Keďže neviem či sa sem dajú vkladať kurzíva, v texte som ich označila:
-xxxxx-
Prajem príjemné čítanie

Ráno pri raňajkách sa Harry pokúšal rozprúdiť debatu na tému darčeky pre
rodičov, no veľmi mu to nešlo. Nedokázal prísť na nenápadný spôsob ako to
predostrieť spolužiakom. Nakoniec svoj plán potichu predostrel Hermione a
Ronovi a podarilo sa. Do siene práve vchádzali Dean, Seamus a Neville.
„Počujte, chalani, práve rozmýšľam, čo dať otcovi k narodeninám. Poraďte
mi,“ začal Ron.
„Daj mu niečo, čo ho baví. Môj otec rád varí, tak som mu minule kúpil
kuchársku knihu,“ odvetil Dean.
„Môj rád číta, tak som mu kúpil knihu v Šikmej uličke,“ ozval sa Seamus.
„To je kniha univerzálny darček, či čo?“ bezradne si povzdychol Harry.
„Teda, Harry, nechcem aby to vyznelo blbo, ale veď ty si s tým lámať
hlavu nemusíš,“ poznamenal Dean.
„Uhm...“ zamručal niečo a venoval sa ďalej raňajkám.
„Ale tá muklovská kniha nie je zlý nápad,“ šepla mu Hermiona.
„A aká??!!!“ sykol zúfalo.
„Porozmýšľam, dobre?“
Harry len prikývol a na pol ucha počúval debatu, ktorú rozpútal.
„V poslednej dobe nad darčekmi pre otca nerozmýšľam, mama vždy niečo
vymyslí a ja sa len pridám,“ počul hovoriť Seamusa.
„Hej, to používam aj ja, ale dobrá ja aj nejaká košeľa, alebo podobná
vec,“ dodal Dean.
„Nechápem, prečo s tým toľko narobíte. Nikdy vám nezišlo na um, že by
vášho otca potešilo niečo, čo urobíte vy? A nie niekto iný?“ povedal
Neville potichu.
Všetci naokolo sa na neho prekvapene pozreli.
„Máš pravdu, Neville, osobné dary potešia najviac,“ súhlasila Hermiona.
„Hermiona!“ sykol Harry a zaťahal ju za rukáv, „niečo mi zišlo na um...
ale budem potrebovať tvoju pomoc!“
„Dobre,“ súhlasila okamžite.

Na Dejinách im Harry vysvetlil svoj plán, pričom prekvapivo žiaden z nich
nemal námietky. Dokonca Hermiona zhodnotila, že to je perfektný nápad.
Cez obednú prestávku vzali knižnicu útokom. Harry sa ešte nikdy tak
nadšene nehrabal v knihách. Hermiona mu pri obede pripomenula celkom
dôležitú maličkosť:
„Harry? Uvedomuješ si, že sa mu budeš musieť vlámať do izby?“
„Samozrejme, ale myslím, že to nebude problém, mám tam neobmedzený
prístup,“ uškrnul sa Harry a na prekvapené pohľady priateľov nereagoval.
Keď poobede opäť zakotvili v knižnici, mali už takmer všetko hotové.
Harry prehrabával poslednú knihu. Keď našiel pár užitočných vecí,
zaklapol ju a nadšene prezrel pergamen pred sebou.
„Fajn. Teraz už len to vlámanie a ja to,“ zhodnotil veselo.
„Uhm... ale, Harry, stihneme to?“ s obavami sa spýtala Hermiona.
Harry jej venoval unavený pohľad: „To je asi jediné, čo ma na tom štve...
koľko je PÁR DNÍ??!!!“
„A nedalo by sa to nejak zistiť?“ navrhol Ron.
„A ako?“
„Neviem, Dumbledore to vie, ostatní učitelia možno tiež...“
Harry mu na to chcel niečo povedať, keď ho osvietilo. Vyskočil zo
stoličky, odložil všetky knihy a nadšene zavolal: „Ide sa k Hagridovi!“
Obaja sa usmiali a ponáhľali sa za ním. Z knižnice vyšli ešte relatívne
pokojne, no na chodbe sa rozbehli a cestu si skrátili nepoužívanou
chodbou, ktorá práve teraz nebola nepoužívaná a ledva stihli zabrzdiť.
„Môžete mi povedať, prečo sa vy traja ženiete chodbou ako stádo
splašených hipogrifov?“ zavrčal unavene.
„My sa len ponáhľame,“ odvetil Harry rýchlo.
„Skutočne, to by som si nevšimol,“ poznamenal sarkasticky.
„Idete niekam?“ spýtal sa nevinne.
„Protivlkodlačí elixír je hotový,“ povedal len.
„Ach, tak my pôjdeme.“
„Skoro by som zabudol, päť bodov dole,“ povedal akoby nič, keď ho minuli.
