Kapitola 4: Skóre (časť 2.) Čo do... „Čo to do pekla robíš?“ opýtala sa prudko, sledujúc ako sebou prudko trhol v šoku a otočil hlavu jej smerom. Ah, tak toto bola teda zlosť. Jasne ho vyrušila a teraz bol kvôli tomu rozzúrený. Jej jantárové oči znova prebehli po obkladačkách, aby zistila, či jej niečo neuniklo, ale nebolo tam nič okrem škvrny na slonovinovej keramike. „Sakra, Grangerová!“ zahučal, zoskakujúc z drevenej dosky plynulým pohybom. „Teraz neviem kde som skončil, ty hlúpa- „Kde si skončil?“ zopakovala, inštinktívne siahla po prútiku vo svojom vrecku. Bol pri nej príliš blízko; len presunul váhu z jednej nohy na druhú a netrpezlivo ju sledoval z pätnástich krokov. Stále mal pocit, že je príliš blízko. „Čo si- „Čo tu kurva robíš?“ vyštekol rýchlo. „Bývam tu,“ zasyčala, prechádzajúc ku gauču, kde zhodila svoju ťažkú tašku. „A mám nejakú prácu, takže ma nechaj na pokoji- „A kde presne chceš aby som asi tak odišiel?“ opáčil, založiac si ruky na hrudi. Pretočil si ramená, akoby sa pripravoval na boj a tak mohla vidieť, ako sa mu svaly rytmicky napínajú pod sivým polo tričkom. „To ma skutočne netrápi,“ odpovedala mu ostro. „Choď do svojej izby- „Prečo by som mal?“ zavrčal Draco, sledujúc ju chladným pohľadom. „Môžeš sa pohybovať kamkoľvek chceš, takže ty by si mala ísť niekam inam- „Toto je moja izba Malfoy!“ zvrieskla, s rukou v päsť. „Si tu len preto, lebo ťa Rád ľutuje!“ „Som tu, pretože sa vy prekliatí idioti nemôžete starať o svoje vlastné veci!“ zakričal. „Vždy pcháte nos do vecí a myslíte si, že pomáhate- „My ti pomáhame!“ „Ale ja NECHCEM vašu skurvenú pomoc!“ zvrieskol Draco hlučným hlasom ktorý sa niesol cez celú miestnosť. „NIKDY som nechcel vašu pomoc- „Ale máš ju,“ prerušila ho kľudne, neschopná zvýšiť hlas. „Tak sa prestaň sťažovať ako taký malý sopliak akým si a- „Choď do pekla- „Čakám kedy ty pôjdeš do pekla,“ odsekla mu čarodejnica. „Potrebujem si urobiť nejakú prácu- „Prečo nejdeš do svojej izby?“ opýtal sa uštipačne a vykročil k nej dlhým krokom. „Alebo ešte lepšie, vypadni do svojej veže so zvyškom svojich debilných priateľov- „Pretože nemusím- „Prečo vy Chrabromilčania musíte veci vždy komplikovať?“ opýtal sa úplne vážne. „Vždy sa naháňate za nebezpečenstvom čo je vlastne prekliato hlúpe a potom sa čudujete, prečo sa vás ľudia pokúšajú zabiť- „Chápem, že je pre teba ťažké porozumieť tomu,“ povedala Hermiona pomaly, dvíhajúc bradu. „Že sme dostatočne odvážni, postaviť sa za to čomu- „Nepoučuj ma Grangerová,“ pretočil očami. „Ty a tvoji neschopní idioti ste prekročili čiaru sprostosti už veľmi dávno- „Neopovažuj sa ma nazývať hlúpou,“ zachmúrila sa, ukazujúc priamo na neho prstom. „Nie som- „Správne,“ zamrmlal, čím ju na chvíľu zmiatol. „Ty ešte možno máš nejaké mozgové bunky, ale sirota a ten chudák sú prekliato nepoužiteľní- „Nevolaj ich tak- „Je tu toho veľa, čo by som mohol povedať o tvojej úbohej malej skupine,“ pokračoval, približujúc sa k nej ešte bližšie. „Keď je to práve humusáčka, ktorá má ako jediná mozog!