Ospravedlňujem sa drahokam.... nakoniec to asi skončilo predsa len trochu otvorene :D To vieš, víno robí svoje :D Poobede sa usadili pri ohni v klubovni a Harry začal pracovať na tej práci. Bol asi v polovici, keď si uvedomil, že si jednu knihu zabudol hore. Vrátil sa teda po ňu do spálne. Len čo sa vrátil, Hermiona sa na neho podivne zadívala. „Harry, mám pocit, že si ešte vyrástol,“ zamrmlala mu do ucha. „Odvčera? Neblázni!“ „Nie, vážne. Keď si si včera obliekol habit. Lem si mal vyššie ako má byť, ale bol rozhodne nižšie ako je teraz,“ trvala na svojom. „Hermiona, nemohol som viditeľne vyrásť odvčera,“ namietol. „Som o tom presvedčená!“ „Ale no tak, Harry má pravdu. Nemohol vyrásť za noc tak, aby to bolo vidieť,“ pridal sa Ron. „Vieš čo? Skúsme ťa odmerať a uvidíme,“ navrhla, vstala a pobrala sa do ich spálne. Obaja chlapci ju bezradne nasledovali. Zavreli sa za nimi dvere a Hermiona sa chopila prútika. „Najskôr sa vyzuj a opri sa o stĺpik,“ poslúchol ju a ona na neho nemierila prútik, „Recessus!“ Pár sekúnd sa na seba len dívali, keď ona netrpezlivo mávla rukou, „poď sem, chcem vidieť aký je hlboký.“ Chlapci nechápavo podišli k nej a pozreli sa na stĺpik. Skutočne na ňom bol malý zárez. Presne v Harryho výške. „Ako si na to kúzlo prišla?“ spýtal sa Ron prekvapene. „Našla som ho v knižnici.“ Vrátili sa späť do klubovne k úlohám. Draco Malfoy kráčal do kabinetu vedúceho svojej fakulty len s veľkým sebazaprením. Nechcel tam ísť, radšej by si počkal, kým pre neho Snape príde sám, ale jeho drahí spolužiaci ho z klubovne vyhodili a teraz ho dvaja odprevádzali až k jeho kabinetu. Báli sa totiž, že Draco tam nepôjde a ich fakulta príde o ďalšie body od ich riaditeľa. Pár metrov od dverí ho nechali tak, ale dívali sa na neho, až kým nezaklopal a nevošiel dnu. Snapova reakcia na hodine šiestakov spôsobila na škole skutočný otras. Slizolinčania nedokázali uveriť, že im body strhol a zvlášť, že ich strhol Dracovi. A ostatní mali skutočný dôvod na oslavu. Severus práve sedel vo svojom kresle a opravoval práce šiestakov, keď sa ozvalo klopanie. „Ďalej.“ Dvere sa neochotne otvorili a v nich sa zjavil blonďavý Slizolinčan. „Poďte dnu a zatvorte za sebou dvere,“ prikázal chladne a pokračoval v opravovaní. Zavrel dvere a usadil sa na stoličku pred neho. Muž zložil brko a zamračene sa na neho zadíval. „Pán Malfoy, obaja veľmi dobre vieme, prečo tu ste. Bol by som rád, keby ste si uvedomili, že takéto správanie vám nebudem viac tolerovať.“ „Ja skutočne neviem, o čom hovoríte,“ odvetil arogantne. „Tak, aby sme si to vyjasnili, ak urobíš ešte niečo podobné ako si urobil dnes, čaká ťa pár skutočne nepríjemných týždňov,“ objasnil mrazivo. „Hádam si nemyslíte, že z vás mám strach. Ste len odporný zbabelý zradca!“ zasyčal nenávistne. „Och, skutočne? A koho som podľa teba zradil?“ „Temného Pána!“ „Moja lojalita mu nikdy nepatrila, takže som ho ani nemohol zradiť.“ „Môjho otca! Takmer ste ho zabili!“ „Draco, čo by spravil tvoj otec, keby som ti teraz niečo urobil,“ spýtal sa ho vážne. „Zabil by vás!“ vyhŕkol okamžite. „Môj syn stretnutie s tvojim otcom pred Vianocami takmer neprežil,“ poznamenal konverzačne a sledoval, ako chlapec pred ním stuhol, keď si uvedomil, kam tým mieri. „TY si doteraz neutrpel žiadnu ujmu. Skutočne, aj ja mám pocit, že tvojmu otcovi niečo dlhujem.“ Draco zbledol a trochu sa posunul na stoličke. „Nebuď smiešny,“ odfrkol si pohŕdavo a pokračoval, „máš pocit, že by si mi dokázal uniknúť?“ Niekoľko sekúnd sa na seba dívali. „Myslím, že už ste vyrovnaní,“ potichu povedal Draco a snažil sa tváriť odhodlane. Muž si pobavene odfrkol: „Pár kameňov na hlave nepovažujem za dostatočnú satisfakciu.“ „A čo považujete za dostatočnú odplatu?“ odvážil sa spýtať, no nedokázal z hlasu úplne odstrániť stopy strachu. Na tvári sa mu objavil hrozivý úškrn. „No, dokážem si predstaviť množstvo možností...“ nechal svoju hrozbu doznieť, používajúc čo najhrozivejší tón. „Harry? Mohol by si sem, prosím, prísť?“ „Práve som dopísal úlohu a chcel som vám ju doniesť,“ pobavene odvetil Harry. „Som v kabinete a je tu aj Draco,“ upozornil ho. „Aha. Dobre...“ „Nemienim sa mstiť na tebe, ale taktiež nebudem rešpektovať akékoľvek nevhodné správanie z tvojej strany, rozumieš?“ povedal už miernejším tónom. „Áno, pane,“ odvetil, nedokážuc skrývať uľahčenie. „Nevhodné správanie nielen na mojich hodinách alebo namierené na moju osobu, ale taktiež čokoľvek, čo namieriš na môjho syna!“ povedal varovne. „Je mi to jasné, pane.“ Harry urobil poslednú bodku na pergamene a opatrne ním mával, aby vysušil atrament, keď sa v jeho hlave ozval Severus. Vstal, zroloval prácu a uškrnul sa. „Skončil si?“ spýtal sa Ron. „Áno a práve ma zavolal.“ „Tak to je ešte horšie ako čítanie myšlienok,“ zamrmlal a vrátil sa k svojej úlohe. „Teraz by tam mal byť Draco,“ upozornila ho Hermiona. „Viem, myslím, že práve preto ma volá,“ trpko sa pousmial a odišiel. Zastal až pred dverami do kabinetu. „Už som tu. Môžem ísť dnu?“ „Samozrejme, poď dnu, ale neklop. Len vojdi a choď si sadnúť na moje miesto. A, Harry, prosím, buď ty ten múdrejší.“ „Budem, ak bude aj on,“ zašomral a otvoril dvere. „Na svojej,“ odvetil, vstal a oprel sa o katedru. „Taká nejestvuje. Sú len dve...