„Maj sa Chris. A neboj sa, bude to fajn. Uvidíš. Nakoniec ani nebudeš
chcieť odísť,“ usmiala sa Hermiona na priateľa a pred odchodom ho objala.
„Hermiona má pravdu kamarát, všetko bude fajn. Predsa tam bude Arielle,
ona už na teba dá pozor,“ povedal Ron a tiež sa rozlúčil
„Harry, zlatko, teda Christopher, drž sa. Ideš predsa za svojou rodinou,
nič zlé sa ti nemôže stať,“ s povzbudzujúcim hlasom hovorila pani
Weasleyová, keď ho objala. „Keby sa však niečo pokazilo a ty by si chcel
hneď odísť, tu máš. Použi toto,“ dopovedala a podala mu malý kamienok.
„Čo je to?“
„To je prenášadlo. Stačí ho stisnúť v ruke a zašepkať heslo. Heslo je
Brloh. Okamžite ťa to premiestni sem. Aj keď si nie som istá, či to bude
fungovať. Pretože si myslím, že Veď-viete-kto bude mať okolo celého domu
protipremiestňovacie bariéry. Ale neboj sa, nič ti nehrozí. Keby aj áno,
my ti pomôžeme,“ upokojujúco sa usmiala a pobozkala ho na líce.
Chris sa ešte raz na všetkých usmial a pohol sa smerom k postave stojacej
ďalej.
„Dobrý deň Christopher, ste pripravený na návštevu svojej rodiny? Všetci
sa už na Vás tešia,“ pýtal sa Snape.
„Nie som si istý, či sa cítim byť pripravený. Ale raz by to však muselo
prísť. Nemôžem sa im vyhýbať večne,“ odpovedal Chris. „Ozaj, prečo ste ku
mne milý? Ja preda nie som slizolinčan. Som stále ten istý nevychovaný
fagan Potter. To ste ma len tak prestali nenávidieť?“
„Ja som ťa ne nenávidel. Bola to len pretvárka. Každý vie, na koho strane
som. Bolo by dosť podozrivé, keby som k Vám bol milý. Teraz sa to však
zmenilo. Už viac nie ste Harry Potter, ale Christopher Riddle. A
mimochodom, stále tu je šanca, že pri zaraďovaní sa dostanete do mojej
fakulty,“ s pokrčeným úsmevom odpovedal profesor.
„Ako to myslíte pri zaraďovaní?“ nechápal Chris, aj keď už odpoveď
začínal tušiť.
„Keď v septembri nastúpite ako nový študent, nikto nebude vedieť že ste
Harry Potter. Teda až na pár výnimiek. No a keďže budete nový, musíte byť
zaradený do fakulty pri úvodnej hostine. Už rozumiete?“
„Samozrejme. Mohlo mi to napadnúť.“
„Hádam si nemyslíte, že s novým vzhľadom dostanete aj nový rozum? Mali by
ste sa naučiť používať ten, ktorý máte. Aj keď chápem, že po prvý krát je
to ťažké a možno to aj bolí. Kto vie,“ s už ozajstným úsmevom si
neodpustil poznámku Snape.
Chris mal sto chutí mu na to niečo drzé odvrknúť, no v tom momente
zastavili. Prešli asi 2 míle od Brlohu a Snape povedal:
„Tu končia protipremiestňovacie zábrany Brlohu. Odtiaľto sa premiestnime
priamo pred Temné sídlo. Do vstupnej haly sa dá premiestiť, to je jediné
takéto miesto v celoém sídle a okolí. Aj keď prísť a odpísť takýmto
spôsobom môžu odísť len tí, ktorí poznajú polohu. Tu máte, prečítajte si
ho. Písal to Váš otec pre Vás. Je strážcom tajomstva, takže len on môže
prezradiť adresu. Môžeme?“
Chris si rýchlo prečítal adresu na papieriku a nechal ho spáliť. Pomyslel
si, že aspoň vie, odkiaľ sa môže premiestniť. Chytil sa Snapeovej ruky a
spolu sa odmiestnili.
Keď sa potom podarilo chytiť dych, začal sa obzerať okolo seba.
Nachádzali sa v obrovskej miestnostikde nebolo skoro nič. Nemal čas si
všimnúť detaily, pretože sa naňho vrhla Arielle, ktorá ich už čakala.
„Ahoj Chris, už som sa nevedela dočkať. Poď, všetci už na teba čakajú.
Nemôžem uveriť, že si nakoniec prišiel. Ak chceš, po obede Ti tu všetko
poukazujem. Myslím, že zo svojej izby budeš nadšený,“ rozhovorila sa jeho
sestra a za ruku ho viedla dlhou chodbou bez dverí.