“ Muklovské inštinkty v krvi ju nabádali k tomu, aby sa natiahla po hrnčeku na stole a hodila ho priamo jeho smerom. A ona ho aj hodila; hodila ho silnejšie než čokoľvek iné predtým. Ale on sa mu stihol vyhnúť. Bastard. Pozorovala, ako sa roztrieštil na stene za ním. Biely čínsky porcelán, padajúci po úlomkoch na drevo. Presunula svoje ohnivo-zlaté oči späť na neho, chvela sa zlosťou keď uvidela ako sa jeho črtami prebehlo pobavenie. „Nebudem ti to znova opakovať Malfoy,“ povedala mu, kontrolujúc svoje silné nutkania prekliať ho tu a teraz. „Choď do svojej izby a nechaj ma pracovať- „Zatlačil som na slabé miesto Grangerová?“ zatiahol namyslene. „Bola to humusáčka, alebo komentár o priblblých dvojčatách- „Prestaň ich tak volať- „Prečo so svojou prítomnosťou nejdeš otravovať ich?“ opýtal sa s mávnutím ruky. „Sklapni Malfoy!“ „Nie, myslím to úplne vážne,“ trval na svojom, mierne zaujatý, keď si všimol ako jej šklblo perami. „Prečo do pekla neotravuješ Pottera alebo Weasleyho namiesto mňa- „Pretože tu dopekla nie sú!“ vyhŕkla, uvedomujúc si, že povedať mu to, nebola najmúdrejšia vec. Okamžite zbadala jeho natiahnutý úškrn a znova cítila hnev k chlapcom stúpnuť o čosi viac za to, že ju tu nechali samú. S ním. „Nie sú tu,“ zopakovala pokojnejším hlasom, snažiac sa udržať si svoj bystrý úsudok. „Kde potom- „Akoby som ti to povedala,“ posmievala sa. „Len ma nechaj na pokoji, predtým než- „Typické,“ uchechtol sa, oblizujúc si pery, akoby mohol cítiť jej frustráciu. Očividne to bolo lahodné. „Toto skutočne veľa vysvetľuje.“ Stiahla obočie. „O čom to hovoríš?“ „Prečo tvoja tvár celý čas vyzerá, akoby ťa niekto prevalcoval,“ povedal jej jednoducho, znova sa k nej približujúc namyslenou chôdzou. „Prečo vyzeráš, akoby si bola pripravená podrezať si žily- Preháňal. „Nebuď smiešny- „Zlaté trio sa rozpadlo,“ uvažoval, viac pre seba. „To musí bolieť Grangerová. Uvedomenie si toho, že jediní dvaja ľudia ktorí ťa dokázali vystáť to vzdali a odišli- „Ja aspoň mám priateľov- „Ale tí tu nie sú, však?“ pripomenul jej s pôsobivým cvaknutím jazyka. „Musí to byť zasraná robota, nedokázať sa zotaviť z Weasleyho.“ Rozkašľala sa, no rýchlo to zakryla malým nádychom. Ron bol...Ron bol len priateľ. Nič viac. Dúfala v niečo viac a obetovala mu svoju nevinnosť predtým než odišiel s Harrym. Bolo to...nepohodlné a vlastne to ani nezvládal dobre. Bolo jej úplne jasné, že osud ich vzťahu nebol v jej rukách, aj keď niektoré tie otravné romantické city k nemu pretrvávali naďalej. Možno po všetkej tej vojnovej dráme sa to ustáli... „Do toho ťa nič nie je,“ zamrmlala vzdorovito, uvedomujúc si, že bola ticho až príliš dlho. „Prestaň byť- „Možno dávaš prednosť Potterovi?“ obvinil ju so znechuteným odfrknutím. „Merlin, vy traja ste tak úbohí.