„Prečo?!“ ohradil sa Harry.
„Po chodbách sa nebehá, minule si skočil s rozbitou hlavou! Nestačilo ti
to?! Nemienim utekať z Rokvillu, aby som ťa tu niekde hľadal a
zachraňoval!“
„Ale to nebola moja chyba!“ bránil sa.
„Veď práve!“ povedal výhražne a odišiel.
„Ty si mal rozbitú hlavu?!“ naštvane sa spýtala Hermiona.
„No, keď som bežal do podzemia, tak som sa šmykol na schodoch,“ vysvetlil.
„Harry! Však sa ti mohlo niečo stať!“
„Nič mi nebolo, relatívne skoro ma našli s Remusom a mal som len rozbitú
hlavu a narazené rameno,“ odsekol otrávene.
„Harry! Mohol si sa zabiť!“ kričala.
„Hermiona, upokoj sa, nič mi nie je!“ zavrčal Harry.
„Ron, povedz mu niečo!“
„No tak prestaňte! Nie som malý!“ hneval sa Harry.
„Ja som nič nepovedal!“ bránil sa Ron.
„Ale...“ začala Hemiona.
„No tak, Hermiona, čo ti dnes je? Veď sa len šmykol. Teraz je v poriadku
a už predsa nie je dieťa, aby si z toho robila vedu,“ upokojoval ju Ron a
dodal, „ale tie body nám nemusel strhnúť.“
Hermiona ho spražila zúrivým pohľadom, otočila sa a odkráčala.
„Čo sa jej stalo?“ nechápal Ron.
„Mňa sa pýtaš?“ odvetil Harry a pokračovali v ceste k Hagridovi. Hermionu
pre istotu nespomenuli.

Hagrid ich nadšene vítal, Tesák okolo nich poskakoval a od radosti
nevedel, koho oblizovať skôr. Keď sa už usadili a Hagrid pred nich
položil šálky s čajom, Tesák sa uložil do svojho pelechu.
„Šmária, jak vás rád vidím, Harry, som počul, že si bol na hrade sám ako
prst. Keby si povedal, by som nikam nešiel,“ začal polo obor.
„Veď si bol na dovolenke, nie? Mne tu bolo dobre,“ uistil ho Harry.
„Hej, boli sme s Olympe pri mori,“ usmial sa, „ale veď by som tu s tebou
zostal, keby som vedel, že tu nik nebude.“
„Remus tu bol, fakt mi bolo dobre.“
„Ach, áno, Remus. Dumbledore hovoril, že sa tu stavil a robil ti
spoločnosť. Potom že vás celé prázdniny nevidel,“ zasmial sa srdečne.
„To je pravda, Dumbledora som nevidel celý čas, len na... oslave ... som
ho videl.“
„Ach, tá oslava. Vidíš, to mi ušlo, vraj bola zábava.“
Harry s Ronom sa na seba pozreli a takmer vybuchli smiechom, nakoniec sa
Harry ovládol a povedal: „Hej, bola zábava. Asi ti to bude chýbať, nie?“
spýtal sa nevinne, kolieska v hlave mu začali rotovať a snovať plán.
„Ale kdeže, veď o chvíľu bude ďalšia,“ mávol rukou Hagrid.
„Skutočne? A aká? Dumbledore plánuje nejaký ples?“ vyzvedal Ron, no dosť
dobre si neuvedomil, kam Harry mieril. Ten mu venoval výrečný pohľad a
počkal na Hagridovu odpoveď.
„Aaale, to sa oslavou ani nedá nazvať, len Dumbledore sa o to stále
pokúša, je to akýsi zvyk. Tak či tak som tam vždy len ja, profesorka
McGonagallová a Dumbledore.“
„A prečo? O čo ide?“ konečne sa chytil aj Ron.
„Profesor Snape má narodeniny a Dumbledore sa vždy pokúša ho tam nejak
dostať, ale myslím, že prišiel len prvý rok, to ale ešte nevedel, čo sa
plánuje. Odvtedy rok čo rok ho Dumbledore volá, tak ako aj ostatných, ale
vravím, po pár rokoch sme tam chodili len ja, profesorka a Dumbledore.
Dáme si čaj a posedíme.“
„Hej, a kedy sa tam chystáš tento rok?“ vyzvedal Harry a tváril sa pritom
akoby ho to nezaujímalo.
„Myslím, že v utorok. Tento rok to pripadá na utorok,“ zamyslel sa Hagrid
a nazrel do kalendára, „hej, v utorok je deviateho.“
„Tak to sa asi zabavíte,“ povedal Harry a v duchu sa spokojne uškrnul.
„Aaale, jako obvykle. Vypijeme čaj a pôjdeme. A kde máte Hermionu?“
spýtal sa Hagrid.
„Nebolo jej dobre,“ zahovoril Ron a obaja sa pomaly stavali na odchod.