„Moja izba?“
„Jasné, čo si si myslel, že budeš spať v podzemnom žalári?“ smiala sa
Arielle a otočila sa k profesorovi Snapeovi, ktorý kráčal hneď za nimi.
„Ďakujem Severus, myslím si, že do jedálne trafíme aj sami. Som rada, že
si ho doviedol.“
„Ako chcete. Christopher, viem, že Molly Vám dala niečo, vďaka čomu
budete vedieť, ako odísť. Ja už tu potrebný nie som, mám na práci
dôležitejšie veci ako postávať na chodbe s dvoma teenagermi,“ povedal a
odišiel.
„Aký je Severus ako učiteľ? Viem o ňom, že je úžasne múdry a silný
čarodejník a jeden z najlepších majstrov elixírov. Vy v Rokforte máte
veľké šťastie, že ho máte,“ pýtala sa Arielle.
„Je príšerný učiteľ. Neznáša každého, okrem svojich slizolinčanov.
Nepamätám sa, že by niekoho z inej fakulty pochválil, pričom Hermiona je
najlepšia z ročníka. Ja elixíry rád nemám, aj keď by sa mi možno páčili,
keby ich učil niekto iný,“ zamyslene jej odpovedal Harry a sledoval, ako
sa jej tvár roztiahla do úsmevu.
„Myslela som si, že to bude nejak tak. Severus je výborný človek, to ti
povie každý, kto ho pozná. Ja som si elixíry obľúbila práve vďaka
nemu...ozaj, ty si v Chrabromile, však? Nechápem ako je možné, že nie si
v Slizoline. Veď si potomkom samotného zakladateľa tej fakulty.“
„Triediaci klobúk ma tam zaradiť chcel, ale ja som ho prosil aby ma dal
do Chrabromilu k Ronovi. Do Slizolinu som ísť nechcel, pretože som počul,
že tam študovali všetci temní kúzelníci a dokoca sa tam dostal Draco. S
ním som byť určite nechcel,“ pravdivo povedal Chris svojej sestre a tá ho
so záujmom počúvala.
„No téééda. My na škole nemáme fakulty. Je to výborná, súkromná škola v
Taliansku, ale dostane sa tam len málo žiakov, tak nemá zmysel deliť ich
na fakulty. Teraz som skončila piaty ročník. Pôvodne som mala byť o
ročník vyššie, ale do školy som nastúpila až v dvanástich. Máme skoro
rovnaké predmety ako vy, ale naviac mám aj hodiny liečiteľstva a čiernej
mágie. Vždy som túžila chodiť na Rokfort, ale otec o tom nechcel ani
počuť. Vraj žiadne z jeho detí nebude chodiť do školy, v ktorej šéfuje
ten senilný dedko. Trošku ti závidím, že chodíš do školy práve tam a máš
takých úžasných kamarátov. Mimochodom, Draco nie je zlý, len ho musíš
spoznať,“ povedala Arielle smutným hlasom.
„To mi chceš povedať, že ty nemáš priateľov? Tomu neverím. Veď si úžasné
dievča, ktoré si hneď každého získa,“ neveriaco sa na ňu pozrel Harry a
poznámku o Dracovi Malfoyovi odignoroval.
„V mojej škole nemá nikto takých dobrých kamarátov. Tam sú všetci
obyčajní sebeckí snobi a myslia len na seba, vieš. Preto to tam nemám
veľmi rada, aj keď sa tam toho strašne veľa naučím.“
„Aha, no už to chápem. A Kristabell s Jaredom tam chodili tiež?“ pýtal sa
so záujmom Chris.
„Áno, no nie chodili ale chodia. Tam sa študuje 9 rokov. Obaja teraz
nastúpia do posledného ročníka,“ odpovedala a Chris si ani nevšimol, že
prišli až k obrovským, krásne zdobeným dverám.
„Tak a sme tu. Všetci sú na teba zvedaví tak ich nenechajme dlhšie
čakať,“ chytila ho za ruku sestra a otvorila dvere.
Keď vošli do miestnosti, Chrisovi sa zastavil rozum. Čakal tmavú jedáleň
ako bývajú v upírskych filmoch, ale toto tu bolo niečo úžasné. Biele
steny, svetlo-hnedý nábytok s modrými doplnkami a skoro celú východnú
stenu zaberal obrovský krb, v ktorom veselo horel ohník. Pred krbom
sedeli na sedačne 4 osoby. Kristabell Riddlová, Jared Riddle a Adrienne
Riddlová spolu s Tomom Riddlom, alias Lordom Voldemortom. Keď videli, že
ich ,hosť, prichádza vstali a s úžasom ho pozorovali ako sa pomaly blíži,
ruka v ruke s Arielle. Netušili, že má s bratom taký dobrý vzťah. Vedeli
síce, že si s ním píše, ale nič viac. No príjemne ich to prekvapilo.
