„Rose, povieš mi načo sme sem prišli?“ spýtal sa jej Harry, a hneď si aj pomyslel na kozub, pretože v Núdzovej miestnosti bolo veľmi chladno. „Trpezlivosť Harry...trpezlivosť,“ usmiala sa na neho a posadila sa do jedného z kresiel. Harry nasledoval jej príklad, no aj tak nechápal načo sú tu. „Rose, od Hagridovho čaju ma stále páli jazyk, som unavený a o chvíľu je polnoc, takže mi nehovor aby som bol trpezlivý,“ zamrmlal Harry, no aj tak neľutoval, že u Hagrida ostali tak dlho. Celý ten čas im rozprával o ich rodičoch. Dokonca ho musel Harry umlčať, aby sa nepreriekol o Arianinej „smrti“ pretože on nevedel, že nezomrela naozaj. „Raya, potrebujem sa s tebou porozprávať...prosím príď,“ pomyslela si Rose dúfajúc, že to bude fungovať. „Tak dostanem už konečne odpoveď?“ súril ju Harry. „Áno, Harry, dostaneš,“ odpovedala mu tajomne Rose. „Dnes dostaneš odpovede na všetky tvoje otázky.“ „A povieš mi ako mi ich táto miestnosť zodpovie?“ spýtal sa jej s úškrnom. „Táto miestnosť nie, Harry. No ja som tá, ktorá ti ich poskytne,“ počul tlmený hlas za sebou. Rýchlo sa postavil, a keď sa otočil pohliadol na peknú ženu s dlhými bielymi vlasmi siahajúcimi pozdĺž jej čierneho plášťa skoro až k zemi. Jej tvár už nebola posiata slzami, no aj tak mala svoje žiariace oči podliate krvou. „Si prekvapený, že ma vidíš, Harry?“ spýtala sa ho Raya a pomalým kĺzavým pohybom prešla ku Rose. „Som rada, že ste prišla,“ usmiala sa na ňu Rose, pretože Harry sa nezmohol na slovo. „Sľúbila som, že prídem, keď na mňa pomyslíš a ja svoje sľuby plním,“ povedala a pohladila ju po tvári. „Si pripravená poznať pravdu?“ „Vy naozaj poznáte odpovede na naše otázky?“ ozval sa Harry a pristúpil ku nim bližšie. „Áno, Harry...poznám,“ prikývla Raya. „A som naozaj rada, že ste sa s Rose udobrili...rodina by totiž mala držať spolu...a vy dvaja obzvlášť.“ „Ako viete, že sme rodina?“ „Ja viem o vás všetko...ste predsa strážcovia temnoty a je mojou povinnosťou dohliadať na vás.“ „Vy viete o temnote?“ vypadla z Harryho ďalšia otázka. „Harry, Raya je posledným potomkom Triády...teda bola posledným potomkom Triády...vie o temnote úplne všetko,“ objasnila mu to Rose a posadila sa. Harry si ako obarený sadol vedľa nej a snažil sa nejako stráviť to, čo mu práve povedala. „Pýtam sa ešte raz. Ste pripravení poznať pravdu?“ „Tak na túto otázku som čakal strašne dlho,“ pousmial sa Harry a prikývol. „Áno Raya, chceme poznať pravdu,“ pridala sa aj Rose. „V poriadku...poviem vám všetko, čo viem. Celý svoj príbeh...od začiatku až do konca, no keby ste mali nejaké otázky prerušte ma a ja vám na ne odpoviem.“ Obaja prikývli, a tak začala: „Svojich rodičov som nikdy nepoznala. Nikdy som nemala rodinu, nepoznala materinskú lásku a nikdy som nemala ani skutočný domov. Od malička som vyrastala v deckom domove, v odľahlej časti Londýna. No keď som mala sedem rokov zistila som, že nie som tak celkom ako ostatné deti. Bola som výnimočná. Dokázala som hýbať predmetmi bez toho aby som sa ich dotkla, vyletieť vysoko do vzduchu, dokonca som raz podpálila tmavé závesy na oknách. Viete neznášala som ich,“ usmiala sa, no Harry s Rose ju neprerušili, pretože pozorne hltali každé jedno jej slov. „Opatrovateľky nevedeli čo so mnou. Viete, nebola som zlé dieťa, len som ich desila. Až pani Coulová, vtedajšia riaditeľka detského domova, rozhodla, že som pre ostatné deti nebezpečná. A tak ma odviedla do druhého krídla budovy. Bolo menšie, tmavšie a skoro opustené. Nachádzalo sa tam len pár izieb. Z každej vychádzali zvláštne zvuky alebo výkriky...bolo to príšerné. No to som ani zďaleka netušila, že to bude ešte horšie. Zaviedla ma do podkrovia. Boli tam ošumelé steny, jedna posteľ a napoly rozpadnutá skriňa. Dnu bolo temno, pretože okno bolo príliš malé aby ním prešli