***Lusiana*** Severus nás (mňa a Albusa) zavolal k sebe. Rozhodol sa už konečne riešiť veci okolo toho, že “musíme“ Sare povedať pravdu o jej pôvode. „Chcem, aby sme jej to povedali my a nie niekto cudzí,“ začal vážne. Bola som ticho s nesúhlasom v tvári. Albus bol mĺkvy, ale určite nebol proti. „Pozri sa Lusiana... Ja viem, že to nechceš, ale doteraz sme mali pádny dôvod zatajiť jej to. Už ho nemáme. Sara Malfoya zabila, som posledný žijúci smrťožrút. Bellatrix prednedávnom v Azkabane zomrela. Už nie je nikto, kto by jej mohol chcieť ublížiť.“ Začala som hľadieť von oknom: „Už si mi to hovoril niekoľkokrát.“ „Samozrejme, ten problém by sme nemali, keby sa niekto,“ prepichol Albusa pohľadom, „nerozhodol zasahovať do jej pamäte.“ „Severus, viem, že ťa hnevá, že som ti po Susaninej smrti neprezradil, že...“ „Iba PO?! Sara mala DVA roky, keď sem prišli! Nehovor mi, že si to nevedel! Najskôr ti to oznámila, už keď sa vrátila od vlkolakov! Preto si tak ochotne súhlasil, aby odišla! Keby si to netajil, keby...“ Stíchol. Vedel, že nemá zmysel rozoberať čo sa stalo a pitvať staré rany. Aj tak ho to občas premohlo. ***Sara*** „Strýko? Toho si ešte nespomínala.“ „Sargon Confider. Od detstva ma učil čarovať,“ uškrnula som sa, „a obrannú mágiu. Je to bývalý auror. Musel odísť z práce kvôli tomu, že ho napadli vlkolaky. Hlavne kvôli nemu som chcela dokončiť ten Susanin elixír. Inak, on ju poznal, pracoval s ňou. Keď bol vo vlkolačej skupine ako špeh.“ Nicholas sa mračil. „Čo sa deje?“ „Vieš... pamätáš si, na začiatku, keď sme sa prvýkrát stretli, spomínal som ti, že som sa zaujímal o Snapeov život. Keď som bol mladší, mal som koníček zisťovať si rôzne veci o čarodejníkoch, ktorí ma niečím zaujali. Okrem toho, že Sargon Confider mal byť už mŕtvy-“ „Pred pár rokmi sa to všetko ujasnilo.“ „Viem. Ešte v čase, keď som ledva bol na svete. Ale aj preto ma zaujal... No späť k tomu – jeho rodina je mŕtva.“ „Áno, jeho brat zomrel.“ „Hovorím o jeho rodičoch. Žiadnu inú rodinu nemá. Možno nejakého strýka... Ale brata určite nie.“ „Je to málo známe,“ kývla som plecami. „Nie. On nemá brata.“ „Sargon, moja mama je dcéra jeho brata. Netrep mi tu hlúposti. Iba to málokto vie.“ Zachmúril sa: „Hovorila si, že si robila pokusy kvôli nemu? A s ním? Máš jeho krv?“ „Asi áno...“ „Čarovanie nie je jediný odbor, ktorý ma fascinuje. Je to aj genetika človeka. A vymyslel som jedno veľmi šikovné kúzlo, ktoré vypíše celý rodokmeň po staršie tri generácie a tri mladšie. Stačí mi jediná kvapka.“ „Máš to mať,“ zdvihla som sa podráždene a išla do spálne, aby som tam ticho ako myška prešla okolo Stephi do labáku. Zobrala som jednu debničku a vrátila sa. Hrabala som sa v skúmavkách a nakoniec vytiahla tú správnu. „Ešte nejaký pergamen,“ požiadal. Podala som mu pergamen a podľa pokynov naň kvapla kvapku Sargonovej krvi. Mávol prútikom a vyslovil zaklínadlo. Z kvapôčky sa začali šíriť tenučké čiary ako vlákna pavúčej siete a písali mená Sargonových predkov. Po chvíli to prestalo. „Nemá brata,“ zopakoval. Nechápavo som hľadela na pergamen, ktorý to dokazoval. „To nie je možné,“ kvapla som na druhý pergamen krv z inej skúmavky a kývla mu, aby kúzlo zopakoval. Poslúchol. Predo mnou sa zjavil rodokmeň Severusa Snapea, vrátane jeho dcéry a... vnučky? S otvorenými ústami som pozerala na meno Sarah Lupinová, ktoré bolo tenučkou čiarou spojené so Susan Taylorovou-Lupinovou, nad ktorou sa skvelo meno