Tých niekoľko študentov, ktorí ich videli spolu, si neodpustilo zamračené tváre. Zračilo sa v nich podozrenie, že Harry sa opäť dostal do maléru a to práve so Snapom. Harry tie pohľady statočne ignoroval a Severus každému z nich venoval natoľko mrazivý pohľad, aby sa všetci čo najskôr rozutekali. Harry sa opäť cítil ako vyvrheľ. Šiel s ním len s veľkou nevôľou. Nevedel, čo čakať a vlastne už ani nedúfal, že by mal niečo čakať. Otec sa s ním prestal baviť. Nevedel prečo a po tých týždňoch mu to už aj tak bolo jedno. Doteraz ho nechal zožierať sa a teraz príde a chce s ním hovoriť. Keby nechcel ujsť pred Dumbledorom, nešiel by s ním. Radšej by si nechal strhnúť body. Prešli hradom až do podzemia, kde Severus otvoril vchod a nechal Harryho vstúpiť. Ten vošiel, síce váhavo, a zostal stáť uprostred miestnosti. Severus si zatiaľ zložil habit, podišiel ku kreslám a pokynul mu, aby si sadol. „Radšej postojím,“ zamrmlal. Muž si povzdychol a prešiel k nemu. Harry sa celý napäl a bol pripravený uhnúť, ale on len zostal stáť pri ňom. „Nemyslíš si, že je hlúpe, keď tu budeme obaja stáť?“ spýtal sa potichu. „Sú to vaše komnaty, pokojne si sadnite.“ „Raz si to tu nazval domovom, tak prečo si nesadneš aj ty?“ „Bolo to odo mňa hlúpe, mrzí ma to,“ ospravedlnil sa s pohľadom zapichnutým do podlahy. „Nie! Nemáš sa za čo ospravedlňovať. To, čo som vtedy povedal stále platí... teda ak by si to stále chcel,“ zastavil ho rázne a natiahol k nemu ruku, no chlapec sa odtiahol. „Harry, ja... urobil som chybu. Snažil som sa ušetriť ťa bolesti a miesto toho som ti najviac ublížil práve ja... mrzí ma to... nechcel som ti ublížiť. Myslel som si, že pokiaľ si na mňa nezvykneš, neublíži ti, ak sa niečo stane. Teraz už viem, že to bola chyba, že bolo hlúpe pokúšať sa... Neuvedomil som si, že už je neskoro...“ len ťažko hľadal slová na vyjadrenie toho, čo mu chcel povedať. Bál sa, že ho stratí, že sa odcudzili priveľmi, že Harry mu už nebude veriť. Veľmi dobre si uvedomoval, že mal dôvod mu neveriť a to ho štvalo. Doteraz ani sám sebe nedokázal priznať, ako veľmi mu na ňom záleží. Bol to predsa jeho syn. Za tých pár mesiacov si na neho zvykol. Rád ho mal pri sebe, rád sa s ním rozprával a bolo neuveriteľné, že ho práve Harry dokázal rozosmiať. Akoby mu iba samotná jeho prítomnosť dávala elán do života. „Neskoro na čo?“ „Príliš neskoro tváriť sa, že nepotrebujem tvoju prítomnosť. Harry, ja viem, že nie som pre teba dobrým otcom a neviem, čo mám robiť, aby som ním bol. Ale, aj keď to tak teraz nevyzerá, záleží mi na tebe. Veľmi. Uvedomujem si, že čokoľvek som urobil, poriadne som pokazil a že mám skutočne príšernú povahu, ale.... myslíš, že by si mi mohol dať ešte jednu šancu?“ Ticho, ktoré po tomto zavládlo, bolo priam dusivé. Chlapec mal stále sklonenú hlavu a strnulý postoj a Severus nevedel, čo si má myslieť. Čakanie na odpoveď bolo asi najdlhším v jeho živote. Chcel k nemu podísť bližšie, ale nebol si istý, či sa opäť neodtiahne. Nechcel riskovať, že by nakoniec odišiel. Trpezlivo teda čakal. Harry však stále mlčal. „A dokedy? Dokedy ťa budem baviť tentoraz?