slnečné lúče. No nezamkla ma. Povedala, že sa môže slobodne pohybovať, no len po tomto poschodí a tiež to, že jedlo mi budú nosiť. A tak ma tam nechala. Samú uprostred ničoho. Mojími jedinými spoločníkmi boli potkany a pavúci. „Muselo to byť strašné,“ zhrozila sa Rose a pozrela na Harryho, ktorý sa tváril rovnako pobúrene ako ona. „Áno to bolo. Ale nie na dlho. V jeden večer, v deň mojich ôsmich narodenín, bola strašná búrka. Z oblohy šľahali blesky, konáre stromov pod silou vetra trieskali o strechu a robili príšerný hluk. Bála som sa. Veľmi som sa bála. Opatrne som vyšla z izby a rozbehla sa dlhou chodbou. Chcela som ujsť...ďaleko od toho strašného miesta, aj keď som vedela, že je to zbytočné. Priala som si iba jedno...už som nechcela byť sama. Ako som utekala zaujali ma jedny dvere, presnejšie niečí plač, ktorý odtiaľ vychádzal. Vošla som a v kúte rovnakej tmavej izby ako bola tá moja som uvidela chlapca. Mohol byť starý rovnako ako ja. Sedel na zemi a plakal. Keď ma uvidel zotrel si slzy a dosť tvrdým tónom mi povedal aby som vypadla z jeho izby. Neposlúchla som ho. Podišla som až ku nemu. Chcela som ho rozveseliť, a tak som zo zeme zodvihla pár starých hračiek a oni sa sami začali točiť vo vzduchu. Nikdy nezabudnem na ten pohľad v jeho očiach. Bol prekvapený a šťastný zároveň. Zodvihol ruku a zvyšné hračky sa vzniesli do vzduchu a pridali sa ku tým mojim. Boli sme rovnakí, rovnako výnimoční a ja som vedela, že moje prianie sa splnilo. „Kto bol ten chlapec?“ spýtal sa jej Harry, pretože mal pocit, že toto im nerozpráva bez príčiny. „Vedela som, že sa na to spýtaš, Harry...ten chlapec sa volal Tom...Tom Riddle.“ „Voldemort?!“ zvolali dvojhlasne a v očiach sa im zračilo prekvapenie. „Nie...v tom čase to bol len Tom. Chlapec, ktorý nepoznal rodičov, ktorý trpel pretože bol iný...bol rovnaký ako ja.“ „Myslím, že mi o jeho detstve Dumbledore nikdy nehovoril,“ skonštatoval Harry, no aj tak sa mu predstava malého plačúceho Voldemorta zdala desivá a neuveriteľná. „Možno Harry, no ja som jeho detstvo poznala dobre. Od toho večera sa stal mojím priateľom. Najlepším a jediným priateľom, ktorého som vôbec mala. Nasťahovala som sa do jeho izby a spolu sme čarovali, smiali sa, hrali, hovorili, že v budúcnosti dokážeme veľké veci, keďže sme výnimoční. No obaja sme to chceli inak. Ja som snívala o tom, že svojimi schopnosťami dokážem pomôcť ľuďom a on zas o tom, že ľudí potrestá za všetko, čo nám urobili. No aj napriek našim odlišným názorom to bol môj priateľ a ja som ho mala rada. No, keď som dovŕšila desať, všetko sa zmenilo. Prišla si pre mňa žena, ktorá tvrdila, že je moja stará matka a žiadala o to, aby som s ňou mohla odísť. Keď som to povedala Tomovi, vedela som, že ho to bolí, no nič nepovedal. Sirotinec to tej žene povolil, a tak mi neostávalo nič iné ako ísť s ňou. Naša rozlúčka bola hrozná. Povedal mi, že som ho zradila, ja som mu hovorila, že ho budem chodiť navštevovať alebo mu budem písať. No on povedal, že ma nepotrebuje, a tiež aby som za ním nechodila. Tá žena čo si ma odviedla bola skutočne moja stará mama. Prezradila mi, že moji rodičia boli čarodejníci a zomreli, keď nechceli odovzdať Knihu temna do rúk zla. Temný čarodejníci tých čias ich zabili, no nezískali to čo chceli. „Knihu temna to ako...“ „Áno, Harry...Darkness,“ prikývla Rose a Raya pokračovala. „Moja stará mama sa ma musela vzdať aby som bola v bezpečí a knihu dobre ukryla. Vtedy, na moje desiate narodeniny mi ju odovzdala a povedala jej tajomstvo. Povedala mi o nás, strážcoch knihy, alebo Triáde ak chcete. To moji predchodcovia ju napísali. Ukrýva v sebe tajomstvá mágie už od jej úplných začiatkov. Rozpráva príbeh veľmi mocných čarodejníkov, ktorí boli vlastne tí, čo ju napísali. Im bola zverená obrovská moc...temnota. Viac mi nepovedala, pretože z nej nikdy nečítala. My strážcovia to totiž nemôžeme. Naša krv síce otvára knihu, no môže z nej čítať iba ten komu to dovolíme alebo strážcovia tej mocnej sily...to ste teraz vy.