Les bol krásny. Pokojný a tichý. Všetky kríky a konáre som si odsúvala z
cesty telekinéziou. Potrebovala som teraz samotu ako soľ. Išla som stále
hlbšie a hlbšie.
Okolo mňa bola stále väčšia tma, až došla do bodu, keď som si v dlani
vyčarovala guľu studeného svetla.
Spomínala som na domov, na mamičku a na ten osudný deň jej smrti.
Slzy som nechala pokojne tiecť.
To ticho ma hladilo na duši. Nič, len šum lístia v korunách vysokých a
starých stromov, ktoré nemali žiadne trápenia... Vnárala som sa stále
hlbšie do spomienok.
Zrazu som vyšla na nejakú čistinku.
Slnko sa medzitým skrylo za tmavé oblaky akoby chápalo moju náladu.
Jemne som nadvihla kútiky úst a zapozerala sa do nich. Začalo pršať.
Kvapky mi padali na tvár, bolo to príjemné a osviežujúce. Pokúsili sa zo
mňa zmyť moju vinu a čin. No nestačia na to. Nič nato nestačí. Nič.
Prestávala som vnímať, vypla som myseľ. Cítila by som iba kvapky, ktoré
sa miešali s mojimi slzami. Veď aj ony sa na ne podobali. Avšak osud
nedoprial oddych mojej vyčerpanej mysli.
Na krku som zacítila hrot kopije, ako už mnohokrát predtým. Okamžite som
otvorila oči a zhodnotila situáciu. Obklopovala ma asi dvadsiatka
kentaurov. Všetci až na jedného držali v rukách luky namierené na mňa. A
ten jeden držal tú kopiju na mojom hrdle.
„Kto ste?“ spýtal sa.
„Gwendylon Gallowglasová, nová profesorka na Rokforte,“ predstavila som
sa slušne.
Kentaur si odfrkol.
„Koľko máš rokov? Devätnásť? Dvadsať? Takú mladú profesorku by Dumbledore
neprijal.“
Zasmiala som sa.
„Predvčerom som mala-“
Prerušil ma krik iného kentaura: „Je tu ďalší!“
Obzrela som sa. Blížil sa k nám Snape obklopený ďalšou dvadsiatkou
kentaurov.
„Čo tu robíš?“ skríkla som.
„Nenechal by som ťa samú ísť do lesa,“ dážď ho stále viac zmáčaval, kým
ja som už bola úplne mokrá.
„A teraz ťa budem akurát tak zachraňovať!“ vyprskla som.
„Ticho! Obaja! Obaja ste sem nemali chodiť. Fakt je profesorka?“ spýtal
sa Snapea.
„Nie. Je to iba žiačka. Vyspelejšia,“ dodal.
„Čo?“ vykríkla som nazúrene. Pokojne sa pozeral na kentaura.
„Takže učiteľ smrťožrút a žiačka klamárka. To je teda úlovok.“
Snape na mňa vystrašene pozrel. Po mojej poslednej reakcií správne
uhádol, že smrťožrútov nemám rada.
Ty magor! Čo to táraš? Ja nie som žiačka! poslala som mu do mysle.
Nemôžu vedieť, že si učiteľka. Albus im už neverí. Nevie, či niektorí nie
sú spojení s Temným pánom, odpovedal.
Pche! Môže mi to byť jedno!
Ty nevieš aký hrozný je Temný pán a Avada kedavru ešte stále nezastavíš.
Ale môžem ho projektívnou telepatiou presvedčiť, aby sa ma nepokúšal
zabiť! zúrila som.
Pochybujem, že by sa ti to podarilo.
Ktoré jedlo nemáš rád?
Čo? nechápal.
Veľmi rýchlo ťa presvedčím, že máš na neho chuť!
Fajn! Čokoláda!
Tak týmto ma šokol. Kto by nemal rád čokoládu? Ale to nebol problém,
okamžite som sa sústredila na jeho myseľ.
Kentauri sa vášnivo dohadovali čo s nami a ja som pokojne Severusovi
vošla do hlavy a ukladala mu tam jedinú myšlienku: Mám rád čokoládu. Za
dvadsať sekúnd som skončila.
Tak? Máš chuť na čokoládu?
Ni...Án...N... Áno, dofrasa, mám!
Tak vidíš a to som to robila prvýkrát v živote!
„Vás dvoch odvedieme pred nášho staršinu. On rozhodne, čo s vami. Ale
dáte nám prútiky!“
Ja som mu ho pohotovo podala, ale Severus skríkol: „Nie!“
Daj mu ho! Ja nás z toho ľahko vytiahnem!
Poslúchol, škrípajúc zubami.
A čakaj. Najbezpečnejšie sa uteká, keď ťa niekam zatvoria.
Čľapkajúc sme sa vydali do lesa. Ten nás kryl.
Stalo sa, ako som predpokladala. Keď sme prišli do zvláštnej dediny, v
ktorej boli ešte nezvyčajnejšie domy postavené z dreva, do jednej
chalúpky nás strčili.
