Ráno sa Harry cítil tak dobre, ako už dávno nie. Bol odpočinutý a dokonca opäť pocítil nádej. Šiel do veľkej siene na raňajky, kde ho už netrpezlivo čakali dva nahnevané páry očí. Harry sa usmial a obaja prekvapene sklapli. „Kde si bol?“ zasyčala na neho Hermiona, len čo si k nim sadol. „Dole.“ „Uhm... TAM dole?“ uisťoval sa Ron. „Presne TAM dole. A dostal som reálne a hádam aj úprimné ospravedlnenie,“ zaškeril sa. „Čože?! Tomu neverím!“ vykríkol Ron šokovane, až sa niekoľkí ich spolužiaci zvedavo obzerali. „Potom vám to poviem,“ uistil ich a len čo dojedli, šli von k jazeru. Harry im stručne popísal, čo sa dialo a nakoniec spomenul aj oklumenciu. „Aspoň, že si spomenul!“ mračila sa Hermiona. „A aké to bolo?“ vyzvedal Ron. Bolo pre neho dosť ťažké opísať všetky tie pocity, všetko, čo sa s ním dialo. Hlavne ho však trápilo to, čo počul. „Hermiona, ty si čítala všetky tie knihy. Vieš, čím sa dá uzavrieť myseľ.“ „Áno, čítala. Myseľ môžeš uzavrieť v podstate čímkoľvek. V každej bolo napísané, že uzatvárací prvok nie je jednoznačne určený. Pre každého je to niečo iné, dokonca sa môže meniť aj v priebehu života. Aj keď sú prvky, ktoré sú pre daného človeka vhodnejšie i menej vhodné. Podľa toho bude uzavretie silnejšie alebo slabšie.“ „Lenže mne hovoril, že zvuky a vône nie sú vhodné.“ „A prečo by neboli? V jednej knihe sa písalo, že sú to najsilnejšie prvky. Živly sú až po nich.“ „No, povedal, že sú silné, ale že sú aj náročné a preto sa nepoužívajú.“ „Niečo také som nikde nečítala, ale keď ti to povedal, asi bude mať pravdu. Predsa len má dlhoročné skúsenosti a určite čítal viac kníh ako je tu v knižnici,“ pokrčila plecami Hermiona. Harry si zničene povzdychol. „Čo sa deje?“ neobyčajne starostlivo sa spýtal Ron. „Ja si myslím, že mojim prvkom je práve zvuk. Aspoň teraz.“ „A ako si na to prišiel?“ s akademickým záujmom sa spýtala Hermiona. „No, keď som urobil všetko, čo mi prikázal a ponoril som sa do tých pocitov, vynoril sa mi v mysli TEN zvuk a naplnil mi celú hlavu. Vytratil sa až keď som zacítil, že sa mi pokúša dostať do hlavy.“ „Myslím, že by si to mal pustiť z hlavy. V jednej knihe bol popísaný „postup“ získania primárneho prvku. Teda, bol to opis jedného čarodejníka, ktorý ho po rokoch skúšania našiel a veľmi sa to podobá opisu, ktorý si použil ty. Ak je to skutočne tvoj primárny prvok, tak či tak to nezmeníš. Vlastne, zmeniť by si ho mohol, ale hrozilo by, že už sa ti myseľ nepodarí uzavrieť.“ „No skvele, hneď si mi zdvihla náladu,“ povedal ironicky. „Ale no tak, kamoš, keď ťa to tak trápi, porozprávaj sa s ním,“ navrhol Ron. „Nie som si istý, či sa s ním chcem o tom rozprávať.“ „Prečo? Veď si predsa povedal, že ťa bude učiť. S kým iným by si sa o tom mal rozprávať?!“ logicky poznamenala Hermiona. „Pretože sa ho to týka. Pretože ešte včera sa snažil ma čo najúčinnejšie ignorovať a aj keď sa zdá, že ho to mrzí a sľúbil mi, že to už neurobí, nie som si istý, či by som zvládol mu povedať, čo to je. Nepáčilo by sa mu to,“ zamrmlal frustrovane. „A čo to je?