Všetci sme stáli naskladaní pred hradom a čakali na ten svetoborný
príchod. Pevnejšie som sa zavinula do šálu, keďže koniec októbra sa
odzrkadlil aj na počasí. Nervózne som prešliapla, pretože to neustále
čakanie ma už otravovalo. Francy až príliš blízko vedľa mňa špičkou
topánky okopávala kamenné štvorcové dlaždice. Aj keby som sa chcela
väčšmi rozhliadnuť, nepodarilo by sa mi to. Všade naokolo boli šepotajúci
si vzrušení študenti, ba aj učitelia a drmolili o tom istom - Kedy už
dorazia?
Nejaký zlosyn s myšacími vlasmi mi stúpil na nohu a ja som sa musela
veľmi ovládať, aby som to ignorovala a nezdupkala naspäť do klubovne.
Ostré rysy Rokfortu mi náhle nepripadali ostré a túžila som, aby sa sem
už konečne uráčili prísť, nech sa už môžem uchýliť k ohnisku. Ani som
radšej nepomýšľala na to, aký červený práve musím mať nos.
„Lilah,“ zasipela Francy, „čo myslíš - ako sa sem dostanú?“
Pokrčila som plecami. Úprimne, ja s F som nebola jediná, ktoré o tom
premýšľali - do uší sa mi niesli hlasy, ktoré nahlas špekulovali o
spôsobe nástupu.
„Možno sa sem prekopú novými podzemnými kanálmi,“ povedala som napokon.
Francy, ktorá zbožňovala môj flegmatický humor, sa hlasno rozosmiala, až
som sa aj sama uškrnula. „Áno, asi to najskôr bude tak,“ odobrila mi. „To
aby sme sa odtiaľto odpratali.“
A keď sme to najmenej čakali, ozval sa Dumbledoreov natešený hlas: „Aha!
Ak sa nemýlim, blíži sa delegácia z Beauxbatonsu!“
„Kde?“ netrpezlivo sa ozvalo niekoľko žiakov a ja som bola medzi nimi.
Zamračila som sa. Obzerala som sa všade možne - dokonca aj na zem okolo
seba, aby som sa uistila, že rútenie zeme sa nekoná -, ale nijakú známku
Beauxbatonsu som nezaznamenala.
Je možné, že si z nás Dumbledore len uťahoval? No vážne, nebolo by to po
prvýkrát.
„Tamto!“ Obzrela som sa za hlasom a zistila som, že patril Danovi
Cooperymu z môjho ročníka aj fakulty. Zažmúrila som oči a nasmerovala som
sa približne tak, ako on, až som to uvidela.
Do obzoru na atramentovej oblohy sa dostal nejaký čierny masívny predmet.
Oči mi od náhleho náporu vetra začali slziť a zozadu so mňa vrazilo zopár
spolužiakov. Čo to je?
„Myslím, že je to nejaký záprah...,“ zamrmlala som nečujne a zaostrovala
som, ako som len vedela.
Francy vedľa mňa začala poskakovať a od vzrušenia mi stúpila na nohu.
„To je drak!“ zvýsklo nejaké malé dievčisko piskľavým hlasom.
„Nebuď hlúpa... je to lietajúci dom,“ povedal chlapec s myšacími vlasmi -
mimochodom, spomínaný exemplár, ktorý mi pristúpil chodidlo - veľmi
inteligentne.
Čím bližšie to bolo, tým viac sa to zväčšovalo - už to nebolo tmavé, ale
bledomodré, priam belasé a znášalo sa to na trávnik pred Rokfortom. Prečo
tomu hovorím to, keď z takej diaľky je jasné, že je to koč?
Sčasti som mala pravdu, hoci 'záprah' tvorili gigantické kone farby
najsýtejších narcisov. Potichu som vyvaľovala oči, zatiaľ čo niektorí
jasali. Francina predpoveď sa nakoniec vyplnila - všetci študenti spolu s
profesormi sa museli odpratať, aby koč mohol bezpečne pristáť.