„A teraz čo? Sme obklopení kentaurami, zatvorení a bez prútikov!“
Posmešne som si odfrkla.
„Ešteže kentauri nevedia o mojich schopnostiach, pretože by neboli takí
sprostí ako ty! Teraz si totiž myslia to isté! Chceš odísť dverami,
oknom, či strechou?“
„To je jedno.“
„Tak dverami.“
Okukla som si ich. Boli iba zatvorené kladou a za nimi stál jeden
kentaur. Najprv som ho uspala, potom som kladu nadvihla.
„Poď,“ ťahala som ho.
„Veď nás uvidia!“
„Uvidia iba dve myšky. Hýb sa, Snape,“ ťahala som ho za ruku von. Keď sme
vyšli z dediny, vyhliadla som si silnejšiu palicu a zdvihla ju.
„Sadaj, letíme,“ prikázala som mu. Už poslúchal ako baránok (bol
šokovaný).
Leteli sme nízko nad stromami, aby si nás nikto nevšimol, ale aj preto,
že pršalo a trochu sa blýskalo. Nechcela som, aby do nás trafil blesk.
Keď už hrad nebol príliš ďaleko, klesla som zase k stromom a úplne na zem.
„Odtiaľto už trafíš,“ a peši som išla opačným smerom, ako mal ísť Severus.
„Gwen, prosím, počkaj!“
„Nehovor mi Gwen! Tak ma volajú iba moji blízky!“
„Prosím!“
Išla som ďalej.
„Nikdy predtým som nikoho neprosil!“ skríkol za ňou zúfalo.
„Blahoželám, Snape. Naučil si sa slušnému správaniu,“ ani som sa
neotočila.
„Ja chápem, že si nahnevaná, ale...“
„Nie,“ prudko som sa otočila, „ja vôbec nie som nahnevaná! Ani trošku! Ja
som rozzúrená ako tisíc drakov dokopy!“
„Prosím!“
„Nie! Načo si za mnou vôbec schodil? Sledoval ma a chcel zachrániť? Načo?“
„Ja som ťa spočiatku nechcel zachrániť!“
„Nie a čo? Vrátiť mi facku?“
„Keď som sa už konečne rozhýbal, brána bola otvorená a ty si vchádzala do
lesa. Snažil som sa ťa dobehnúť a zastaviť. Ty nevieš, aké nebezpečenstvá
tu sú!“
„Ja by som sa ubránila už aj proti Voldemortovi!“
„Nie! Pretože on má smrťožrútov a tí by na teba pálili ako jeden! Takej
presile by si sa neubránila!“
„Daj mi pokoj! Vyhýbaj sa mi. Podobáš sa na ňu príliš, môžeš skončiť aj
rovnako ako ona. Môžeš zomrieť mojou vinou! “ citovala som ho, „a ja by
som sa chcela dožiť aspoň dvadsiatky! Najprv by si mal medzi nami nájsť
rozdiel!“
„Ale ja som ho už našiel! A išiel som do lesa, aby som sa ti ospravedlnil
za to o smrťožrútoch!“
Chvíľu som na neho prekvapene hľadela.
„Prečo si mi to vôbec povedal?“
„Aby som našiel medzi vami ten rozdiel.“
Nechápala som to.
„Využil som, že si sa nazlostila. Aj Lillien bola raz tak hrozne vyvedená
z miery tak, že vyletela aj na Dumbledora. A ja som jej povedal presne
to, čo tebe. Reagovala inak.“
„Ako?“
„Ignorovala ma.“
„A aký je medzi nami rozdiel? Samozrejme okrem toho, že ona nebola
vrahyňa.“
Ublížene zatvoril oči a po chvíľke ich zase otvoril.
„Si citlivejšia. Väčšmi nenávidíš zlo, hlavne po tých zážitkoch, ktoré
máš. Vieš, že život nie je rozprávka.“
Bola som ticho a pozerala som sa mu do očí, kvapky na nás stále husto
padali a boli sme hrozne mokrí.
„Už sa ti nemám vyhýbať?“
„Ja... samozrejme, že nie.“
Zase som zdvihla tú palicu.
„Ideme domov,“ oznámila som mu.
Usmial sa.
„Ako si ma vôbec našiel v tej tme?“ spýtala som sa ho počas letu.
„Bolo to ľahké. Išiel som za zlomenými konármi.“
„Ale veď ja som ich iba odsúvala!“
„Áno, a jeden strom bol vyvrátený.“
„Nechápem to. Ale, prosím, nič o tom Dumbledorovi nehovor.“
Prikývol: „Ale aj tak ťa s ním ešte čaká rozhovor.“
„Toho som sa bála.“
„Neboj sa, on pochopí všetko.“
Pred krajom lesa som pristála a ďalej sme išli pešo.
„Nevieš získať naše prútiky?“ spýtal sa.