„Radi sme ťa videli, Hagrid, ale asi už pôjdeme. Zajtra budeme mať ťažký
deň,“ zahovoril Harry.
„Šmária, jasne, len bežte. Tak či tak je už neskoro,“ súhlasil a
vyprevadil ich von.
Len čo sa zavreli dvere chalupy, privolal si Harry Záškodnícku mapu a
rozprestrel ju.
„Čo s ňou chceš robiť?“ nechápal Ron.
„Chcem zistiť, či je otec ešte v Rokville. Ak áno, má prázdny byt,“
vysvetlil.
„Ach, chceš sa tam vlámať!“ svitlo mu.
„Nie vlámať, len tam zájdem a požičiam si to,“ opravil ho Harry a rázne
vykročil k hradu.
Harry zatiaľ skúmal mapu, ale nenašiel ho nikde. Preskúmal cestu do
podzemia, no i tam akoby im šťastie prialo. Čo najrýchlejšie zišli dolu a
po pár minútach sa dostali až k stene chrániacej vstup do súkromných
miestností profesora elixírov. Harry opatrne vošiel a započúval sa, či tu
nik nie je. Vo vnútri však bolo ticho. Vtiahol Rona dnu a dal mu na
starosť mapu.
„Keď sa na nej zjaví, okamžite mi povedz, aby sme mali čas sa vrátiť,“
zamrmlal a odbehol.
O pár minút bol späť a veselo sa uškŕňal.
„Tak ako?“
„Je to čisté, ani na chodbe nikto nie je,“ odvetil Ron a vrátil mu mapu.
„Výborne, tak poďme, kým sa tu niekto neobjaví,“ zavelil Harry a obaja sa
čo najrýchlejšie pobrali do klubovne. Šťastie stálo pri nich, nikoho
nestretli.
Len čo prišli do klubovne a všetko povedali Hermione, začali plánovať.
Akosi zázračne sa na nich už nehnevala, práve naopak. Harry okamžite
poslal Hedvigu s balíkom do Londýna a začal cvičiť kúzla.
Týždeň strávili zahrabaní v knihách, domácich úlohách a v komnate
najvyššej potreby. Odpoveď Hedviga priniesla už vo štvrtok, no nebola
nadšená, keď jej Harry povedal, že to povlečie ešte raz. Keď sa v sobotu
vrátila, celá nahnevaná mu zložila balík do kresla a odletela. Harry o to
nedbal. Všetci traja sa okamžite spakovali a nakoniec zavolali aj Ginny.
Veľa jej nevysvetľovali, len ju o niečo požiadali.
V nedeľu si šiel udobriť Hedvigu a zobral ju na prechádzku, kde jej
všetko vysvetlil.
V pondelok si na prázdnej chodbe vystriehol Snapa a spýtal sa, či by
zajtra nechcel s niečím pomôcť.
„Budem poobede preč, ale okolo siedmej by som už mal byť späť,“ odvetil
len a tváril sa pri tom dosť neurčito.
Odrazu sa na chodbe zjavili Hermiona s Ronom.
„Dobrý deň,“ ozvalo sa zborovo.
Snape im len kývol.
„Niekam sa chystáte?“ spýtal sa Harry.
„Zajtra do Rokvillu, dnes len vynadať škriatkom.“
„A čo urobili?“ spýtala sa Hermiona pobúrene.
„Stratili mi habit,“ odsekol.
„Jeden habit! A vy ich za to chcete trestať?!“ spýtala sa zhrozene.
„To nebol jeden habit. Najlepší habit aký som mal!“ spražil ju ľadovým
pohľadom.
„Za to že tu otročia bez poriadnej pláce, drú od svitu do mrku....“ viac
povedať nestihla.
„Buďte taká láskavá a ušetrite ma tých vašich ohnivých prejavov za práva
škriatkov!“ zarazil ju a tváril sa nahnevane. Hermiona mu to oplatila
najhorším pohľadom na aký si trúfla, ale mlčala.
„Možno ho len zobrali oprať,“ pokúsil sa upokojiť situáciu Harry.
Snape si len odfrkol, no nakoniec dodal: „Fajn, dávam im dva dni na to,
aby mi ho našli!“ zavrčal a nechal ich tam stáť.

V utorok Harry celý deň sedel ako na ihlách. Od profesorky McGonagallovej
si vyslúžil úlohu na viac a na obed na seba vylial polovicu džúsu a večer
už o šiestej bol nachystaný s plášťom pred klubovňou. Hermiona s Ronom ho
vyprevadili a potom sa vrátili späť. Harry si v prázdnej chodbe navliekol
plášť a vytiahol mapu. Opatrne potom šiel do podzemia. Profesor tu ešte
nebol. Vytiahol z pod plášťa zabalený balíček, položil ho na stolík a
vošiel do spálne. Chvíľu neisto stál, potom podišiel ku skrini a otvoril
ju. Vôbec si nevšimol, že tu už nie je sám.