“ zvedavo sa spýtal Ron. Harry slabo očervenel, no nakoniec si povzdychol: „Je to zvuk, ktorý občas vydáva.“ „Jeho hlas?“ „Nie! Je to.... pradenie, Teda aspoň to tak znie.“ „ON pradie??!!!“ neveriacky sa spýtal Ron. „Ako Tieň. Áno, občas. Ja... neuveriteľne ma to upokojuje, ale keď som mu raz povedal, že pradie, skoro vyskočil z kože. Ale nerobí to len ako Tieň. Niekedy tak aj dýcha a hovorí,“ vysvetlil Harry so sklonenou hlavou. Niekoľko dlhých sekúnd bolo ticho. Prerušila ho až Hermiona: „Pozri, veď mu nemusíš hovoriť, čo to je. Len, že to je zvuk.“ „Myslíš si, že nezistí, čo to je?! Mám pocit, že mi tým hučí celá hlava!“ „No neviem, ale kdesi som čítala, že sa to nedá takto zistiť,“ poznamenala. „No, to tvrdil aj on. Nakoniec to tak asi skončí. Asi nebudem mať na výber a budem mu to musieť povedať.“ „Harry, ja si myslím, že to celé nejak zle chápeš. Skús si najprv uzatvárať myseľ a až keď ti to nepôjde, porozprávaj sa s ním.“ „Asi máš pravdu. Budem cvičiť a uvidím,“ súhlasil a pomaly sa vracali k hradu. A tak cvičil. Vždy, keď mal čo i len chvíľku voľna, keď si dal pauzu od úloh, keď šiel spať. Po dvoch dňoch už zvládol uzavretie celkom rýchlo, no pokúšal sa nestratiť koncentráciu hneď ako sa ho Ron či Hermiona dotknú. Vo štvrtok šiel za otcom. Severus s potešením skonštatoval, že mu to ide veľmi dobre. Nesnažil sa napádať jeho myseľ, len sledoval ako ju uzatvára. Počas ďalšieho týždňa cvičil len s Ronom a Hermionou. Niekoľkokrát sa mu podarilo udržať si koncentráciu aj keď sa ho dotkli. Keď však prišiel k Severusovi, nedokázal to. Len čo sa ho dotkol, Harry sa strhol a stiahol. Skúšal to niekoľkokrát, ale žiadny pokrok nenastal. „Príliš ľahko strácaš koncentráciu,“ poznamenal Severus, snažiac sa neurobiť z toho výčitku. „S Ronom a Hermionou mi to už šlo,“ zašomral rozladene. Muž ani nepohol brvou a rovnako pokojne odvetil: „Tak cvič aj naďalej s nimi a príď aj zajtra.“ „Dobre,“ súhlasil nie príliš ochotne. „Už je neskoro, asi by si sa mal vrátiť do veže.“ „Jasne. Hmm, ďakujem. A dobrú noc,“ poprial mu a odišiel. No na ďalší deň nenastala žiadna zmena. Teda aspoň pri Severusovi. Harry si pri ňom proste nedokázal udržať svoje ochrany, keď sa ho otec dotkol, či už mysľou alebo fyzicky. Začali jarné prázdniny a Harry trávil každú voľnú chvíľu nad učením a cvičením. Podarilo sa mu uzavrieť myseľ a dokonca vnímať rozhovor Rona a Hermiony. Cvičili v Núdzovej miestnosti, kam za nimi chodil Severus a sledoval jeho pokroky. Ak sa však pokúsil vniknúť mu do hlavy, alebo sa k nemu priblížiť, jeho ochrany sa rozsypali ako domček z karát. Severus sa tváril, akoby to bolo normálne a Harry to nijako nekomentoval. Vždy keď muž odišiel, Hermiona mu dohovárala, ale bez zlepšenia. „Harry, o čo ide? Ako je možné, že to bez problémov zvládaš a keď sa priblíži, úplne sa zosypeš?!“ „Odkiaľ to mám vedieť?