však?“ „V areáli hradu sme predsa v bezpečí.“ „Áno. V areáli... V bezpečí...“ Správal sa naozaj čudne. Na okno zaťukala sova. Prečítal si od nej správu. „Musím ísť. Keď sa zobudí, choďte do domu. Tam nebudete na očiach. Nebude ti vadiť, keď budete spať spoločne?“ „To je v poriadku, naozaj,“ prikývla som. Odišiel. To jeho správanie bolo také iné. S malou, pod neviditeľným plášťom, som prišla k nám. Poukazovala som jej malý domček a izbu, v ktorej budeme spolu bývať. Severus sa ukázal až večer, keď už spala. „Žiadne problémy?“ „Nie.“ „Hm... Máme pár stôp, budeme ich sledovať. Naozaj s ňou nepotrebuješ pomôcť? Mal som na mysli, či nemám zavolať Lusianu.“ „Netreba, aj keď jej prítomnosť ma poteší. Inak, uvažovala som, prečo si vlastne nedal Stephi rovno na starosť jej.“ „Nemal som na to oficiálne odôvodnenie. Je to iba učiteľka. Ale to, že som ťa pripravoval, zaváži vždy. Väčšina majstrov berie svojich učencov ako pravé ruky. Poznajú ich lepšie ako vlastné vrecká a vedia čo môžu očakávať, aké schopnosti majú... Okrem toho si aj vynikajúco vycvičená, keby ju bolo potrebné ochrániť. A predsa máš aj ten rodinný cit. V starostlivosti si určite lepšia ako hociktorí z aurorov a zároveň dosť silná. Tak som to vysvetlil aj Grissomovi a jeho zástupcovi.“ „Grissomovi?“ „Prepáč, zabudol som, že nepoznáš celé ministerstvo. Je to vedúci oddelenia aurorov a jeho zástupca je Potter. To s ním som si dnes vymenil pár pekných slov.“ „A ten starší pán? Čo tam dnes bol?“ „Najskôr Parker. Že ten ešte nešiel do dôchodku...“ „Parker? Sargonov starý priateľ?“ „Áno. Ten.“ „Aha. Asi ma Sargon musel spomínať, pretože sa na mňa tak zvláštne pozrel.“ Vtedy sme začuli plač. Vybehla som hore a začala Stephanie tíšiť. Že to bol iba zlý sen a všetko je v poriadku... Ako som ju objímala, všimla som si, že vo dverách stojí Severus. Mala som pocit, že aj v jeho očiach vidím bolesť, ale nevedela som prečo. Stephi nevedela zaspať alebo sa skôr bála, tak som si ľahla k nej. O chvíľu sme zaspali obe. Ráno som našla iba lístok od Severusa, že nevie, kedy sa vráti. Dumbledore aj Nathaniel hovorili, že keď sa Severus pustí po stope Malfoya, môže to trvať večne... Takže som sa psychicky pripravila na to, že ho tu tak skoro neuvidím a to bolo dobre. Naozaj sa neukázal. Ani neposlal sovu. Nič. ***Severus*** Sadol som si. Nathaniel zatiaľ priniesol čaj. Bola nedeľa a on bol posledný deň na tom stretnutí, ale už bol večer a mal pokoj. „Prečo si prišiel? Potrebuješ radu?“ spýtal sa. „Ani nie.“ „A čo s Malfoyom?“ „Zatiaľ žiadne výsledky.“ „Prečo si volal Saru?“ „Preto, čo sme u neho našli. Asi päťročné dievčatko. Najskôr vyvraždil celú jej rodinu. Chcel som, aby si ju zobrala na starosť, kým sa jej budem mať čas venovať a preskúmať jej myseľ. Posledné dni sme sa len naháňali za falošnými stopami. Nebol som tam od utorka, keď odtiaľto odišla.“ „A prečo si teraz tu?“ „Potreboval som oddych.“ „Aj od dievčat?“ „Hlavne od tých dvoch.“ „Mätieš ma, Severus.