Bolo dvadsiateho tretieho ráno... Akurát som vyspávala po stráži, keď ma zobudil nejaký buchot v obývačke. Ešte na napoly zaspatá som sa plíživým krokom priblížila k dverám a nečujne ich pootvorila. Nemusela som sa báť. Do obývačky sa práve Severus snažil prepchať neveľký smrek. Možno nebol extrémne vysoký, ale konáre sa do dverí dobrovoľne nešuchli. Sevie im pomohol a spokojne položil stromček neďaleko Rodovej klietky. A ešte mi niekto povedzte, že nie je romantický! Severus Snape, ten, ktorý nikdy Vianoce nejako zvlášť neobľuboval, si dal toľkú námahu, že mi do obývačky dotrepal krásny smriečik a teraz ho dokonca začal ozdobovať! Pričaroval naň krásne žiarivé svetielka a starodávne gule. Pridal nejaké reťaze a to všetko posypal snehom – dúfala som, že neroztápajúcim sa. Poobzeral so svoju prácu a prizerajúcemu sa Rodovi šuchol malú čokoládku, ktorej sa ten môj maškrtný potkan veľmi potešil. Ja som to už proste nevydržala a otvorila dvere dokorán. „Gwen, ty si hore?“ spýtal sa trochu sklamane. „Už áno,“ odpovedala som s úsmevom a prišla k nemu. „A to som ťa chcel prekvapiť.“ „Prekvapil si ma,“ dala som mu bozk na privítanie, „nenapadlo by mi, že by si mi doniesol vianočný stromček až do obývačky.“ „Hm,“ aj tak bol trochu nešťastný. „Sevie, naozaj si ma príjemne prekvapil!“ dohovárala som mu v jeho objatí. „Ale musím ťa sklamať, ešte ma čaká niekoľko povinností,“ šepla som zaspato do jeho hrude. „Myslel som si. Ako to bude zajtra večer?“ „Prídeš sem, aby som skontrolovala, či máš dobre motýlika,“ poučovala som ho so šibalským pohľadom. „Ako kráľovná rozkáže,“ trochu ma stisol a odstúpil. „Mimochodom, učitelia nebudú mať stoly pre seba, ale budú niekde medzi študentmi,“ oznámila som mu. „A porota?“ „Stretneme sa pred ohlásením výsledkom, aby sme sa dohodli. Inak my dvaja môžeme byť stále spolu. Som šikovná, nie?“ „Si. Dvadsiateho piateho ráno by mala byť porada, ako sa budeme chrániť pred smrťožrútmi. Obávam sa, že ma niekedy zajtra k sebe zavolá Temný pán.“ „Ak to urobí počas plesu, rozštvrtím ho!“ „Podľa jeho plánov bude vyzerať naša ochrana. Medzi tým, potichu, aby si to nevšimli slizolinčania, prichádza do hradu stále viac aurorov. Myslím, že tu bude aspoň polovica celého oddelenia.“ „Albus predpokladá, že by tvoji študenti mohli niečo prezradiť?“ „Po Malfoyovom útoku konečne otvoril oči a došlo mu, že ani jeho študenti nemusia byť na tej správnej strane. Ale je iba opatrný. Vlastne je aj rád, že o nich sa určite báť nebude musieť.“ „Dobre. Vieš, že dnes nemám večer službu?“ usmiala som sa od ucha k uchu. „Viem, veď ani ja,“ ešte raz ma pobozkal a odišiel. Chvíľu som túžobne pozerala na dvere, ale potom som sa so vzdychom išla prezliecť. Sieň bola pripravená natoľko, nakoľko mohla byť. Učitelia si na ples ešte niečo nechávali v rukávoch, ale to muselo počkať do zajtrajška. S kuchyňou sme sa dohodli, že zajtra sa bude obedovať v klubovniach, nech môžeme pripravovať Veľkú sieň. V hrade už bola ubytovaná celá kapela. Koláče a iné dezerty už boli pripravené, zvyšok sa bude robiť zajtra. Hlasovacie lístky a brká už tiež čakali na budúcich hlasujúcich. Stoly a stoličky už sú naskladané v miestnosti vedľa siene. Škriatkovia odniekiaľ vyhrabali úžasné biele obrusy. Scrimgeour a Grissom dorazia až zajtra. Ešte ceny poroty... pre kráľovnú a princezné korunky a pre kráľa a princov