Stál v prudkom lejaku. Kvapky mu rýchlo stekali po tvári i kvapkali z
dlhých čiernych prameňov, aby sa hneď na to vpili do už aj tak úplne
presiahnutého plášťa, aby opúšťali jeho lem a vracali sa k zemi, ktorú
predtým opustili. Necítil nič. Tú fantastickú krátku chvíľu necítil vôbec
nič. V tej chvíli si to možno ani neuvedomoval. Až neskôr si rozpamätal,
akú prežíval vtedy slasť. Nespomínal si. Nemyslel. Iba hľadel pred seba a
predsa nič nevidel, nevnímal. Ľadová spŕška z neho omývala všetko. Tajne
ho liečila. Nehýbal sa. Nemusel nič. Tú plynúcu chvíľku, ktorá rýchlo
pominie ako hmla za rozjasňujúceho sa rána. Strašne to potreboval.
Očistiť svoju myseľ úplne od všetkého. Už bola preplnená, doliehalo to na
neho. Privrel oči a zdvihol tvár k čiernemu nebu, z ktorého sa liali tie
prúdy. Preciťoval každú jednu kvapku, ktorá sa ho zľakla dotkla, aby ho
vzápätí opustila a brala si z neho kúsok tiažoby. Opatrne krútil krkom,
aby rozhýbal jeho strnulosť. Opäť sa vyrovnal. Jastril pred seba. Tá
vzácnosť zmizla. Musel sa sústrediť a vrátiť do vražedného kolobehu
života, ktorý ho tak vyčerpával, do neustáleho kriku, pohybu a
problémov... Premiestnil sa na jedno z najnepríjemnejších miest na zemi v
tichom puknutí.