Hájnik Hagrid sa im očividne potešený, že mu v zbierke načas pribudli
také krásne obludy, vydal naproti.
Francine sýtohnedé jemné vlny len tak poskakovali, ako spätkovala a
natŕčala hlavu, aby niečo uvidela.
O chvíľu som si aj ja našla priezor, cez ktorý som sledovala dianie.
Dvere koča so zlatou kľučkou sa otvorili a z nich vyliezol akýsi...
chlapec? Neviem, či je to presné označenie niekoho už skoro dospelého. Aj
zdiaľky bol veľmi... pôsobivý, áno, to je to správne slovo. Pôsobivý a
nič viac. Takže - dotyčný obalený v modrom (mala som nevysvetliteľný
pocit, že mu to podtrhuje farbu očí - veď napokon, nemajú vo Francúzsku
také oči všetci?) sa posunul nabok, odkiaľsi vytiahol bledý prútik, mávol
ním a zvnútra koča sa vyskladali zlaté lesklé schody. Zaraz som zbadala
obrovskú topánku na podpätku väčšom ako moje chodidlo.
Ozvalo sa uchkanie a achkanie.
Von sa dostala obrovská žena a mne bolo okamžite jasné, pre koho tie kone
a koč. Nikam inam by sa asi nezmestila. Odkašľala som si, aby som zakryla
smiech. Profesor Flitwick na mňa pobúrene zazrel. Bol chudák taký nízky,
že si musel pričarovať stoličku.
Ako som si všimla podľa nekonečnej záplavy šperkov, rozhodne netrpela
nedostatkom. Nezvyčajne tmavé vlasy mala sčesané do nekompromisného uzla
a profesorka McGonagallová mi náhle pripadala ako amatérka.
Albus Dumbledore pohotovo začal tlieskať a nám chvíľu trvalo, kým sme sa
rozhýbali, ale predsa.
Jej veľké hnedé oči prechádzali po mnohých tvárach davu a spokojne sa
usmiala, keď našla Dumbledorea. Zamierila k nemu, pričom dlhá čierna
zamatová vlečka sa zachytávala o rokfortskú trávu. Vystrela k nemu ruku a
riaditeľ sa prikrčil, aby ju pobozkal tiež nepochybne riaditeľke.
„Drahá madam Maxime, vitajte v Rokforte.“
Ani som nepotrebovala ovládať francúzštinu, aby som pochopila jej meno.
„Dumbly-dorh, dúfam, že sa máte dobrhe,“ prehodila madam Maxime s
prízvukom a lesknúcu sa ruku stiahla.
„Výborne, ďakujem,“ pousmial sa.
Odrazu som prestala pozerať na ňu, pretože sa na pozadí koča črtalo
niekoľko desiatok pôsobivých postáv. Nepochybne dievčatá boli nádherné,
to som si však nemienila pripustiť, keďže ja sama som dievča. Ale nedali
sa ani porovnať s mužskou polovicou. Dobre, to malo za príčinu zrejme
tiež to, že som dievča. Všetci boli navlečení v modrých habitoch,
dievčatám na hlavách sedeli klobúky rovnakých farieb. Väčšina žiakov bola
bledá - takže dohady v knihách boli asi pravdivé a nachádzali sa medzi
nimi aj kríženci víl.
Madam Maxime sa ani neobzrela a mávla rukou. „Moji žiaci,“ vysvetlila,
akoby to nebolo jasné.
Až teraz som si všimla, že podaktoré výkvety sa triasli.
„Naozaj múdre,“ poznamenala som pri pohľade na ich trasúce sa telá v
tenučkých habitoch, načo na mňa Francy spýtavo pozrela. Nie na dlho, aj
jej sa pozdávali prípadné nové úlovky. S úškrnom som sa zabalila hlbšie
do svojho prešívaného plášťa.