„Môžem vedieť, prečo sa mi hrabeš v habitoch?“ chladný hlas preťal vzduch
ako šľahnutie biča.
Harry až nadskočil.
„Nehrabem, len ich ukladám,“ odvetil prirýchlo.
„Skutočne? Aha, môj stratený habit, hádam, že ho nedoniesli škriatkovia,“
oprel sa o rám dverí a v hlase sa mu miesilo pobavenie so zvedavosťou.
„Ja... len som si ho požičal,“ zamrmlal a celý očervenel.
„A načo ti bol môj habit?“
Harry opatrne položil kôpku habitov späť do skrine a pokúsil sa vyjsť z
izby. Snape sa však z dverí nepohol.
„Dovolíte?“
„Stále si mi neodpovedal...“
„Ale to najskôr musím vyjsť,“ vysvetlil a vyhýbal sa jeho pohľadu.
Muž ustúpil a nechal ho prejsť. Podišiel k stolu na ktorom nechal
balíček, zobral ho a otočil sa späť. Snape sa na neho podozrievavo díval.
„Všetko najlepšie k narodeninám,“ povedal potichu a podal mu škatuľu.
Zostal prekvapene stáť a nechápavo preskakoval očami z Harryho na škatuľu.
„Nehryzie to,“ poznamenal Harry do ticha.
„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa neveriacky a nakoniec sa po nej načiahol.
„Mám svoje zdroje,“ odvetil váhavo a trochu kŕčovite sa pousmial.
Opatrne držal balíček, akoby sa ho bál. Po ďalšej chvíli ticha podišiel
ku kreslu a posadil sa. Harry len stál a nervózne sa na neho díval.
„Nestoj tu ako soľný stĺp!“ zavrčal. Potom pomaly rozbalil obal a otvoril
to.
Na vrchu trónila škatuľka. Vo vnútri bol lístoček a pod ním dlhé, úzke,
čierne brko. Na lístočku stálo:

Malo by písať všetko, čo poviete.
Presne. Dúfam, že sa vám hodí.
Harry

Odložil brko nabok a pod ním ležal zápisník (notebook :-D) viazaný v koži.
„To keby ste experimentovali... nemusíte zháňať kopu pergamenov, je tam
dosť strán...“ objasnil potichu.
Severus ho len otvoril, a bolo mu jasné, že strany sú magicky upravené.
Určite ich tam bolo viac ako len pár stoviek (pár ako 3-4) aj napriek
tomu, že zápisník bol pomerne tenký. Položil ho vedľa brka a siahol dnu
poslednýkrát. Pod rukami zacítil látku, z ktorej sa vykľul habit. Najskôr
si myslel, že je čierny, no len čo ho naklonil k svetlu zistil, že je
zelený. Tak tmavo zelený, až vyzeral ako čierny.
„Ja... očaroval som ho,“ začal Harry potichu, „mal by udržať stálu
teplotu a odpudzuje tekutiny… a tiež je odolný voči výbuchom … skúšal som
to,“ vysvetlil a ešte dodal, „a vrecká sú tiež očarované, zmestí sa do
nich takmer všetko a nič sa nerozbije … a v rukáve je vrecko pre prútik.“
Harry zmĺkol a nervózne ho sledoval.
Položil habit a zadíval sa na Harryho.
„Ďakujem,“ povedal potichu
Harry sa konečne nadýchol.
„To si očaroval ty?“ spýtal sa.
„No, Hermiona s Ronom mi pomohli nájsť kúzla a obetovali nejaké svetre,
keď sme testovali účinnosť,“ vysvetlil a potom ešte dodal, „no a Ginny sa
to pokúsila odpáliť, ale nepodarilo sa jej to.“
„Slečna Weasleyová má silné -Reducto-,“ poznamenal.
„Preto som ju o to požiadal, aby som si bol istý, že to funguje. Ale
začaroval som to ja,“ povedal akoby na obranu.
„Verím ti.“
Chvíľu bolo ticho, dívali sa jeden na druhého, no napokon Snape povedal:
„Ďakujem, Harry, aj keď ma to dosť prekvapilo…príjemne,“ dodal, keď
zazrel jeho pohľad.
„Nevedel som, čo by sa vám mohlo páčiť alebo čo by ste využili, toto bol
tak jediný nápad,“ priznal.
„Asi prvýkrát som dostal niečo pekné a praktické,“ povedal , trochu sa
pousmial a Harry sa konečne uvoľnil.
„Už chápem, prečo zmizol môj habit a prečo slečna Grangerová tak ohnivo
protestovala…“
„Ako inak som mal zistiť vašu veľkosť?“ bránil sa Harry.
