Ráno prišlo až príliš skoro, pre všetkých. Harry, Ron a Hermiona sa unavene pobrali na raňajky až o pol deviatej. Do neskorej nočnej hodiny ich totiž Hermiona nútila sa učiť. Keď však prišli, sieň bola skoro prázdna. Väčšina žiakov totiž ešte stále spala. Harry očami preletel učiteľský stôl a zamračil sa. „Nehovoril ti, že by niekam šiel?“ spýtala sa ho Hermiona, ktorá si všimla jeho pohľad . „Nie, práve preto sa mi to nezdá, väčšinou je vždy na raňajkách. Aspoň teraz, keď sme...“ nemusel dokončiť, obaja pochopili. Dojedli a vybrali sa na siedme poschodie. V chodbe, ktorou sa vchádzalo do Núdzovej miestnosti ich už čakal Tieň. „Dobrý deň, našli ste odkaz? Už som si myslel, že tu ani nie ste,“ veselo pozdravil Harry, no panter slabo zavrčal. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa váhavo. On len vstal a nahlas vydýchol nosom. Harry len pokrčil plecami a dal sa vyvolávať miestnosť. Keď sa uprostred zjavili dvere, automaticky ich otvoril. Miestnosť bola takmer rovnaká, ako minulý rok. Harry sa obzeral, až našiel to, čo hľadal. Na kraji, pri stene bola malá vyvýšenina, akoby pódium. Dosť vysoko, aby bolo vidieť do celej miestnosti. A na nej ležal veľký, mäkký koberec. Harry sa veselo zasmial a ukázal tým smerom: „Nemusíte ležať na zemi. Ja proste milujem túto miestnosť.“ Tieň naprázdno cvakol zubami a vyskočil na koberec. „Mám pocit, že nemá práve dobrú náladu,“ šepla Hermiona. „Uhm, tiež mám ten pocit.“ Začali trochu cvičiť. Ronovi sa dnes podaril celkom obstojný štít, kým Harry s Hermionou trochu zápasili. Tieň ich chvíľu pozoroval, potom si slabo odfrkol a zoskočil dolu. Blížil sa k Harrymu zozadu a keď si ho Hermiona všimla, prestala čarovať a sklopila prútik. „Čo sa deje?“ nechápal Harry a chcel sa otočiť, no už nedostal príležitosť. Severus sa postavil za neho a natiahol k nemu ruku. „Takto nemôžeš držať prútik, Harry,“ povedal mierne a chytil mu ruku s prútikom. „Držím zle prútik?“ spýtal sa neveriacky. „Na súboj rozhodne.“ „Nevedela som, že existujú rôzne držania prútika na čarovanie a súboj,“ poznamenala Hemrmiona. „Ešte je toho veľa, čo neviete,“ poznamenal a spražil ju pohľadom. Hermiona celá očervenela. „Myslel som, že pri čarovaní je jedno ako držíme prútik. Ide tam predsa o to, ako prútikom hýbeme,“ zastal sa jej Ron. „Pri čarovaní to jedno je. Pri súboji ani nie,“ odvetil a otvoril Harrymu ruku s prútikom. „Keď ho budeš držať tak, ako si ho držal doteraz, koniec prútika ti bude zavadzať pri pohybe ruky. Vidíš? Tlačí ťa do zápästia a tým znižuje pohyblivosť tvojej ruky.“ „Stačí predsa ruku trochu posunúť,“ namietol Harry. „Iste, ale to je pohyb navyše. Takými strácaš drahocenné sekundy a v súboji ide práve o tie sekundy. Namier na neho,“ ukázal na Rona a Harry ho poslúchol, pričom pohol celou rukou, „mne stačí, keď pootočím zápästím.“ Vybral mu prútik a vložil rúčkou do dlane. Potom mu chytil zápästie a namieril ním na Rona. Trochu sa zamračil a prikázal: „Uvoľni tú ruku!