“ Severus šokovane zamrzol, keď ho do tváre udreli slová McGonagallovej. „Dovtedy, kým mi budeš klásť také stupídne otázky,“ odsekol naštvane. „Aha, takže keď sa začnem správať rozumne, už nebudem dostatočne zaujímavý?“ „Nie, potom bude zaujímavejšie s tebou normálne diskutovať.“ Navzájom sa premeriavali pohľadom. Nakoniec to Harry vzdal. „Ale.... nabudúce, keď urobím niečo zle... mohol by si mi to radšej povedať?“ „Ty si predsa neurobil nič zle...“ povedal unavene. „Tak potom... povedala niečo McGonagallová?“ Mužove črty stvrdli, keď si opäť spomenul na jej slová, no odmietavo pokrútil hlavou. „Prepáč, Harry, ale nechcem sa o tom baviť.“ „Takže niečo povedala?“ „Momentálne je to aj tak jedno! Si hladný? Môžeme sa najesť,“ zmenil rýchlo tému. „Ak ti to nebude prekážať...“ „Nie, nebude,“ zamračil sa a podišiel ku krbu. Hnevalo ho, že s tým opäť začal. S tými uisteniami za každú blbosť. Ale mohol si za to sám. Jedli mlčky. Severus nevedel, čo by mal hovoriť a Harry zvádzal vnútorný boj. Na jednej strane si dovolil dúfať, že nie je všetko stratené a tá časť jeho vnútra priam výskala od radosti, na druhej strane mu však vnútorný hlas šepkal, že každá ďalšia banalita môže skončiť podobne. Muž celý čas úporne premýšľal, ako ho tam udržať. Nakoniec, pre nedostatok nápadov, privolal fľašu vína. Keď už začať odznova, tak prečo nie aj s vínom – povedal si a mlčky ponúkol Harrymu. Váhavo súhlasil. „Naposledy sa ti zdalo byť príliš kyslé, tak tento raz som vybral sladšie,“ informoval ho. „Ďakujem,“ prekvapene si zobral pohár, odpil si a dodal, „je dobré.“ „Som rád, že ti chutí,“ pousmial sa. Opäť ticho. Severus si uvedomil, že zatiaľ čo ticho, keď je sám, miluje, ticho medzi nimi nenávidí. „Asi som to nemal piť. Mám pocit, že zaspím priamo tu,“ ozval sa Harry neskôr. „Môžeš zostať tu.“ „Nič iné mi asi nezostáva. Asi som opitý,“ mumlal ospalo, keď mu klipkali oči. Severus k nemu podišiel s miernym úsmevom a pomohol mu vstať. „Nie si opitý, si len unavený. Trochu ti to stúplo do hlavy. O chvíľu by to ustúpilo, ale keďže som ti to dal s úmyslom nechať ťa tu, nedoprajem ti čas spamätať sa.“ „To si urobil naschvál?“ spýtal sa ťažko. „Áno,“ priznal bez rozpakov. „Ty si ma naschvál opil? Prečo??!“ „Nie si opitý. Chcel som len, aby si tu zostal.“ „Stačilo povedať. Toto bolo podlé,“ brblal ospalo. „A zostal by si tu?“ spýtal sa s pozdvihnutým obočím a posadil ho na posteľ. „Nie. Bolelo to, vieš?“ povedal plačlivo a pokračoval, „Povedal si, že ak ti to dovolím, postaráš sa o mňa a ja som ti to dovolil a zostal som sám. Sám proti Dumbledorovi, Voldemortovi a ešte aj chodiť na elixíry.... Hermiona ma tam musela vždy dovliecť.