“ „Ale, keď si mŕtva, tak ako tú knihu otvoríme?“ spýtal sa jej Harry. Raya sa pozrela vyčítavo na Rose, pretože myslela, že to už Harrymu povedala. „To budeme rozoberať neskôr...teraz nech nám Raya dopovie svoj príbeh,“ odpovedala miesto nej Rose. „Ako si praješ...“ prikývla Raya a pokračovala v rozprávaní: „Moja stará mama bola úžasná a po prvýkrát za svoj život som vedela, aké to je mať rodinu. Naučila ma všetko, čo vedela. Rozprávala mi o svojom živote, o živote mojich rodičov, a keď mi prišiel list z Rokfortu rozprávala mi aj o ňom. Zvláštnu pozornosť venovala najmä jej zakladateľom. No najviac Bifľomorovej. Tá bola totiž tiež ako ja, potomok Triády a rovnako aj strážkyňa knihy. A ako predpokladám aj tá, čo vedela o temnote. Starká mi nikdy nepovedala, či sa s tým zverila aj ostatným, no ja si myslím, že áno. „Ale keby to povedala ostatným prečo sa ju Slizolin nepokúsil ovládnuť?“ spýtal sa jej Harry. „Chcete počuť môj príbeh...alebo príbeh zakladateľov?“ odpovedala mu otázkou a zodvihla obočie. „Aj, keď aj to má niečo so mnou spoločné.“ „Chceme počuť váš príbeh...tak pokračujte, prosím,“ ozvala sa Rose netrpezlivo. „Starká mi ešte pred nástupom na Rokfort zakázala niekomu hovoriť o knihe a už vôbec nie o temnote. Tiež mi zakázala priznať svoj pravý pôvod. Nikdy som nikomu nemohla povedať, že mám rodičov čarodejníkov. Sľúbila som jej to a ona ma ešte varovala, aby som svoj sľub neporušila, pretože je veľmi dôležité aby to nikto okrem strážcov knihy nevedel. Toto tajomstvo by som mohla povedať iba svojim deťom, ktorý by po mne prevzali úlohu, alebo novej strážkyni.“ „Novej strážkyni?“ „Áno Harry, v prípade, že nebudem mať deti, alebo zomriem skôr, kniha si sama vyberie svojho strážcu,“ objasnila Raya, no keď uvidela, ako Rose pokrútila hlavou, tak o tom viac nehovorila a radšej pokračovala v rozprávaní. „Cesta vlakom bolo to najúžasnejšie čo som kedy zažila. Myslela som si, že už nemôžem byť šťastnejšia...no mýlila som sa. Trvalo mi dosť dlho kým som našla voľné kupé no nakoniec sa mi to podarilo. Našla som jedno úplne na konci vlaku. Bol tam len jeden človek. Bol tam Tom. Do očí mi vyhŕkli slzy šťastia a na perách sa mi objavil široký úsmev, keď na mňa uprel svoje hnedé oči. Opäť som tam uvidela rovnaký pohľad, ako keď sme sa prvýkrát stretli. Nepovedal nič. Len sa postavil, podišiel ku mne a objal ma. Bol to najnádhernejší okamih môjho života. Šepol mi len jediné...jednoduché ďakujem. Potom mi porozprával o tom ako za ním prišiel profesor Dumbledore, vtedy učiteľ Transfigurácie, a odovzdal mu list. Ja som mu zase hovorila o svojej starej mame, teda len to, čo som mohla. Opäť som sa cítila ako to malé dievčatko, ktoré bolo neskutočne šťastné, že má pri sebe kamaráta, ktorý jej rozumie. Neskôr však prišiel ďalší zlom. Prišlo zaraďovanie a ja som skončila v Chrabromile...on v Slizoline. Obaja sme boli z toho smutní, no prisahali sme si, že nás to nerozdelí a vždy budeme priatelia. A tak sa aj stalo. Vtedy boli všetci profesori milo prekvapení. Skončili totiž spory medzi fakultami a všetci sa bavili so všetkými, keďže si brali príklad zo mňa a z Toma. „Dumbledore, ale nepísal, že ste bola jeho priateľka,“ prerušila ju Rose. „Rose, nemohol to napísať,“ pokrútil hlavou Harry. „Napísať...a čo?“ nechápala Raya. Rose siahla do vrecka a podala jej odtiaľ malý zažltnutý pergamen. „Napísal to Dumbledore po vašej smrti,“ povedala na vysvetlenie Rose. „Prosím ťa, prečítaš mi to?