„Karhkarhof už prišiel?“ Opäť madam Maxime. Koho zaujíma nejaký starý
dedko z Durmstrangu, keď je tu celá kopa šťavnatých Beauxbatonsčanov?
Prehodili s Dumbledoreom ešte zopár viet, pričom boli sledovaní svojimi
žiakmi a ja som zachytila slová ako „sladová whisky“, „kone“ a podobne.
Pozornosť som venovala, pochopiteľne, modrým habitom.
Celý dav Beauxbatonsčanov spolu s madam Maxime sa pobrali do nášho hradu.
Mala som nevysvetliteľný povznesený pocit. A aj podozrenie, že jeho pôvod
sa mi nebude páčiť.
„Nepočujete niečo?“ ozval sa z ničoho nič najmladší Weasley.
A naozaj - odniekiaľ sa niesol bzučivý zvuk, stena menších študentov ma
skoro zvalila z nôh, ako sa ponáhľali byť tam prví.
„Jazero! Pozrite na jazero!“
Urobila som, ako chcel Jordan a napodiv mal pravdu - hladina sa čerila.
Žeby sama od seba?
Skupinka sa cielene presunula a ja som musela zdrapiť Francy za
predlaktie, aby sa vliekla so mnou, lebo jej zámer bol jasný. Chcela sa
potajomky vytratiť a obdivovať modré habity. Niežeby som jej to mala za
zlé.
Bahno na brehoch jazera náhle začalo stúpať - a potom opäť kleslo. Postup
sa zopakoval a v jeho strede sa zjavil vír.
„Vidíte tie rahná?!“
Postavila som sa na špičky. Bola to pravda; po častiach pomaly vyrástla
veľkolepá loď.
No vážne, existuje ešte nejaký iný, bláznivejší nápad, ako sa vynoriť
uprostred hniezda hlbočníkov?
Loď sa otriasla od vody, dostala sa k bahennému brehu, do ktorého sa
postupne zaboril mokrý mostík. Po ňom postupne schádzali Durmstrangčania.
Povedala by som pravdu, ak by som tvrdila, že boli dokonalým protikladom
Francúzov z Beuxbatonsu.
Mali na sebe navrstvené hrubé kožušinové plášte, baranice a
nepreniknuteľné čižmy z dračej kože. Žijú na Severnom póle, či čo?
Okrem toho sa od nich líšili aj postavami, boli masívni, hoci sa našli aj
výnimky. Čo som dovidela, vlasy mali čierne. A žiadne dievčatá.
„Áááááááh,“ vzdychla mi Francy pri uchu a ani trochu to neznelo, že by
ľutovala, že nešla do hradu. Ja som sa naopak zamračila. Čo je na nich
také svetoborné?
„Dumbledore!“ Pozrela som smerom, odkiaľ vyšiel ten natešený nízky hlas.
So všetkou pompou k nám v zástupe hnedých kožuchov plavne pristúpil
nepochybne ďalší riaditeľ. Postavou ani trochu nepripomínal tých
valibukov, čo sa nachádzali obďaleč, napriek tomu, že bol značne
zababušený. Bol štíhly ako prútik, aj keď asi nie tak, ako Dumbledore.
Mal sivú koziu briadku a pripadal mi tak trochu komicky, keď pri úsmeve
odhalil rad zájdených zubov.
„To je ale nechutné,“ ponosovala sa Francy s ohrnutým nosom, aby som to
počula iba ja.
„Starý dobrý Rokfort,“ pokračoval pán Karkarov, „ako dobre je byť tu, ako
dobre... Viktor,-“ Francy pri tom mene zdúpnela a zatajila dych-„poďte
sem, do tepla... dovolíte, Dumbledore? Viktor trochu prechladol...“
Razom mi bolo jasné, prečo sa moja kamarátka rozplývala od blaha. Viktor
bol Viktor Krum, bulharský, statný a hádam aj najlepší stíhač. Oči sa mi
rozšírili, keď som zbadala jeho krivý nos. Ako som mohla nevedieť, že
chodí na Durmstrang?