Severus Snape. On má vnučku?! Ako v mrákotách som vytiahla svoj prútik, trochu sa porezala a nechala svoju krv dopadnúť na pergamen. Spadla presne na meno Sarah. Meno sa rozčerilo, akoby kvapka dopadla na vodnú hladinu. Dopísalo sa meno matky Susan – Sophia a jej rodičov a prarodičov. Vznikla ďalšia čiara, ktorá vypísala meno otca Sarah – Remusa Lupina, jeho rodičov a prarodičov. Pri jej mene sa nakoniec dopísalo lomítko s malinkou poznámkou “zmena mena“ a za ním Sara McSaltusová. ***Nicholas*** Uf. Prekvapene som hľadel na pergamen a to, čo spôsobilo moje kúzlo s krvou Snapea a Sary. Vlastne... s krvou Sarah. Sarah Lupinovej, ako bolo napísané. Čo znamená, že Sara je Snapeova vnučka... A že tá žena, ktorú spomínal Parker, je jej matka a Snapeova dcéra. Podľa toho, ako sa Sara tvárila, minimálne to, že je príbuzná Snapea, nevedela. Videl som jej na tvári, že tomu neverí, ale ten pergamen bol jasný dôkaz. Zrazu vstala, schmatla ho a vybehla von. Tušil som, kam ide a usúdil, že bude múdrejšie nenasledovať ju a radšej ostať strážiť sestru. ***Lusiana*** Dovnútra vletela Sara. Trepla s pergamenom o stôl pred Severusa a mlčala. Každému zrazu bolo hneď jasné, že už všetko vie. Pravda vyplávala na povrch... Severus sa jej pozeral rovno do očí. Ja som to nevydržala, rýchlo vstala a prešla k oknu. Nespúšťala som z výhľadu na Zakázaný les pohľad, ktorý mi dosť zahmlili slzy. V miestnosti na dlho zavládlo ťaživé ticho. Nakoniec som v odraze okna videla, ako si Albus pritiahol ten pergamen a zahľadel sa naň. „Ako si to urobila?“ spýtal sa jej. „Nicholas mi ukázal jedno jeho kúzlo,“ odpovedala nepríjemným hlasom. „Mala by si vedieť...“ začal Albus. „Mala by som zjavne vedieť ešte dosť vecí!“ skríkla. Pokračoval, akoby ho nič neprerušilo: „Že v období, keď Malfoy zavraždil Susan, bolo na slobode priveľa smrťožrútov, ktorý by sa Severusovi radi pomstili. Keby zistili, že má vnučku, bola by to jej smrť. Severus nič nevedel a ja som sa musel rozhodnúť rýchlo. Chcel som, aby si bola v bezpečí, preto som ťa poslal z Anglicka čo najďalej. Lusi bola najlepšia možnosť, pretože bola tretí človek, okrem mňa a Susan, ktorá všetko vedela a okrem toho si na ňu bola zvyknutá. Ale nechcel som vás dve nechať samé, tak som sa rozhodol risknúť a poslať vás k Sargonovi, bývalému aurorovi, ktorý Susan poznal veľmi dobre, pretože jej potom, ako zavraždili Remusa, musel prezrieť pamäť. Možno aj tušil, že je Susan tehotná. Po jeho smrti s ňou bol veľmi veľa a určite postrehol nejaké zmeny. Ale ty si mala noc čo noc nočné mory. Vyzerala si hrozne, Sara. Jediná možnosť, ako to zastaviť, bolo urobiť ti v mysli blok na všetko, čo ťa spájalo s mamou. Týždeň po jej smrti som za vami prišiel a urobil to. Boli iba tri dospelé osoby, ktoré vedeli pravdu a bolo to tak dobre. Myslel som si, že hneď ako pochytáme smrťožrútov sa dozvieš pravdu. Ibaže sa to pretiahlo... A ty si rástla v tom, že tvoja mama je Lusiana a strýko Sargon. Mám pocit, akoby sa obaja do tej ilúzie natoľko vžili, že tomu občas samy verili. Ibaže Malfoya, ktorý chcel Severusovi snáď najviac ublížiť, ako si sa presvedčila, si chytila až ty... A či veríš alebo nie, práve sme sa rozprávali o tom, že je čas povedať ti pravdu. Severus to sám zistil na Vianoce, keď si sem prišla. Predtým to ešte okamžite došlo Nathanielovi. Už o tom určite nik nevie.“ Myslím, že nevedela čo na to povedať. „Lusiana je inak tvoja krstná mama. Susan mi občas písala.