“ požiadala šeptom Raya a tak Rose začala čítať. „..Rayelin Leymenová je mŕtva. No nech naše spomienky a to, čo robila nezomreli s ňou,“ dokončila Rose a pohliadla na Rayu, ktorej po tvári stekali krvavé slzy. „Bola by som veľmi rada, keby aspoň časť z toho bola pravda...no žiaľ, nie je. Nepoznám Rayelin Leymenovú, o ktorej Dumbledore písal. Ja som totiž nebola dobrá...bola som zlá...veľmi zlá,“ hovorila Raya medzi slzami. „Takže nie je pravda, že ste ochotne každému pomáhala? Nie je pravda, že ste nerozlišovala medzi ľuďmi?“ spýtal sa jej Harry, pretože neveril jej slovám. „Raya, z tohto všetkého je klamstvo akurát to, že nemáte muklovský pôvod,“ podporila Harryho Rose. „Radšej si vypočujte celý môj príbeh a až potom to posúďte,“ šepla a dala sa do rozprávania. „Prvý rok bol naozaj vynikajúci. Mágia mi išla dokonale a naozaj som pomáhala slabším a bolo mi jedno z akej boli fakulty. Tom bol tiež skvelý, no nepáčilo sa mu, čo robím. Bol posadnutý pôvodom a čím bol starší tým viac, aj keď sám nevedel, či jeho rodičia boli čarodejníci. Ja som verila, že nemá čarodejnícky pôvod a myslela som si, že keď mu to dokážem tak na tie hlúpe predsudky zabudne. A tak sme spolu hľadali nejakú zmienku o jeho rodine. Poprosil Dumbledore aby mu povedal všetko, čo o jeho rodine vie a tak mu odovzdal jeho záznam zo Sirotinca. Bola na ňom zmienka len o jeho mame, ktorá zomrela v deň jeho narodenia. Jej meno mi bolo hrozne známe, no nedokázala som si spomenúť kde...až raz. Viete, každé letné prázdniny sme s Tomom chodili k mojej starkej. A rovnako to bolo aj po piatom ročníku. Starká mala Toma rada, a on ju mal tiež. Bol jej vďačný, že u nej môže bývať a získal si ju tak, že mu prezradila, že aj ona je čarodejnica, rovnako ako som aj ja. Tom to však už vedel. Vedel, že mám čarodejnícky pôvod. Povedala som mu to v druhom ročníku, no aj tak ma neprezradil a tváril sa prekvapene. Starká opäť začala so svojimi príbehmi a vtedy som si spomenula, kde som to meno Tomovej matky počula. Ona bola totiž potomkom Salazara Slizolina. Keď sme sa opäť vrátili do školy prezradila som mu to...a odvtedy bol ako vymenený. Chcel vedieť viac. A to mu bolo umožnené raz, keď sme preberali Dejiny Rokfortu. Profesor Beans nám rozprával o legendárnej Tajomnej komnate, no a Tom, keďže bol potomkom Slizolina si zmyslel, že ju nájde a to, čo ukrýva ovládne. Snažila som sa mu to vyhovoriť...márne. Nakoniec sa mu to podarilo, ani neviem ako, no podarilo sa mu to. Vtedy zistil, že ovláda parsalčinu, pretože sa mu naozaj podarilo ovládnuť Baziliska, toho čo sa v Tajomnej komnate ukrýval. A vypustil ho. Vedel čo to spôsobí, no aj tak ho vypustil. Prosila som ho aby to nerobil, no on bol posadnutý mocou. Povedal, že svet nepotrebuje humusákov a muklov, že len čarodejníci budú vládnuť, presnejšie hovoril, že len on bude vládnuť...len on a ja. Nič som nikomu nepovedala, no neustále som mu to vyhovárala. Všetko to skončilo až keď zomrela študentka. No Tom komnatu neuzavrel kvôli tomu, ani kvôli mne...ale kvôli tomu aby nezatvorili Rokfort. Len preto aby sa mohol ešte viac naučiť. Všetko to zahral, ale veľmi šikovne. Hodil to na Hagrida a toho vylúčili. „Ale prečo ste s tým niečo neurobili? Prečo ste sa bez povšimnutia prizerali tomu čo robí?“ Harry tomu nechápal...no aspoň konečne vedel ako to bolo s Tajomnou komnatou. „Pretože som bola hlúpa, slepá a preto že koniec-koncov Tom bol môj priateľ.