Pomaly sa všetci naraz začali presúvať do útrob Rokfortu a za mnou vial
obláčik pary.
Keď sme sa dostali dovnútra, ozvali sa vzdychy blaha.
„Konečne teplo,“ povedala Francy a snažila sa vyslobodiť z kopy šálov,
ktorými bola omotaná. Tiež som sa vyzliekla a prezerala som si spýtavo i
vzrušene hľadiace obrazy, ktoré častovali kývnutiami našich nových
spoločníkov.
„Len dúfam,“ syčala som výhražným hlasom, „že ani Beauxbatonsčanov, ani
Durmstrangčanov neusadia k nášmu stolu, lebo ich odtiaľ vykopnem.“
Na svoju spokojnosť som zistila, že moje prianie sa vyplnilo - je pravda,
že mám rada pekných chlapov, ale o ženách to neplatí a tým menej o takých
horenoskách. Usadili ich k Bystrohlavu a Slizolinu.
So spokojným úškrnom som zaujala svoje zvyčajné miesto za bifľomorským
stolom. Za sebou som mala kamenný múr a pred sebou dlhý stôl Bystrohlavu
a v tomto prípade dokonalý výhľad na uchádzačov z Beauxbatonsu o
Trojčarodejnícky pohár. Francy sa to nepáčilo, pretože Viktor Krum a jeho
spolužiaci sedeli až o dva stoly ďalej.
„Vidíš toho vľavo, toho z Durmstrangu?“ spýtala sa nejaká štvrtáčka z
mojej fakulty, čo sedela o tri miesta ďalej, nespomínam si na jej meno.
„Je chrumkavý,“ usúdila jej spolusediaca a mne sa zdvihol žalúdok,
akonáhle som zbadala objekt ich záujmu. Naozaj som nikdy nevidela viac
zrastené obočie.
„Viktor sa krásne mračí,“ zašvitorila Francy po mojej pravici roztopašne.
Dnes asi vyvrátim obsah svojho žalúdka. Francy sa nadychovala po ďalší
kompliment, keď tu bola (Boh mu žehnaj) náhle prerušená naším riaditeľom.
„Dobrý večer, dámy a páni, duchovia-“ Tučný mních spokojne zafučal -„a
najmä naši vzácni hostia. Mám to potešenie privítať vás všetkých na
Rokforte. Dúfam a verím, že váš tunajší pobyt bude príjemný...“
Ďalej som ho nepočúvala, pretože od náprotivného stolu sa zaleskli
zlatavé vlasy. Áno, to bol on - ten chlapec, ktorý otváral koč. Pán
Pôsobivý. Živo konverzoval s nejakou vymletou bystrohlavskou piatačkou,
ktorá sa falošne usmievala a klipkala zaručene rovnako falošnými
mihalnicami ako jej úsmev. Okamžite som sa zatvárila mrzuto.
„Ale, ale, ale.“ Priam som cítila, ako sa ohníčky vo Franciných
orieškových očiach rozhoreli. „Ktože nám tu visí na zahraničnom
študentovi?“ spýtala sa škodoradostne.
„Na nikom nevisím,“ ohradila som sa. „Len sa pozerám.“
„Chceš povedať, že si prezeráš materiál?“
Asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou, v tej chvíli sa na stoloch
zjavilo bohaté prestieranie. Francy sklapla a spokojne sme sa pustili do
jedla.
„Hej, Cedric,“ oslovila som Diggoryho s naberačkou od zemiakovej kaše v
ruke, ktorý mi sedel oproti a momentálne sa napchával kuracími
stehienkami. Zdvihol pohľad a usmial sa svojimi sivými očami.
„Predpokladám, že nesklameš svojich verných priateľov a prihlásiš sa do
Trojčarodejníckeho turnaja, reprezentant.“
Cedric sa rozosmial, ako aj niekoľko našich spolužiakov. Bol siedmak a ja
o rok mladšia, ale aj tak sme spolu neuveriteľne vychádzali.