Chris sa zastavil s pohľadom upretým na svoju rodinu. Jeho matka prišla k
nemu a jemne ho objala. Keď pocítil na svojom tele jej teplé ruky,
neváhal a objal ju tiež. Cítil, že tak to má byť a že jeho matka mu
určite neublíži. Keď ho od seba trošku odtiahla, pozrela sa mu do očí, v
ktorých mohol vidieť radosť, lásku a prekvapenie. Tešila sa, že ho má pri
sebe a chcela mu dokázať, že ho miluje tak, ako len matka môže svoje
dieťa milovať. Bola však aj prekvapená synovým vzhľadom. Nečakala, že
bude tak podobný jej manželovi. On ako jediné z detí nemal jej strieborné
oči, ale jeho tmavé. Po nej však zdedil väčšinu z čŕt tváre. Keď sa naňho
dostatočne vynadívala, po prvý krát sa mu prihovorila.
„Vitaj Chris, som rada, že si nás konečne prišiel navštíviť. Bola by som
rada, keby si zostal, ale chápem, že je to pre Teba úplne neznáme miesto
a my sme v podstate neznámi ľudia. Ale radi to napravíme. Čo povieš?“
týmito slovami a milým úsmevom dosiahla, že v Chrisovi sa prelomili
zábrany a úprimne sa na svoju matku usmial. Dovolil jej vzať ho za ruku a
doviesť ku zvyšným trom ľuďom. Kristabell s Jaredom ho tiež objali a s
úsmevom na tvári ho privítali doma. Keď ho konečne pustili, dopredu
pristúpil jeho otec. Chris bol dosť zmätený z pohľadu, ktorýsa zrkadlil v
otcových očiach. Ostatní si všimli zmenu atmosféry a tak aspoň na teraz
opustili miestnosť, aby si oni dvaja mohli medzi sebou všetko vyjasniť.
Chrisovi sa podarilo rozlúštiť zmes emócií v otcových očiach. Videl tam
radosť z toho, že ho konečne našiel. Ďalej tam bolo niečo ako láska a
tiež ľútoť nad tým, čo všetko si musel jeho syn kvôli nemu vytrpieť.
Prekvapenie z jeho výzoru sa miesilo s hrdosťou, ako veľmi sa naňho syn
podobá. No bol tam aj hnev a nenávisť. Tie však boli adresované ístému
Dumbledoreovi, ktorý tým falošným proroctvom spôsobil chlapcovi toľko
bolesti.
Áno, vedel, že to proroctvo bolo falošné, pretože to zistil od svojho
človeka z oddelenia záhad.
Po chvíľke, počas ktorej obaja stáli bez jediného slova a hľadeli i do
očí, sa Tom odhodlal k prvému kroku. Roztiahol ruky a podišiel o krok
bližšie.
Chris zaváhal len stotinu sekundy, kým otca tiež objal. Už vedel, že jeho
otec mu nikdy neublíži, ba naopak. Bude ho chrániť všetkými prostriedkami
a zabije každého, kto by mu ublížil. Tiež si uvedomil, že jeho strach z
odmietnutia rodinou bol neopodstatnený. Milovali ho a on miloval ich. Aj
keď to ešte nebolo žiadne silné puto, pretože nemali čas spoznať sa.
Nakoniec Voldemort prelomil ticho a prerušil objatie. Nespustil z neho
však ruky.
„Vitaj doma, syn môj. Som rád, že si schopný mi odpoustiť moje predošlé
konanie. Odteraz si pod mojou ochranou a kto ti akokoľvek ublíži,
neprežije.“
Chris nevedel, čo na to povedať a tak len prikývol s pohľadom upretým na
otca. Nebol síce nadšený tým dodatkom o smrti, ale teraz to nechal tak.
Veď v tejto chvíli určite nikto nikoho zabíjať nebude.
V tej chvíli sa dvere otvorili a dnu vstúpili deti s matkou. V ich
tvárach sa zračilo príjemné prekvapenie z vývoja situácie. Adrienne
zavolala všetkých ku stolu, kde už škriatkovia nosili jedlo. Usadil sa na
svoje miesto, medzi Arielle a matku a čakal, čo sa bude diať.
Keď sa neudialo nič zvláštne, tak si Chris vzal príbor a ako ostatní tiež
začal jesť. Keď dojedli, rozprúdila sa veľká diskusia. Každý chcel o
Chrisovi všetko vedieť.
„Porozprávaj nám o Rokforte. Prosím...chcem vedieť všetko,“ vyhŕkol Jared
a vyzeral pri tom ako malé, natešené dieťa.
„Rokfort je úžasná škola. Od mojich jedenástich je to v podstate môj
domov,“ začal Chris svoje rozprávanie.