“ „A tiež preto lebo ste ho ľúbili,“ doplnila ju Rose škaredo zazerajúc na Harryho, ktorý sa tváril akoby ho niekto zaklial. „Áno, tiež aj preto,“ prikývla Raya a po líci sa jej skotúľala ďalšia krvavá slza. „Odvtedy to však bolo už len horšie. Tajomná komnata bola uzatvorená, no Tomova túžba po moci pokračovala. Začal sa zaoberať Čiernou mágiou, na ktorú lákal stále viac študentov...hlavne zo Slizolinu. Prehováral aj mňa, chcel aby som sa ku nemu pridala, no ja som nemohla. Aj napriek tomu, čo som ku nemu cítila som nemohla. Môj osud strážkyne mi to nedovoľoval. Vtedy sme sa odcudzili. Bolelo ma to, veľmi, no niekde hlboko v duši som vedela, že je to tak správne. Keď sme ukončili Rokfort, obaja s vynikajúcim hodnotením, snažil sa ma ešte raz presvedčiť aby som sa ku nemu pridala...ku nemu a jeho šialenej predstave ovládnuť svet. Odmietla som a to bolo poslednýkrát, čo som ho videla. Vrátila som sa k starkej a odmietla asi dvadsať listov z Ministerstva, v ktorých mi ponúkali prácu. Bola som nadaná, priznávam, no to nebolo to, čo som v živote chcela robiť. Chcela som pomáhať ľuďom, nie čarodejníkom. To bolo moje rozhodnutie, rozhodnutie pre ktoré bola na mňa stará mama hrdá.“ „Čo ste teda vlastne robila?“ spýtala sa jej so záujmom Rose. „Študovala som medicínu na jednej z najprestížnejších vysokých škôl v Európe.“ „Vy ste študovali na muklovskej škole?“ „Áno, Harry. Nemohla som pracovať s mágiou. Nemohla a nechcela. Tá kniha predstavovala tajomstvo obrovskej moci a ja som nemohla dovoliť aby niekto prišiel na to, že ju mám ja. A štúdium na muklovskej škole bolo to najlepšie, čo som kedy robila. Po dvoch rokoch sa so mňa stala lekárka. Otvorila som si malú ordináciu v dome mojej starkej a spolu sme sa starali o ľudí, ktorí potrebovali pomoc. O tých, ktorí si nemohli dovoliť platiť za nemocnice. Pomáhala som im, ako som vedela, priznávam, že neraz aj čarami, no bolo to to čo som chcela robiť. Takto som prežila ďalšie dva roky a až potom to prišlo. Akurát som sa vracala z lekárne v ktorej som vždy kupovala lieky a uvidela som náš dom v plameňoch. Vbehla som dovnútra, aby som pomohla mojej starkej, no bolo neskoro. Ležala na podlahe a bola mŕtva. Zabili ju, no nie ten požiar...bola zabitá mágiou. Potom som pocítila ostrú bolesť v chrbte a ďalej už nič. Prebrala som sa na nejakom tmavom vlhkom mieste. Okolo mňa postávalo pár čarodejníkov zahalených v čiernych plášťoch s maskou na tvári. Áno boli to smrťožrúti. Vedela som, že patria k Tomovi. O ich útokoch som predtým veľakrát čítala, no zatvárala som pred tým oči. A potom som zbadala aj jeho. Prišiel ku mne, zložil si masku a podal mi ruku. Musím priznať, že vyzeral veľmi dobre. No v jeho hnedých očiach som už nevidela ten pohľad ako kedysi, ale len zlobu a chlad. Postavila som sa sama a spýtala som sa ho, čo odo mňa chce. Najskôr mi začal vykladať, ako som mu chýbala a čo za tie roky robil. Hnusilo sa mi to počúvať. Rozprával o zabíjaní, mučení a tiež o moci, ktorú podľa neho mal. Potom sa mi vysmial. Hovoril, že špiním čarodejnícku povesť, keď pracujem ako mukel. Mala som ho plné zuby. Vykričala som mu, že je vrah, a že to on zabil moju starkú a chcela som vedieť len jedno, prečo. Povedal, že on ju nezabil. Len poslal svojich ľudí aby ma priviedli. Povedal, že to boli oni čo ju zabili. Povedal, že on by toho nikdy nebol schopný. Povedal, že ju mal rád a nikdy by jej neublížil. Ja hlúpa som mu uverila. Vedela som, že ju mal rád a aj napriek všetkému som v ňom stále videla môjho priateľa. Potom mi povedal, že ich môžem potrestať, že si to zaslúžia, za smrť mojej starkej. Povedal, že musia zaplatiť. Ja som cítila zlosť. Takú obrovskú zlosť a prvýkrát za svoj život som si naozaj priala niečiu smrť. Tom mi podal prútik so slovami, že viem, čo mám robiť. Vzala som si ho. Plná hnevu, zlosti a všetkej zloby akej som bola v tú chvíľu schopná. Zabili moju starú mamu a ja som vedela len jedno...zaplatia. A tak sa stalo. Zabila som ich...všetkých som ich zabila. Bez jediného zaváhania. Nepomohli ich prosby ani slová, že konali na Tomov príkaz. Neverila som im. Myslela som si, že Tom by mojej starkej nikdy neublížil a tak som ich potrestala. Až, keď ich telá ležali bezvládne na zemi som pocítila výčitky. Zožierali ma a ja som pochopila, že sa teraz už od Toma v ničom nelíšim. Bola som rovnako skazená a zlá ako on. Nenávidela som sa. A toho Tom využil. Povedal mi, že som spravila dobre, že to bolo správne, že si to zaslúžili. Ja som mu povedala, že som ostala už úplne sama. On mi zase povedal, že už nikdy nebudem sama, že tu vždy bude so mnou. Tak ako predtým, priatelia až do smrti.