“ zašomral. „Ja myslím, že je to jasné,“ poznamenal Ron, „stále sa bojíš, že zistí, čo to je.“ Obaja sa na neho šokovane pozreli. Hermiona sa však spamätala prvá: „Harry? Je to pravda? Skutočne je to všetko len preto?!“ „No... ja... možno,“ priznal nakoniec. „HARRY POTTER! Veď som ti povedala, že tvoje ochrany vidieť nemôže! A okrem toho, uvedomuješ si, že s nami sa to poriadne nenaučíš, ani jeden z nás neovláda legilimenciu! Len on môže dostatočne skúšať pevnosť tvojich ochrán!“ nahnevala sa Hermiona. „Ja TO veľmi dobre viem, Hermiona!“ odsekol Harry. „Tak s tým niečo urob!“ Naštvane vstal a odišiel. „Nemusela si po ňom tak kričať,“ potichu poznamenal Ron, len čo sa za jeho kamarátom zavreli dvere. „Viem, ale inak by som ho nedonútila pohnúť sa z miesta,“ odvetila pokojne a so záujmom si ho prezrela. „Čo?“ spozornel. „Nič, len rozmýšľam, kedy si asi dospel. Vôbec som si to nevšimla.“ „Veľmi vtipné, Hemriona!“ zamračil sa Ron a celý červený nasledoval Harryho príklad. Prvé teplé lúče ohrievali zem po ktorej kráčala mladá žena. Na lavičke pár metrov pred ňou sedel muž a sledoval ju. „Rada ťa vidím,“ povedala s úsmevom a zvedavo dodala, „písal si, že pracuješ na tom, čo si pokazil, tak ako to vyzerá?“ Jemne ho pobozkala a posadila sa vedľa neho. „No, ešte pre pár hodinami by som povedal, že dobre, ale teraz si tým už vôbec nie som istý,“ povzdychol si. „Čo sa stalo? Môžeš začať aj od začiatku.“ Tak jej povedal ako sa mu podarilo dostať ho k sebe, ako sa zdalo, že to nebude také zlé, ako to vyzeralo. Spomenul aj oklumenciu a nakoniec aj Harryho absolútnu neschopnosť udržať sústredenie, keď je nablízku. „A premýšľal si, prečo je to tak?“ „Nie je to snáď jasné?“ poznamenal trpko. „Nie. Severus, ty vidíš len to, čo chceš vidieť. Pozri sa na to aj z iného pohľadu.“ „A to je? Vážne neviem aký iný pohľad by to mohlo mať.“ „Ty si v legilimencii dobrý, však? Čo ak má Harry strach, že by ti okamžite odolal a ty by si mu vyčítal, že mu to nejde? Možno sa len bojí, že nie je dosť dobrý. Možno sa len snaží urobiť ti radosť a uvedomuje si, že mu to nejde tak dobre, aby si to ocenil.“ „Ide mu to dobre. Zvláda to dosť rýchlo!“ namietol. „A povedal si mu to?“ „Áno, pochválil som ho,“ zašomral. „To je dobré. A nemôže to byť tým, že má slabé ochrany? O oklumencii mám len veľmi sporé znalosti, ale viem, že aj druh ochrán je dôležitý.“ „Áno, je dôležitý, ale keď sa mu podarí uzavrieť myseľ keď nie som pri ňom, nebude to tým.“ „A čo používa ako uzatvárací prvok?“ „Neviem. Nepovedal mi to a nepýtal som sa ho.“ „No vidíš a možno je problém práve v tom,“ skúsila. „Neviem, aký problém by v tom mohol byť.“ „Možno existuje dôvod, prečo ti nepovedal, aké má ochrany.“ „Cora, to nie je podstatné. Skutočne si neviem predstaviť, ako by to mohlo byť problémom.“ „Tak skús zistiť, akým prvkom si uzatvára myseľ,“ navrhla mu. „Stačí sa ho spýtať,“ zamrmlal otrávene. „Ak to nebude podstatné, tak v čom by tak ešte mohol byť problém?