„Christopher, dúfam, že ti je jasné, že od septembra nastupuješ do školy
v Taliansku. Zariadim prestup. Budeš v ročníku so svojou sestrou. Rokfort
už viac navštevovať nebudeš,“ prerušil ho Voldemort tónom, ktorý
nepripúšťal námietky.
Chris ten tón buď nepočul alebo nechcel počuť, pretože zostra spustil:
„Tak to teda nie. Školu som začal v Rokforte a tam ju aj dokončím. Zmier
sa s tým. To, že som tvoj syn, neznamená, že budeš riadiť celý môj život.“
„Nemienim sa o tom s tebou baviť. Nenechám ťa v škole, ktorej riaditeľom
je blázon, ktorý ma chce zabiť a pritom ešte ovládnuť celý čarodejnícky
svet.“
„Nebudem s tebou o tom diskutovať. Jednoducho ostávam v Rokforte, či sa
ti to páči, alebo nie. A o Dumbledorea sa neboj. Neverím mu a nie som
jedna z jeho figúrok. Síce si myslí, že som ešte stále ten naivný
chlapček, ale mýli sa. Rozhodne nie som podriadený jeho vplyvu.“
„Tom, myslím že by sme to mali nechať tak. Dovoľ mu chodiť do tej školy,
kde chce on. Má tam predsa priateľov. A koniec koncov, Dumbledore mu
nemôže ublížiť. Bude si myslieť, že ťa Chris nenávidí a bude sa mu chcieť
votrieť do priazne. Som si istá, že ho bude chcieť nejako využiť vo
svojom love na teba. Ale Chris má svoj rozum a ako povedal, určite nie je
podriadený Dumbledoreovi. Je tam predsa aj Severus, ten naňho dá pozor,“
zastala sa ho Adrienne.
„Myslím, že má pravdu oci. Dovoľ aspoň jemu vybrať si školu, akú chce
sám,“ pridal sa na jeho stranu Jared a Kristabell prikivovala hlavou na
súhlas.
„Tak fajn. Ale keď sa mu niečo stane, pripomeniem vám to,“ privolila
nakoniec hlava rodiny.
„Dobre, o dva dni pôjdem za Dumbledoreom a zistím, či mi vôbec dovolí
nastúpiť. Musím mu všetko vysvetliť. Snáď si to nechá pre seba. A
nemusíte mať strach, určite nebudem robiť nič, čím by som kohokoľvek z
vás ohrozil,“ nahlas sa zamyslel Chris.
„Arielle, od septembra nastupuješ na Rokfort,“ z ničoho nič vypálil
Voldemort.
„ČOŽE?“ ozvalo sa štvorhlasne.
„Počula si. Nemôžem tam Christophera nechať samého. Som si istý, že
Dumbledore ťa nechá nastúpiť, keď sa budeš tváriť, že si Dracova
sesternica. Vymyslíme si príbeh, podľa ktorého má Lucius sestru, ktorá
bola šmukel a preto ju držal v tajnosti. No teraz zomrela a teba si k
sebe vzal Lucius. Nikto nebude vedieť, že len časť z toho je pravda a
nikto sa nedozvie, že si Chrisova sestra. Bude známy len fakt, že si jeho
sesternica. Koniec diskusie,“ ukončil monológ, vstal od stola a nechal
tam všetkých sedieť s otvorenými ústami neschopných od prekvapenia
prehovoriť. Prišiel ku svojmu stolu a vybral odtiaľ skrinku.
„Christopher, chceme ťa o niečo požiadať. Našli sme túto Salazarovu
skrinku, no otvoriť ju nedokážeme. To môže len jeho najmladší potomok v
čase, keď bude potrebné to, čo je vo vnútri. Nevieme, čo presne tam je,
ani či je ten vhodný čas, ale ak áno, tak to môžeš otvoriť len ty. To, čo
tam je, má pomôcť majiteľovi skrinky, ktorým sa po jej otvorení staneš
ty, pomôcť poraziť niečo, čo má priniesť svetu skazu horšiu ako peklo.
Nemám predstavu o čo ide, ale snáď sa to čoskoro dozvieme.“
„Dobre otvorím to. Si si istý, že je to bezpečné?“ pýtal sa ako vždy
zvedavý Chris a vzal si skrinku do rúk.
„Áno je,“ privolil Voldemort a odstúpil od syna.
„Dobre,“ súhlasil Christopher a zašepkal: „Otvor sa,“ (samozrejme v
parselčine)
Skrinka sa vzniesla do vzduchu a otvorila sa. Vyletela z nej strieborná
žiara a vpila sa mu do tela. Nikto netušil, čo sa to deje a čo to všetko
znamená.
Strieborná žiara obklopila celé jeho telo a po krátkej chvíľke zhasla a
všetko bolo ako predtým. V otvorenej skrinke ostal ležať pergamen. Vzal
ho do rúk a začal čítať.