“ „Mám ju uvoľnenú,“ namietol Harry. „To určite!“ odfrkol si, „máš ho celé stuhnuté!“ „Nemám,“ bránil sa. „Slečna Grangerová, dajte mi ruku,“ požiadal dosť rázne, aby Hermiona nenamietala. Tá podišla bližšie a keď jej ju chytil, začervenala sa. Severus to nekomentoval a ohýbal jej zápästie. „Vidíš, ona má ohybné zápästie!“ povedal Harrymu. „Weasley...“ natiahol k nemu ruku. Ron dosť neochotne podišiel bližšie a podal mu ruku. „No, tiež to nie je dokonalé,“ poznamenal a dodal, „mali by ste viac písať.“ Chlapci sa na seba zdesene pozreli. „Netvárte sa tak pohoršene, neuškodilo by vám sem-tam aj niečo napísať! Mimo to, ak chcete byť dobrí v súbojoch, musíte mať ohybnú ruku.“ „Stačí trochu cvičiť, nie?“ spýtal sa Harry. „Iste a tiež by ste mali čarovať neverbálne. Poskytuje to istú výhodu.“ „A naučíte nás to?“ Harrymu až zasvietili oči. „Vy ste sa to ešte neučili?“ spýtal sa zamračene. „Nie, a mali sme?“ „Samozrejme! Už dávno ste s tým mali začať! Willkins s vami ešte nepreberal teóriu neverbálneho čarovania?“ „Nie, ale povedal, že na konci roka tomu budeme venovať jednu hodinu,“ odvetila Hermiona. „Jednu hodinu?! Na konci roka by ste mali zvládnuť neverbálne čarovanie!“ zavrčal naštvane. „Nuž, profesor Willkins našim hodinám veľa nedáva,“ sarkasticky poznamenal Harry. „A ty mu to dávaš určite najavo,“ skonštatoval Severus naštvane. „NIE!“ bránil sa Harry, „nikdy som nespravil nič, čo by sa dalo považovať za prejav nesúhlasu.“ „Skutočne? Prečo sa na teba potom sťažoval?“ „On sa vám na mňa sťažoval?“ spýtal sa Harry šokovane. „Mne? Mne určite nie. Sťažoval sa v zborovni. Náhodou som ho počul,“ vyviedol ho z omylu. „Aha...“ „Tak čo si teda urobil?“ spýtal sa so založenými rukami. „No, ja... ono to bolo skôr nedorozumenie,“ začal váhavo. „Áno?“ spýtal sa s pozdvihnutým obočím. Harryho od odpovede zachránilo náhle vrznutie kľučky. Severus sa šmahol ruky premenil, slabo zavrčal a vrátil sa na svoj koberec. „Uff,“ vydýchol si chlapec a obzrel sa na svojich záchrancov. Dovnútra vošli Neville, Ginny a Luna. „Ahojte, ahoj Tieň,“ veselo pozdravila Ginny a podišla k nim. Panter slabo zavrnel na pozdrav. Harry, Ron a Hermiona si vymenili prekvapené pohľady a tiež pozdravili. Po pár minútach sa dovalili aj ostatní a veselo rozprávajúc sa postavali okolo Harryho. „Tak, dnes začneme trochu netradične... správnym držaním prútika,“ začal Harry. „A dá sa prútik držať aj nesprávne?“ nechápavo sa spýtal Terry Boot. „Ani nie nesprávne ako neefektívne,“ vysvetlil Harry a ďaľších niekoľko minút sa zabávali ukladaním prútikov do dlaní. Keď bola zábava v plnom prúde, ozval sa Justin: „Harry? Čo sa stalo na obrane? Počul som, že vás Willkins vyhodil, je to pravda?“ „Nie, nevyhodil nás. Nič sa nestalo,“ zamrmlal Harry naštvane. „Akože nič, strhol nám 10 bodov, ale tie body za to stáli,“ zasmial sa Seamus. „A čo sa stalo?