“ zasekol sa Draco uprostred slova a nahnevane sa otočil k dverám. Keď však zazrel Harryho, nič nepovedal, len mlčky sledoval ako prešiel k Snapovi a posadil sa na jeho stoličku. „Možno existuje, len by si nad tým mal porozmýšľať. Pokiaľ sa nemýlim, všetko sme si vyjasnili. Môžeš ísť,“ povedal nakoniec. „Dovidenia, pane,“ povedal, chcel sa otočiť, no v poslednej chvíli sa zastavil, pozrel sa na Harryho a mlčky kývol. „Dovidenia, pán Malfoy,“ povedal Snape. „Harry, povedz niečo... prosím,“ a otočil sa k nemu. „Ahoj... Draco,“ odvetil bezvýrazne. Nepodarilo sa mu celkom skryť prekvapenie a obaja mohli zazrieť jeho neveriaci výraz, keď zatváral dvere. Len čo boli dvere zatvorené, Severus mávol prútikom a zabezpečil ich. „Ďakujem,“ povedal vážne a myslel to úprimne. „Myslíte, že to na niečo bude?“ spýtal sa neveriacky. „Z tvojej strany to bol prvý krok a po mojom doporučení...“ obaja sa na seba uškrnuli. „Doporučení, to určite,“ zašomral Harry. „Ty snáď pochybuješ o presvedčivosti mojich argumentov?“ spýtal sa naoko urazene. „Ani náhodou,“ zasmial sa, podal mu pergamen a vstal. „Takže si dokončil svoju úlohu?“ „A snažil som sa,“ poznamenal ešte. „Uvidíme,“ pousmial sa muž, pokynul mu nech si opäť sadne a sám si sadol oproti. Začal čítať a po chvíli sa natiahol po brko. Harry napäto čakal, pokúšajúc sa nakúkať. „Mal si to po sebe ešte prečítať, všimol by si si pravopisné chyby,“ poznamenal keď dočítal. „Väčšinou nám to kontroluje Hermiona,“ priznal. „Tiež by ti nezaškodilo naučiť sa písať bez chýb,“ skonštatoval a podal mu pergamen, „inak je to uspokojivé. Len aby ti to vydržalo. Možno nakoniec z tých elixírov aj budeš niečo vedieť.“ „A načo by mi to asi bolo?“ povedal naoko zdesene, no vyžarovala z neho spokojnosť. Severus sa zamračil a skúmavo sa na neho díval. „Deje sa niečo?“ spýtal sa neisto. „Už viem, prečo si Tonksová myslela, že ti niečo je,“ odvetil zamyslene. „Na tej porade? A prečo?“ „Máš tmavšie oči.“ „Tmavšie oči?“ nechápal. „Nie sú tak jasne zelené ako boli. Majú tmavší odtieň zelenej.“ „Och. A myslíte, že ich budem mať čierne?“ „Je to pravdepodobné, ale myslím si, že skôr zostanú tmavozelené.“ „Ale veď farba očí nie je niečo, čo sa namieša. Teda, myslím tým, muklovia to volajú genetika, že farbu očí dedíme po jednom z rodičov, nie je kombináciou oboch,“ namietol Harry. „To je pravda, ale kúzlo na zmenu farby očí nespôsobí, že sa ti zhorší zrak. Tvoja matka ti nechcela zhoršiť zrak, keď ťa menila. Myslím, že sa to stalo len nedopatrením. Pravdepodobne si mal čierne oči a keď zmenila ich farbu tak silným kúzlom, pôvodná farba sa ti už nevráti.“ „Ale veď sila kúzla sa dá regulovať, nie?“ „Iste, ale určite použila čo najsilnejšie kúzlo a ty si bol zrejme príliš malý. Keby si bol starší, kúzlo by nemalo taký silný efekt.“ „Remus hovoril, že som mal asi 4 mesiace, keď ma zmenili.“ „Lupin vedel, že ťa zmenili?“ spýtal sa prekvapene. „Áno a vraj so Siriusom vedeli všetko. Povedal mi to v sobotu.“ „A zrejme Dumbledorovi sľúbili, že budú mlčať!“ zavrčal naštvane. „Nie, sľúbili to ... Jamesovi a nevedeli, že vy ste môj otec,“ opravil ho. Chvíľu sa len mračil, no potom sa spýtal: „A čo ti ešte povedal?“ Harry zneistel a rýchlo odvetil: „Nič také, väčšinu si ani nepamätám.“ Prekvapene sa na neho pozrel, ale nič nepovedal. „Ja už radšej pôjdem,“ vyhŕkol Harry a zobral svoju úlohu. „To mi tu nechaj, dám ti to na hodine,“ upozornil ho Severus a nechal ho odísť. Keď sa vrátil do svojich komnát, sadol si do kresla a zamyslene sledoval plamene. Po pol hodine rázne vstal a hodil do krbu za hrsť letaxu. O pár sekúnd sa objavil v kuchyni ústredia. Za stolom sedel ten, koho hľadal. „Ahoj, Severus, čo ťa sem privádza?“ pozdravil ho. „Ty. Chcel by som s tebou hovoriť.“ „Stalo sa niečo?“ pýtal sa prekvapene. „Nič sa nestalo. Je tu okrem teba ešte niekto?“ „Nie, dnes tu nik nie je. O čo ide?“ Severus pre istotu aj tak zabezpečil dvere a sadol si oproti nemu. „O čom si sa v sobotu rozprával s Harrym?“ „Čože? Prečo ťa to zaujíma?“ „Viem, že si mu povedal, že ste s Blackom vedeli o tom, že ho premenili. Chcem však vedieť, čo ešte si mu povedal, pretože o tom nechcel hovoriť.“ „No, možno keď o tom nechcel hovoriť, nechce, aby si to vedel,“ sucho skonštatoval Remus. „A možno si mu povedal niečo, o čom sa bojí hovoriť!“ zavrčal nahnevane. „V poriadku, upokoj sa. Nehovorili sme o tebe, ak sa bojíš toho. Teda, nie celkom o tebe. Skôr o Lilly. Nechápal to celkom.“ „A čo si mu povedal?“ „No, že by sa mal spýtať teba. Že možno to Lilly považovala za chybu, ale nakoniec sa rozhodla pre to, čo sa jej zdalo najlepšie,“ odvetil. „TY si mu povedal, že je chyba?!“ spýtal sa nebezpečne. „Čo?“ nechápal, no keď si uvedomil, čo povedal, zbledol a trochu cúvol, „no, nemyslel som to tak!“ „A povedal si mu to tak?“ nazúrene sa nad ním týčil. „Povedal, ale určite chápal, ako som to myslel,“ mrmlal obranne. „Och, skutočne?! Po tom, čo sme sa vrátili od Dursleyovcov?! PO TOM, ČO SOM TI O TOM POVEDAL?? TY SI MU POVEDAL, ŽE JE CHYBA??!!! TY IDIOT! A čo milé si mu ešte povedal?!!!“ besnel Severus. „Ne.. neuvedomil som si to. Nič som mu už nehovoril, prišiel si ty,“ mrmlal a pomaly ustupoval od stola. Severus bol v mihu pri ňom a schmatol ho za habit. „Nechcel som, nikdy by som mu neublížil,“ bľabotal a tváril sa kajúcne. „Teraz sa ti to zjavne podarilo! DEBIL!“ vypľul s odporom, sotil ho na zem a vyšiel z kuchyne, poriadne tresnúc dvermi. Remusovi trvalo niekoľko dlhých sekúnd, kým bol schopný popadnúť dych. „Dokelu!