“ Chcela po ňom hodiť ďalší hrnček. Ale nie. Chcela prevahu, kde sa nemusela spoliehať na svoje schopnosti ako čarodejnica. Znova bol o čosi bližšie a krátko zaregistrovala, že voňal po ovocí a spánku. Jeho pochyby boli veľmi ladné a plynulé, akoby to všetko dôkladne pripravil a čerešničkou na torte mala byť jej potupa. Prsty sa jej ohli okolo prútika, ale chcela si to s nim vyriešiť bez mágie, ak mohla. Jednoducho ho nemohla prekliať vždy keď sa hádali; aj keď by to bolo až smiešne prospešné. Bola rozumná žena a šikovná svojimi slovami; mohla ho zvládnuť. Mohla. Potrebovala na niečo nadviazať, tak si položila ruky na boky a snažila sa napodobniť jeho namyslenosť. Nebolo fér, že vedel čo rozkolíše jej náladu, ale ona tiež vedela o jeho slabých miestach... „Musí to byť pre teba ťažké Malfoy,“ povedala hladko, potešená, keď zvedavo nadvihol obočie. „Sledovať ľudí, ktorých považuješ za podradných, keď sú lepší než ty- „Čo to- „Harry s metlobalom,“ začala vymenovávať hrdo, vyťahujúc prútik a pohrávajúc sa s ním medzi prstami. „Ja so známkami- „Naznačuješ, že žiarlim Grangerová?“ opýtal sa ostro, potláčajúc mrmlanie. „Pretože by som radšej- „Veľa by to vysvetľovalo,“ vysvetlila prirodzene, akoby sa rozprávala o úlohách s priateľmi. Chladne narazila prútikom o svoju dlaň; nič útočné, len malé gesto, aby mu pripomenula, že ona má mágiu na svojej strane. „Každá nenávisť z niečoho pramení. Myslím, že sme dosiahli celkom dosť za posledných šesť rokov- „Skurvene skvelé pre teba- „Pokiaľ si spomínam,“ pokračovala, s ľahkosťou ignorujúc jeho sarkastické syčanie. „Musíš ešte urobiť niečo špeciálne...zaujímavé so svojím životom Malfoy- „Prestaň s tým Grangerová- „A čokoľvek, čo si sa pokúsil urobiť,“ Hermiona ho postrčila, neschopná prestať pred blížiacim sa víťazstvom, ktoré ju hrialo v kostiach. „Si vždy mizerne pokašľal- „Zavri svoje- „Pamätám si ten moment v druhom ročníku,“ rozprávala ďalej, pridržiavajúc si bradu. „Keď si spadol zo svojej metly a prehral metlobalový zápas proti Harrymu. Nebol tam aj tvoj otec?“ Zavrčal a chystal sa schytiť ju, ale keď pred ním preblikla prútikom, zastavil sa. „Varoval som ťa, aby si nerozprávala o mojom otcovi- „Stavím sa, že nebol veľmi potešený, keď zistil, že tvoje známky sú horšie ako nejakej humusáčky,“ povedala, všimnúc si, že jeho zamračenie sa ešte prehĺbilo keď na seba použila ten urážlivý výraz. „Nerozprávaj o mojom otcovi,“ zopakoval tichým hlasom. Zneistela, keď si uvedomila že to vlastne nebolo vyhrážanie; bol skôr podráždený a možno trochu...dotknutý? Bolo to znepokojujúce. „Potom nerozprávaj o mojich priateľoch,“ zamrmlala nakoniec, sledujúc ako mu padla sánka, keď nechcel priznať, že hádka medzi nimi sa skončila. Vtedy vyzeral viac ako človek a mala obrovskú chuť ho znova tresnúť. „Necháš ma na pokoji, alebo ťa musím dostať do izby ja?“ Zavrčal, ale na jej veľké prekvapenie a zmätenosť, sa pohol preč od nej pár malými krokmi. Jeho pohľad, farby búrkových mrakov ju ale neopustil, prebodával ju akoby sa ju snažil roztaviť. „Keď sa dostanem z týchto sračiek,“ začal so zlovestným mrmlaním, tesne predtým než došiel ku svojim dverám. „A dostanem späť svoj prútik, pôjdem rovno po tebe Grangerová.