“ vyzvedali už aj ostatní. „Nič, nechajte to tak,“ snažil sa ich upokojiť Harry, no márne. Hermiona do neho nenápadne drgla a šepla: „Nechaj ich, určite to nepovedia tak ,aby ti uškodili a tak ON bude mať prijateľnú verziu.“ „Viete, to bolo tak,“ chopil sa činu Ron a mrkol na Harryho, „Všetci predsa poznáte jeho hodiny... nič moc to nie je, ale včerajšia hodina, to bol extrém! To ani nebola nuda, to bolo proste... strašné!“ Urobil dramatickú pauzu, aby obecenstvo zostalo v napätí a pokračoval: „Konečne sa ručičky hodín posunuli ku koncu hodiny, dočkali sme sa, blížila sa záchrana...“ miestnosťou sa ozýval tichý chichot a Ron pokračoval, „a keď bolo päť sekúnd pred zvonením, Harry nevydržal a nadšene povedal: „Zvoní!“, bohužiaľ, Willkins práve prestal rozprávať a tak sa to ozvalo celou triedou,“ povedal so smútkom v hlase. „A?“ nevydržal Collin. „Nuž, Willkins si premeral triedu, potom sa zameral na Harryho a povedal: Pán Potter, hodina skončí, keď ju skončím ja!. A vtedy zazvonilo. Nikto sa samozrejme ani nepohol, tak si nás premeral a povedal: Vypadnite už! Toť celý príbeh.“ Celá miestnosť vybuchla smiechom a Ron sa teatrálne poklonil. „Som mu povedal, že to mohol povedať na začiatku, vôbec sme tam nemuseli spať,“ snažil sa smiech prekričať Seamus. „Predstavte si, že by niečo také povedal na elixíroch. Snape by ho zabil,“ ozval sa Dean. „Pche! Harrymu by to určite prešlo,“ povedal Ron tak vážne, až sa všetci nanovo rozosmiali. Harry mu venoval naštvaný pohľad a rázne zatlieskal. „Buďte už ticho! Začneme cvičiť! Rozdeľte sa do dvojíc!“ Aj keď sa všetci dobre bavili, poslúchli ho. Na konci sa dohodli, že stretnutia budú, aspoň predbežne, bývať takto v sobotu, pretože to bol jediný deň, ktorý skutočne vyhovoval každému. Prešiel týždeň, počas ktorého sa všetci učitelia akoby zbláznili, pretože im zadali toľko úloh ako na prázdniny. Harry stále nemal svoj plášť, pretože sa k Snapovi ešte nedostal. Ten však bol zase v piatok preč. Tentoraz si to Harry overil najskôr na mape, než sa za nim pobral. Keďže ho na hrade nenašiel, nemal nijakú výhovorku pre Hermionu a spolu s Ronom si pri nej vytrpeli 4 hodiny učenia. „Mám na ďalšie dva týždne precvičené zápästie,“ zahundral Ron, keď Hermiona odišla po niečo do spálne. Harry sa na neho veselo uškrnul a ďalej písal prácu pre Snapa. „Počuj, nemohol by si od neho zistiť čo všetko tam má byť?“ zišlo zrazu Ronovi na um. „Zbláznil si sa? Myslíš, že mi to povie??!!“ „Ale veď si jeho....“ „Pche. Je to asi tak reálne, ako že Voldemort príde a vyzná mi lásku,“ zašomral Harry a písal ďalej. „Ale no tak, mohol by si ho skúsiť presvedčiť, nech ti s tým pomôže,“ navrhol. „Tak to mu nenavrhnem ani náhodou, už teraz poznám odpoveď, tak aký by to malo zmysel?“ Ron sa nadychoval k odpovedi, ale nakoniec si to rozmyslel. O pár minút sa k nim vrátila Hermiona a skontrolovala im, čo napísali. Na raňajky sa všetci traja unavene doplazili a trvalo im dlhú hodiny, kým boli schopní vstať s otvorenými očami. Pri odchode Harry pohľadom prešiel učiteľský stôl a skonštatoval: „Asi nás zase čaká hore. Trochu meškáme.