“ zaklial a pobral sa do svojej spálne. Severus dobrú hodinu blúdil mokrými a studenými ulicami Londýna, kým sa dostal z mesta. Na prázdnej tichej ulici v tme svietili len mdlé svetlá televízorov. Za oknom jedného z domov stál mladý muž a držal už tretí pohár whisky. Odrazu sa pred oknom mihol obrovský tieň. Muž sa nedôverčivo pozrel na pohár vo svojej ruke, celý jeho obsah vylial do kvetináča a ľahol si spať. Panter po hodine rýchleho behu trochu spomalil a už pokojnejšie bežal ďalej. Keď pred sebou zazrel malú dedinku, spomalil úplne a držiac sa v tieni, kráčal hlavnou ulicou. Prichádzal na námestíčko, keď vežové hodiny odbíjali jedenástu. Premenil sa späť a posadil sa na lavičku v malom parčíku. Pošúchal drobný prívesok v dlani a nakoniec sa rozhodol. „Harry?“ „Áno?“ „Ešte nespíš?“ „Práve idem do postele. Deje sa niečo?“ „Hovoril som s Lupinom,“ oznámil a pokúsil sa povedať to normálne. „A o čom?“ „O vašom sobotnom rozhovore.“ „Hneváte sa?“ spýtal sa po chvíli. „Áno, ešte stále my vykáš!“ „Na to som sa nepýtal,“ namietol. „Na teba určite nie.“ „Mám prísť za vami?“ „To asi nebude možné. Sám totiž neviem, kde som.“ „Si v poriadku?“ spýtal sa so strachom. „Ak poviem nie, budeš pokračovať v tykaní?“ vyzvedal pobavene. „To nie je vtipné! Kde ste?“ Odpoveď však nedostal. „Profesor?!“ „Profesor!!!“ Vystrašene sa obzrel po izbe a hľadal plášť. „Harry? Čo sa deje?“ „Neviem, neodpovedá mi!“ „Neblázni, možno len spí,“ upokojoval ho Ron.. „Teraz sme spolu hovorili! Povedal, že nevie kde je!“ Ron sa znepokojene zamračil. „Otec!“ skúsil Harry nakoniec, keď si obliekal nohavice na pyžamo. „Áno?“ „Čo sa stalo?!“ pýtal sa naliehavo. „Čoby sa stalo?“ odvetil pokojne. Harry zamrzol uprostred pohybu a naštvane sa posadil na posteľ. „To STE UROBILI naschvál!“ povedal pobúrene. „Možno,“ priznal nenútene. „Tak fajn!“ odsekol naštvane a strhol zo seba nohavice. „Čo sa deje?“ s obavou sa spýtal Ron. „Len chcel, aby som mu tykal! Preto nereagoval!“ zavrčal naštvane. Ron sa nechápavo díval ako jeho kamarát zhodil nohavice na zem, ľahol si do postele a zúrivo zatiahol závesy. „Harry?“ .... „Pokúšaš sa trucovať?“ poznamenal po chvíli. ... „Ale mal som pravdu, problém ti to nerobí.“ Keď nedostal žiadnu odpoveď, povzdychol si. „Chcel som s tebou hovoriť.“ ... „No nič, veď aj v monológu sa dá všeličo vysvetliť... S tvojou mamou sme boli dlho priatelia. Ešte predtým, ako sme začali chodiť na Rokfort. Nechápem síce ako to so mnou tak dlho mohla vydržať, ale bol som rád. A predtým ako ti to zíde na um, boli sme skutočne LEN priatelia. Vydržalo nám to aj potom, keď začala chodiť s... Jamesom, len sme sa nevídali tak často. Potom, ... po škole... keď som sa stal smrťožrútom... nepáčilo sa jej to a dosť sme sa pohádali. Nejaký čas sme sa vôbec nevídali, až keď sa, pár týždňov pred svojou svadbou, zjavila u mňa doma. Bola zúfalá a vyzerala hrozne. Poprosila ma, či by u mňa mohla pár dní zostať. Keď som ju pustil dnu a trochu sa upokojila, pokúšal som sa zistiť čo sa stalo, no povedala len, že sa pohádali, a že sa James chce rozísť. Viac mi nepovedala a ja som nenaliehal. Strávila u mňa 4 dni. Dodnes mi nie je celkom jasné ako k tomu došlo, nikdy sme k sebe nemali blízko po fyzickej stránke. Ráno odišla na ústredie a už sa nevrátila. Potom sa vzali a nejako sme nemali príležitosť sa stretnúť. Narodil si sa a mne nikdy ani len na um nezišlo, že by si mohol byť môj syn. Neviem ti síce povedať, prečo veci urobila tak, ako urobila, ale som si istý, že ťa veľmi milovala. Nikdy to neľutovala. A ja tiež nie. Už len kvôli tebe by som to nikdy nedokázal ľutovať.“ Chvíľu sedel s privretými očami, keď sa opäť ozval: „Harry?“ Odpoveď však nedostal. „Zložil si ho,“ pomyslel si. „Gratulujem, Severus, opäť raz si niečo dobré vo svojom živote kvalitne pokašľal,“ zavrčal sám sebe zvierajúc prívesok, premenil sa a so zúfalým zavrčaním sa rozbehol do noci. Harrymu sa po nose kotúľala malá slza, keď ho to vrčanie sprevádzalo do nepokojných snov. Zastavil až keď už skutočne nevládal bežať. Stál uprostred pustiny a nikde ani fliačik snehu. Premenil sa, obzrel sa okolo a premiestnil sa do Rokvillu. Potichu sa plížil k niekoľkým osamoteným domom na kraji dediny. Ukryl sa v tieni obrovského košatého stromu na malom dvorci, ostražito preskúmal okolie a premiestnil sa do domu. S tichým PUK sa objavil v priestrannej spálni. Jediným zvukom v nej bol pokojný dych mladej ženy. Potichu k nej pristúpil a kľakol si k posteli. „Cora...“ šepol jej do ucha a jemne jej prešiel rukou po vlasoch. „Severus?“ vyriekla prekvapene a rozospato si pretrela oči, „čo tu pre Merlina robíš? Stalo sa niečo?“ „Nič sa nestalo,“ tíšil ju rýchlo, keď sa posadila na posteli a rozsvietila. „Čo ti je? Vyzeráš hrozne, celý si špinavý a prečo si šiel von v tejto zime len v habite?!“ chrlila otázku za otázkou, kým hľadala prútik. Keď ho konečne dosiahla, párkrát ním mávla a očistila ho od blata. „Čo sa deje?“ „Nič, len som sa bol trochu prebehnúť a neuvedomil som si, že hradná brána sa na noc zamyká. Nedostanem sa tam teraz. Mohol by som tu prespať?“ „Prespať? Veď je pol piatej ráno! Už sa veru veľmi nevyspíš,“ skonštatovala, no hneď sa posunula, aby si mohol ľahnúť vedľa nej. Vyzliekol si habit a keď sa uložil, pritiahol ju k sebe. „Kde si bol behať?“ „Idem od Londýna. Potreboval som si prečistiť hlavu.“ „Pre Merlina, čo ti to zišlo na um bežať sem až z Londýna! Veď to je skoro 700km!“ „Nebežal som celú cestu. Niekde za Hadriánovým valom som sa premiestnil,“ odvetil. „A kedy si vyrazil?“ „Asi o desiatej večer.“ „Ty si blázon!