“ „Keď... Sme našli tú malú, spomenul som si, že som nebol pri Susan ani Sare, keď boli malé... A nejako, ja neviem, chcel som si to možno vynahradiť, netuším, bol to skrat. Hlavne preto som sa o ňu chcel postarať ja. Tá malá je milá a svojím spôsobom mi pripomína Saru v ten deň, keď zomrela Susan... Vieš, že som ju vtedy videl.“ „Dieťa v nebezpečí, chápem. Pokračuj.“ „A čo ma trápi svojím spôsobom už dlhšiu dobu... Sara sa na matku podobá každým dňom viac. Príšerne. Tak ako Susan zo mňa vo výzore nemala skoro nič, bola iba celá matka, tak aj jej dcéra... Lupinove črty sú zanedbateľné.“ „Ja som si niečo všimol.“ „Nechápeš ma. Všetkým ju pripomína... Dokonca som mal pocit, že si to všimol starý Parker. Ešteže ostatní aurori sú ku všetkému hluchí a slepí. Potter sa na ňu ani poriadne nepozrel.“ „Máš o problém menej.“ „Áno. Ale ja to vidím... A keď som v ten večer videl ju s tou malou... Chvíľu som mal pocit, že sa možno pozerám na Susan s dcérou...“ „Severus, to, že vekovo...“ „Ja viem, že Sara má iba devätnásť a Susan mala dieťa oveľa neskôr! Veď sa nedožila ani jej piatich rokov! Nestáva sa mi, že by ma tak pocity prepadávali. Preto tam teraz nechcem ísť. Mohol som sa tam zastaviť každý večer, ale akosi som to nedokázal.“ „Nič nevyriešiš tým, že sa tomu miestu budeš vyhýbať. Najlepšie by bolo, keby si čo najskôr zistil od tej malej čo potrebuješ a ak má nejakú rodinu, dať im ju. Čím skôr, tým lepšie. Pretože ak tam tá malá bude veľmi dlho, Sara by sa na ňu mohla citovo naviazať viac ako je dobré... Vieš, aké sú ženy citlivé a to hlavne tie z tvojej rodiny.“ „Ako inak...“ Predo mnou sa zjavil ďalší kúsok papiera s odkazom. „Nie, určite ďalšia falošná stopa... Musím ísť, Nathaniel.“ „Ahoj, Severus. A čo najskôr pošli to dievčatko domov.“ „Hneď ako budem mať možnosť.“ ***Sara*** Niečo ma zobudilo a teraz som žmúrila do vychádzajúceho slnka. Čo to dofrasa bolo? Pozrela som sa na malú vedľa. Pokojne spala. To len ja sa musím zobudiť už pri východe slnka, och. Zdalo sa mi, že dole niečo buchlo. Žeby sa konečne ukázal Severus? Zase niečo ticho zahrmotilo, ale zachytila som to. Čo to, do šľaka, je? Niečo sa mi na tom nepáčilo. Možno je to iba zase nejaké zviera. Kým sme tu boli so Severusom, vbehli nám sem niektorí z obyvateľov lesa vedľa už asi sedemkrát. Musím to ísť skontrolovať. Pozrela som sa na dieťa vedľa. Určite to nebolo potrebné, ale pre istotu som na ňu použila znehybňujúce a slabé uspávacie zaklínadlo. Prikryla som ju neviditeľným plášťom z nočného stolíka. Vstala som z postele a prehodila si cez nočnú košeľu župan. S pripraveným prútikom som vyšla na chodbu a opatrne schádzala po schodoch. Spoza rohu som nazrela do obývačky. Vyzerala úplne prázdna. Vošla som do nej a prešla do kuchyne. Nič som nenašla. Dvere do labáku nedotknuté, ostatné podobne. Ešte som sa pozrela do malej haly a s krútením hlavou sklopila prútik. Asi ma len Severus trochu vystrašil s tým jeho pocitom. Tiež by sa tu hnusák mohol ukázať. Ach, ja už určite nezaspím... Čo je dnes? Utorok. O viac ako týždeň začína školský rok. Som zvedavá, či sa mu uráči aspoň na uvítaciu hostinu. Nakoniec som zamierila späť do kuchyne. Prútik som položila na stôl a prešla ku kredencu. Do kanvice som naliala vodu a postavila ju na