Harry prešiel cez záhradku a vošiel do domu.
„Harry?“ ozvalo sa z kuchyne.
„Áno, teta Petúnia?“ spýtal sa zdvorilo.
„Ja len, či si to ty.“
„Áno. Idem do izby,“ už chcel odísť.
„Ako dopadla skúška?“
„Spravil som to.“
„Môžeš sa už premiestňovať?“
„Nie. Až od zajtra,“ povedal a zase chcel už odísť, keď sa teta ozvala:
„Čo plánuješ zajtra robiť?“
„Prečo ťa to zaujíma?“ nechápal. Teta bola chvíľu ticho, potom začala
rozprávať:
„Keď tu bol minulé leto, uhh, riaditeľ tej...“ Harrymu stislo srdce.
Spomienka na Dumbledora bola ešte stále bolestná a Dursleyovcom
nepovedal, že je mŕtvy. Vôbec sa s nimi nerozprával a najdlhší rozhovor s
nimi, ktorý mal štyri krátke odpovede sa odohral dnes ráno pred jeho
odchodom. Dokonca aj keď poňho prišli na stanicu, odišli bez slova. Iba
naňho škaredo zazerali. Samozrejme, Harrymu to vôbec neprekážalo.
„... školy, do ktorej chodíš povedal, že tu musíš ostať len do svojich
narodenín. Tak čo plánuješ?“
„Nebojte sa. Zajtra doobeda vypadnem a už ma nikdy neuvidíte.“
„Kam pôjdeš?“ vyštekla.
„Čo ťa do toho?“
„Som tvoja teta. Musím aspoň približne vedieť, kde budeš,“ mračila sa.
Harry zostal prekvapený. Takú starostlivosť nečakal.
„Ibaže ja to dopredu neviem. Ani netuším. Stále budem niekde inde.“ Teta
Petúnia mlčala, a tak sa jej spýtal:
„Chceš, aby som ti priebežne posielal sovy?“ myslel to skôr ako žart, a
preto dostal menší šok, keď povedala:
„Ale nie často. Len tak, dajme tomu, raz za polrok. Častejšie nie.“
„Fajn,“ prikývol a pomyslel si, že sa asi poriadne zmenila. Tento pocit
však opadol, keď do miestnosti vstúpil strýko Vernond. Vyzeral dosť
podráždený. Teta ho asi chcela povzbudiť:
„Predstav si Vernond! Harry zajtra vypadne raz a navždy,“ usmievajúc
prikročila k nemu.
Jeho tvár sa na chvíľu rozžiarila a pozrel na Harryho.
„Naozaj sa už nikdy nevrátiš?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
„Áno,“ odpovedal Harry trochu vzdorovito a odišiel do izby. Na obed
zabudol. Aj tak by pri ňom nebol.
„A už sa neviem dočkať,“ povedal si v izbe. Otvoril kufor a vybral si
jednu zo starých učebníc. Pomaly v nej listoval. V tom do vnútra vletela
sova s nejakým balíčkom. Harry ho odviazal a ona odletela preč.
Sadol si s balíčkom na posteľ a rozbalil ho. Bolo v ňom veľa kotlíkových
koláčikov a list od profesorky McGonagalovej...


Milý Harry!
Blahoželám k úspešnému absolvovaniu skúšky!
Mám pre teba dobrú správu! O polnoci odchádzaš. Nie je bezpečné, aby si u
Dursleyovcov zostával čo i len o minútu dlhšie. Preto presne o dvanástej
v noci sa k tebe premiestni Remus a následne sa premiestnite do tvojho
domu. Sovu radšej vypusť. Určite by sa jej premiestňovanie nepáčilo.
Zajtra by mali prísť aj Weasleyovci a Hermiona Grangerová s rodičmi.
Predpokladám, že veci máš už pobalené a ak nie, tak sa s tým poponáhľaj.
Buď pripravený a prútik maj neustále pri sebe!
Onedlho sa uvidíme.
riaditeľka Minerva McGonagalová


„Už o polnoci?“ zhíkol Harry a radosťou.
„Áno! Super! Bomba!“ tešil sa.
Zjedol pár koláčikov a tesne pred večerou zišiel dole do kuchyne. Bola
tam len teta Petúnia.