“ Severus sa posadil vedľa a pritiahol ho k sebe. „Prepáč,“ šepol mu do vlasov a jemne mu trel chrbát. „A tie Dumbledorove „nájazdy“. Odchytával si ma na chodbách, tváril sa pri tom, že to je náhodou a aj keď mal na tvári starostlivý výraz, cítil som z neho radosť. Akoby to čakal...“ Ani nevedel kedy, po tvári mu stekali drobné slzy. „Nedovolím, aby ti niečo urobil. Keby ťa zase „náhodou“ stretol, zavolaj ma.“ „Uhm...“ znelo to nepresvedčene. „Neveríš mi?“ „Verím,“ odvetil po chvíli. „Aha, chápem... veríš mi, že im ťa „nepredhodím“, ale čo sa týka nás dvoch, neveríš mi, pretože som ťa zradil a nevieš, či to neurobím znova,“ skonštatoval smutne. „A urobíš to?“ spýtal sa so stiahnutým hrdlom a rukami zvieral obliečky. „Nie, neurobím. A keby ti ktokoľvek tvrdil opak, never mu, Harry.“ „Dobre,“ prikývol nakoniec. „Myslím, že už ani nie som unavený...“ ozval sa po chvíli. „Dáš si ešte víno?“ spýtal sa nevine. „Nie! To už by som bol vážne opitý. Aj tak brblem nezmysly,“ povedal zahanbene a pokúsil sa utrieť si tvár. Severus mu jemne stiahol ruky a potichu sa spýtal: „A teraz, keď si sa už prebral, zostaneš?“ Mal hlavu položenú na jeho hrudi a jej rytmické zdvíhanie a klesanie ho kolísalo do polospánku. „Zostanem,“ súhlasil nakoniec a zavrel oči. Posunul ich z polo sedu do ľahu a prikryl prikrývkou. „Dobrú noc, Harry.“ „Dobrú noc...“ Bolesť. Nie silná, ale dosť nepríjemná na to, aby ho prebudila. Siahol na stolík po prútik a v mihu sa vymrštil do sedu. Izba však bola prázdna. Nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, no zrazu ho niečo udrelo do boku. Harry sa zmietal na posteli celý spotený a tíško stonal. Oba ich prívesky slabunko svietili a boli rozpálené. Severus nezaváhal a pokúšal sa ho prebudiť. Bolo to však márne. Schmatol prívesok a pokúšal sa k nemu hovoriť cezeň, ale Harry nemal nočnú moru. Do jeho mysle sa pokúšal niekto dostať. „Legilimens!“ vyhŕkol okamžite a pokúšal sa ho chrániť. Keď Voldemort zacítil jeho prítomnosť, opustil jeho myseľ a Harry zostal ležať v triaške na posteli. Muž na neho potichu hovoril, aby sa nezľakol a hneď ako sa upokojil, stiahol sa na druhú stranu postele. „Ďakujem,“ šepol Harry a schúlil sa do klbka. „Koľký raz?“ spýtal sa rezignovane. „Štvrtý.“ „Sľúbil som, že ťa naučím oklumenciu,“ povzdychol si takmer zúfalo. „Zabudol si,“ bez výčitiek zhodnotil Harry a dodal, „Hermiona mi ukázala v knižnici nejaké knihy, tak som ich čítal. Mám aspoň prehľad, čo všetko to obnáša.“ „Ideš spať?“ „Myslím, že tak skoro nezaspím.“ „Tak môžeme začať hneď. Aspoň prídeš na iné myšlienky,“ navrhol a Harry dosť váhavo súhlasil. „Základom oklumencie je uzavretie mysle,“ začal a posunul sa pred neho. „Uzavrieť, čiže naplniť jedinou myšlienkou.“ „Správne. Pretože myseľ nie je kniha. Nedá sa zaklapnúť. Uzavrieť ju, v podstate, znamená natoľko zachytiť jednu myšlienku, až agresor nebude schopný vidieť nič iné. Prípadne uvidí len to, čo chceš, aby videl.