šporák. Mali sme malú roztomilú kuchynku. Na okienkach boli biele tylové záclonky. Kredenc bol drevený a naozaj pekný. Všetko sa mi tu páčilo. Vytiahla som zo skrinky nad ním zápalky a zapálila som plyn pod kanvicou. Škoda, že sa budem musieť presťahovať späť do hradu. Zvykla som si na ten život s nácvikmi, častým chodením do postele až ráno... A čo bude so Stephi? Do kýbla, Stephi, musím ju odčarovať. Otočila som sa od šporáka. „Akú krásnu spoločníčku tu mal Severus celý rok,“ predo mnou stál dosť starý muž s plavými vlasmi, niekoľkými jazvami a odporným úškrnom. Chmatla som po prútiku, ale on tým svojím mávol a už ho držal. „A teba cvičil Severus? Asi sa nesnažil. On vie, že prútik sa nesmie hocikam pohodiť.“ „Ja som ho hocikam nepohodila! Položila som ho na stôl meter odo mňa v dome, v ktorom nik cudzí nemá čo robiť a to ste rozhodne vy!“ vyprskla som. „Cudzí, ako škaredo si mi povedala,“ pokrútil hlavou a trochu sa ku mne priblížil. „Ste na pozemkoch areálu školy. Ak nechcete mať problém s riaditeľom, mali by ste ich opustiť!“ „Chceš žalovať svojmu učiteľovi? Tak dobre, urobím ti po vôli. Počkáme na neho. V obývačke, tam je pohodlnejšie a viac miesta,“ chytil ma za lakeť a s prútikom na mojom krku ma tlačil do vedľajšej miestnosti. Ešte že som Stephie znehybnila... Nemôže sa mu teraz pripliesť do cesty. Nebola som si istá jeho totožnosťou, ale určite by to Stephie neprežila. Mala som z neho veľmi zlý pocit. Ach... Posotil ma na gauč. Okamžite som sa na ňom vystrela. „Tak, tu si Severus v pokoji žil... Pekné. Povedz, ako si mu oplácala to, že ťa učil?“ po obzretí sa po miestnosti sa ku mne prudko otočil. „Ako to myslíte?“ naozaj som nechápala. „Nehrajme sa... Severus nikdy nemal rád deti, učenie ho nebavilo a aby si zobral niekoho ako učňa bez konkrétneho záujmu...“ „Čo vy môžete vedieť o tom, čo mal a nemal rád?“ spýtala som sa. „Pretože,“ podišiel úplne ku mne, zohol sa a zase mi pritisol prútik k hrdlu, „som s ním pracoval veľmi dlhú dobu. Považoval ho za rodinného priateľa. Kým sa z neho nestal zradca všetkého, čomu sme roky verili. Kým nezačal prenasledovať tých, čo mu predtým boli ako rodina a podržali ho. Vieš, maličká, kto som? Som Lucius Malfoy, posledný smrťožrút. Ale mňa Snape nedostane. Skúšal to. Neúspešne. Poistil som sa, že po ňom nič nezostane!“ „Vy? Ste neschopný ako červík!“ neodpustila som si. Dal mi facku. „Si rovnaká ako tá malá suka pred tebou. Dokonca sa na ňu podobáš, hrozné. A rovnako drzá hlupaňa, ktorá nevie, kedy má byť ticho a pokloniť sa silnejšiemu! Ani nevieš aké potešenie mi spôsobilo ju zabiť. Metala sa ako ďas, niečo kričala. Netuším čo, nebolo to v angličtine. Možno kričala nejaké vyznanie Sevíkovi, ktorý sa na to iba bezmocne pozeral,“ kývol plecami. Pred očami mi prebehla scéna... Videla som tú ženu, bránila sa v jeho zovretí. Kričala. Ale ja som jej rozumela. Chcela, aby som odišla, utiekla, preč. Potom to zelené svetlo, zdrapnutie... Zdvihla som oči a videla Severusa. Zatriasla som hlavou. „Trpel. A rovnako bude trpieť, keď budem mučiť teba. Bude to vidieť a nič nebude môcť urobiť. Potom ťa zabijem. Po tebe zabijem jeho... Krásna predstava.