Kapitola 4: Skóre (časť 1.) Trhol sa zo sna. Znova sa mu snívalo o Astronomickej veži. Pohľady, zvuky a vône ho nemilosrdne trápili; tak živé a temperamentné. Dokonca aj jeho podvedomie bolo horlivé po vysmievaní sa mu týmito živými spomienkami; olizovalo ich v jeho mozgu, zatiaľ čo spal, takže scéna sa mu donekonečna opakovala v hlave. Prichádzali každú noc, niektoré viac živšie než tie ostatné, ale stále tie isté. Nočné mory. Mučili ho. Pripomínali mu. Zlyhanie. Zlyhanie. Zlyhanie. Zavrčal do príliš mäkkého vankúša a pretočil sa, škúliac do vytrvalých slnečných lúčov. Jesenné slnko bolo na jeho tvári teplé a znepokojujúce a to sa mu nepáčilo. Výstredné a klamlivé, nerozumní beznádejní blbci verili, že vonku nebol mráz. Cítil, ako sa mu chlad zakráda pozdĺž pokožky, keď odtiahol prikrývky a položil nohy na drsné palubovky. Pokrčil ramenami nad oblečením, ktoré mu bolo pridelené, aby zahnal mráz, obliekajúc si boxerky a tielko. Merlin zakázal McGonagallovej aby ho zásobila pár modernými pyžamami, ktoré by mohli urobiť niečo preto, aby potlačili podchladenie. Vyklonil sa z okna, ale všetko čo mohol vidieť boli škridle na strechách, tehly a drzú oblohu, ktorá bola pre jeho oči drsne osvetlená. Aký ma význam, mať okno bez výhľadu? Sprostí Chrabromilčania. Uvedomil si, aké ticho tam bolo, a to ticho mu začalo bzučať v ušiach, zmiernené len s párom ďalekých vtákov. Zmätene nadvihol obočie, uvedomujúc si ako mu niečo vzadu v jeho mozgu hovorilo, že dnes sa už raz zobudil. Teda ak ešte stále bolo dnes. Áno, dnes sa už určite prebudil. Cítil šepot, ktorý mu povieval cez nervové zakončenia. Bola to humusáčka, aby ho znova zobudila, prekliatou sprchou a nešikovnými krokmi. Pamätal si ako vypúšťal zoznam nadávok do matraca, keď počúval jej pohyby. Mal za sebou ďalšie štyri nadávky a narastajúcu chuť napochodovať jej tam s nebezpečnými zámermi. Ale potom sa dvere s malým buchnutím zavreli a zvuky prestali. Odišla. Vďaka bohu. Teplo ho znova utišovalo do spánku. Späť ku nočným morám. Opúšťajúc posteľ, vykĺzol z izby aby pohľadal niečo čím by sa zamestnal, a čo by zjedol. Pomohol si s pohárom mlieka a nejakými cereáliami, ktoré tam musela nechať Grangerová, pripomínajúc si, že sa skutočne potrebuje naučiť variť bez prútika, ak tu chce ešte niekedy jesť teplé jedlo. Nad tým, že by sa pýtal Grangerovej sa ani nepozastavil. Dával si druhú misku raňajok, keď sa jeho oči zastavili na nástenných hodinách a on zo seba vydal rozrušený vzdych. Vôbec nebolo ráno; určite nebol čas raňajok. Boli už takmer tri hodiny popoludní; oficiálny znak toho, že normálne spiace návyky sa stratili a jeho prútikom. S jeho hrdosťou. Jeho oči zabočili ku hlavným dverám a zatiaľ čo vedel, že je to úplne zbytočné a nezmyselné, odložil misku s cereáliami na bok a rozhodol sa otestovať to. Tú sekundu, keď sa jeho prsty obtreli o kľučku dverí, vyleteli iskry, zasahujúce celú dĺžku ruky; trhanie v žilách ako pľuvanie ohňa. „Do riti,“ zaklial, pohľadom sledujúc červený fľak na jeho prstoch. S výdychom rezignácie sa vrátil späť ku kuchynskej linke a snažil sa schladiť brniacu pokožku studenou vodou Pohľadom zachytil kuchynské dlaždice. A začal počítať. Potreboval niečo robiť... Potreboval sa zamestnať...________________________________________„Si veľmi tichá,“ zamračil sa Neville a hodil po nej dlhým pohľadom. „Si v poriadku Hermiona?“ Jej ústa sa akosi odrazu vytvarovali do príliš sileného úsmevu. „Je mi dobre,“ uistila ho hladko, prechádzajúc rukami po jej strategicky umiestnenom zošite. „Do zajtra mám napísať esej z numerológie a snažím sa rozmýšľať.