“ „Som si istá, že pôjdeš,“ prikývla s natrénovanou ľahostajnosťou. Jeho oči ju prešli pohľadom zdola nahor rýchlym švihnutím dechtovo-sivých zreničiek. A potom, jej zmizol z dohľadu takmer ako šmuha, iba s očakávaným hlasným buchnutím dverí rozliehajúcom sa v jej ušiach. Hľadela na to s nepatrne roztvorenými očami, pričom si hrýzla spodnú peru s hrdým úsmevom poťahujúcim za jej kútiky. Zvládla to. Dokázala ho prinútiť, aby odišiel bez použitia mágie. Hermiona spadla späť na pohovku a cítila, ako sa jej hore priedušnicou derie zachichotanie. Porazila ho, navzdory jej predchádzajúcim problémom, keď sa rozhodol do rozhovoru primiešať chlapcov. Mala posledné slovo. Dostala čo chcela. A zatiaľ čo si to neuvedomovala, dovolila si letmý úsmev, ktorý nebol vynútený po prvý raz odvtedy, čo zamávala na rozlúčku Harrymu a Ronovi. A to bolo pred vyše štyrmi týždňami. ________________________________________ Suka... Späť na tom malom mieste, prisahal by, že sa tie steny o trochu priblížili. Izba jednoznačne vyzerala menšie z čoho sa mu na čele objavili kvapôčky studeného potu. Rozmýšľal, že sa vráti späť do obývačky a začne na ňu vrieskať, ale čo by tým dosiahol? Všetko čo by urobila, by bolo to, že by využila svoju mágiu a on by nakoniec aj tak skončil tam kde bol. Ale pravdepodobne aj s nejakými zraneniami, ktoré by mu deň ešte viac zhoršili. Tvár si zakryl dlaňami a prstami si prehrabol vlasy. Nikdy za celých jeho sedemnásť rokov sa necítil tak ponížene. Kedy sa jeho život tak veľmi pokazil, že sa dostal až sem? Kontrolovaný ako prekliate decko muklorodenou spodinou. Snažil sa vyhnúť tomu aby sa z neho stal jeden z tých duševne chorých bláznov, ktorí si popod nos mrmlú nezmysly, keď sa steny znova priblížili. Ale mohlo to byť horšie, uvažoval. Mohol to byť Weaslík. To by teda skutočne skončilo krvipreliatim. Aspoň, že Grangerová nebola idiot bez mozgu a mohla odôvodniť svoje dohady. Išiel do postele a vkĺzol pod prikrývky, s lakťami na kolenách civel na zoschnutú podlahu. Pohľad presunul na nočný stolík, otvoril zásuvku, žmúriac hľadal či sa tam niečo nenachádza. Našiel iba odložené brko a Chrabromilskú kravatu. Možno ju použije aby sa s ňou obesil, keď sa z tohto miesta nakoniec zblázni. Keď sa tie steny... Uchmatol brko a prešiel prstami po jeho jemných prameňoch. Letmo pozrel späť do zásuvky, aby zistil, či tam bude nejaký atrament alebo pergamen, ale nebol. Tak sa naspäť oprel o posteľ a hrot zaboril do mahagónového záhlavia. Prešiel po tmavom dreve, vyryl tam M a G a potom čiarou rozdelil tie písmená. M ako Malfoy. G ako Grangerová. Napísal by M ako muklovská humusáčka, ak by sa jeho priezvisko tiež nezačínalo na rovnaké písmeno. Dobre, priznal, že túto hádku vyhrala ona, ale zaručene nevyhrá aj zajtra. Vyzeralo to rozumne, aby písal skóre a taktiež to uspokojilo jeho potrebu počítať. Naškrabal krátku čiaru pod každé písmeno, aby bolo jasné kto vyhráva a urobil tichú prísahu, že ona už nezíska žiadne ďalšie body pokým tu bude on. Oči mu znova dopadli na podlahu a začal počítať. Najprv dosky, potom medzery medzi nimi.