Muž sa na neho zadíval a začal sa uškŕňať.
„Veľkosť habitu,“ opravil sa Harry a celý očervenel.
„Mne to bolo jasné, ale na čo si myslel ty...“ poznamenal provokačne.
„Na habit!“ bránil sa Harry.
„Iste...“
„Vy ste sa na mňa blbo dívali!“ odvrkol Harry.
„Iste...“ povedal sladko a neprestával sa uškŕňať.
„Boli ste v Rokville?“ spýtal sa Harry v zúfalej snahe zmeniť tému.
Muž sa len zasmial.
„Varíte elixír pre všetkých?“
„Nie. Len pre Coru a ešte jedného. Povedala, že býva dosť agresívny, tak
bude lepšie, keď bude pod kontrolou elixíru.“
„A ako na neho zatiaľ reagujú?“
„Zatiaľ bez problémov, aj keď podobne ako Lupin svorne tvrdia, že nič
horšie nepili.“
„No, síce neviem ako chutí, ale horšie ako tá žbrnda, ktorú som musel
jesť na ošetrovni to hádam nebude,“ znechutene sa zatváril Harry.
„Myslíš ten hnoj?“ spýtal sa pobavene.
„Hej, čo iné? Bolo to odporné.“
„Uhm... ako dlho sa zdržíš?“ spýtal sa ho odrazu.
„Zdržujem vás?“
„Nie, to nie. Len... pokiaľ by si sa chcel zdržať, mohli by sme ísť
vedľa. Aby tu náhodou Dumbledore nestrašil,“ vysvetlil.
„Nebude vám to prekážať?“
„Keby mi to prekážalo, nespýtam sa ťa.“
„Aha, tak to by som rád zostal,“ priznal.
„Tak vstávaj,“ svižne sa postavil, zbalil veci, ktoré dostal a zamieril k
spálni. Harry ho takmer okamžite nasledoval. Vošli dnu, Snape zamieril ku
skrini, kam zavesil habit a zápisník s brkom uložil na stolík. Potom sa
vyzul, usadil sa na posteľ a pokynul Harrymu, aby ho napodobnil. Ten sa
trochu ošíval.
„Nehryziem,“ poznamenal pobavene.
„Nie, len štekáte,“ zamrmlal potichu a dúfal, že ho nebolo počuť.
„Čo som nejaký pes?!“ zavrčal naoko pobúrene.
„Nie, to je pravda, vy ste mačka ... teda kocúr,“ opravil sa rýchlo.
„No ešteže tak,“ zatváril sa vážne a kým Harry poľavil z ostražitosti
strhol ho k sebe.
Na posteli sa niekoľko minút odohrával tichý boj, no nakoniec bol Harry
nútený sa vzdať. Severus ho pevne držal pod sebou a smial sa.
„Fajn, vzdávam sa,“ vydýchol nakoniec.
„Nemáš inú možnosť.“
Harry musel uznať, že má pravdu. Dívali sa na seba a odrazu sa ozval
Harry.
„Nikdy som vás nevidel sa usmiať. Prečo sa nikdy neusmejete? Vyzeráte
vtedy dobre.“
Prekvapene zamrkal a okamžite ho pustil.
„Nemám veľa dôvodov sa usmievať,“ povedal potichu.
„Možno si občas taký dôvod treba nájsť.“
„Nešiel som nakoniec na ministerstvo. Napísal som list vedúcej úradu pre
starostlivosť o deti,“ povedal a veľmi nenápadne tým zmenil tému.
Harry si len povzdychol a spýtal sa: „A čo vám odpísala?“
„Nič, chcel som sa stretnúť osobne a v muklovskom Londýne. Našťastie
mojej dosť podozrivej a nepodpísanej žiadosti vyhovela. Vysvetlil som jej
situáciu, aj keď nie úplne detailne, a požiadal som ju o diskrétnosť. Zdá
sa, že sa na ňu môžeme spoľahnúť. Inú možnosť síce nemáme, ale aj tak je
to lepšie, ako by som čakal.“
„Takže sa to dá vybaviť, aby o tom nikto nevedel?“
„Povedala, že to vybaví sama a keďže ona sa nemusí nikomu zodpovedať,
môže to udržať v tajnosti. Vypracuje všetky dokumenty a potom nám ich len
pošle na podpis.“
„Nám?“
„Iste. Tebe, mne a obávam sa, že aj Dursleyovcom.“
„Musia do toho byť zapletení aj oni?“ spýtal sa znechutene.
„Sú tvoji poručníci. .... zatiaľ,“ dodal.
„Ako dlho to bude asi trvať?“
„Povedala, že pár týždňov, ale nie som si istý, čo považuje za pár.“
„Takže teraz môžeme len čakať.“
„Obávam sa, že nič iné nám nezostáva. Avšak, myslím si, že Dumbledore nič
netuší.“
„Očividne máme skvelý herecký talent,“ uškrnul sa Harry, stále ležiac na
chrbte.