“ „Odkiaľ to mám vedieť, ty si tu empatik,“ poznamenal sarkasticky. „Skutočne oceňujem ako veľmi veríš mojim schopnostiam, ale až taká dobrá nie som. Ak chceš, aby som ti niečo povedala, musím sa s ním stretnúť. To by si však musel prestať tajiť, že spolu niečo máme,“ vrátila mu sladko. „Ja to netajím, len nemám chuť to rozhlasovať každému koho stretnem,“ zavrčal. „A tam rátaš aj svojho syna?“ spýtala sa nevinne. Naštvane sa na ňu pozrel, no nepovedal nič. V posledný deň prázdnin prišiel Harry cvičiť do podzemia. Keď sa mu ani na tretíkrát nepodarilo udržať si ochrany, Severus stratil trpezlivosť. „Dobre, Harry, v čom je problém? Rád by som vedel, prečo som jediný, pri kom nedokážeš udržať ochrany a to ani neskúšam legilimenciu!“ Chlapec si nervózne hrýzol spodnú peru. „Ak je ten problém len vo mne, tak ti nájdem iného učiteľa, len by som bol rád, keby si mi to povedal,“ povedal rezignovane. „Nie, to nie kvôli tebe, ja.... Hermiona mi už dávno povedala, aby som ti to povedal, ale bál som sa, že sa ti to nebude páčiť,“ zamrmlal previnilo. „Viac sa mi nepáči táto situácia. Tak o čo ide?“ „Mojimprvkomjezvuk...“ vychrlil. Severusovi chvíľu trvalo, kým si to preložil do zrozumiteľnej reči. „No a?“ „Povedal si predsa, že zvuk nie je vhodný.“ Unavene si pretrel spánky a povedal: „Dokážeš si tým uzavrieť myseľ? Dokážeš. Tak v čom je problém? Povedal som len, že sa to nejak veľmi nepoužíva, nie že je nevhodný!“ Harry mlčal, toto už dávno vedel. „Bolo to jediné, čo ťa trápilo?“ uisťoval sa a potom dodal: „A o aký zvuk ide?“ „Tak to sa ti určite nebude páčiť,“ zamrmlal tak ticho, že ho takmer ani počuť nebolo. „Mohol by si sa konečne prestať starať o to, čo sa mi páči a čo nie?! Radšej mi konečne povedz o čo ide!“ zavrčal nahnevane. „No...“ „A že Chrabromilčan! Všetko z teba musím dolovať! Kde je tá vaša povestná odvaha!“ odfrkol si. „To, že som Chrabromilčan neznamená, že nemám pud sebazáchovy,“ odsekol. „Skutočne? V tom prípade ti tvoj pud sebazáchovy už pol hodinu nefunguje!“ „Ja som len nechcel...“ „Prestaň už konečne robiť vlastné závery, takmer vždy sú nesprávne!“ Chlapec sa zatváril dotknuto: „Myslel som...“ „Prosím, aspoň v tomto nemysli, dobre? Pre nás oboch by bolo omnoho jednoduchšie, keby sme v podobných veciach viac hovorili a menej mysleli. Zladiť tvoje „myslel som“ s tým, čo si pod tým predstavím ja, je nemožné!“ „Možno keby si ma neprerušoval, bolo by to lepšie,“ zašomral. „Tentoraz, konečne, mám dosť dobrú predstavu o tom, čo si tým chcel povedať,“ skonštatoval unavene. „Naposledy, keď som o tom hovoril, prskal si ako divá mačka. Len som ťa nechcel.... viac dráždiť.“ „To je od teba síce „milé“, ale môžem ťa uistiť, že sa dokážem ovládať dosť na to, aby si mi čokoľvek mohol povedať bez strachu o vlastný život,“ povedal sarkasticky. „Nebojím sa o svoj život,“ namietol naštvane. „Ty budeš brať ohľady na mňa, ja na teba a obaja si to nakoniec vysvetlíme úplne inak ako to ten druhý myslel. Nakoniec zase skončíme ... viem, že to bola moja chyba, ale nedopustím, aby sa to opakovalo.