žezlá. A ešte sladké odmeny zabezpečil sám Albus. Na toto sa podujal s radosťou, priznal sa mi, že je veľký maškrtník. Videla som na ňom, že ho štve môj vzťah s najmilším vedúcim pod slnkom, ale už sa s tým tak trochu zmieril. Ale iba trochu. Pitie donesú večer, aj to vybavil Albus. O dobrú náladu žiakov sa konečne starať netrebalo – takmer všetci boli nadšení. Celkovo som bola spokojná. Celý deň prebehol vo veľkom očakávaní a cítila som, že zajtra budú všetci ešte nervóznejší. Večer som čakala Severusa a zároveň mu balila darček – Striebornú Sponu zo Samarkandu. Šuchla som ju pod stromček v smaragdovej škatuľke so striebristým venovacím lístkom. Vedľa neho bol darček pre Roda, samozrejme, jeho najobľúbenejšia vec – jedlo, presnejšie varené mäsko – to mal najradšej, ale ja som mu to dávala iba výnimočne. Keď som ho pustila z klietky, vôňa ho hneď zaviedla k jeho darčeku a to, že by ho mal otvoriť až zajtra ráno ho zjavne netrápilo. S chuťou roztrhol obal a aj napriek mojim chabým protestom sa doň pustil. Severus zaklopal na dvere. Pustila som ho dnu a ukázala som mu šťastného Roda. „No, môj darček dostane až zajtra. Radšej ho dám hore na poličku, aby sa k nemu nedostal,“ smial sa. Zhasli sme svetlo, sadli sme si na gauč a užívali si chvíľky pokoja. Teda on sedel a ja som ležala s hlavou na jeho kolenách. „Vieš, že sú to moje prvé Vianoce, ktoré oslavujem?“ spýtala som sa ho. „Viem. A sú aj moje,“ tie jeho krásne čierne oči sa na mňa usmievali. Ako malú ma začal hladkať po hlave. Rodney sa vrátil do klietky aj so zvyškom mäsa, ktoré si odložil do domčeka. S klipkajúcimi očami sme pozerali na nádherný stromček, ktorý v tme izby krásne svietil. Vonku začalo zase snežiť. Už týždeň nespadla ani vločka a teraz sa ich roztancovali celé húfy. „Dnes je ešte len dvadsiateho tretieho, ale aj tak mám pocit, že je už dvadsať štyri,“ ozval sa. „Aj mne sa to zdá. To možno preto, že zajtra je ples, bude veľa zhonu a potom...“ nechcela som pokračovať, ale Severus to dopovedal za mňa. „Potom zaútočí na Rokfort zlo.“ „Treba si užiť každú chvíľku.“ Keď už ani jeden nevládal nechať oči otvorené, išli sme do postele a zaspali v spoločnom objatí. Ako každé ráno po noci, keď sme boli spolu, zobudil ma s bozkom, ale dnes nástojčivejšie. „Vstávaj, bol tu Santa Claus, doniesol ti darček,“ šepkal a jemne do mňa šťuchal. „Nech ešte trochu počká,“ zamrmlala som a pretočila sa na druhý bok. Zacítila som, že Severus vyšiel s postele, ale spala som ďalej. „Rod!“ strhla som sa, pretože ma akurát jeho fúziky pošteklili v uchu. Severus spokojne stál vedľa postele, kým Rodney po nej pobehoval. „Trikrát hádam, kto sem toho potkana doniesol,“ čertila som sa. „Ale no, zlatko, keď teba je taký problém dostať z postele,“ v očiach mal šibalstvo. „Prepáč, ale ja mám spánok veľmi rada,“ zase som si ľahla na podušku. Severus popohnal Roda a ten ma pre zmenu pošteklil na krku. Schytila som potkana a dala ho dole z postele. „Ale no, Gwen. Veď už vstaň. Keď ja som strašne nedočkavý,“ sadol si ku mne a jemne mnou potriasol. „Ešte minútku,“ žobronila som. „Ani pol sekundy. Už to nevydržím,“ zhodil zo mňa paplón. „Severus! Si príšerný!“ namrzene som vstávala. „Človek sa nemôže vyspať ani na Vianoce.“ „Veď je už osem. A ty zase budeš mať prácu a so mnou nebudeš.