„Budem hájiť česť Bifľomoru,“ vyhlásil sebavedome a švihácky sa usmial.
Niekoľko tretiačok sa zachichotalo.
„Vyhráš to,“ podporila ma Francy a práve si nakladala tuniaka. „Presláviš
nás ešte viac, ako sme doteraz.“
„Súhlasím,“ pridal sa ešte aj Tučný mních, ktorý si poletoval naokolo.
„Roky sme boli v úzadí, aby sme teraz získali vedúcu pozíciu, šancu
presadiť sa, a očistili naše meno od prachu, ktorým je zájdené...“
Znovu som sa začala usmievať. Bifľomorský duch zvykol o všetkom rozprávať
najdlhšie, ako vedel, pričom vždy odbočil od témy. Nehovoriac o tom, že
to väčšinu študentov vždy unudilo k smrti. Tentoraz som ho však s
radosťou počúvala, pretože vidina Cedrica ako reprezentanta a našich
zahraničných hostí mi vrátila dobrú náladu.
„... nesúhlasím. V minulosti spravili chybu, keď... Ach.“ Tučný mních
prestal rozprávať o nejakom tisícročnom dekréte a takmer očervenel.
„Prepáčte, priatelia moji, vidím Sivú dámu, iste bude chcieť s niečím
pomôcť...“ A odvial sa naprieč naším stolom.
Spokojne som sa rozosmiala a pohľadom som znova zastavila na dokonale
upravenej blond štici. Otvorene som sa rozhodla zízať, pretože Francy
popri žutí obdivovala niekoho pri slizolinskom stole. Občas sa mi do
zorného uhla dostala tá uštipačná umelina, ale inak to šlo perfektne. A
rovnako vyzeral aj on.
„Nastal ten okamih,“ prerušil ma zo zamyslenia Dumbledoreov hlboký
zachrípnutý hlas, až som nadskočila. Zmätene som si prezrela stôl a
zistila som, že zlaté sady riadu boli už opäť prázdne a dokonale čisté.
Úprimne - ja som bola najedená už len z toho chutného pohľadu. „O chvíľu
sa začne Trojčarodejnícky turnaj.“ Po Veľkej Sieni sa rozľahol šum a pri
Bystrohlavskom stole sa hádam všetky stvorenia s chrbticou narovnali.
Mala som na mysli ešte aj samotných Bystrohlavčanov. „Rád by som vám
povedal pár slov na vysvetlenie, kým prinesieme truhlicu, aby bol jasný
postup, ktorý budeme dodržiavať tento rok. Ale najprv mi dovoľte, tým,
ktorí ich nepoznajú, predstavujem pána Bartemiusa Croucha...“
Nevoľky som sa obzrela k učiteľskému stolu, aby som sa stretla s pohľadom
vedúceho Oddelenia čarodejníckych hier a ktovie ešte čoho... Vedela som o
ňom dosť aj bez tohto predstavenia. Lenivo som zatlieskala spolu s mojimi
spolužiakmi. Vyzeral ešte horšie ako na pohyblivých fotografiách - vlasy
s presnou cestičkou mal ešte spľasnutejšie než zvyčajne. Bagmanovi som
tlieskala oveľa oduševnenejšie; ten chlapík bol jednoducho sympatický.
V náladičke som napoly vnímajúc riaditeľove slová prstami poklopkávala po
bifľomorskom stole a zamyslene som sa vrátila k objektu mojich myšlienok.
Musí mať dokonalý francúzsky prízvuk. A keďže sa práve rozprával s takou
chuderou, ako je Edgecombová, určite to bude jeden z tých prekliatych
namyslených...
Skamenela som, pretože mi pohľad opätoval. Preklínam ťa, pôvabný
nedostupný Francúz. Čo tak pozeráš?