“ „Uhm... kedy vstávaš?“ „O siedmej. Kedy ťa mám zobudiť?“ spýtala sa nakoniec rezignovane. „Keď budeš vstávať,“ odvetil a kým stihla niečo povedať, zaspal. Len si povzdychla a opäť si ľahla. Keď sa Harry prebudil, ešte len svitalo. Chcel si ešte trochu poležať, no nakoniec to vzdal, prezliekol sa a potichu vyšiel zo spálne. Všetky učebnice tu, našťastie, večer nechali, tak sa rozhodol tráviť čas zmysluplne a začal s prácou pre McGonagallovú o premene ľudí na zvieratá. Už po pol hodine však jeho myšlienky zablúdili k tomu, čo mu večer hovoril Severus. Spamätal sa až keď sa v klubovni začali zjavovať prví žiaci. Medzi prvými bola aj Ginny. „Ahoj, Harry,“ pozdravila s úsmevom a sadla si vedľa neho. „Ginny, rád ťa vidím,“ úsmev jej zamyslene vrátil. „Stalo sa niečo? Vyzeráš ustarane.“ „Ale nič, len niekedy asi otvorím ústa skôr ako mi zapne mozog,“ zamrmlal sarkasticky. „Ide o... no... tvojho... otca?“ spýtala sa neisto. Harry na ňu šokovane vyvalil oči. „Hermiona a Ron mi povedali...“ „Aha..“ vydýchol úľavne, „no, v istom zmysle áno.“ „A nechceš pomôcť?“ „Nie, to je v poriadku. Zvládnem to,“ pousmial sa a dodal, „ideš už jesť?“ „Nepočkáme na Rona a Hermionu?“ „Myslím, že trafia aj sami,“ uškrnul sa a obaja sa pobrali do Veľkej siene. Cora sa zobudila o 6:55 tak ako každé ráno. Severus ešte spal. Potichu vstala, posadila sa na stoličku oproti postele a sledovala ho. Trvalo len pár minút, kým sa jeho dych zasekol a ona vedela, že je hore a vníma jej pohľad. „Dobré ráno,“ usmiala sa, kým stihol premyslieť kde je a kto ho sleduje. „To už je ráno?“ zamrmlal unavene a otvoril oči. „Prepáč, že som ťa zobudila, ale vyzeral si tak pokojne, keď si spal...“ vstala, podišla až k nemu, aby ho pobozkala a potom sa šla obliecť. „Koľko je hodín?“ „Sedem. Presne. Spravím ti raňajky?“ „Nemusíš, pôjdem do hradu. Tak či tak by som sa tam mal ukázať.“ „Povieš mi, čo ťa včera tak trápilo?“ „Prečo si myslíš, že ma niečo trápilo?“ spýtal sa vyhýbavo. Pobavene sa usmiala a len v spodnom prádle sa usadila na kraji postele, „Tak v prvom rade – som empatik. Treba to ešte upresňovať? A keby náhodou... práve si mi odpovedal na otázku otázkou.“ „Občas na to zabúdam,“ priznal neochotne. „Všimla som si. Tak? Čo sa stalo?“ „Trochu sme sa s Harrym nepohodli.“ „Aha. Chceš sa o tom porozprávať?“ „Nie. To je v poriadku,“ vstal a obliekol sa. „Veľmi sa ponáhľaš?“ spýtala sa a pohodlne sa usadila na posteli. Pousmial sa, naklonil sa k nej a pobozkal ju. „Bohužiaľ, musím sa tam ukázať. Mimo to, obávam sa, že aj keď je na mňa Harry naštvaný, bude si robiť starosti, ak sa neukážem. Čo robíš večer?“ „Budem čakať na teba,“ mrkla lišiacky. „Okolo desiatej?“ spýtal sa a keď prikývla, naposledy ju pobozkal a premiestnil sa. Práve vchádzali do vstupnej haly, keď ho Harry zazrel vstupovať do podzemia. Rozhodol sa okamžite. „Ginny, choď sama, ja musím...“ povedal rýchlo a rozbehol sa za ním. Nechápavo sa za ním dívala, kým nezmizol na schodoch do podzemia. Nakoniec sa pobrala na raňajky. Harry sa náhlil za ním, no kým zbehol zo schodov, už ho nikde nevidel. Ponáhľal sa teda do jeho komnát. Potichu vošiel dnu a neisto zastal v obývačke. Z kúpeľne zaznel zvuk tečúcej vody. Trochu nervózne šiel za ním. Keď zastal vo dverách, Severus stál pred umývadlom a zmýval si z tváre penu. Keď zdvihol hlavu a zazrel ho v odraze zrkadla, prekvapene zamrkal. „Harry? Stalo sa niečo?“ „Videl som ťa ísť dolu, chcel som sa uistiť, že si v poriadku a ... tiež som sa chcel ospravedlniť. Za to, ako som sa správal v noci, ja..... bolo to hlúpe.“ „Myslím, že obaja sme sa správali dosť hlúpo. Nemal som ti hovoriť, že neviem kde som.“ „A kde si vlastne bol?“ spýtal sa neisto. „Tak to skutočne neviem,“ uškrnul sa, prešiel popri ňom ku skrini, vybral si čistú košeľu a obliekol sa. Harry sa usadil na posteli a sledoval ho. „Ako som už spomínal, bol som v Londýne s Lupinom. Trochu sme sa porozprávali a ja som sa šiel prejsť. Skutočne neviem kde som bol.“ „Porozprávali? Prejsť? Kam? Snáď nie až sem?!“ „Trochu ma preceňuješ. Som schopný bežať dlho, ale prebehnúť 700 km...“ uškrnul sa. „Prečo si sa nepremiestnil?“ „Premiestnil som sa. Nakoniec.“ „Čo keby ťa niekto videl? Mohlo sa ti niečo stať!“ hneval sa Harry. „Pokiaľ si to ešte nepostrehol, ja som tu otec. Ja by som mal byť ten, čo si robí starosti,“ pousmial sa. „A kto asi má dávať pozor na teba?!“ vrátil mu to Harry a vstal z postele. „Na mňa nemusíš dávať pozor, dokážem sa o seba postarať. Ty si tu ten, kto je večne v nejakej kaši,“ pripomenul mu provokačne a prešiel do obývačky. „Iste, a po kom to asi mám,“ zašomral si Harry potichu. „Počul som to!“ zakričal Severus z obývačky. „No a? Veď je to pravda. Mimochodom, večer si niečo chcel?“ spýtal sa nevinne a vykukol zo spálne. „Uhm... nič podstatné,“ zahovoril a rýchlo zmenil tému, „v sobotu ideme do Londýna, dúfam, že si to pamätáš.“ „Ale v sobotu je DA! Nemôžem tam chýbať aj tentoraz! Už to, že ma denno-denne otravujú, prečo som tam vlastne nebol!“ namietol Harry. „Pokiaľ viem, DA je len doobeda. Obedovať môžeme už v Londýne a pri troche šťastia nám to nakupovanie nezaberie viac ako hodinu.“ „AŽ hodinu?“ s úškrnom sa spýtal Harry. „Čo tam chceš robiť dlhšie? Aj keď budeme musieť zájsť aj do Šikmej uličky, pretože aj v habite už vyzeráš hrozne,“ skonštatoval, keď si ho kritickým okom prehliadol. Harry sa na neho škaredo zamračil a šiel raňajkovať. Celý deň ledva stál na nohách. Chodil len s ťažkosťami, bolelo ho celé telo. Keď večer pracovali v klubovni, nedokázal obsedieť. Nakoniec sa pomaly prechádzal pred krbom, no i to mu dlho nevydržalo. „Harry, čo ti je?!