“ S tichým hundraním som zamierila do kúpeľne. O desať minút som sa už viac podobala na človeka a sadla si k Severusovi na gauč, kde medzitým zobral aj Roda. Unavene som o neho oprela hlavu, ale on ihneď vstal. „Ale no. Ani len oprieť sa nemôžem.“ „Gwen, choď prvá.“ „Kam mám ísť?“ ešte som bola príliš rozospatá aby som si súvislosti dávala dokopy. „Nemáš ísť nikam. Máš si prvá rozbaliť darček,“ trpezlivo mi vysvetľoval. Zase si sadol a ja som sa o neho oprela. „A kde ten darček je?“ pod stromčekom bol len ten odo mňa. „Musíš ho najprv nájsť.“ „Nie,“ zatiahla som, „nevládzem hľadať.“ „Len choď,“ postrčil ma, „tu na gauči je zima až až.“ „Ako to myslíš?“ „Budem ťa navigovať.“ „Pane Bože, to bude vyzerať,“ neochotne, ale zároveň zvedavo som vstala. „No, poďme, rozhýb sa,“ súril ma. Pohla som sa smerom ku spálni. „Zimšie.“ Zacúvala som k stromčeku. „Zima, Gwen.“ Prešla som na druhý koniec obývačky a išla k dverám do pracovne. „Teplejšie,“ zdvihol sa a nasledoval ma. Skúsila som stôl, ale tam bola zima. Keď som si urobila kolečko okolo pracovne, vyšla som do triedy. „Oveľa teplejšie,“ sledoval ma. Scupitala som zo schodov a prišla k oknám. „Chladnejšie.“ Obrátila sa o 180 stupňov a prešla medzi stromy. „Teplejšie. Teplejšie. Horúco... Chladnejšie.“ Zacúvala som späť a obzerala sa po jednom zo stromov. „Horúco, Gwen.“ V jeho korune som zazrela niečo červené. Vzniesla som sa vyššie. „Veľmi horúco,“ stál pod stromom a sledoval každý môj pohyb. Vyšla som až k tej červenej bodke. „Ideš sa roztopiť.“ Ukázalo sa, že v strome je bútľavina a v nej škatuľa v červenom. Zobrala som si ju a zletela dole. Oči mu žiarili, už sa nevedel dočkať, kedy to rozbalím. „Veď počkaj, Sevie, na budúci rok ti aj ja skryjem darček!“ pohrozila som mu, ale v jeho objatí som vyšla hore. Zase sme si sadli a ja som zatriasla škatuľkou. Niečo tam hrkotalo. Rýchlo som roztrhla papier, otvorila krabičku a zabudla som zatvoriť ústa. Bola v nej krásne zlatá guľa veľkosti tenisovej loptičky. Chytila som ju do ruky, bola ľahká ako pierko. „Želaj si, aby svietila,“ šepol mi do ucha. Prehodila som na neho pohľad a zase späť. Svieť! Guľa sa rozžiarila. Čím viac som chcela aby svietila, tým žiarila jasnejšie. Keď som svoju túžbu znížila, pohasla aj ona. „To je šidítko. Bude svietiť len tebe. Ale jeho žiara nie je to jediné, čo ukrýva. Hovorí sa, že jeden veľký bojovník a čarodejník ho sám urobil pre svoju ženu. Vraj sa v jeho rodine predávala z matky na syna, ktorý ho dal svojej vyvolenej, aby jej nič nehrozilo. Nikto nevie, akú má vlastne ešte moc.“ „Spolu so mnou neprekonateľnú,“ usmiala som sa na neho. „A teraz ja,“ podala som mu jeho darček. Otváral ho opatrne, aby nepoškodil papier. „Rýchlo,“ súrila som ho. Aj tak išiel rovnakým tempom. Striebro vo vnútri mu vyrazilo dych. „Spona zo Samarkandu, ako Severus Snape.“ „Už som o nej počul. Je neoceniteľná,“ podrobne si ju obzeral. „Je, ak mi ťa ochráni,“ prikývla som, „ale inak by nemala žiadnu cenu.“ Silno ma objal. „Vieš, tá guľa je dokonalá, ale ty si aj tak ten najlepší darček, aký som mohla dostať,“ usmievala som sa. „Radšej choď dopripravovať ples, pretože sa ešte rozplačem,“ postrčil ma. Dala som mu pusu a išla sa prezliecť na raňajky. „Mimochodom, už vieš, čo si oblečieš, nie?“ spýtala som sa ho. „Samozrejme,“ prikývol. Spolu sme prišli do poloprázdnej siene. „Čože tu je tak málo žiakov?