“ Jeho priatelia iba prikývli a pobrali sa na siedme poschodie. Tam ich však nikto nečakal. Ani vo vnútri nebol a neprišiel ani potom, čo sa miestnosť zaplnila. Harry sa trochu mračil, no nakoniec to hodil za hlavu. Začali cvičiť. Skúšali pokročilé štíty a celkom sa im darilo. Harry sa práve prechádzal medzi nimi a opravoval ich, keď sa mu v hlave ozval hlas. Severus sa vybral na raňajky už o ôsmej. Pôvodne chcel síce raňajky vynechať, no nakoniec si prišiel do siene aspoň vypiť kávu. Víkend boli jediné dni, kedy tam rád raňajkoval. Sieň totiž bola takto skoro takmer vždy úplne prázdna. Dnes vošiel dnu a sedeli tam len dvaja žiaci. Spokojne sa pobral k svojmu miestu a pohodlne sa usadil. Odrazu dnu vletela malá sovička a pristála priamo pred ním. Severus sa na ňu zamračil a stiahol jej list, ktorý niesla. Sovička slabo húkla a odletela. Prekvapene ho otočil a keď zazrel pečať, netrpezlivo ho otvoril. Nazrel dnu a spokojne sa pousmial. List hneď zbalil do habitu a spravil to práve včas. Dovnútra práve vošiel riaditeľ. „Dobré ráno, Severus, potreboval by som s tebou hovoriť. Mohol by si ísť po raňajkách so mnou? Týka sa to rádu,“ požiadal ho milo. Premeral si ho chladným pohľadom a po chvíľke váhania prikývol. „Hodláš sa so mnou ešte niekedy rozprávať?“ spýtal sa konverzačne. „Nie.“ „V poriadku, ako myslíš,“ povzdychol si a začal sa venovať svojmu tanieru. Keď dojedol, kývol Severusovi a ten ho bez slova nasledoval. V riaditeľni už čakala profesorka McGonagallová. „Minerva, mohli by ste obvolať členov Rádu? Na ústredí bude porada. Tak do hodiny,“ oznámil jej. Prikývla a odišla. „Porada platí, samozrejme, aj pre teba, ale predtým ťa potrebujem o niečo požiadať,“ celkom zbytočne čakal na odpoveď, ale nakoniec si uvedomil nezmyselnosť svojho počinu, tak pokračoval, „privedieš na ústredie Harryho.“ „Prosím?!“ „Potrebujem, aby si Harryho priviedol na poradu. Ja musím teraz ešte niekam odísť a nemôžem ho zobrať so sebou, tak o to žiadam teba.“ „Čo s ním chcete?!“ vyletel na neho. „Teraz ti to vysvetľovať nebudem. Na porade sa dozvieš,“ odbil ho. „A keď to neurobím?“ spýtal sa vyzývavo. „Pošlem po neho Remusa, ale bol by som rád, keby sme na neho nemuseli toľko čakať,“ odvetil pokojne. Severus chcel ešte niečo povedať, ale Dumbledore mu to nedovolil. „Pozri, ber to ako možnosť bližšieho zoznámenia,“ žmurkol na neho. „On so mnou nepôjde a vy to dobre viete!“ zavrčal naštvane. „Verím, že to nejak zariadiš,“ žiarivo sa na neho usmial a zmizol v plameňoch. Severus naštvane vstal a vyšiel z riaditeľne zúrivo tresnúc dvermi. Len čo sa však ocitol na točitom schodisku, tvár sa mu rozjasnila a schody zbehol v rekordnom čase. Vyšiel na chodbu a náhlil sa na siedme poschodie, dúfajúc, že ešte budú sami. V prázdnej chodbe sa pre istotu premenil a pár skokmi sa ocitol tam, kde mal byť vchod do Núdzovej miestnosti. Dvere tam však neboli. Severus naštvane zavrčal a začal sa prechádzať popred stenu. Dvere sa však neukázali. Vtedy si na niečo spomenul. Rýchlo odbehol do prázdnej chodby, premenil sa späť a vytiahol spod košele druhú polovicu prívesku, ktorý dal Harrymu cez prázdniny. Zovrel ho v prstoch a sústredil sa. „Harry? Počuješ ma?