“ nevydržala to Hermiona, keď si už desiatykrát sadol a vstal. „Všetko ma bolí,“ zavrčal podráždene. „Čo ťa bolí? Čo si robil?“ spýtal sa ho Ron. „Všetko! Nohy, chrbát, ruky,....“ zaskučal. „Rastieš,“ skonštatovala Hermiona pokojne a ďalej sa venovala svojej eseji. „Hermiona! Nemôžem rásť tak rýchlo! TO je nemožné!“ zasyčal naštvane. „Fajn, poďme hore. Uvidíme, či si od včera vyrástol,“ povedala zamračene a vybehla hore. Ron len pokrčil ramená a pobral sa za ňou. Harry ich naštvane nasledoval. „Postav sa k posteli,“ prikázala, keď sa za nimi zavreli dvere. Nakoniec rezignoval a urobil, čo mu prikázala. Hermiona zamrmlala kúzlo a keď Harry odstúpil, nová ryha bola o centimeter vyššie ako tá včerajšia. „Proste si inak stál,“ nervózne sa zasmial Ron. „Určite nestál inak!“ rozčúlila sa Hermiona, „to kúzlo sa používa na určenie výšky u malých detí!“ Chlapci sa na seba neisto dívali. „Tak už mi konečne veríte, že Harry rastie?!“ „Dobre, Hermiona, verím ti. Ale ako je to možné?“ potichu sa spýtal Harry. „Pravdepodobne to bude tým kúzlom. Nevieš aké bolo použité, takže nevieš, ako sa môže správať.“ „Lenže ona písala, že sa budem meniť postupne! Nie, že vyrastiem za noc!“ „Neviem ti na to odpovedať. Hľadala som v knižnici, no ani tam nič nebolo. Neviem, prečo je to zrazu také rýchle, ani kedy sa to zastaví,“ povedala frustrovane. „Ale mohlo by sa to už zastaviť. Aj habit ti je pekne malý,“ zasmial sa Ron. „V sobotu pôjdeme nakupovať, tak to hádam vydrží,“ povzdychol si Harry a bolestne zastonal, „idem spať, je mi nanič, dnes už aj tak nič neurobím. Ledva sa hýbem.“ „Harry, vstávaj!“ budila ho Hermiona, sediac na kraji jeho postele. „Čo je? Prečo ma budíš?“ zabručal unavene. Cítil sa ešte horšie ako večer. „Už je ráno. O chvíľu budú raňajky,“ vysvetlila mu. „To už? Mám pocit, že je ešte hlboká noc.“ „Je ti lepšie, kamarát?“ starostlivo sa spýtal Ron. „Ani náhodou. Snáď ešte horšie.“ „Tak, vieš čo? Skoč na ošetrovňu, madam Pomfreyová ti na to niečo dá,“ navrhla Hermiona. Rýchlo sa teda obliekol, kým sa dívala z okna, no keď sa otočila, nahnevane si povzdychla. „Harry, ale toto už je priveľa. Toto si všimnú! Treba s tým niečo urobiť!“ povedala keď si ho obzrela. „Hádam to od večera nie je tak veľa,“ namietol priam zúfalo. „Je, fakt, kamarát. Skúsme ťa odmerať. Už to vidím,“ uistil ho aj Ron. Odmerali ho a vrúbok bol zase o kúsok vyššie. „Harry, potrebuješ iný habit. Za toto ti môžu aj strhnúť body!“ „Za čo?“ „Máš habit príliš vysoko. 2-3 cm sú ešte v tolerancii, ale ty si o 4 cm vyrástol len od začiatku roka. Keď k tomu prirátame tieto 2cm....“ skonštatoval Ron. „To existuje niečo, čo prikazuje akú dĺžku majú mať habity?“ spýtal sa neveriacky. „Máš to napísané v školskom poriadku. Spodný len habitu musí byť vo výške 5 cm od podlahy,“ odrapkala Hermiona. V tej chvíli do izby vošiel Neville. „Čaute, čo vy tu? Harry, čo sa ti to stalo s habitom?“ zvedavo si ho obzeral. „Asi sa zbehol. Poznáš nejaké kúzlo na predĺženie?“ „Habity sa nedajú predĺžiť. Aspoň tie od madam Malkinovej. Sú očarované,“ vysvetlil mu. „No super!“ zavrčal. „Objednaj si nejaký,“ navrhol mu ešte a odišiel. „No tak to ti zostáva len zájsť za NÍM,“ poznamenal Ron. „A čo asi mu poviem?!“ „No, niečo budeš musieť. Toto už nie je normálne,“ pridala sa aj Hermiona. Frustrovane si sadol na posteľ. „Otec?“ „Dobré ráno.“ „Mám zrejme menší problém.“ „O čo ide? Dnes predsa nemáme elixíry,“ skonštatoval pobavene. „Nejde o elixíry, ale o moje habity!“ opravil ho rozladene. „A čo s nimi máš?“ „Sú mi malé. Všetky.“ „Preto ideme v sobotu do Londýna.“ „Ja viem, ale Ron s Hermionou do mňa už pol hodinu hustia, že je to príliš.“ „Tie dva dni to vydrží. Včera som nemal pocit, že by to bolo až také akútne,“ uistil ho. „No, to je možné, lenže podľa Hermioninho merania som od včera vyrástol o takmer dva centimetre.“ Pár sekúnd bolo ticho. „Poď sem,“ povedal len a prerušil spojenie. „Idem dolu,“ oznámil Harry. „A čo ti na to povedal? Na to, že tak rýchlo rastieš?“ vyzvedala Hermiona. „Poď sem.“ „Len to?“ Prikývol a ponáhľal sa dolu. Podarilo sa mu vyhnúť všetkým spolužiakom a nikým nespozorovaný vošiel do Severusových súkromných komnát. „Skutočne si o dosť vyšší. Odkedy tak rýchlo rastieš?“ skonštatoval, keď si ho prezrel od hlavy po päty. „Hermiona mi v nedeľu povedala, že od začiatku roka som vyrástol. V pondelok si ma prezerala a povedala, že som zase vyrástol, no neverili sme jej, tak ma odmerala. Včera ma celý deň všetko bolelo a keď som im to spomenul, povedala, že rastiem. Zase ma merala a bol som o viac ako centimeter vyšší. Keď som sa ráno obliekol a obzerala si ma, zase ma odmerala a za noc som vyrástol asi o pol centimetra. A stále ma všetko bolí.“ „Takže stále rastieš.“ „Ako je možné, že rastiem tak rýchlo?“ „Neviem to určite, ale predpokladám, že za to môžu tie kliatby a choroba. Pravdepodobne to všetko spolu súvisí. Tá chrípky bola príliš rýchla. Možno práve preto, že sa meníš. Kliatby oslabili tvoj organizmus a zlomili kúzla, ktorými ťa začarovala Lilly a páve preto, že sa meníš a tvoje telo sa nestihlo prispôsobiť, chrípka ťa tak rýchlo zložila. No a preto, že si bol chorý a všetku energiu si vložil do uzdravenia, kúzla sa zlomili úplne a menia ťa rýchlejšie.“ „Takže preto som za tri dni vyrástol o tri centimetre?