“ spýtala som sa Minervy. „Všetky dievčatá sa pripravujú na ples,“ mykla plecami. Naozaj, chýbala iba väčšina dievčat. „A to sa pripravujú celý deň?“ nešlo mi do hlavy. „Uhm,“ prikývla. „A to som si myslela, že ak s upravovaním strávim hodinu, bude to veľa,“ nechápavo som krútila hlavou. „Netráp sa, tebe tá hodiny bude stačiť. Ale vieš aké sú naše študentky – prehnane sa prikrášľujú, polovicu zbabrú a robia to odznova...“ A pritom najkrajšia na plese budeš aj tak ty, usmial sa Severus. No, ak niekto strávi celý deň pripravovaním, neviem... Môžu sa pripravovať aj rok, ale na teba by nemali tak či tak. Si neskutočný lichotník. Na to si prišla iba teraz? Nie. Už dávno. Už som sa zľakol. Ty ma tak rád zlostíš. A ty mňa nie? No, aj hej... Vidíš, je to vzájomné. „Gwendylon, už asi prišiel minister a vedúci aurorov. Poď ich so mnou privítať,“ ozval sa Albus. „Dobre,“ žmurkla som na Severusa a išla za riaditeľom. Vyšli sme pred sieň. „Dobré ráno, Albus, Gwendylon,“ usmial sa minister. „Dobré ráno,“ kývol hlavou Albus. „Vynikajúce,“ dodala som, „už je takmer všetko pripravené na večer.“ „Vy máte rozbeh! Dovoľte, aby som vám predstavil nášho vedúceho oddelenia aurorov, Williama Grissoma,“ ukázal na pána, ktorý akurát prichádzal. „Teší ma,“ jemne sa uklonil. Bol to veľmi sympatický, starší typ. Mohol mať tak.. 50? Modré oči mali vážny pohľad, kútiky mierne dolu a bradu i s fúzmi, ale len asi polcentimetrovú. A k tomu zvyčajný čierny habit. „Aj mňa,“ a myslela som to úprimne. Cítila som z neho, že je to silný čarodejník, určite sa nedá zastrašiť a svoju prácu robí na 112%. Oboznámila som ich s povinnosťami porotcov. Grissom ticho počúval a Scrimgeour prikyvoval. Rozhodne by sa mi viac ako minister páčil Grissom, ale nemala som z neho pocit, že by sa nejako hnal za týmto postom. Bol to pokojný typ, namiesto Scrimgeorovej dravosti z neho sršala inteligencia. Albus s nimi potom odišiel do pracovne a ja som učiteľov tak trochu zoskupila do hlúčika. Sieň sa už vyprázdnila, tak sme mohli za sebou zavrieť dvere a začať s dozdobením. Ešte aj Sevie pomáhal. On vyčarovával rôzne ľadové reťaze a ja som ich vešala kadetade. Minerva zjemnila celú podlahu a pripravila aj tanečný parket so stupienkom pre hudobníkov. Kolegovia steny pokryli rôznymi tapisériami všetkých fakúlt i Rokfortského znaku. Vznášajúce sa sviečky nahradili vznášajúce sa krištáľové lustre, ktoré nádherne odrážali svetlo sviečok v nich. Doniesla som a rozmiestnila stoly. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Nechala som na nich zniesť sa obrusy a priložila stoličky. Škriatkovia na to na nich položili zlaté taniere, príbor a poháre. Pre väčšiu zvláštnosť ešte niekto pričaroval malé víly. Večer sa Albus postará o strop a o jemnú hmlu, ktorá bude pokrývať podlahu a trošku aj steny. Zašla som do kuchýň, kde všetko prebiehalo nadmieru dobre, a keď som im ponúkla pomoc, povedali, že by som viac zavadzala ako pomohla... smutné, ale čo už. Z nudy som išla do svojho bytu a zobudila Roda. Ale keďže zvykne o takom čase ešte spať, vôbec sa s ním nedalo hrať, tak som ho nechala ďalej spachtošiť. To už som fakt nevedela čo robiť a začala ma trošku aj chytať nervozita. Radšej som zišla dole. Učitelia obedovali v miestnosti vedľa Siene a ja som tam prišla už hodinu pred obedom. Na moju radosť tam bol starý Grissom. „Hladný?