“ „Ostali ste s ním?“ spýtal sa šeptom Harry, pretože Rose sa nezmohla na slovo. „Ostala,“ prikývla Raya a potom opäť zatvorila oči, pripravená pokračovať v svojej nočnej more, ktorú naozaj prežila. „Postupom času som sa zmierila s tým, čo som pod jeho tlakom urobila a začala som ho opäť brať ako svojho priateľa. Po čase sa mi zdôveril, že hľadá najmocnejšiu silu všetkých čias, temnotu. Myslela som si, že už to ani horšie nemôže byť...ale bolo. Požiadal ma aby som mu pomáhala. Vedela som, že mu nemôžem povedať, že mám knihu o temnote, no tiež som vedela, že mu nemôžem pomáhať. A on ma zase presvedčil. Povedal, že ak chcem tak môžem odísť tam, kde ma nič nečaká, alebo sa pridať ku nemu a získať neobmedzenú moc. Ja som mu povedala, že nechcem byť len jeho smrťožrútka. A on povedal, že to by ani nechcel. Povedal, že som jeho priateľka a tak to aj ostane. Zase som v ňom videla toho malého chlapca...a zase som pristúpila na jeho hru. A tak som mu začala pomáhať. Len ja, nikto totiž nevedel, čo hľadá. Chodila som všade s ním a robila som všetko o čo ma požiadal...okrem vraždenia. Toho som viac nebola schopná. Po čase sme sa dozvedeli o proroctve, ktoré sa týkalo temnoty a hlavne jej strážcov. Našli sme ho a zistili rok ich narodenia. Tom sa tešil ako malé dieťa. Myslel si, že teraz bude všetko ľahšie. No nebolo. Poprosil ma aby som išla na Rokfort a zistila, kto sú tie deti. Súhlasila som. Tiež som totiž potrebovala vedieť, kto sú. A tak som požiadala profesora Dumbledora o miesto učiteľky Obrany proti čiernej mágií. Bývalý učiteľ totiž odišiel do dôchodku, takže moje šance boli veľké. Dumbledore ma s radosťou prijal a tak som začala so svojou úlohou. Zistila som kto sú tie deti oveľa ľahšie ako som si myslela. Stačilo len sledovať Dumbledora. On to totiž zistil ako prvý. Tiež som sa dozvedela, že Ariane a James sú súrodenci a zhodou okolností aj jeho deti. A až vtedy, keď Ariane, Severus a Lily prijali stráženie temnoty odhalila sa im. Spoločne s Dumbledorom ju ukryli...na Rokforte a mysleli si, že bude v bezpečí. No nerátali s tým, že som sa stala ich tieňom a všade som ich prenasledovala. Vedela som o nich úplne všetko, no nie kde na Rokforte ju ukryli...to som totiž nemohla vidieť.“ „Povedali ste mu to?“ prerušila ju Rose vyzerajúc bledšie ako pred chvíľou. „Nie...nemohla som. Teda aspoň nie vtedy. Až, keď opustili Rokfort išla som za Tomom povedať mu, že som jednoducho nezistila nič. No on ma predbehol. Keď som prišla, bolo to presne sedem rokov čo sme sa videli naposledy, objal ma a pošepol mi, že som zradkyňa. Vtedy som vedela, že je koniec...ale nebol. Začal sa smiať a povedal, že na mňa môže byť Bifľomorová hrdá. Za to, že som ju nezradila. Povedal mi, že vie o všetkom. Nikdy som neprišla na to odkiaľ sa to dozvedel, ale vedel to...vedel o všetkom. O tom, že ja som jej potomok, že to ja som strážca tej knihy o temnote, a tiež aj to, že vie, že som odhalila strážcov temnoty. Hovoril to úplne pokojne, a keď som sa spýtala či ma zabije, povedal, že priateľov nezabíja. Aj, keď mu tí priatelia klamú. Zase ma dokonale ovládol. V tej chvíli som sa cítila mizerne. On bol môj priateľ, a vždy mi povedal pravdu, len ja som mu klamala. Ospravedlnila som sa mu za to. No on sa nehneval. Povedal, že som verná svojim predkom a to sa mu páči. Potom povedal, že chce aby som bola verná aj jemu, pristúpil ku mne a pobozkal ma. V živote by som to nečakala rovnako ako by som nečakala, to čo som v tú chvíľu cítila. Povedal mi, že ma ľúbi a že chce aby sme boli navždy spolu. Aby sme spojili rody dvoch zakladateľov Rokfortu a stali sa pánmi celého sveta. Verila som mu. Sčasti preto lebo som chcela aby to myslel úprimne, a tiež preto, lebo ma zaslepovala láska...