“ „Pravdepodobne. Slečna Grangerová má pravdu, ten habit už nemôžeš nosiť.“ „Vraj je v školskom poriadku niečo o dĺžke habitov.“ „Áno, je. Spodný lem habitu alebo plášťa nesmie byť vyššie ako 5 cm nad podlahou. Je to vyhláška ešte z roku 1724.“ „Na čo je to dobré?“ „Pretože školské uniformy majú byť rovnaké a tá dĺžka bola stanovená ako ideálna. Pokiaľ je lem vyššie, je to, najmä u dievčat, považované za neslušné. Teda... bolo to považované, ale keďže to ešte nikto nezrušil...“ „Veď to je hlúpe. Aby niekto sledoval dĺžku habitov,“ mračil sa Harry. „Nie je to hlúpe. Neplatí to iba pre Rokfort, ale pre všetky habity v čarodejníckom svete. Je to spoločenská konvencia.“ „Fajn, tak keď je to konvencia. Čo mám robiť? Kde teraz zoženiem habit, ktorý by mi bol dobrý? Pretože tento mi je nielen krátky, ale aj voľný,“ oznámil mu rozladene a usadil sa na posteli. „Niečo vymyslíme. Neboj sa,“ uistil ho a otvoril skriňu. Chvíľu sa v nej hrabal až nakoniec netrafil na pár zabalených habitov úplne vzadu. „Aspoň že som ich nevyhodil. Myslím, že tento by ti mohol byť dobrý,“ povedal a podal mu jeden z nich. Kým si ho obliekol, Severus sa posadil a vybral zo šuplíku malú fľaštičku. „Tak, ako to vyzerá?“ Muž sa snažil tváriť vážne, no veľmi sa mu nedarilo. „To vyzerám až tak hrozne?“ naštvane sa spýtal Harry. „Nie, len.... zelená ti pekne ide k očiam,“ zamrmlal vážne, no potom sa začal chechtať. „Aká...“ trvalo len pár sekúnd, kým si uvedomil na čo naráža a naštvane sa pozrel do zrkadla. „Dá sa to dať dole? Takto predsa nemôžem chodiť po škole!“ „Prečo nie? Hodí sa ti to a habit má normálnu dĺžku,“ uškŕňal sa veselo. „Nemôžem chodiť po škole v slizolinskom habite!“ zavrčal. „Nechápem, čo máš proti slizolinu,“ stále sa smejúc podišiel k nemu a premenil mu zelenú na červenú a striebornú na zlatú. „Ak sa v tom ukážem na hrade, všetci ma ukameňujú!“ „Mám nutkanie nechať ti tu toho hada,“ provokoval ho ešte. „Veľmi vtipné!“ „Dobre, had je preč a teraz... čo s tou sobotou?“ „Ideme alebo nie?“ „To záleží od toho, či budeš rásť alebo nie. Pretože ak budeš, všetko, čo v sobotu kúpime, ti do konca týždňa bude malé.“ „Tak budeme čakať, kým prestanem rásť?“ „Nie, potrebuješ nejaké normálne oblečenie. Keď sa na to dívam čisto teoreticky... tento habit som nosil asi v štvrtom ročníku,“ vytiahol druhý habit a priložil ho k Harrymu, „tento som mal v šiestom. Takže pri troche šťastia vyrastieš už len o 3 cm.“ „Dnes je streda, čiže týmto tempom sa v sobotu zastaví môj prudký rast?“ chcel sa uistiť Harry. „Je to možné.“ „Takže pôjdeme do Londýna?“ „Je to pravdepodobné, ale v prvom rade sa musíme uistiť, že skutočne nerastieš. Slečna Grangerová ťa môže aj naďalej merať.“ „Dobre, poviem jej to. Ozaj, chcel som sa spýtať... prídeš v sobotu na DA?“ „Určite si to nenechám ujsť.“ „A mohol by si prísť skôr? Mohol by si nás zase niečo naučiť...“ „V poriadku. Kedy?“ „No, všetci prídu o desiatej, tak napríklad o ôsmej?“ „Budem tam a toto vypi. Prestane ťa všetko bolieť,“ podal mu fľaštičku a Harry sa vďačne usmial. Do piatku bol Harry meraný ešte trikrát. V sobotu ráno odmerali rozdiel – za celý týždeň to bolo viac ako 6 cm. Hrabal sa z postele skoro 5 minút a ledva sa držal na nohách. „Dokelu aj s rastom. Už toho mám plné zuby!“ šomral, keď sa potichu pratali z izby, aby nezobudili ostatných. „Neboj sa, veď už to hádam nebude trvať tak dlho. Už si taký vysoký ako ja a k JEHO výške tiež nemáš ďaleko...“ upokojoval ho Ron. „Ale mne tá výška zas tak nevadí, len mi prekáža, že všade zakopávam a ledva sa udržím na nohách!“ Ron ho súcitne pobúchal po chrbte a spoločne vošli do klubovne, kde ich už čakala Hermiona. „Kde ste toľko? Prídeme neskoro!“ hnevala sa. „Prepáč Hermiona, ale mne sa fakt dosť zle chodí!“ zavrčal na ňu Harry. „Otec? Máš ešte niečo na bolesť?“ „Samozrejme. Prinesiem ti. Potrebuješ aj habit?“ „No, zrejme áno,“ vzdychol si frustrovane. „Dobre.“ „Čo ti povedal?“ spýtala sa Hermiona. „Prinesie mi niečo od bolesti a ďalší habit.“ Po ceste na raňajky sa potkol štyrikrát a úplne frustrovaný si sadol k stolu. V sieni sedela len profesorka McGonagallová, ktorá ich zamyslene sledovala, no nevšimli si ju. Dívala sa, ako zmučene sa Harry tvári a jej najhoršie obavy sa tým potvrdili. Harry ani poriadne nejedol. Len párkrát si odhryzol z toastu a zase ho položil na tanier. „Neodpovedá mi, asi už bude hore. Idem tam, potrebujem ten elixír od bolesti. Pokojne sa najedzte,“ zamrmlal a odišiel. Jeho priatelia sa za ním smutne dívali. Na schodoch sa skoro prizabil a keď konečne prišiel na siedme poschodie, panter už sedel pred gobelínom s fľaštičkou v papuli. S vďakou si ju zobral a prechádzal sa po chodbe, kým sa nezjavili dvere. „Stále rastieš?“ spýtal sa, keď sa premenil a sadol si na vyvýšeninu pre Tieňa. „Bohužiaľ, aj keď od včera večera som vyrástol iba o 2-3 mm,“ povedal a posadil sa vedľa neho. „To je dobre. Už to nebude trvať dlho. Myslím, že do večer by to mohlo prestať,“ chabo sa ho pokúšal utešiť. „To možno hej, ale kým si na to zvyknem... Stále niekde zakopávam,“ mrnčiac si ľahol na koberec a privrel oči. „S tým ti veľmi nepomôžem, proste si budeš musieť zvyknúť.“ „Pripadám si ako idiot, zakopnem ešte aj na prázdnej chodbe!“ zaúpel. „Aspoň vieš, ako sa asi cíti Tonksová,“ uškrnul sa a Harry vyprskol. „To bolo hnusné.“ „Vážne?