“ Harry prekvapene zastavil uprostred kroku a nechápavo sa obzrel okolo seba. „Ak ma počuješ, odpovedz. Musíš ale držať ten prívesok, ktorý som ti dal.“ Prešiel okolo poslednej dvojice a otočený k stene si vytiahol prívesok a chytil ho do prstov. „Počujem,“ odvetil. „Výborne, už som sa bál, že to nefunguje. Odchádzame. Okamžite! Rozpusti to, alebo ich tam len tak nechaj, bež do klubovne, obleč si niečo muklovské, na to habit a stretneme sa pred vchodom za dvadsať minút. Tvár sa naštvane, keby nás niekto videl.“ „Čo sa deje?“ „Potom ti to vysvetlím, teraz sa ponáhľaj, nemáme veľa času!“ prikázal a prerušil spojenie. Harry sa otočil späť k cvičiacim dvojiciam. Rýchlo pohľadom našiel Rona a Hermionu a podišiel k nim. „Musím odísť, potom sa porozprávame,“ zamrmlal im rýchlo a obrátil sa k ostatným. „Počúvajte! Ja... musím niečo vybaviť, na dnes končíme. Prípadne, ak by ste chceli, môžete cvičiť s Hermionou a Ronom. Fakt ma to mrzí, ale nejde to inak,“ vysvetlil a kým stihli nejak protestovať, otočil sa na päte a vybehol von. Ďalších niekoľko sekúnd sa nikto ani nepohol, len nechápavo hľadeli na zatvorené dvere. Harry bežal čo mu sily stačili do klubovne, vybehol do spálne, rýchlo na seba hodil muklovské veci a bežal späť. Na schodoch do vstupnej haly zastal, vydýchal sa a pokojne zišiel dolu. Pri dverách už stále Snape a premeriaval si ho nahnevaným pohľadom. „Meškáte!“ vyštekol, keď podišiel k nemu. „Bežal som cez celý hrad,“ povedal naštvane. Profesor sa otočil a ráznym krokom vyšiel von. Harry mal čo robiť, aby mu stačil. Mlčky kráčali pozemkami už desať minút, keď sa Harry potichu spýtal. „Už sme dosť ďaleko?“ „Až za bránou,“ odbil ho netrpezlivo. Harry teda poslušne kráčal za ním. Len čo prekročili hranicu pozemkov, Severus začal: „Ráno mi Dumbledore oznámil, že bude porada Rádu, pričom tam chce aj teba. Neviem prečo, nechcel mi to povedať. Len mi prikázal, aby som ťa doviedol,“ dodal, kým stihol Harry niečo povedať. „A teraz ideme kam?“ spýtal sa. „Do Surrey.“ „Do Surrey?? Prišli tie papiere?“ spýtal sa prekvapene a on len prikývol. Prekročili hranicu lesa a Severus zastal. „Vyzleč si habit, premiestnime sa k muklom,“ prikázal a sám urobil to isté. Muž si ho kriticky premeral a ironicky sa spýtal:“ Nič horšie si nenašiel?“ „Nič iné som nenašiel,“ odvetil Harry potichu a uhol pred jeho pohľadom. Severus sa zamračil a vytiahol prútik. „Nehýb sa,“ prikázal mierne a párkrát mávol prútikom. Po chvíli bolo Harryho oblečenie vcelku uspokojivé. Ešte premenil jeho plášť na kabát a podal mu ho. „Cez najbližší víkend ti budeme musieť kúpiť nejaké oblečenie,“ skonštatoval. „Ďakujem,“ zamrmlal potichu. Profesor ho donútil sa na neho pozrieť a povedal: „Neďakuj, mal som to urobiť už dávno.