“ odmlčala sa a čakala na ich reakciu, no ani jeden z nich nenabral tie správne slová a tak pokračovala: „Najskôr urobil zväzovací rituál. Spojil naše duše veľmi mocným kúzlom, samozrejme čiernej mágie. Znamená to, že keby duša jedného z nás odišla do večnosti ten druhý by zomrel tiež. V preklade, museli sme dávať pozor, aby nezomrel ani jeden z nás skôr ako ten druhý. Povedal, že zomrieme až v tedy, keď bude naše potomstvo dosť silné aby prevzalo našu moc. Potom som mu ukázala tú knihu. Mojou krvou sme ju otvorili a ja som odpadla. Sníval sa mi sen a v tom sne mi moja mama ukázala kde sa temnota nachádza. A tiež aj to ako ju získam. Prebrala som sa a všetko povedala Tomovi. Vtedy už kašlal na knihu. Nechcel ju prekladať, pretože bola v piktogramoch a len on z nej mohol čítať. No spýtal sa ma kto sú jej strážcovia...aj, keď som ho ľúbila, bola jeho žena, predsa vo mne zostalo niečo dobrého a to niečo mi nedokázalo prezradiť mu to. Teda nie všetko. Vedela som, že niečo musím povedať. A tak som mu prezradila meno tvojej mamy, Harry a tiež tvojej, Rose. Bola to chyba a strašne ma to mrzí, no vziať to späť sa už nedá. Severusa som neprezradila iba preto, lebo už vtedy pracoval pre neho a niečo vo mne mi hovorilo, že to tak aj musí ostať. Tom mi uveril, že mu neklamem, a tak sme vymýšľali plán ako sa dostať do Rokfortu. Keďže som tam ešte stále pracovala pomohla som sa mu tam dostať. Spolu sme potom našli vchod do podzemia a tiež sme odhalili temnotu. No nevedeli sme, čo ďalej. Bola pred nami. Zmes čiernej zloby predstavujúcej to najhoršie z celého sveta a tiež krvavých sĺz ľudí. Všetok žiaľ, bolesť, zloba...všetko všetučko zlo bolo priamo pred nami a my sme nevedeli ako ďalej. Tom mi povedal aby som mu podala knihu. Vždy som ju totiž nosila pri sebe. Potom ju otvoril, ale ja som mu povedala, že netuším, kde by ich preklad mohol byť zaznamenaný...no on ma opäť prekvapil, keď vytiahol z habitu slovník na ich preklad. Netrvalo dlho a preložil jedno kúzlo. Kúzlo na jej ovládnutie...nič viac len to...a to bola chyba. Keď ho vyriekol. Všetka temná moc prešla jeho telom, no len maličká časť z nej v ňom ostala. Jeho oči sa zmenili v chlad a prázdnotu. Myslel si, že to nefungovalo, že som ho klamala...“ „Potom vás zabil...vieme...ale čo bolo ďalej.“ „Potom Harry, som vyšla z vlastného tela a načiahla som ruku ku nemu. Boli sme zviazaní a to nás nútilo zomrieť spolu. No on spravil to najhoršie, čo mohol. Preklial ma. Odcudzil ma na život medzi svetom mŕtvych a svetom živých. Až kým budem žiť, až kým ťa budem nenávidieť, budeš trpieť rovnako ako teraz. Budeš roniť krvavé slzy za to, čo si mi urobila a nikdy nenájdeš pokoj. Tvojimi spoločníkmi sa stanú len bolesť a utrpenie, ktoré už nikdy nepominú. Mŕtva medzi živými....živá medzi mŕtvymi...neviditeľná medzi viditeľným...viditeľná medzi neviditeľným...buď prekliata, naveky... Tak znela jeho kliatba, kliatba, ktorú musím prežívať každý jeden deň až navždy. Viem, že hlboko v duši to Tom ľutuje, no ten kúsok temnoty, čo je v ňom mu nedovolí byť schopný žiadneho citu. Len zla. Nemôže dokonca ani len zomrieť, kým je v ňom.“ „Nemohol vás prekliať navždy,“ pípla Rose so slzami v očiach. „Nekonal z vlastnej vôle. Keby v ňom nebola temnota nezabil by ma. Viem, že nie. Mal ma rád, no bolo niečo čo miloval viac...zlo. A to sa mu stalo osudným. A aj mne. Takto totiž budem trpieť, až kým Tom nezomrie. Potom moja duša bude oslobodené a odíde do večnosti.