“ spýtala som sa ho a vytrhla ho zo zamyslenia. „Vôbec, ale nemám čo robiť. Mal som prísť neskôr.“ „To nič, aj ja sa nudím. Už nemám čo robiť a ešte ani potkan sa mi nechce venovať.“ „Potkan?“ nadvihol spýtavo obočie. „Domáci miláčik,“ vysvetlila som. „Dobrý výber. Potkany sú zo všetkých zvierat najvernejšie a ich pán je pre nich všetko,“ rozhovoril sa. „No, ja pre neho nie som všetko. Alebo nie som jediná, koho zbožňuje.“ „Občas sa vyskytnú aj dvaja páni... Ale vy myslíte, že si obľúbil žiakov?“ „Nie, k študentom je milý, ale vždy sa vráti ku mne, keď všetko oňuchá.“ „Áno, ich čuch je hádam dokonalý. Neoklame ho nič. Zrak majú zlý...“ „...ale pohyb zbadajú aj na veľkú vzdialenosť, správne. Brávam ho so sebou na nočné stráže a on si vždy prvý všimne skrytého študenta...“ „Ako som povedal, vynikajúci výber. Fascinuje ma, ako vždy bez váhania dokážu nájsť cestu z hocijakého bludiska.“ „Aj ja som nad tým rozmýšľala, možno to má niečo s chvením zeme... Ale to iba hádam. Dobrou pomôckou sú mu určite fúzy.“ „Áno. Aký je už veľký?“ „Už je z neho veľký potkan,“ uškrnula som sa, „dostala som ho ako malú myšku, ale už hrozne vyrástol. Mám ho už... skoro tri mesiace. Odhadujem, že má štyri.“ „Tak to ešte trochu vyrastie.“ „Zjavne sa v nich vyznáte.“ „Mám rád zvieratá. Môžeme sa od nich mnohému priučiť.“ Prikývla som. „Zdá sa mi zvláštne, že som vás nikdy predtým nevidel, aj keď sa mi zdáte niečím povedomá.“ „Nie ste jediný, komu sa to zdá. Ale v Británií som naozaj prvýkrát.“ A úprimne, na celej Zemi. „Páči sa vám tu?“ „Áno. Aspoň tu na hrade. Londýn sa mi zdá trochu hlučný.“ „Áno, aj ja som miloval tento hrad. Nikdy ste sa nezamýšľali nad profesiou aurora?“ „Nie. Chcem niečo pokojnejšie.“ „Hm, v dnešných časoch nie je nič pokojné.“ „Aspoň do určitej miery. Na ministerstve by som nevedela kde mi hlava stojí, počula som, že tam občas máte poriadny zmätok a nechcela by som ho ešte pridávať.“ „Vy by ste ho určite nepridali. Synovec mi hovoril, že ste veľmi dobrá učiteľka a keď ste pripravovali ples, nemôžete byť chaotická.“ „Tak to poviem úprimnejšie. Smrťožrúti sú možno nešikovní tupci, ale Voldemort taký asi nie je. Človek sa cíti bezpečnejšie vo veľkom hrade ako pod zemou, kde máte mnohých špiónov.“ „Veď práve preto si hľadáme spoľahlivých ľudí.“ „Nemôžete vedieť, či som spoľahlivá, keď o mne nič neviete.“ „Ale toto by mi nespoľahlivý človek nepovedal. A ja sa v ľuďoch vyznám. Ale vidím, že Albusovi dôverujete najviac.“ „Albusovi dôverujem len do určitej miery.“ „A komu dôverujte najviac?“ „Svojmu potkanovi.“ „Múdre. Nezvyčajné, ale múdre. Ľudia zvyknú zrádzať a robiť chyby. Zvieratá nie.“ „Ste veľmi zvláštny človek. Som si istá, že niekto iný by mi skôr začal vykladať o tom, že potkan mi vôbec nedokáže pomôcť.“ „Iných máločo poučil život. A mám pocit, že napriek vašej mladosti vás poučil až až.“ „Asi nie som výnimkou.“ „Život je nesmierne zvláštny. K niekomu je neustále milý a jemný, iného stále iba tlačí k činom a rozhodnutiam. Ale tlačí iba tých, ktorí na to majú. Mimochodom, myslím si, že tu na hrade si toho prežijete ešte dosť.“ „Aj ja si to myslím... Ale napriek tomu, že myslím na vlastné blaho, naprekážalo by mi, keby som veľa riskovala za zničenie Voldemorta. Ak raz začne vládnuť, už ho nezosadí nik a viete si určite predstaviť, ako by vyzerala jeho vláda.“ „Viem a aj to je mojou hnacou silou. Možno je ľudstvo nekonečne neposlušné, ale až taký trest si nezaslúži.