“ „Presne, predstava. Nereálna,“ zavrčala som. Tá spomienka, ktorá zmizla tak rýchlo ako sa objavila, ma nejako rozzúrila. Zvažovala som, že skúsim niečo z toho, čo ma učil Sargon. Ale keď to bolo tak dávno. Severus totiž nepripisoval veľký význam bojovým umeniam. ***Severus*** „Ďalšia falošná stopa!“ zúril som a prechádzal sa hore dole po Grissomovej kancelárií. „Akoby nás vodil za nos,“ súhlasil vedúci. „O niečo mu musí ísť,“ prikývol Potter. Tiež ho štvalo, že je Malfoy ešte na slobode. Zabil Grangerovú. Zabil Susan. Zabil veľa ľudí. A stále sme ho nedostali. „Idem späť na Rokfort. Možno zistím niečo od tej malej,“ rozhodol som sa. „Ešte ste s ňou nehovorili?“ „Nemal som čas ani energiu. Ale po tomto poslednom...“ krútil som hlavou. „Malfoy niečo chystá. Podobne sa správal, aj keď zabil Hermionu. Musí niekoho chcieť vyradiť,“ Potter sa mračil. „Zopakujte to,“ pozrel som sa na neho. „Čo? Že sa správal podobne? To ste si nevšimli?“ „Vtedy bol Severus na severe Anglicka. Naháňal... zdá sa mi, že mladého Malfoya a Lestranga,“ upozornil ho Grissom. Pochopil som celú túto hru. „Čo sa deje, Snape?“ spýtal sa ma Grissom. „Koho môže chcieť vyradiť? Jedného z nás troch. Najskôr mňa... A Sara je teraz sama v domčeku aj s tou malou!“ „Myslíte si...?“ Ale to som už vyšiel z jeho pracovne a ponáhľal sa do zóny, odkiaľ sa dá premiestňovať. Prešiel som pred brány Rokfortu a ďalej ako sokol letel celým údolím. Vyrazil som dvere a vtrhol dnu. „Vítame ťa, Severus!“ zasmial sa Malfoy. Držal pred sebou Saru s prútikom pri jej krku. Ale to sme už na seba mierili kliatbami a obaja ich odrazili. „Ohrozíš život tejto malej? Nebojíš sa, že zasiahneš ju?“ spýtal sa. Vtedy mu dupla po nohe, čím odviedla jeho pozornosť a ja som vypálil zase. Ale stihol to vykryť a hodiť ju do boku, nech mu nerobí problémy. Udrela si hlavu do steny a ostala bez pohybu ležať na zemi. Premkla ma tá istá hrôza ako pred rokmi. Myslel som iba na jediné, zachrániť ju. A ak to Malfoy prežije, zabije ju. V obývačke sa rozpútala vojna. Víťaz berie všetko. ***Nicholas*** Prišiel som do hradu, ako mi prikázal Snape. Cez bránu som prešiel bez problémov, vošiel som aj dovnútra, ale všade bolo prázdno. „Je tu niekto?“ ozval som sa. Všade dusiace ticho ako pred búrkou. Vzdychol som si a vybral sa niekoho hľadať. V tomto veľkom hrade ďakujem pekne. Ale mal som šťastie. Prešiel som iba pár krokov, keď z jedných veľkých dverí vyšla žena, ktorá si ma vôbec nevšimla. „Madam?“ ozval som sa. Zdvihla ku mne hlavu a trochu sa usmiala: „Áno?“ „Dobrý deň, hľadám riaditeľa.“ „Je mi ľúto, ale nie je tu.“ „A jeho zástupca?“ „Pokiaľ viem, ani ten.“ „Och. Okrem vás tu už nik nie je?“ „Ale nie, len tí najdôležitejší by teraz mali byť na ministerstve. Ale čo sa týka riaditeľa, je možné, že by ste ho zastihli aj niekde inde. Prečo ste prišli?“ „Ach, pardon. Som Nicholas Macton. Pán Snape mi ponúkol miesto učiteľa čarovania.“ „Teší ma, Lusiana McSaltusová. Mám na starosti zázračné zvery.“ „McSaltusová? Mama Sary McSaltusovej?“ „Áno. Poznáte ju?“ „Bol som na stretnutí...