“ „To viem, to bolo v tej knihe. „A vybral si si už nejakú myšlienku? Niečo, čím si uzavrieš myseľ?“ „Nie, nevedel som sa rozhodnúť. Nevedel som, ako presne ju vybrať,“ priznal . „Môže to byť spomienka, predstava, vec, ... Ak si však vyberieš spomienku, musí to byť neutrálna spomienka. Taká, ktorá o tebe nič nepovie. Napríklad ako lezieš po strome alebo ako si sa díval na vtáka, stretol na ulici psa... Bohužiaľ, spomienky majú tendenciu sa posúvať a udržať stále tú jednu scénu môže byť náročnejšie ako si myseľ uzavrieť niečím iným. Pokiaľ si vyberieš predstavu, musí to byť predstava, ktorá vôbec nič neprezradí, pretože aj ten najnepodstatnejší detail v rukách nepriateľa môže znamenať skazu. Najpraktickejšia je nejaká vec, prípadne živel. Napríklad voda, oheň, vzduch, zem, alebo aj pohár, stolička, brko, kniha bez názvu...“ „Ale v tej knihe písali, že to môže byť aj nejaká vôňa, či zvuk, alebo aj pocit.“ „To áno, ale je veľmi náročné budova ochranu na pocite, je príliš... abstraktný. Zvuk a vôňa sú na tom podobne. Sú to síce veľmi silné ochrany, ale len skutočne silná myseľ je schopná ich vyvolať a udržať. Zväčša sa nepožívajú. Dosť vyčerpávajú, pokiaľ nie sú primárnym prvkom daného jedinca.“ „Čo je primárny prvok?“ „No, ty si ako ochranu môžeš zvoliť čokoľvek. Pokiaľ si schopný na tom tie ochrany vybudovať. Dokonca ich môžeš aj meniť. Ale, také ochrany nikdy nebudú tak silné, ako keď ich vybuduješ na primárnou prvku. Je jedinečný ako aj patronus. Každého charakterizuje iný prvok. Len nie každý je schopný ho na prvýkrát nájsť.“ „Aha, takže ak nájdem môj primárny prvok, ktorý je pre mňa rovnako charakteristický ako patronus, moje ochrany budú silnejšie. Ak by som ich budoval na čomkoľvek inom, nikdy nebudú také efektívne, správne?“ „Presne tak.“ „A ako ho nájdem?“ „Práve na tom ideme pracovať. Takže, teraz sa uvoľni.“ „Uvoľniť sa,“ prikývol Harry a sadol si do tureckého sedu. Chytil mu ruky a prikázal zavrieť oči. „Uvoľni sa,“ zopakoval. „Som uvoľnený,“ namietol. „Veď cítim, ako mi zvieraš ruky!“ Zamračil sa, oči však neotvoril a po niekoľkých výdychoch už nebol taký kŕčovitý. „A teraz mysli na niečo, čo v tebe vyvoláva pocity pokoja, relaxu, bezpečia, ...“ „Na čo?“ spýtal sa bezradne. Muž niečo zavrčal a pokojne pokračoval: „Fajn, tak si vyvolaj pocit bezpečia, relaxu, pohody...“ „Také pocity určite nájdem niekde v spomienkach na tetu Petúniu a Dudleyho, či strýka Vernona,“ nevinne povedal Harry. „Monopol na sarkazmus mám ja, pokiaľ si si nevšimol. Z nás dvoch máš byť ty ten optimista! A mohol by si to brať vážne?!“ naštvane zavrčal Severus. „No dobre, snažím sa,“ odvetil Harry už normálne. „Že som si to nevšimol!“ „Fajn, budem sa snažiť,“ rezignoval Harry a nechal svoje telo úplne ochabnúť. „Výborne, konečne si sa uvoľnil,“ pochválil ho a nechal ho sústrediť sa. „Dobre, pocity mám. Čo teraz?“ „Nechaj sa nimi pohltiť a pokús sa vypátrať niečo, čo ich vyvoláva.