“ „Takže... vlastne som sirota, zavraždili mi oboch rodičov, ale mám starého otca a krstnú mamu, ktorí spolu spávajú.“ Otočila som sa k nim. Albus nadvihol obočie. „Áno,“ prikývol Severus a postavil sa. Sara vybehla von. „Sara!“ skríkla som za ňou, ale už jej nebolo. Bežala by som za ňou, ale Severus ma chytil a nepustil. „Mňa snáď klame starecký sluch,“ vydýchol Albus. „Neklame. Váš plán, aby sme sa spriatelili v jaskyni, vyšiel. A na tom stretnutí sa to prehĺbilo,“ odsekol mu a pevne ma objal. Slzami som mu zmáčala celý habit. ***Severus*** Na druhý deň sme spolu prišli na raňajky. Sara práve doraňajkovala a vstala od stola, pričom odišla opačným smerom. Ani nám nekývla, aj keď si nás všimla. Lusi sa zatvárila znepokojene. Ešte od včerajška mala trochu červené oči. Neskôr mi Albus povedal, že ho Sara ignoruje. Ignorovala aj mňa, Lusianu a ako som neskôr zistil, aj Sargonove listy. So všetkými ostatnými sa rozprávala normálne. Najviac času však trávila s Nicholasom a Stephi. Od jej žiakov som počul, že u nich zaviedla teror. Teraz to bola tá posledná vec, ktorá ma trápila. ***Parker*** „Parker, upokojte sa,“ zívol Potter. Sedel na stoličke s nohami na stole a skoro zaspával únavou. „Upokojte sa? Vy to nevidíte? Deje sa niečo čudné! Malfoya sme prenasledovali ako psy od porážky Voldemorta a teraz ho zrazu zabije decko, okolo ktorého sa točí sám riaditeľ, jeho zástupca a môj bývalý partner! Všetci na ňu dávajú pozor, akoby bola zo zlata! Snape niečo už roky tají! Dumbledore tají snáď všetko! S tou malou niečo nie je v poriadku!“ „Ale no tak...“ „Nevideli ste, ako čarovala?!“ „Parker, to dievča prešlo Snapeovým výcvikom. Čakal by som od nej aj oveľa temnejšie zaklínadla. A podľa toho čo som počul, aj ten váš priateľ ju všeličo naučil.“ „Je animágička! A to nie je hocikto! Všetko na nej je čudné!“ „Vás iba trápi, že ste vtedy nezabránili Malfoyovi zabiť vašu bývalú parťáčku a ešte k tomu ste sa ani nemohli pomstiť za jej smrť. Okrem toho vás štve, že ho nezajal nik zo cvičených autorov, dokonca ani Snape či Dumbledore, ale mladá pubertiačka s nejakým chalanom.“ Pozrel som sa na neho tak škaredo, ako som dokázal. Nič si z toho nerobil. „Nehovorte mi, že na nej nie je nič čudné.“ „Už stokrát ste opakovali, že začala učiť veľmi skoro, prirýchlo vyštudovala a priveľa dôležitých ľudí na ňu dozerá,“ mávol rukou. „A nik nič nechce prezradiť! Všetko taja!“ „Ako inak. Že ste si nezvykli.“ Zamračil som sa: „Dostanem ju! Vytiahnem z nej pravdu!“ ***Floxy*** Život sa nám zmenil... Každé ráno sme mali budíček o pol šiestej. Do pol siedmej sme museli mať v izbe (i skriniach a pod posteľami) dokonalý poriadok. Potom sme šli na raňajky a ona zatiaľ kontrolovala izby - za bordel v izbe strhávala body a ak sme mali neporiadok v skriniach, všetko nám vyhádzala do stredu klubovne. Za všetko, na čo sa jej sťažovali učitelia (ako vyrušovanie či vyvádzanie na hodinách, alebo ak sme nemali dosť skoro domáce úlohy, či mali otrasnú úroveň...) nám tiež strhávala body. Nemohli sme hrať v metlobalovom pohári (zvyšné fakulty sa radovali). Dohliadala na to, aby sme sa učili a dosť času trávili v knižnici. V noci kontrolovala postele. Vyhlásila nám vojnu. Zo začiatku sa mnohí snažili vzdorovať. Už začiatkom septembra sme boli v bodovom mínuse. A vôbec to nevyzeralo tak, že sa to zlepší. Počul som, že niekto sa išiel sťažovať riaditeľovi. A vraj ho Snape vyhodil