“ Technicky to nebola lož, ale ona dokončila svoju esej už pred štyrmi dňami. Predpokladala pár nepríjemne tichých chvíľok medzi ňou a jej priateľmi, keď pristúpila na večeru vo Veľkej sieni a tak si zámerne priniesla niečo, čo by mohlo odvrátiť jej pozornosť. Kto by jej vyhováral študovanie? Seamus, Dean, Ginny a Luna boli viditeľne prekvapení, keď sa objavila vo Veľkej sieni s Nevillom, ale robili čo mohli, aby ju zapojili do rozhovorov. Bola im vďačná, za ich snahu. Skutočne, bola, ale rozhovor medzi štyrmi Chrabromilčanmi a jednou Bystrohlavčankou bol dosť zvláštny aj bez toho, aby sa doň zapojila aj ona. Každý len odbočoval od témy vojny; od Voldemorta a to ju rozčuľovalo. Ale to ráno potrebovala spoločnosť; ľudí, ktorým rozumie a ktorých môže bezpečne nazývať priateľmi. Ono to vlastne nebola nikoho chyba, že táto doba zmien, môže vyhrotiť priateľstvá a vzťahy a bolo teda úplne normálne sedieť pri nich. Tak iba prikyvovala a dávala jednoslovné odpovede, niekedy sa poškrabala, na utvrdenie efektu. „Nikto nevynakladá na tie eseje ani najmenšie úsilie,“ zamrmlal Neville potichu a ostatní neprestali rozprávať o metlobale, ak ho teda vôbec počuli. „Mám pocit, že každý si myslí, že je to trochu nezmysel v tejto situácii, ale viem aká si ty so svojim učením, takže by som nemal byť prekvapený.“ Skutočne obdivovala Nevilla a jeho neohrabanú úprimnosť. Niekedy bol taký roztomilý, že ju z toho bolelo srdce a vedela, že by ostatných neprišla pozrieť, ak by tu nebol. „Pomáha to byť niečím zamestnaný,“ navrhla s miernym otrasením. Prikývol jej na znak porozumenia, predtým než Seamus spomenul jeho meno a vtiahol ho späť do diskusie o... Oh, do pekla, vôbec netušila o čom sa rozprávajú. Predstierala, že sa vracia k ozdobeným stranám, ale prichytila sa ako pozerá na miesto pri Slizolinskom stole. Samozrejme, bolo prázdne. Z dvestopäťdesiat študentov, ktorí sa vrátili na Rokfort, nosilo zelenú kravatu len tridsaťdva. Všetko to boli štvrtáci, alebo mladšie ročníky a jedli alebo sa rozprávali s ostatnými fakultami v malých skupinkách. Nikto z nich nechcel byť spájaný so stereotypom svojej fakulty a robili všetko pre to aby sa vyhli zaškatuľkovaniu sa so znakom hada. Pokiaľ vedela, tak už ani nespali v žalároch, ale boli pomiešaní v rôznych klubovňách ostatných fakúlt. Bolo to skutočne smutné. Boli zúfalí aby sa vyhli domienkám a zlým dojmom, aj keď už len ich prítomnosť na Rokforte sama dostatočne dokazovala, že nesúhlasia s Voldemortovými názormi. Boli presne takí istí ako ostatní; dúfali v bezpečie a modlili sa aby to celé už skončilo. Nenávidela Malfoya ešte o trochu viac, pretože bol nevypočítateľný a vždy dodržiaval predstavy, ktoré sa niesli so Salazarovým odkazom, jej pohľad prešiel ku stolu na miesto, kde ho videla naposledy sedieť. Pamätala si, ako príšerne vyzeral počas šiesteho ročníka a nadávala si, že bola tak naivná a nevšímavá k veciam, ktoré naznačovali čo sa stane. Stále si spomínala na komentár, ktorý o ňom povedala Harrymu a ako vtedy znela takmer až znepokojene. Ako mohla byť taká slepá? „Hermiona,“ jemný, ženský hlas ju vtiahol späť do prítomnosti a otočila sa na Lunu. „Si v poriadku? Vyzeráš akoby si bola vzdialená v myšlienkach.“ Bojovala so silnou potrebou prižmúriť oči na tom iróniou okorenenom komentári. „Som v poriadku Luna,“ povzdychla, načahujúc sa po knihu. „Len sa na to potrebujem trochu viac sústrediť. Myslím, že zájdem do knižnice.“ „Už?“ zamračila sa Ginny a Hermiona si všimla, že jej obavy sú oprávnené. „Takmer si sa nedotkla svojho jedla.“ Bruneta mrkla na tanier, na svoju z polovice zjedenú nedeľnú pečienku. „Nie som až taká hladná,“ pokrčila ramenami, tlačiac tanier pred sebou nabok. „Mala som pomerne veľké raňajky.“ Videla ich neochotu uveriť jej, ale nemohla ich za to obviňovať. Vedela, že schudla odkedy Harry a Ron odišli, ale nebolo to až tak vážne, aby hladovala, alebo jedla skutočne menej jedla než predtým; jedla len v neobvyklom čase. Znova to bola nespavosť. Možno by mala zájsť za Slughornom a prijať jeho ponuku o Bezsennom elixíre. „Chceš v knižnici spoločnosť?“ ponúkol Neville presvedčene. „Myslím, že by som dnes mohol pracovať na eseji z herbológie.“ „Nie, to je v poriadku,“ pokrútila hlavou, vstávajúc od stola. „Viem, že nemáš rád knižnicu a ešte si nedojedol večeru.