„Aj keď si bez obeda hladný, večera bude až o päť minút,“ povedala, keď
ho začula.
„Nejdem na večeru. Už som jedol a vôbec nie som hladný. Len som ti
prišiel povedať, že zajtra ráno tu už nebudem.“
„Ako to?“ spýtala sa prekvapene.
„Presne o polnoci odchádzam. Nie je bezpečné, aby som tu ostával. Ani pre
mňa, ani pre vás.“
„To sem o polnoci príde aspoň tucet čarodejníkov?“ spýtala sa podráždene.
„Nie. Bude len jeden a premiestni sa rovno do mojej izby. A hneď sa
premiestnime preč.“
„Aha.“
„Nebude z toho žiaden hluk. Sovu vypustím už teraz.“
„Je bezpečné, aby si o dvanástej v noci cestoval?“ Harry sa usmial.
„Ktovie. Už idem. Chcem si ešte raz všetko skontrolovať.“
„Máme sa prísť rozlúčiť?“
„Netreba. Ahoj.“
„Ahoj.“
Harry vyšiel do izby. So strýkom a bratrancom sa nechcel veľmi lúčiť.
Načo. Bola by to hlúposť. Pochyboval, že by o to stáli. A nestál o to ani
on. Nič ho s nimi nespájalo. Jediné puto, aj to slabé, bolo s tetou
Petúniou. Bola sestra jeho matky. A to je všetko. S ňou sa rozlúčil. To
stačí.
Podišiel k Hedvige.
„Pôjdeš ku mne domov, dobre?“ na ruke ju preniesol k oknu. Pokojne
zahúkala. Potom ho jemne ďobla a odletela ku zapadajúcemu slnku. Zavrel
za ňou okno. Napriek tomu, že bolo leto, najteplejšie nebolo, hlavne ku
večeru. S úsmevom si spomenul, aké horúčavy boli pár rokov dozadu.
Zobral si knihu a zase v nej listoval. Neustále sa pri tom pozeral na
hodinky. Malá ručička sa pomaly, pomaličky pohybovala. Najprv k osmičke,
potom deviatke, desiatke a konečne ku jedenástke. Harry otvoril privretý
kufor a položil doňho knihu. S obrovskou námahou ho po desiatich minútach
zavrel. Klietku položil naň. Posledný krát prešiel všetky skrýše. Nikde
nič. Zase sa pozrel na hodinky. Ručičky ukazovali o päť minút dvanásť.
O päť minút budem mať sedemnásť. O päť minút moja ochrana padne. Už len
päť minút a odídem z toho hnusného domu. Budem slobodný! O krátkych päť
minút. Vlastne už len o štyri.
Harry pozoroval sekundovú ručičku, ako sa blíži a vzďaľuje od dvanástky.
Tri minúty. Nikdy sa sem nevrátim. Alebo nikdy nehovor nikdy?
Dve minúty. Harry si všimol, ako sa mu zrýchlil dych. Čo keď smrťožrúti
zaútočia?
Jedna minúta. Nemyslím. Hneď sa premiestnime.
10 sekúnd, 9, 8, 7, 6, 5, 4, 3, 2, 1...
PUK. Zjavil sa pred ním Lupin.
„Rýchlo.“ šepol.
Harry sa sústredil.
PUK. PUK. Zmizli z izby v dome tety Petúnie a v momente sa objavili v
kuchyni Harryho domu.
„Všetko najlepšie k narodkám!“ usmial sa Lupin.
„Juchú! Narodky! Môžem čarovať?“
Lupin prikývol.
„Dáš si ďatelinové pivo, alebo ideš spať?“
Harry sa uškrnul a zdvihol prútik.
„Accio, ďatelinové pivo!“
Do kuchyne s menším buchotom prileteli dve fľaše a Lupin ich otvoril.
„Nazdravie!“ štrngli si a napili sa.
„Aké je to mať sedemnásť?“ spýtal sa Lupin.
„Úžasné,“ smial sa Harry.
Bol šťastný ako blcha.
Má sedemnásť, môže čarovať, odišiel od Dursleyovcov, onedlho uvidí
priateľov.
Čo iné si môže priať?