“ „To ani ja.“ „Tak to sa aspoň na niečom zhodneme,“ slabo sa pousmial a potom dodal, „a aby sme sa vrátili k pôvodnej téme... prečo ti moja prítomnosť tak kazí koncentráciu?“ „To bola prudká zmena témy,“ odfrkol si, no odhodlane odvetil, „obával som sa, že zistíš, aký prvok používam. Viem, že si hovoril, že sa to takto zistiť nedá, len som sa bál, že použiješ ten prívesok a potom budeš zúriť.“ „Nepoužil by som ho, pokiaľ by si to nechcel a zúriť nebudem.“ „Začínam sa cítiť ako idiot,“ zamrmlal neisto. „To je fajn, ja začínam strácať trpezlivosť,“ poznamenal nenápadne. „Dobre, ja to chápem!“ „Výborne, ale aj tak sme sa stále nikam nepohli.“ „Tvoje pradenie,“ vyhŕkol nakoniec. „Prosím?“ „Môj prvok. Je to tvoje pradenie,“ zopakoval. Okamžite chcel namietať, že on nepradie, no včas si zahryzol do jazyka a snažil sa skryť rozhorčenie. Harry sa na neho pozrel s pozdvihnutým obočím. „Chcel si snáď niečo povedať?“ spýtal sa nevinne. „Ty si mal byť v Slizoline,“ odfrkol si znechutene. „Skutočne nechápem, prečo máš ten pocit,“ uškrnul sa. „Koľko máš zrazu odvahy.“ „Tvrdil si, že sa nemusím báť o svoj život.“ „Asi to vezmem späť,“ zavrčal a po chvíli sa obaja rozosmiali. „Dostať z teba odpoveď je ťažšie ako dostať jed zo živej acromantule,“ povzdychol si. „Na hodine ti náhodou odpovedám bez problémov,“ bránil sa. „Iste, ale na hodine mi odpovedať musíš. Inak ti strhnem body.“ „To by si vážne urobil?“ spýtal sa s hraným prekvapením. „Samozrejme a teraz by sme sa konečne mohli vrátiť k oklumencii. Myslíš, že by si bol konečne schopný fungovať? Alebo máš snáď ešte nejaké utajené zábrany? Pokiaľ sa týkajú mňa, veľmi rýchlo sa ich zbav!“ „Dúfam, že už nemám žiadne.“ „Výborne, začneme,“ uškrnul sa a bez varovania zaútočil. Trvalo len pár sekúnd, kým Harry pozbieral svoje ochrany a začal sa brániť. Na Severusovo veľké prekvapenie sa bránil skutočne dobre. Dobrých desať minút sa Harrymu darilo brániť sa. Potom muž pritvrdil a nakoniec sa do jeho hlavy dostal. Keď Harry odchádzal, Severus sa tváril spokojne. „Zajtra by sme mohli cvičiť v Núdzovej miestnosti,“ navrhol Harry. „Predpokladám, že spolu so slečnou Grangerovou a pánom Weasleym,“ zašomral. „Predpokladáš správne. Povedal si, že nás naučíš čarovať neverbálne,“ pripomenul mu Harry. „V poriadku.“ Sedel vo svojej pracovni a študoval nejaké dokumenty, keď plamene v jeho krbe zozeleneli a na koberček pred krb dopadol zapečatený lístoček. Privolal si ho a pousmial sa. Odpečatil pergamen a rozprestrel ho. Chcem sa stretnúť. Miesto 2, čas 3, limit 15. Trochu sa zamračil a skontroloval kalendár. Zobral brko a na nový pergamen napísal: Miesto v poriadku, čas v poriadku, limit 7. Lístok zapečatil a hodil späť do krbu. Vrátil sa späť k dokumentom a lístok spálil vo Félixovom bidielku. Ten ho celý čas sledoval spopod privretých viečok.