“ muž na neho pobavene pozrel a vybral z vrecka zmenšený habit. Harry však nejavil záujem prezliecť sa. Skrútil sa na mäkkom koberci vedľa neho a so zavretými očami ticho ležal. Severus zaváhal, no nakoniec sa odhodlal. Začal mu pomaly hladiť chrbát a po tom, čo sa uvoľnil, sa spýtal: „Chcel si, aby som ťa niečo učil. Máš nejakú predstavu, čo by to malo byť?“ „Ja ani nie, ale Hermiona to má vymyslené. Myslím, že spomínala nejaké kliatby, či štíty,“ odvetil driemajúc. „Tak kliatby... Pokiaľ sa nemýlim, mali ste ich brať vo štvrtom ročníku a štíty by ste mali brať teraz.“ „No, v štvrtom ročníku nás učil ten falošný Moody, takže jediné, čo sme robili boli neodpustiteľné kliatby a ešte pár takých nebezpečných. No a teraz.... škoda reči. Skúšali sme asi jeden.“ „Tak to vás skutočne veľmi zaťažuje,“ odfrkol si znechutene. „No, v poslednej dobe na hodinách hľadáme nejaké nové kúzla z kníh, ktoré Hermiona našla v knižnici,“ vysvetlil. „Takže sa zameriavate na nejaké nové kúzla? Z čoho?“ „Nie sú to celkom kúzla, skôr kliatby. Minule sme tu z pár vankúšov narobili more peria. Kliatby už celkom fajn zvládame. V posledných mesiacoch sme nič iné nerobili,“ povedal dosť zvláštnym tónom. „Kliatby sú užitočné. Mali by ste vedieť bojovať. Možno by si mal uvažovať nad súbojmi. Je vás tu dosť, aby z toho neboli len súboje, ale aj fingované boje.“ „To áno, nevravím, že nie a tiež som nad tým už uvažoval, ale rozmýšľal som nad niečím iným,“ vysvetlil váhavo. „A nad čím?“ Harry pootvoril oči a nervózne sa ošil. Severus len trpezlivo čakal. „Chcel som ťa o niečo požiadať,“ vysúkal zo seba nakoniec. „Tak o čo ide?“ spýtal sa, keď sa Harry nemal k odpovedi. „Mohli by sme sa vrátiť k oklumencii? Sľubujem, že sa budem snažiť,“ dušoval sa naliehavo. „V poriadku. Môžeme. Len by som rád vedel, prečo ti na tom teraz tak záleží,“ poznamenal podozrievavo. „No... myslím, že je to dôležité,“ zamrmlal, no keď Severus nahnevane zavrčal, priznal, „mám pocit, že sa mi Voldemort pokúša dostať do hlavy.“ „A to mi hovoríš až teraz?! Ako dlho?“ nahnevane sa posadil. „Pár dní. Asi od pondelka. Mal som sen a včera večer sa mi zdalo, že sa o to pokúša. Ale len pár sekúnd,“ pokúšal sa ho upokojiť. „Večer ťa čakám! A budeš ku mne chodiť aspoň štyrikrát do týždňa!“ naštvane sa prechádzal popred neho. „Vážne sa len pokúšal, nič viac...“ „A kedy si to chcel spomenúť?! Ak si to vôbec chcel spomenúť! Harry, to nie je niečo, čo môžeš len tak zatajovať!“ „Vravím, že to bolo večer! Kedy som ti to asi mal povedať? Vravím to teraz!“ bránil sa. Muž na neho naštvane zagánil, ale prechádzať sa neprestal. „Mohol by si to nespomínať pred Ronom a Hermionou?“ spýtal sa po chvíli. „Nehovoril si im to,“ skonštatoval. „Nie a ani nemienim, pretože by som potom nepočúval nič iné a večne by som ich mal v pätách.“ Len prikývol a venoval mu posledný nahnevaný pohľad. „O čom bol ten sen?“ „Bol dosť krátky, len také obrazy. Niekoho mučil, nič viac.“ „Dobre, začneme s oklumenciou, toto sa už nesmie opakovať,“ povedal vážne a zase si sadol vedľa neho. Na chodbe sa ozvali kroky. V mihu sa premenil a Harry sa pre istotu posadil. „Ale myslím si, že by bolo dobré vedieť, čo plánuje,“ zamrmlal neisto. Keď Ron s Hermionou vošli, naskytol sa im strašidelný pohľad. Panter mal zuby priložené na Harryho krku a temne vrčal. Hermiona prekvapene vykríkla, rozbehla sa k nim, no Harry sa len posunul a rýchlo povedal: „Dobre, dobre, bol to len návrh... Tvoj zjavný nesúhlas som pochopil.“ Snape sa premenil späť, otočil ho k sebe a nebezpečne ho varoval: „NEOPOVÁŽ SA O TOM ČO I LEN UVAŽOVAŤ!! Rozumieš?! Je to nebezpečné!“ „Viem, len mi to zišlo na um.“ „Harry, sľúb mi, že to nebudeš skúšať...“ naliehal. „Sľubujem, že to nebudem skúšať,“ rezignoval nakoniec. „A keď sa bude o niečo pokúšať, uzavrieš si myseľ! Alebo prídeš za mnou!“ „Budem sa snažiť.“ Pustil ho. Hermiona s Ronom sa k nim váhavo priblížili. „Čo je nebezpečné?“ zvedavo sa spýtal Ron. „Skúšať kúzla a kliatby, na ktoré nemáte dosť skúseností!“ odsekol Snape a Harry sa na neho vďačne pozrel. „Hermiona, aké kliatby a štíty si to chcela rozoberať?“ zmenil radšej tému a usadil sa na vankúše uprostred miestnosti. Ostatní ho postupne nasledovali. „Aké štíty sa používajú pri akých kliatbach? Dá sa to nejak rozdeliť? Pretože som čítala, že aj skutočne silné štíty vraj nemusia zastaviť niektoré kliatby. Nemyslím teraz neodpustiteľné kliatby, viem, že pred nimi obrany neexistujú, ale iné...“ začala a nadšením sa jej rozsvietili oči. „Proti všetkým kliatbam sa dá nejak brániť,“ opravil ju. „Áno, až na tie tri, ale ako? Ako zistiť, ktoré štíty kedy použiť?“ „Slečna Grangerová, vy ste mi snáď nerozumela? Povedal som, že proti všetkým kliatbam existuje nejaká obrana!“ zopakoval otrávene. „Ale... veď neodpustiteľné kliatby sú neodpustiteľné práve preto, nie? Preto, že sa proti nim nedá brániť!“ namietla zmätene. Snape len prevrátil oči a v priestore zaprskala mágia. Ron s Harrym sa na nich nechápavo dívali. Z jej očí sa zrazu vytratili vzrušené iskričky. „Slečna Grangerová, čo keby ste nás poctili krátkym tancom,“ povedal sladko a Hermiona okamžite vstala a začala tancovať. „Hermiona! To nemôžete!“ vyletel na neho Ron a neisto zostal stáť nad ním, nevediac, či sa rozbehnúť za ňou, či vrhnúť sa na Snapa. „Pred dvoma rokmi ste to zvládali,“ skonštatoval a s nevôľou sledoval, ako Hermiona poslušne tancuje. „Musím priznať, očakával som, že sa bude aspoň trochu brániť.“ „Vy.... ZRUŠTE TO!