“ „Chápem. Spoznali ste sa tam. Viem, že tam dcéra šla. A riaditeľa možno stretnete v domčeku na konci údolia, ak nájdete odvahu narušiť jeho súkromie. Ak by tam nebol, Sara by mohla mať čerstvejšie informácie o tom, kedy sa riaditeľ vráti. Momentálne na škole nič nevieme.“ „Ďakujem pekne.“ „Nie je za čo.“ Vyšiel som z hradu a zamieril dole pláňou. Snáď idem správnym smerom. Konečne som mal domček na dohľad. Keď som prišiel bližšie, začul som nejaký hluk. Rozbehol som sa. Dvere boli vyvalené a z vnútra bolo počuť krik zápasu. Vytiahol som si prútik a opatrne obišiel dom. Rozhodol som sa pre zadný vchod cez kuchyňu. Až na spáleninu od zaklínadla nad šporákom a črepy vyzerala celkom normálne. Prikrádal som sa popri stene. Jasne som rozoznával dva mužské hlasy, ktoré po sebe metali kliatby. Trochu som sa naklonil, aby som videl do vedľajšej miestnosti. Snape bojoval s Malfoyom a pomaly sa oproti sebe posúvali. Pochopil som prečo Snape ten pohyb vyvolával – zbadal som Saru. Ležala na zemi. Vyzeralo to, že sa práve začala prebúdzať z bezvedomia a Snape ju určite chcel zaštítiť. Najradšej by som tam vtrhol, ale Alexandre ma učil, že vhupnutím do súboja môžem spôsobiť viac škody ako úžitku. To čakanie však bolo hrozné. Keby som odtiaľ aspoň dostal Saru. Na krátko som opäť vykukol. Už bola pri vedomí a určite uvažovala nad tým, ako pomôže svojmu majstrovi, ale zjavne nemala prútik. Tak aspoň bola ticho, aby neodpútavala jeho pozornosť. Podľa mňa už len jej prítomnosť ho musela rušiť, pretože sa o ňu určite bál. Ale v tej chvíli veci nabrali rýchly spád. Malfoy nejako musel poraziť Snapea. Pozrel som sa tam práve, keď narazil do steny a zošuchol sa pri nej. Sara vykríkla a vrhla sa k nemu. „Severus! Nie! Nie! To nemôže byť pravda, no tak, Severus, prosím, zobuď sa!“ „Darmo prosíš, hlupaňa. Ešte nie je mŕtvy, ale ja zabijem vás oboch!“ blížil sa k nej. Bol ku mne chrbtom. „Severus, no tak!“ skúšala ho vzkriesiť. Ale všimol som si ešte niečo. Kým jednou rukou ho plieskala po tvári, druhou ho držala za ruku, ale tak zvláštne. Akoby na nej niečo nahmatávala. Pripravil som sa na útok. Bol som v dobrej pozícií. Rozhodol som sa a vykročil. „Persificus totalus!“ V tej sekunde sa Sara otočila, v ruke prútik a zdĺhavo ním mávla: „Sectumsempra!“ Malfoy by stihol reagovať na jej kliatbu, keby som ho od chrbta neznehybnil. Tak sa len mohol pozerať, ako do neho narazila. Bola trieštivá, akoby úlomky svetla zasiahli hruď, ale ten najväčší hrdlo. Tam sa mu objavila aj najväčšia rezná rana, ktorá prechádzala rovno krčnou tepnou. Vytryskla z neho krv a s každým ďalším úderom srdca ho opúšťala ďalšia. Klesol na kolená, chrčal. Sara sa na neho pozerala s obrovskou nenávisťou v očiach. Nemala v pláne mu pomôcť. Malfoy dopadol na tvár. Pár myknutí v smrteľných kŕčoch. Bol mŕtvy. Všimla si ma, ale otočila sa k Severusovi. Skontrolovala jeho zreničky a tep. „Bež do hradu! Po Dumbledora alebo kohokoľvek, na koho natrafíš. Povedz, že tu nájdu mŕtveho Luciusa Malfoya a ja som šla so Severusom k Mungovi,“ vyčarovala nosítka a pomocou kúzla na ne nich položila Snapea. Poslúchol som.