„Pochybuješ? Bez neho by som už dávno bol mŕtvy,“ odfrkol si.
„Aké má teraz Dumbledore plány?“
„Momentálne niečo hľadá a robí okolo tej veci tajnosti. Nikto poriadne
nevie o čo ide. Myslím, že Lupin s Tonksovou to hľadajú a len oni vedia
čo.“
„Prečo to hľadá? Načo mu to bude?“
„Určite to bude nejaký artefakt a hľadá, alebo teda hľadal, to aj ON.
Neviem presne čo to je, ale obaja do toho vkladajú veľké nádeje,“
vysvetlil.
„Niečo, čo by zaručene porazilo toho druhého?“
„Možno, neviem. Vravím, nikto o tom veľa nevie.“
„Doteraz odo mňa nič nechcel,“ povedal zrazu Harry.
„Nie, preto sa obávam, že čoskoro sa niečo objaví,“ povedal temne.
„Možno ani nie,“ nadškrtol opatrne.
„Akoby si ho nepoznal. Hovoril si s ním v poslednej dobe?“
„V ten deň ako skončili prázdniny. Čakal som na Rona a Hermionu, potom čo
som odtiaľto odišiel a prišiel do Vstupnej haly.“
„Hovoril niečo?“
„Nič zaujímavé, vlastne zaujímavé to bolo, ale nie podstatné pre našu
vec,“ zamotal sa Harry.
„Tak čo to bolo?“ spýtal sa.
Harry si povzdychol a nakoniec povedal: „Hovorili sme o vás.“
„Áno?“ prekvapene zdvihol obočie a čakal na vysvetlenie.
„Najskôr sa pýtal, či som vás nevidel, ale to sa ma pýta stále. Potom som
sa spýtal, či je medzi vami všetko v poriadku...“
„A? Čo na to povedal?“
„Že je všetko v poriadku.“
„Len to? Čo ďalej?“
„No, nič dôležité,“ snažil sa Harry zatajiť zvyšok.
„Fajn a mohol by si mi to povedať?“ spýtal sa už trochu podráždene.
„Dobre, povedal, že to si netreba všímať, že vám občas niečo sadne na nos
a že je to zrejme kríza stredného veku,“ vychrlil, aby to mal čo najskôr
za sebou.
„Ja ho zabijem!“ zavrčal.
„Ale tým sa nič nevyrieši, však?“ potichu poznamenal Harry.
„Čoby sa nevyriešilo, budem mať dobrý pocit,“ povedal a rezignovane si
ľahol vedľa neho.
Harry sa trochu nadvihol, aby na neho videl a namietol: „Ale to vás budú
hľadať za vraždu.“
„Neboj sa, urobím to tak dôkladne, že ma bude prosiť o smrť.“
„Začína mi ho byť ľúto...“
„A čo také zaujímavé si sa od neho dozvedel? Doteraz si nepovedal nič, čo
by sa dalo považovať za zaujímavé.“
„No, nakoniec povedal, že o pár dní budete mať narodeniny a kým začnete
niečo hovoriť, nepovedal to s úmyslom, len mu to vyletelo a hneď na to,
sa objavila profesorka McGonagallová, takže nič viac ani nepovedal, ani
si to neuvedomil,“ vysvetlil, keď videl ako sa zamračil.
„Si si tým istý?“
„Stopercentne. Nepovedal to úmyselne.“
„A odkiaľ si vedel, že to je práve dnes?“ nechápal.
„No, šli sme za Hagridom a dúfali, že to bude vedieť.“
„Presne viem, čo asi vám povedal,“ zamrmlal priam zúfalo. Harry sa len
zasmial a ľahol si späť.
„Všimol som si, že Malfoy je nejaký divný,“ poznamenal do ticha.
„A ty sa mu divíš?“ spýtal sa, ľahol si na bok a podoprel si hlavu.
„Prečo?“ nechápal.
„Tak, jeho otec je buď mŕtvy a to zabitý kameňmi alebo ho zabil ON, alebo
ho používa ako svoju hračku na odreagovanie a najpravdepodobnejšie je, že
proste vôbec netuší, čo s ním je,“ vysvetlil.
„No a?“
„Draco teraz nevie, čo môže očakávať. Buď bude povolaný, aby ho zastúpil,
alebo môže slúžiť ako prostriedok na Luciusovu poslušnosť, poprípade môže
byť hodený do Azkabanu. Len tak pre istotu.“
„Nemyslím si, že by mu robilo problém nastúpiť na jeho miesto,“ odfrkol
si Harry.
„Draco nechce byť smrťožrútom. Nemá na to žalúdok.“
„Prečo si to myslíte?“
„Nemyslím si to, viem to. Hovoril som s ním.“
„Hovorili ste s ním o tom?“ nechápal Harry.