Ignoroval ešte aj Edgecombovej pohľady, pozeral na mňa. Zdvihla som
obočie a chystala som sa vyhrnúť si rukáv a ukázať mu neslušné gesto, keď
tu sa jemne usmial. A potom doňho Marietta drgla a venoval sa jej. Ako si
dovoľoval ignorovať riaditeľa uprostred prejavu? Napokon tú chuderku to
asi zaujímalo ešte menej. Rozmýšľala som, či vie pri svojom IQ čítať.
„Ako viete, v tomto turnaji súťažia traja šampióni,“ nedal sa rušiť
Dumby. Kútikom oka som spozorovala, ako Francy zrazu túžobne hľadela na
Cedrica, ktorý sa pri tejto skutočnosti celý napol. To dievča si proste
nevedelo vybrať. „Jeden za každú zo zúčastnených škôl. Budú hodnotení
podľa toho, ako splnia každú z úloh, a ten, kto dosiahne najvyšší počet
bodov, získava Trojčarodejnícky pohár...“
Na Cedricovej bledej tvári sa usadil zvláštny úsmev, ktorý preniesol aj
na mňa.
„... Reprezentantov škôl bude vyberať nestranný sudca - Ohnivá čaša.“
Vtedy som aj ja spozornela a prudko som vyvrátila hlavu. Uchvátene som
sledovala, ako Dumbledore pomocou prútika odstraňuje zábrany k Ohnivej
čaši.
„Odkiaľ sa tam zjavila tá debna?“ spýtala som sa nasprostasto.
„Tá je tam celý čas.“ Úkosom som pozrela na Francy. „To len ty si príliš
zamestnaná...“ Vetu nechala vyznieť do stratena a ja som sa zamýšľala,
ako ona stíhala všetky tie veci. Pokrčila som plecami.
„Aby sme zaistili, že nikto z neplnoletých študentov nepodľahne
pokušeniu, po umiestnení Ohnivej čaše do vstupnej haly nakreslím okolo
nej kruh - vekovú hranicu. Túto čiaru nebude môcť prekročiť nikto, kto
nedosiahol sedemnásť rokov...“
Zvraštila som čelo a nemo zízala na jeho pohybujúcu sa sivú bradu.
Tvárila som sa vcelku pobúrene. Niežeby som sa chcela prihlásiť, mám v
pláne si ešte pár rokov požiť. Ale nebolo to nespravodlivé voči ostatným
odvážlivcom?
Francy do mňa bolestivo štuchla a dala mi tak najavo, že príhovor skončil
a my sa máme pohnúť. Bez slova sme vstali a Hannah nás už odvádzala do
dievčenských spální.
„Tak čo poviete?“ spýtala sa Laura Madleyová, keď sme sa v pyžamách
ukladali do postelí s prešívanými žltými baldachýnmi. „Sú celkom chutní,
nie?“
„Vyjadruj sa presnejšie,“ poučovala ju Francy, ktorá si na noc zapletala
dva zložité vrkoče. „Chutného osadenstva je tu viac než dosť.“
Tamsin sa zachichotala, keď si prečesávala peroxidové vlasy. „Mne osobne
sa pozdávali hlavne tí z Durmstrangu.“
„Applebeyová, brzdi. To by si najprv musela od základov zmeniť šatník a
začať zarastať,“ uzemnila som ju spokojným tónom a po krk som sa
zahrabala pod paplón; moje kolegyne sa rozosmiali. Znudene som si
prezerala moje snedé dlane.
„Podľa mňa,“ pokračovala zamračene Tamsin, „sa im páčia jemné dievčatá-“
„Skôr dievčatá s jemným porastom na brade,“ skonštatovala som.
Francy sa začala nahlas rehotať, vyzula si papuče a nasúkala sa do
postele.
Svetlá zhasli a ja som od Laury a Tamsin zachytila slová ako
„kultivovaní“ a „dobre stavaní“.
„Nechajte si tie babské povedačky na zajtra. Niektorí z nás sa potrebujú
vyspať. Dobrú noc.“