“ „Čo?“ „Väčšinou v tebe nejaký vonkajší vnem vyvoláva určité pocity. Keďže nepoznáš vonkajší vnem, musíš sa k nemu dopracovať spätne cez pocity,“ vysvetlil. „Aha, no dobre,“ zamrmlal skepticky. „Nejak mi to nejde,“ ozvalo sa po niekoľkých minútach. „Príliš nad tým rozmýšľaš. Musíš sa upokojiť a uvoľniť.“ Otvoril oči a ublížene sa na neho pozrel. „Nechcem tým povedať, že sa nesnažíš, len si príliš napätý. Zober si prútik,“ prikázal. „A čo s ním?“ „Dostaneš sa do mojej mysle a ja ti ukážem, ako na to.“ „Myslíš si, že to je dobrý nápad?“ spýtal sa nedôverčivo. „Tak to uvidíme,“ uškrnul sa a pripomenul mu formulku, „Legilimens.“ Podozrievavo sa na neho pozrel a chcel začať, no Severus ho zadržal: „A použi prívesok.“ Neochotne začal. Videl rýchlo sa mihajúce obrazy, spomienky... Keď chytil prívesok, cítil otcovu snahu udržať neutrálne myšlienky. Bolo podivné sledovať jeho snahu a aj jej výsledky súčasne. Odrazu príveskom zachytil vlnu pozitívnej energie, zazrel hustú hmlu a bol vyhodený z jeho hlavy. Okolo seba cítil oheň a prekvapene pustil prívesok. „Waw! To bolo silné. Takže ty používaš oheň?“ „Iste, že to bolo silné. ON ovláda legilimenciu príliš dobre. A áno, používam oheň.“ „Ale nevidel som ho, len som ho cítil cez prívesok.“ „Keď niekomu útočíš na myseľ, jeho prvok nevidíš konkrétne, pokiaľ ich neprelomíš. Nevedel by si, že mojím prvkom je oheň.“ „Videl som len hmlu,“ súhlasil Harry. „Niekto to môže vnímať ako hmlu, niekto ako múr, klietku, .... každý to vníma inak. Postrehol si, čo som urobil?“ „Myslím, že áno.“ „Tak to skús sám.“ Harry sa uvoľnil. Teraz už naozaj. Nechal svoje telo zvláčnieť a myseľ nechal voľne plynúť. Pripomenul si pocity pokoja, bezpečia a hlavou sa mu mihli rôzne obrazy. Ponáral sa do nich a len z diaľky k nemu doliehal otcov hlas: „Vidíš obrazy, spomienky? Unášaj sa nimi. Nesnaž sa ich zachytiť. Len hľadaj niečo, čo ich spája.“ Harry cítil, akoby všetko prežíval nanovo. Všetky obrazy a zvuky boli opäť ostré. Vlastne, nie všetky. Len jeden. Harry sa k nemu pritúlil a nechal sa rozmaznávať. Severus mu niečo potichu hovoril, no on ho nepočul. Niekto mu jemne tlačil na myseľ. Keď si to uvedomil, strhol sa a všetko zmizlo. Opäť vnímal chladnú spálňu, otca sediaceho pred ním a svoje ruky v tých jeho. „Výborne, šlo ti to dobre,“ usmieval sa. „Nemyslím si,“ zamrmlal nervózne. „Nemôžeš na prvýkrát čakať zázraky. Úspechom je už to, že sa ti to podarilo,“ tíšil ho. „Keď myslíš,“ pokrčil plecami a hrýzol si spodnú peru. „Myslím, predstav si. Teda aspoň občas,“ uškrnul sa a ľahol si vedľa neho, „a teraz si myslím, že je najvyšší čas ísť spať.“ Harry nenamietal a položil sa vedľa neho. „Teraz je dôležité, aby si to cvičil. Keď už vieš, ako na to. Musíš si dokázať uzavrieť myseľ okamžite a hlavne pri tom vnímať aj okolie. Niekedy cez týždeň sa stretneme, dobre?“ „Dobre,“ súhlasil a onedlho už obaja spali.