„Samozrejme, jednak som vedúci jeho fakulty a tiež jeho krstný otec.“
„Čože?!“ šokovane sa na neho díval, „nevedel som, že ste s jeho otcom
priatelia...“
„S Luciusom? Priatelia? To určite nie,“ zasmial sa.
„Tak prečo potom...“
„Prečo som jeho krstný otec? Pretože v dobe, keď sa narodil som mal
najvýhodnejšie postavenie. Medzi smrťožrútmi nie sú priatelia. Každý z
nich by ti v nestráženej chvíli bodol dýku do chrbta.“
„Ale veď sú tam aj spolužiaci, nie?“
„Iste, väčšina je zo Slizolinu, ale dúfam, že nepredpokladáš, že by v
Slizoline boli nejaký priatelia,“ pozrel sa na neho sarkasticky.
„A čo Crabbe, Goyle a Malfoy?“
„Tí dvaja sú s ním pre jeho postavenie a Draco ich pri sebe trpí, pretože
ho chránia.“
„To nikto z nich nemá žiadnych priateľov? A keď chcú s niečím pomôcť,
poradiť...“
„Vždy sa nájde niekto, kto pomôže, ale bude za to vždy niečo žiadať.“
„To je ...“ Harry sa zatváril znechutene.
„Čo? Tvoji priatelia od teba nikdy nič nežiadali?“
„Jasne, že žiadali...“
„A neočakávaš potom, že keď ty od nich niečo budeš chcieť, pomôžu ti?“
„Iste, ale...“
„Tak aký je v tom rozdiel?“
„Je v tom rozdiel! Ja im pomôžem, aj bez toho, že by som potom niečo
žiadal!“
„Nie, Harry, nie je v tom rozdiel, rozdiel je len v postoji. V spôsobe
ako sa k tomu staviaš.“
„Ale...“
„Nemám pravdu?“
„Máš, ale aj tak sa mi to nepáči!“ odvrkol Harry, neuvedomiac si, čo
povedal. Severus si to ale uvedomil.
„Nikto predsa nevraví, že sa ti to musí páčiť,“ pousmial sa.
„Nie je to trochu smutné? Nemať priateľov?“
„Možno, ale im to nechýba.“
„Keď si pomyslím, že som tam mohol byť...“
„Kde?“
„V Slizoline. Som rád, že som v Chrabromile.“
„Mal si byť v Slizoline?“ nechápal.
„Uhm... klobúk zvažoval medzi Chrabromilom a Slizolinom, len predtým som
stretol Malfoya a nechcel som byť s ním,“ vysvetlil.
„Čo také urobil?“
„Bol nafúkaný, arogantný a povyšoval sa nad ostatných. A chcel sa so mnou
priateliť len preto, že som bol slávny. Netúžil som byť len ďalšou jeho
trofejou,“ zašomral Harry.
„Celkom slušný odhad,“ pochválil ho.
Harry sa na neho prekvapene pozrel.
„Draco je tak proste vychovaný.“
„Ale to nie je správne. Mohol to vedieť.“
„Kedy? Keď nastúpil do školy a dovtedy bol iba doma?“
„Tak teraz. Je dosť starý, aby vedel, že to nie je správne.“
„Iste, ani ty nevieš, čo je správne, inak by si nechodil za splnu do
zakázaného lesa len s vlkodlakom,“ schladil ho.
„Dobre, to bola hlúposť, ale viem odlíšiť, ktoré správanie je prípustné a
ktoré nie,“ odvrkol Harry.
„Skutočne? A nevraciaš mu tie jeho výstrelky rovnakou mincou?“
„Musíte ho brániť?“ dotknuto sa spýtal Harry.
„Nebránim ho, len poukazujem na to, že by si ho nemal odsudzovať, keď ho
nepoznáš.“
„Že to hovoríte práve vy. Ak ste sa pokúšali o výchovný rozhovor, práve
vám nevyšiel,“ odsekol sarkasticky a posadil sa na kraj postele, ďalej od
neho.
Unavene si povzdychol a priznal: „Dobre, to nebolo práve vhodné, mrzí ma
to.“
Harry len niečo nezrozumiteľne zamrmlal.
„Chceš odísť?“ spýtal sa potichu.
Hodil na neho naštvaný pohľad.
„Zvažujem to.“
„Tak si zase ľahni späť,“ povedal.
„Povedzte to ešte raz, trochu iným tónom a odchádzam!“
Zlomyseľne sa uškrnul: „Bojíš sa?“
„Zatiaľ nie, ale možno by som mal.“
„Môžeš sa upokojiť, nie si môj typ...“ zasmial sa.
„A kto je?“ neodpustil si.