“ „Môžem sa potom zastaviť,“ ustúpil, napichujúc ďalší klíček na vidličku. „Aj tak bolo pekné, ťa znova vidieť Hermiona.“ „Vážne,“ prikývla Ginny, odprevádzaná súhlasom od Seamusa a Deana. „Prídeš nás pozrieť aj zajtra?“ Nie „Pokúsim sa,“ potichu vydýchla, usmievajúc sa na jej levích priateľov a na blonďavú orlicu. „Tiež som rada, že som vás všetkých videla.“ Pozbierala si svoje veci a otočila sa na odchod s mávnutím ich smerom. Takmer mohla počuť ich tlmené hlasy z Veľkej siene keď odišla, ako sa všetci rozprávali o tom ako zle vyzerala, bez pochýb. Budú sa rozprávať o tmavých kruhoch pod jej krvou podliatymi očami a o tom ako jej zosinavela pokožka. Nič čo by ju mohlo uraziť, ani nič ohovárajúce. Iba pravda. Iba slová obáv. Možno by sa aj cítila zle, ak by jej telo dokázalo vyprodukovať ešte viac negatívnych emócií. Ale nemohlo. Myšlienky na Malfoya ju úplne pohltili štipľavými predstavami a v kombinácií s osamelosťou a so štipkou zúfalstva už jednoducho nemali miesto. Ale nádej tu ešte vždy bola; len záblesk optimizmu o jej srdci, ktoré odmietalo zomrieť. Niekedy sa toho beznádejne držala a hneď potom to preklínala. Bolo to to, čo ju poháňalo na jej neskorých večerných výletoch keď čítala všetko o horcruxoch a taktiež to, čo ju viedlo k pokračovaniu tréningov v Ráde s McGonagallovou. Áno, bolo to tu. Len niekedy to chýbalo. Knižnica bola ideálna pre zmenu. Niekoľko tretích ročníkov sa potulovalo okolo stola, rozoberajúc nejaké úlohy z Elixírov a ďalší stôl bol plný štvrtákov. Madam Pinceová bola tiež zastrčená na jej obvyklom mieste, so zobákom zastrčenom v knihe a jej prižmúrený pohľad ponad knihu sledoval študentov. Hermiona kývla knihovníčke na pozdrav. Zbadala ďalšiu skupinu študentom za policou a uvedomila si, že knižnica je na jej vkus príliš hlučná. Potrebovala samotu. Vybrala sa to zakázanej časti a vybrala odtiaľ dve knihy, ktoré potrebovala a rozhodla sa, že tam nemôže ostať, ak chcela čítať v pokoji. Vložila ťažké knihy do tašky a uvažovala o tom, že pôjde von, ale počasie sa dalo ťažko považovať za vhodné. Chcela ísť len späť do svojej izby a skrútiť sa do klbka na gauči s horúcou čokoládou a knihou ako spoločnosť. Ale bol tam on. Obočie sa jej skrivilo odhodlaním. Nebude predsa vyhnaná zo svojej izby kvôli tomu bastardovi. Odmieta. Prečo by mala narušiť svoju rutinu kvôli Malfoyovi? Ak by ten slizký blb robil problémy, mohla by ho jednoducho zamknúť v jeho izbe. Vrhla rýchle splývacie zaklínadlo na knihy a odišla z knižnice. Jej mozog ju varoval, že by nebolo múdre, ak by vedel o čo sa zaujíma. Ak by sa ten malý hajzel dostal preč, bez pochyby by išiel rovno k Voldemortovi, očakávajúc odpustenie za zničenie Harryho a Ronových plánov. Jej kroky späť do jej izby boli odvážne a odhodlané, stupňujúc v nej adrenalín aby bola pripravená na nadchádzajúcu konfrontáciu. Mrmlajúc heslo hlavným dverám, ad lucem, rozrazila dvere tvrdšie, ako bolo potrebné a jej oči ho našli okamžite. Čokoľvek predpokladala, že bude robiť, nebolo to ono. Bol usadený v rohu, ktorý oddeľoval obývaciu časť od kuchynskej linky, s rukami spustenými na bokoch. Ramená mal uvoľnené a hlava mierne naklonená nabok, keď neprítomne búchal prstami o mahagónový povrch. Ešte si ju nevšimol, dokonca ani potom, čo zatvorila dvere s tichým buchnutím a urobila pár malých krokov do miestnosti. Natiahla krk, takže mohla vidieť pravú stranu jeho tváre, uvedomujúc si že jeho dôverne známe zamračenie bolo na svojom mieste, zatemňujúc jeho črty. Krátko uvažovala, ako jeho znepokojený výraz môže byť tak dlhodobý, ale potom si uvedomila, že jej ústa sa v kútikoch sotva zodvihli už niekoľko týždňov. Aj keď jeho zamračenie nebolo nevyhnutne zo zlosti, bolo skôr koncentrované. Hermiona sa presunula trochu bližšie, akoby bol vzácny a nebezpečný druh vtáka, ktorému jednoducho vbehla do cesty. Sledovala jeho vytrvalý pohľad na stenu s bielymi obkladačkami. Pery sa jej skrivili do podráždeného a zmäteného výrazu. Čo do...