z riaditeľne a ešte mu tiež strhol body. Listy od rodičov ignoroval. Učitelia sa netvárili, že by s nami cítili a ostatné fakulty boli presvedčené, že nám to patrí. Slizolin trpel ako ranené zviera. McSaltusová hovorila pravdu – určite ešte žiaden vedúci toto nerobil. A tak muselo prísť zlepšenie, ktoré očakávala. Vojnu sme prehrali, vedeli sme to. Vzdali sme sa. Začali sme poslúchať a správať sa, ako si želala – slušne, nepodvádzať, snažiť sa. Odmenou bolo, že nám dovolila pokračovať v pohári. Ostalo nám iba dúfať, že konečne zvoľní rytmus, ktorý dala našim dňom v škole... ***Nathaniel*** Severus mi napísal naliehavú sovu. Vyzeralo to tak, že sa naozaj trápi. Prišiel som do Rokfortu ešte ten večer... „Čo sa stalo?“ nechápal som. „Zistila to. Nestihli sme jej to povedať,“ vzdychol si. „A jej reakcia?“ „Úplne odlišná od tej Susaninej... Vyhýba sa mne, Lusiane, Albusovi, dokonca vraj ignoruje aj listy od Sargona.“ „A poslala mu dávku elixíru na spln?“ „Áno.“ „Tak to nie je stratené...“ „Ak to takto bude pokračovať ďalej, Lusiana sa najskôr zosype,“ zachmúril sa. „To je na tom tak zle?“ nadvihol som obočie. „Noc čo noc reve do vankúša. Stále má červené oči. Už si to museli všimnúť aj žiaci.“ „Ako dlho?“ „Skoro dva týždne. Už som jej skúsil aj napísať, ale sova mi vrátila popol v sáčku.“ „Fú. Ale nehovor mi, že počas dňa alebo na porade...“ „Vyhýba sa nám. Albus si myslí, že na ňu nemáme tlačiť. A na poradách nemôžem riešiť súkromné problémy. Dal som ju zavolať do riaditeľne, neprišla. Išiel som za ňou dole, ale neotvorila mi dvere. Učí, podľa všetkého je na hodinách taká hnusná ako ja a slizolinčanom robí zo života peklo.“ „Ako sa správa ku ostatným kolegom?“ „Normálne. A stále je so Stephi a Nicholasom.“ „Ty si tu malú ešte neposlal preč?“ „Zabudol som ti povedať... Je to Nicholasova sestra. Udialo sa toho teraz naraz príliš veľa.“ „Ale je so Sarou?“ „Áno. Už by som mal vybaviť, aby dali starostlivosť bratovi, ale v momentálnej situácií...“ „A čakáš...“ „Dúfam, že sa ti podarí prehovoriť jej do duše. Si naša posledná nádej.“ „Nemôže to trvať večne...“ „Ale už by to naozaj mohlo prestať. Dva týždne sú na tú jej odutosť akurát dosť. Nemôžem sa pozerať na to, ako Lusiana trpí. A ani mne to nepadne ľahko.“ Prižmúril som oči: „Dosť ju spomínaš...“ „Koho?“ „Netvár sa nechápavo. Lusianu. A ona sa mi už dosť dlhú dobu vyhýba... Čože neviem?“ Severus bol ticho. „Ale no tak, Severus, predo mnou nemôžeš skryť, že niečo nie je ako bývalo. Nehovor mi, že za tvoju stále dobrú náladu mohla iba Sara. Priznaj sa...“ „Dobre, dobre, stačilo,“ pozeral sa do stola. „Ty s Lusianou niečo máš? Že vieš, že noc čo noc plače do vankúša?“ „Mám. Šťastný? A Sara to vie už rok.“ „Čože? Ona to vie rok? A trvá to odkedy?“ „Asi od konca Sarinho piateho ročníka.“ „Došľaka! To sa vám to podarilo tak dlho tajiť?!“ „Snažili sme sa.“ „Ale uhádol si. Som šťastný,“ uškrnul som sa. Nedôverčivo sa na mňa pozrel: „Nezačneš mi tu robiť prednášky?“ „A mal by som?“ „Keď to zistil Albus, tak sa tváril, že...“ „Som si istý, že on je tiež rád, Severus. Určite ho nebavilo pozerať na vás dvoch nešťastných a osamelých ľudí. Možno sa mu úplne nepáči všetko naokolo, ale... Podľa mňa je to skvelé. Je to krásna žena a ty si bol príliš dlho sám. Keby bolo po mojom, už dávno si pod čepcom.“ Rozosmial som ho: „Teda ďakujem. Ku krásnemu happyendu chýba už iba to, aby sa Sara prestala správať ako decko.“