„Nikdy som žiadnu ženu nemusel prosiť, aby si ľahla ku mne do postele,
hádam si nemyslíš, že pri tebe spravím výnimku...“
„Ale ja nie som žena.“
„Skutočne? Ani som si nevšimol,“ doberal si ho a potom natiahol ruku.
Harry si povzdychol a ľahol si späť k nemu.
„Dobré mačiatko,“ uškrnul sa.
Harry na neho hodil taký vražedný pohľad, že ani on sám by sa zaň nemusel
hanbiť.
„Ale som rád, že si zostal,“ poznamenal po chvíli váhavo.
„Už žiadne pripomienky o mojom charaktere?“ spýtal sa uštipačne.
„Asi radšej nie, bohužiaľ, vieš ich šikovne využiť proti mne.“
„To znelo, akoby ste priznali porážku,“ doberal si ho Harry.
„V istom zmysle...“ priznal a uškrnul sa. Harry sa ne neho neveriacky
díval.

Postupne s nocou plynul aj rozhovor. Po niekoľkých hodinách si Harry
zrazu unavene pretrel oči.
„Bolia ma oči.... Najskôr som si myslel, že som len unavený, ale nech
spím ako dlho chcem, nelepší sa to,“ zamrmlal.
Severus sa na neho zamračil: „Bol si na ošetrovni?“
„Nie, ale budem musieť. Už je to dosť dlho,“ priznal.
„Odkedy?“
„Od toho útoku. Pred pár dňami mi zišlo na um, či mi tými kliatbami nejak
nepoškodili oči,“ povedal váhavo a zavrel ich.
Severus sa naklonil, opatrne mu chytil okuliare a zložil ich na stolík.
„Harry, už dávno si mal ísť k Pomfreyovej,“ káral ho.
„Myslíte si, že mi ich skutočne poškodili?“ spýtal sa s obavami a otvoril
oči.
„Neviem, možné to je a keď ťa bolia odvtedy...“
„Hmmm... čo ste teraz urobili? Bolia menej. Vlastne to pomaly prestáva.“
Zamračil sa a skúmavo sa na neho díval: „Zložil som ti okuliare.“
„Tak to mi na um nikdy nezišlo,“ zamrmlal ospalo a opäť oči zavrel.
„Mal by si ísť zajtra na ošetrovňu, nech ťa poriadne prezrie.“
„Uhmm...“
„Harry? Nemusíš my vykať...“ povedal po chvíli, no odpovede sa nedočkal.
Harry už spal.
Potichu zobral prútik a privolal si list, zložený v šuplíku. Rozložil ho
a opäť čítal:

-Drahý Severus,
Viem, že to, čo ti chcem teraz napísať, som ti mala povedať osobne, ale,
bohužiaľ, nikdy som nenašla odvahu.
Viem, že ON po nás ide a obávam sa, že sa mu to aj podarí... vlastne, ak
čítaš tento list, aj sa mu to podarilo, ale môj syn žije. NÁŠ syn žije,
pretože Harry je tvoj syn, Severus. Viem o tom len ja, Dumbledore a teraz
aj ty. James vie, že Harry nie je jeho, nepovažovala som však za nutné,
aby vedel kto je jeho otcom.
Dumbledore ti má dať tento list keď sa nám niečo stane. Prosím, postaraj
sa o Harryho, nikoho iného nemá. Viem, že ty ho dokážeš ochrániť pred NÍM
a aj pred čímkoľvek iným. Dobre viem, že to čo som urobila, nebolo
správne, ale dúfam, že mi odpustíš a nenecháš Harryho pre to trpieť.
Urobila som nejaké kroky na jeho ochranu. Keď mal 4 mesiace, začarovala
som ho. Zmenila som mu tvár a drobné črty v postave. James súhlasil, aby
som použila jeho tvár. Obávam sa však, že kúzlo časom vyprchá alebo ho
zruší iná kliatba. Sám dobre vieš, že niektoré kúzla sa proste nedokážu
skombinovať. V prípade, že by sa kúzlo zrušilo, potrvá asi rok, kým sa
obnoví Harryho skutočná tvár. Prvé by sa mali začať meniť oči s telom a
potom zvyšok tváre. Proces sa nesmie za žiadnu cenu urýchliť, mohlo by to
Harrymu ublížiť, možno ho i zabiť.
Mrzí ma, ako to celé dopadlo a že ťa teraz staviame pred hotovú vec, ale
viem, že si jediný, kto sa dokáže o Harryho postarať. Prosím, nedovoľ,
aby sa mu niečo stalo.-

Lilly

Severus zobral prútik a rozsvietil ho. Trochu stlmil svetlo a namieril na
Harryho tvár. Chvíľu ju skúmal, potom prútik zhasol a ľahol si vedľa
neho. Chvíľu sledoval tiene plameňov odrážajúcich sa na baldachýne
postele a ani si neuvedomil kedy zaspal.