“ „Raya...môžem vám tak hovoriť?“ Ona prikýval a tak Harry pokračoval. „Myslíš si, že to všetko mal už Voldemort naplánované od tej chvíle ako smrťožrúti zabili tvoju starú mamu a priviedli ťa mu?“ „To on zabil moju starkú, Harry...mala som dosť času o tom premýšľať, rovnako ako viem, že toto všetko mal dopredu naplánované. Vždy vedel manipulovať s ľuďmi, no a so mnou mu to išlo vynikajúco. Bola som bábkou v jeho rukách a zradila som všetko čomu som verila a bola predurčená...už to chápete, preto som zlá...zničila som život vašim rodičom v deň, keď som súhlasila, že Tomovi pomôžem s temnotou. Moja ľútosť je teraz už ničím, no trestom mi je aspoň toto. Viem, že to, že som prekliata je trest za to všetko zlo, čo som napáchala. Útechou je mi už aspoň to, že môžem, aj keď len veľmi málo, pomôcť aj vám.“ „Vieš, ako sa dá zničiť temnota a s ňou aj Voldemort?“ spýtal sa jej Harry a sám bol prekvapený tomu, že ju z ničoho neviní...dostala trest, ten najkrutejší, takže ju už viniť ani nemohol. „Ja to neviem...no som si istá, že je to napísané v tej knihe,“ odpovedala a pozrela smerom na Rose. „No super...ale ako ju otvoríme a ako nájdeme...“ „Harry, ja som tú knihu otvorila. Mňa si totiž vybrala za strážkyňu,“ prerušila ho Rose a z vrecka vytiahla knihu. Zväčšila ju a otvorila. „Nevidím v nej nič...no ty budeš.“ Harry najskôr zvraštil obočie, no vedel, že nie je čas sa hnevať a tak si ju od Rose zobral. „Je v piktogramoch,“ zamrmlal a vzdychol si. „Myslím si, že vám vaši kamaráti s prekladom radi pomôžu,“ šepla Raya s úsmevom, ktorý na jej krvavej tvári vyzeral veľmi smutne. „Rose...ak si tú knihu otvorila a Raya povedala, že keď ju otvorila ona ukázala jej temnotu...takže, ty vieš, kde je?“ spýtal sa jej Harry s nádejou v hlase. „Nepamätám si na nič z toho, Harry.“ „To nie je tvoja chyba, Rose...vieš, Harry, zobudila som ju priskoro, a tak nedošla až na koniec...ale spomenie si, časom si spomenie,“ vysvetlila Raya s ospravedlňujúcim pohľadom. „To je to najmenej... Pozri, najskôr s Hermionou a Ronom preložím tú knihu a potom ti pomôžeme spomenúť si,“ navrhol rozhodne Harry. „To znie ako plán,“ uškrnula sa Rose prikyvujúc. „Nechcem vás rušiť, ale už musím ísť...len od pol noci do jednej hodiny ráno sa môžem pohybovať mimo miesta svojej smrti,“ ozvala sa Raya. „Počkaj predsa....to nie sú naše posledné otázky!“ zavolala na ňu Harry. Aj, keď väčšinu odpovedí dostal aj tak mal ešte otázky...tých sa totiž asi nezbaví. „Zase inokedy, Harry.“ „Čo vlastne vieme?“ spýtala sa jej ešte Rose. „Viete môj príbeh...od malička až po smrť. Tiež viete, kde bola temnoty ukrytá, viete, kde nájdete kúzlo na jej zničenie...máte otvorenú knihu...a v neposlednom tiež, prečo sa na mieste učiteľa Obrany proti čiernej mágií neudrží nikto viac ako rok.“ „To kvôli tej kliatbe?“ hádala Rose a Raya prikývla. „Teraz je všetko vo vašich rukách. Zachráňte svet dobra pred zlom. Skoncujte s ním raz a navždy...a tiež vždy držte spolu...ako rodina...ako priatelia...tak ste najsilnejší. Láska...“ „Je najmocnejšia zo všetkých síl,“ dopovedali za Rayu dvojhlasne. „Áno, to je...ja som to vedela, vaši rodičia to vedeli, vy to viete...a to, že Tom v to nikdy neveril ho učiní viac zraniteľným, ako si vôbec myslí. Láska je dobro a ak je vo vás, čo proti nej zmôže sila zla?... Hoci je ňou temnota. Len verte v lásku a verte v seba...potom váš osud naplníte,“ povedala im s úsmevom, na čo obaja prikývli. Vedeli, že má pravdu a tá vedomosť im dávala silu. Mala pravdu...láska bola tou silou. „Ešte posledná otázka...prečo vás Voldemort zabil dýkou a nie prútikom?!“ zavolal na ňu Harry. Toto totiž ešte potreboval vedieť. Raya sa otočila a ešte väčšmi sa usmiala. „Čo by bol život bez trocha tajomstiev, Harry?“