Prikývla som a našla ich mysľou. Prileteli k nám. Ďalej ma v tichosti
odprevadil až pred kabinet.
„Daj si horúcu sprchu, aby si neochorela,“ šepol a odišiel.
Jemne som sa pousmiala a poslúchla jeho radu. Doplnila som ju ešte
niekoľkými bylinkami.
Večer za mnou prišiel Dumbledrore. Odľahlo mi, že je to on, pretože som
nemala masku a dokonca aj vlasy mala červené, umyté.
„Celý zajtrajší deň máš voľný,“ začal sediac v jednom z kresiel pred
mojím stolom.
So sklonenou hlavou so povedala: „Viem.“
„Harry sa pýtal, či si to všetko naozaj prežila. Vraj to bolo hrozné a až
priveľmi skutočné, aby si si vymýšľala.“
„Čo ste mu na to odpovedali?“ prekvapene som zdvihla hlavu.
„Povedal som pravdu.“
Teraz ma mierne šokoval, ale bolo to pochopiteľné.
„Že neviem, čo všetko si prežila, ale neverím, že by si klamala.“
„Aha,“ takže sa pravde skôr vyhol.
„Poprosil som ho, aby mi tú myšlienku odovzdal. Aby ho to netrápilo.
Odmietol. Vraj ho to bude navždy držať pevne na nohách.“
A teraz ma už fakt šokoval.
„Ale túto ponuku mám aj pre teba. Žiť s niečím takým nie je ľahké...“
„A ja mám rovnakú odpoveď. Chcem si byť vedomá, za čo všetko nesiem vinu
a čo všetko sa môže stať, ak dovolíme, aby začali tyrani vládnuť.“
Albus prikývol.
„Chápem oboch.“
„Nechápete ani jedného,“ šepla som.
Teraz som ho prekvapila ja.
„Nič v zlom, ale ak neprežijete to, čo ja, nikdy to nepochopíte. A z
Harryho som už predtým vyčítala, čo prežil on. A z čoho všetkého sa
obviňuje.“
„Aj ja som toho prežil dosť.“
„Ale neboli ste sirota a nemuseli každý rok svojho života oň bojovať od
jedenástich rokov. A nemusel ste žiť v tej hrôze, čo panuje na Gramarey.
Aj Harry ma tiež nemôže úplne pochopiť, rovnako ako ja jeho. Ak si dáte
šatku na oči, neviete, ako sa cíti slepec, pretože si ju vždy môžete
zložiť. On nie.“
„Ak ťa trápi to s tvojou matkou...“
„Samozrejme, že ma to trápi a nikdy neprestane. Ani by nemalo. A vy to
nezmeníte, Albus.“
„Nie si jediná, čo si niekoho nepriamo zabila.“
Odfrkla som si.
„Mal som Tomovi zabrániť...“
„Neobviňujte sa ešte aj vy. Nikomu tým nepomôžete. Ak ma chcete
potrestať, povedzte mi to hneď. Chápem to. Nemala som čo pred chlapcom
hovoriť o mojom svete, ani na neho vyletieť.“
„Hermiona mi to popísala. Že on začal prvý.“
„Ale ja som učiteľ a mala som sa ovládnuť. Neospravedlňuje ma ani to, že
som sa v tej chvíli príliš vcítila do Hermioninej role. Proste mám
používať rozum a nenechať sa žiakom rozhodiť.“
„Gwendylon, si dokonca mladšia ako Harry.“
„Ale dievčatá dospievajú skôr. A hlavne v našom prostredí. U nás si je už
desaťročné decko všetkého plne vedomé. V zlých časoch sa vývin zrýchľuje.
A vy ste mi verili, že to zvládnem. Sklamala som.“
„Nesklamala. Urobila si dobre. Ja som nemal to srdce Harryho schladiť a
nikomu som to nedovolil. Tvoje slová mu otvorili oči, už sa ani trochu
neľutuje. Povedal, že má dokonca väčšiu chuť do života.“
„To je dobre. Mal priveľmi pochmúrne myšlienky.“
„Gwendylon, ak by sa ťa Harry náhodou pýtal...“
„Viem, mám mlčať.“
„Nie, nechávam to na teba. Ak usúdiš, že to má vedieť a že ti to nebude
vadiť, povedz mu.“
Prikývla som.
„A nezlosti sa príliš na Severusa.“
„Už sa nezlostím. Vysvetlili sme si to. A... vy ste mu hovorili o tom, čo
som povedala vám a Harrymu?“
„Trochu drzo vhupol do tej myšlienky, keď som si ju pozeral ja.“
„Aha. Dobre. Prajem vám príjemnú dobrú noc, Albus.“
„Aj tebe, Gwendylon. A ešte, na Bonda nebuď veľmi tvrdá.“
„Ak ma nebude otravovať.“
„Ak by to prešlo do vysokého stupňa, povedz a ja ho na to upozorním.“
Prikývla som.