“ vrieskal Ron. Profesor na neho len chladne pozrel a sladko povedal: „Pán Weasley, čo keby ste sa pridali k slečne Grangerovej.“ Ron sa otočil na päte a poslušne sa pridal k Hermione. „Skutočne si myslíš, že je to potrebné?“ pokúsil sa protestovať Harry. Mávol prútikom a jeden vankúš premenil na lutnu. S úsmevom sa k nemu otočil a mäkko povedal: „Harry, zahraj im. Nech sa im dobre tancuje.“ V hlave mal zrazu len ten nenápadný príkaz, rezonoval mu v ušiach a nútil ho poslúchnuť. Už naťahoval ruku k lutne, keď sa mu v hlave ozval ďalší hlas: „Nevieš na tom hrať!“ upozorňoval ho. Dotkol sa jej a jeho ruka zastala. Severus sa sám pre seba uškrnul, no príkaz jemne zopakoval. Harry sa však ani nepohol. Len jeho čelo sa krčilo v sústredení. Muž ho pozoroval, ako bojuje sám so sebou a zrazu si na niečo spomenul. „Harry, prosím, zahraj im,“ potichu mu zapriadol v hlave. A chlapec okamžite zobral lutnu a priložil prsty na struny. Zabrnkal pár tónov a prestal. Napriahol sa a šmaril lutnu do náprotivnej steny. „To bolo podlé!“ zavrčal naštvane. „Iste. A úprimne povedané, nechápem ako som si na to spomenul,“ uškrnul sa sebavedome. „Zrušíš to už?“ kývol k tancujúcemu páru. „Nie. Nech si s tým poradia sami. Obávam sa však, že takto to asi nebude. Tanec nie je zrejme dosť motivujúci. Stačilo! Slečna Grangerová, vyzlečte si habit,“ povedal opäť tak príjemne. „Otec, to už...“ „Neveríš mi? Myslíš, že ju nechám sa úplne vyzliecť?“ pozrel sa na neho podivne. „Verím ti. Len si viem predstaviť, ako sa k tomu postavia oni.“ „O to predsa ide. Trochu ich prebrať,“ uškrnul sa a spolu sledovali, ako si Hermiona rozopína habit. Ron sa začal mračiť a kým si habit vyzliekla, prebral sa úplne a naštvane sa na neho vrhol. Muž ho bez problémov zviazal, umlčal a zrušil tiež kúzlo na Hermione. Harry hneď vstal a šiel upokojiť Rona, kým Snape podišiel k Hermione, ktorá sa zatiaľ celkom prebrala a celá červená sa na nich dívala. „Dúfam, že ste si konečne uvedomili, že vedomosti nie sú všetko. Nebyť vášho chrabrého záchrancu, čo všetko by ste nám tu asi predviedli...“ zatiahol posmešne. Harry potichu dohováral Ronovi, zatiaľ čo Hermiona horela hanbou. „Takže, Imperio, ešte stále máte pocit, že proti nemu neexistuje obrana? Všetko nie je v kúzlach. Záleží aj na mysli.“ Opäť sa posadil a počkal, kedy si ostatní posadajú okolo. „Crucio je na tom podobne. Väčšinou sa mu nedá vyhnúť, ale je elixír, ktorý dostatočne utlmí jeho účinky. Je to jedna z kliatob, ktoré sa len veľmi ťažko odrážajú. Vpíja sa totiž do všetkého živého. A v tomto prípade je mágia považovaná za živú. Smrtiaca kliatba patrí do tej istej kategórie. Magický štít je neúčinný. Preto sú považované za neodpustiteľné. Neživé materiály však môžu slúžiť ako štít. Napríklad kameň, kov, ... ak sú dosť hrubé, je možné ich použiť ako štít.“ „A čo znamená dosť hrubé?“ spýtal sa Harry. „To je rôzne, záleží od sily čarodejníka a od materiálu,“ mávol prútikom na protiľahlú stenu a keď v mieste, kam do nej kliatba narazila, zostala poriadna diera. „To je crucio.“ Opäť namieril a zelenú lúč dokázal identifikovať každý. Narazil do steny a zanechal asi rovnakú dieru. „Takže sú asi rovnako silné?“ spýtal sa Harry. „Nepočúvaš ma,“ povzdychol si a opäť zamieril, trochu bokom. Zelený lúč vyletel oveľa rýchlejšie a v stene po ňom zostala diera o metrovom priemere a hlboká aspoň 40 cm. Všetci traja prekvapene stuhli. „Takže záleží na sile čarodejníka?“ váhavo sa spýtala Hermiona. „Aj. Taktiež je dôležitá veľkosť cieľa.“ „Veľkosť cieľa?“ nechápavo sa spýtal Ron. „Samozrejme, je predsa rozdiel, či chcete zabiť myš alebo hipogrifa.“ „Lenže preto, aby som ich vôbec mohol zabiť, musím ich nenávidieť, nie?“ ozval sa Ron. „Nie.“ „Ale ak chceme použiť neodpustiteľnú kliatbu, musíme to skutočne chcieť, nie?“ namietol Harry. „Iste, ale chcieť, neznamená nenávidieť,“ upozornil ich. Zobral jeden vankúš a hodil ho kúsok od nich. „Skúste na neho vyslať smrtiacu kliatbu,“ vyzval ich. Trojica sa na seba neisto dívala. „Slečna Grangerová...“ Hermiona sa na nich váhavo pozrela. „Je to len vankúš!“ zavrčal. Nakoniec sa odhodlala a zahabkala: „A...avada kedavra.“ Vankúš poskočil, roztrhol sa a vyletelo z neho pár pierok. „Cítili ste k tomu vankúšu snáď nenávisť?“ spýtal sa ironicky, mávnutím prútika ho opravil a transfiguroval ho na malú čiernu mačku. „Prosím,“ ponúkol jej. Zdesene sa na neho pozrela. „To nemyslíte vážne!“ vykríkla priam zúfalo. „Je to len vankúš!“ upozornil ju. Mačka si sadla a mňaukla. „TO nedokážem!“ „J E T O O B Č A J N Ý V A N K Ú Š ! ! !“ „Nie, to neurobím!“ zúfalo krútila hlavou, keď mačka opäť mňaukla. „Harry...“ otočil sa na syna. „V žiadnom prípade!“ „Je to len vankúš, nie je to živé! Obyčajný čierny vankúš!“ „ISTE! Aj ty si len čierny vankúš!“ odsekol Harry naštvane. „Weasley...“ vyzval posledného chlapca. „Nie.“ „Tak si predstavte, že som to ja,“ navrhol mu uštipačne. „To nepôjde, vy ste 30- krát väčší,“ drzo povedal Ron. „Fajn,“ profesor mávol prútikom a mačku zväčšil, „už je to lepšie?“ „Teraz už áno.“ „RON!“ ozvalo sa dvojhlasne. Harry sa na neho zúrivo díval. Ron zneistel. „Kde je teraz vaša odvaha?“ pohŕdavo sa uškrnul Severus. Keď sa zatváril odhodlane, Harry sa napriahol, no profesor ho chytil a stiahol k sebe. Pevne ho chytil, zakryl mu ústa, aby nemohol kričať a pokynul Ronovi. „RONALD!“ varovne zvrieskla Hermiona. „Je to len vankúš, nie?“ povedal obranne a odhodlane namieril na takmer dvojmetrovú mačku. „Avada Kedavra,“ vyriekol odhodlane.