“ Potom si ho pritiahol na hruď a povedal mu do ucha: „Je v Surrey ešte stále to staré detské ihrisko?“ Keď Harry prikývol, pokračoval: „Tak sa naň sústreď. Predstav si ho a nemysli na nič iné.“ O pár sekúnd Harry zacítil slabé šklbnutie a potom akoby okolo neho nič nebolo, len prázdno. Netrvalo to však dlho. Vzápätí pod nohami zacítil pevnú zem a okolo seba vodu. Pršalo. Žalúdok sa mu zakolísal a nohy mal akoby z gumy, no Severus ho stále držal. „V poriadku?“ spýtal sa a až keď Harry prikývol, pustil ho. „Tak to bol divný pocit,“ vyhŕkol. „Zvykneš si,“ uškrnul sa a premenil palicu ležiacu na zemi na dáždnik, ktorý vzápätí zdvihol a rozprestrel. Cez hustý dážď obaja vykročili k domu číslo 4. Harry tajne dúfal, že strýko nebude doma, aby sa vyhli jeho kriku. „Pôjdeme dnu obaja?“ spýtal sa Harry náhle. „Iste, nebudeš predsa moknúť vonku,“ odvetil a Harry na neho hodil podivný pohľad. Severus trochu zneistel a váhavo sa k nemu otočil a začal: „Myslím, že by si mal vedieť, že s Petúniou sme sa už videli, preto je možné, že si ma bude pamätať.“ „Kedy? Kde?“ vyzvedal. „Veľmi dávno a nenazval by som to práve priateľským stretnutím.“ „To znamená, že nebude spolupracovať nadšene?“ „To nevravím, neviem síce ako som sa za tie roky zmenil, ale pri troche šťastia ma nespozná.“ „A čo jej povieme?“ „Aby to tu podpísala,“ uškrnul sa a zastali pred vchodovými dverami. Harry sa nadýchol a potom rozhodne zaklopal. Chvíľu bolo ticho, potom sa ozvali rýchle kroky a dvere sa otvorili. Na jej tvári sa začali striedať výrazy z povýšeneckého na šokovaný až nahnevaný. „Čo tu chceš! Nemáš byť v tej tvojej škole?!“ odfrkla si a dívala sa na neho prižmúrenými očami. „S profesorom môžem opustiť školu,“ odvetil Harry a ukázal na Snapa. Petúnia si ho až teraz všimla a prebodávala ho podozrievavým pohľadom. „Môžeme ísť dnu?“ spýtal sa a nečakajúc na odpoveď, jemne Harryho vtlačil dnu. Než stihla akokoľvek protestovať, obaja vošli do obývačky. Hneď ako sa spamätala, ich nasledovala. „Čo to má znamenať? Čo tu chcete?!“ vykríkla podozrievavo. „Neboj sa, teta, hneď odchádzame. Potrebujeme len jeden tvoj podpis,“ vysvetlil Harry. „A prečo si myslíš, že by som ti niečo podpísala??!“ „Pretože keď to podpíšeš, už nikdy viac ma neuvidíš.“ „Harry!“ zavrčal Severus a spražil ho naštvaným pohľadom. „Sme tu preto, aby sme zrušili vaše opatrovnícke práva,“ vysvetlil muž chladne. „Na neho?“ spýtala sa a kývla smerom k Harrymu. „Áno, na Harryho,“ odvetil a zamračil sa. „Takže sem už nebude chodiť v lete?“ „Rozhodne nie.“ „Kde to mám podpísať?“ Snape stisol sánku a podal jej pergamen a brko. Prstom ďobol na miesto, kde sa mal ocitnúť jej podpis a ona ho tam rýchlo načmárala. „A ten Dumbeldore? Nechcem dostať ďalšiu kričiacu obálku!