“ Do siene vošiel Albus, Minerva a minister. „Ach, vy ste tu a my sme vás hľadali,“ potešil sa Albus. „Nezabudnite večer na tú hmlu,“ pripomenula som mu. „Samozrejme,“ prikývol a sadli si za stôl. O pár sekúnd prišiel aj Severus a Filius. Akurát sa začal podávať obed. Miesta pri stole sa trochu pomenili, ale Severus si aj tak sadol ku mne. Filius, Severus, ja, Grissom, Scrimgeor, Albus, Minerva,... Hrozné, ty budeš v porote jediná žena! Čo sa ti na tom nepáči? nechápala som. Všetci porotcovia sa budú pozerať po tebe. Bože, Severus! Všetci sú starí okrem Firenzeho a on je kentaur! Aj tak. Inak, celý čas si sa rozprávala s Grissomom? Áno a nepraj si ma, ak začneš žiarliť. Je to veľmi milý, starší pán. No, mnohí si brúsia zuby na jeho post. Je až hlúpo zdvorilý. Za svojich ľudí sa bije ako ďas, ale za seba nepohne ani prstom. Aj tak je mi sympatický, tak prestaň. Je to dobrý auror, to je pravda. Dôkladný. „Gwendylon?“ prerušil náš rozhovor minister. „Áno?“ „Kdeže ste to bývali pred tým?“ Neznášam otázky. „V Amerike,“ povedala som zvyčajné klamstvo. „Aká je Amerika?“ vyzvedal ďalej. „Pokojnejšia. Nie je tam žiaden psychopat ako Voldemort, to pre to.“ „Nazvali by ste ho psychopatom?“ „Ako inak? Ešte chladnokrvný vrah, no.“ „Jemu by sa vaše slová nepáčili.“ „Jemu by sa nepáčili iba moje ostré slová. Mne sa nepáčia jeho kruté činy.“ Grissom sa pousmial, Sevie tiež. „A čo ste robili v Amerike predtým?“ Do draka, nad tým som nerozmýšľala. „Všeličo.“ „Odpovedáte buď príšerne neurčito alebo príliš úprimne.“ „To som celá ja.“ Už mi to liezlo na nervy. „Čo dostanú študenti vybraní porotou?“ zmenil tému Grissom a ja som sa toho vďačne chytila. „Kráľovná s princeznami dostanú rôzne korunky, kráľ a princovia žezlá. A ešte sladké odmeny, ktoré zabezpečil sám riaditeľ. Vraj je na ne odborník,“ usmiala som sa. „Ani nie tak odborník ako labužník. Proste milujem sladkosti,“ priznal sa riaditeľ. Našťastie sa už o mňa minister nezaujímal. Našťastie. Ale z Grissoma som vyčítala, že sa ma ešte má chuť niečo spýtať – a nebude sa mi to páčiť. Po obede som sa radšej ponáhľala preč. Aspoňže za mnou išiel Severus. „Ty ministra nemáš v láske, čo?“ „Nemám v láske, keď sa ľudia vypytujú na moju minulosť.“ „Máš problém narýchlo si niečo vymyslieť?“ uškrnul sa. „Aj to. A čo ich do toho?“ Zase si sadol a ja som si položila hlavu na jeho kolená. „Už sa tešíš na ples?“ „Áno, ale zároveň mám pocit, že je s ním viac otravy ako je hoden. Asi ho už chcem mať za sebou.“ „Aj ja. Keď príde tá druhá časť, mohli by sme sa vytratiť. Aj tak sa tam budú len decká šaliť.“ „Ale máme službu.“ „Dnes to nemá cenu. Voldemort zatiaľ nemá v pláne zahájiť útok a každý bude na plese.“ „Práve preto, Severus. Nikdy nemôžeš vedieť, čo si Voldemort zmyslí. Radšej budem strážiť.“ „No dobre, ty moja poctivka.“ „Neuťahuj si zo mňa. Dnes na to nemám náladu. Grissom sa ma určite ešte bude chcieť spýtať na niečo ohľadom mojej minulosti. S ministrom mi pomohol, ale aj tak ho to zaujíma.“ „Na rovinu mu povedz, že o tom nemáš chuť hovoriť. Je to chápavý človek. Možno to raz z teba vytiahne, ale to až keby to bolo vážne.“ „Dúfam.“ „Hm, nebojíš sa reakcií žiakov?“ „Prečo?“ „Sme jediní učitelia, ktorí idú v páre.“ „Raz sa to aj tak všetci dozvedia.“ „Máš pravdu.“ „Ja viem. Vždy mám pravdu,“ usmiala som sa.