“ „Vie o tom, nemusíte sa obávať,“ zavrčal tak chladne, až ustúpila. „Kto bude teraz jeho opatrovníkom?“ spýtala sa trochu váhavo. „Neviem, prečo by vás to malo zaujímať,“ poznamenal, pritiahol si pergamen a podpísal sa, „ale ja.“ Než stihla Petúnia nejak zareagovať, dvere na dome sa otvorili. „Som doma, Petúnia!“ zakričal Vernon Dursley. Všetci traja stuhli, keď vtom sa do Vernonovho zorného poľa dostal Harry. „TY TU ČO ROBÍŠ??!“ podozrievavo sa zamračil a naštvane sa sunul k nemu. Len čo vošiel dnu, zazrel Snapa a prekvapene zastal. „Vy ste kto a čo chcete v mojom dome?“ vyštekol na neho. „Som na odchode,“ chladne oznámil a nevenujúc mu jediný pohľad postrčil Harryho k dverám. „Máš tu ešte nejaké veci?“ spýtal sa ho a Harry len pokrútil hlavou. Chceli vyjsť von z obývačky, ale Vernon sa im postavil do cesty. „O čo tu ide?!“ spýtal sa v tvári celý brunátny. „Berie ho preč, už k nám nepríde,“ vysvetlila mu rýchlo Petúnia. Vernon sa na nich prekvapene pozrel. „Už nepríde? Vôbec?“ „Nie, strýko, neprídem,“ odvetil Harry, pretože Severus vyzeral na to, že mu povie niečo pekne ostré. „A čo peniaze?“ vybafol Dursley. „Aké peniaze?“ zachmúrene zavrčal Severus. „Tie, čo za neho dostávame každý rok. Dúfam, že ich nechcete vziať späť! Už dosť, že posielate menej odvtedy, čo chodí do tej prekliatej školy!“ žmúril na neho podozrievavo. Harry sa na neho nechápavo hľadel a nebol schopný jediného slova. Severusovou tvárou preletel šokovaný výraz, no ten sa priam v tej istej sekunde zmenil na neveriacky a vzápätí na rozzúrený. „Harry, počkaj ma vonku!“ prikázal a nespúšťal oči z Vernona, ktorý sa začal zmenšovať pod jeho pohľadom. Harry ako v mrákavách vyšiel von a zavrel za sebou dvere. Snape mávol prútikom, a zabezpečil miestnosť proti odpočúvaniu. Z očí mu šľahali blesky, keď sa potichu, ale o to výraznejšie, spýtal: „Chcete mi povedať, že ste celých tých 15 rokov dostávali peniaze na jeho výchovu?!“ „Ten Dumbaldore ich posielal....“ zamrmlala Petúnia nesmelo. „Bol problémové dieťa,“ vyhŕkol Vernon na svoju obranu, no stiahol sa hneď ako na neho Severus namieril iskriaci prútik. „Vzali sme ho predsa k sebe!“ zapišťala Petúnia vystrašene. „A to je asi tak jediné, čo ste pre neho urobili! Je to predsa syn tvojej sestry! To pre teba nič neznamená, Petúnia?! Len dieťa, ale to ti nebránilo v tom, nenávidieť ho rovnako ako Lilly!“ Zavrela ústa a skrčila sa v kresle. „Nebudem si špiniť ruky tak podradnou háveďou, akou rozhodne ste!“ odfrkol si znechutene a odčaroval miestnosť. Mávol prútikom, aby si odstrčil Vernona z cesty a buchnúc dvermi odišiel. Pár sekúnd sa nič nedialo, až potom sa Petúnia spamätala a pribehla k svojmu manželovi, ktorý ležal rozpleštený na zemi a dusil sa šálom, ktorý sa mu obkrúcal okolo hrdla. Rýchlo sa pokúsila strhnúť z neho nešťastne zamotaný šál a keď sa jej to nakoniec podarilo, obaja zostali sedieť na zemi, namáhavo oddychujúc, vyhýbajúc sa vzájomnému pohľadu.