Všade okolo mňa sa prevaľovali mračná tmy... Nemysli si, že mi ho ukradneš, zmija. - Aká sa zdá byť v spánku neškodná. - Radšej si dávajte pozor. Malfoy síce predpokladá, že keď je omámite zmysli, nič nedokáže, ale ktovie. - Stala sa z nej chutnučká bábika. - Pch. Lietala som v neškodnom svete snov, ktorý sa prelínal so skutočnosťou. Spomínala som na minulosť... Otvárala sa mi budúcnosť. Z pokojnej ríše ma k sebe ťahala súčasnosť. Ozvala sa tupá bolesť hlavy, ospanlivosť a nejaký chlad. Ako sa pomaly zobúdzali moje zmysly, chlad sa upriamil do rúk, k zápästiam. S ťažkosťami som otvorila viečka. Na začiatku rozmazaný pohľad sa pomaly zaostroval, očné nervy prenášali informácie k mozgu a ten ich spracoval na čoraz jasnejší obraz okolia. Pomaly sa zobúdzala aj mysliaca časť mozgu a začala som spomínať, čo sa stalo... Teda na zaklínadlo a tmu. Na to, že ma predsa len dostal. Znepokojene som sa rozhliadla. Bola som v miestnosti, ktorá najpravdepodobnejšie bola v Riddlovskom sídle. Bola takmer prázdna okrem veľkej postele, stola a stoličky neďaleko nej. V nej som ležala aj ja. Na zápästiach sa mi ligotali železné a postriebrené náramky, ktoré boli reťazami pevne prikované k stene. Mohla som dostatočne hýbať rukami, ale z postele by ma reťaze nepustili. Bola som si takmer istá, že toto sem dali čarami. Na stoličke vedľa boli moje šaty a plášť a na sebe som mala nočnú košeľu. Striasla som sa pri predstave, že ma niekto prezliekol. Zdvihol sa mi žalúdok a dalo mi veľa práce ako tak ho upokojiť. Posadila som sa, zelená prikrývka sa zo mňa trochu zošuchla. Ťažké, tiež tmavozelené závesy, boli zatiahnuté a studeným svetlom svietili iba čierne sviečky v strieborných svietnikoch – čiernym plameňom. Prešla mnou triaška. Ocitla som sa v skutočnom pekle. A bolo jasne vidieť, z ktorej fakulty pochádza jej vládca, diabol. Alebo psychopat, záleží na tom, z akej stránky sa na to pozriete. Irónia, že môj manžel je z rovnakej fakulty. Vidieť, že fakulta prezrádza iba časť schopností a ich využitie majiteľom môžete iba predpokladať. Chcela som sa odtiaľto dostať a to rýchlo. Skúsila som sa premiestniť. Nešlo to. Rovnako ma neposlúchala ani telekinézia, o telepatií ani nehovoriac. Všetky moje zbrane boli – v kýbli. Ja v ešte väčšom. Obrovské dubové dvere zavŕzgali. Niekto ich asi veľmi neolejuje. Na moju ďalšiu triašku, ktorú sa mi však podarilo úspešne skryť, dovnútra vošiel Voldemort. „Takže veľavravná princezná sa už zobudila,“ s posmešným úškrnom zavrel dvere. „To nevieš útočiť inak ako odzadu?“ nedalo mi. „Pri takej vrtkej osobe nie... Mňa netrápi ako niečo dostanem, hlavne, že som to dostal. Ty si už celá v mojej moci. Bez môjho povolenia ani len neumrieš.“ „V tvojej prítomnosti po tom určite budem túžiť.“ „Raz ti toto želanie splním, ale najprv si užijem tak ťažko vybojované víťazstvo.“ „V neférovom boji. Dobre vieš, že keby si bol na mňa sám, máš smolu.“ „Teraz máš smolu ty, takže radšej zatvor ústa.“ Z číreho šialenstva som mu vyplazila jazyk. Podišiel k posteli a ja som posunutím sa od neho ďalej dala jasne najavo, aký mám na to názor. „Vieš, bude to nekonečne príjemná zmena,“ sadol si. „Po tej tvojej bojazlivej krave?“ Bielym prstom mi prešiel po líci a ja som zhnusene trhla hlavou. „Úžasné, presne podľa mojich predstáv. Bella sa mi oddala s veľkou radosťou a ty to urobíš s veľkou zlosťou – alebo smútkom? Rozžialením, či nenávisťou? Je mi to jedno. Aj tak budeš moja. Keď ťa tu už tak mám... Potrápim ťa ešte viac. Vieš, akú mám predstavu? Porodíš mi syna... Nikomu vo svojej blízkosti nedôverujem, ale jeho si vychovám podľa svojho gusta. Bude mi zobať s ruky a ak si to zaželám, hoci aj skočí z Astronomickej veže. Bude to môj najlepší ochranca. No nie som geniálny?“ „Si chorý,“ povedala som mu rovno, „kým by sa ti čo len stihol narodiť, odpravili by ťa na druhý svet.“ „Ach, ty naivná... Nemajú šancu, už to pochop. Ty si bola ich tromf, eso, ale prišli o teba, nemajú nič... Moja armáda každou minútou rastie. Porazím ich. Všetky ich sny rozbúram ako domček z karát.“ „Oni rozbúrajú tvoje sny.“ „Mlč, nebaví ma poslúchať reči hlupane.“ „Keby som bola hlúpa, ver, že tu by som nebola,“ odsekla som mu. Bola by som ešte stále na Gramarey. Svojou bielou rukou ma chytil za bradu: „Budeš ma počúvať, inak...“ Pokúsil sa ma pobozkať, na čo som ho bez váhania silno kopla... niekam. „Suka,“ zasyčal, „ale ja viem, ako ti ublížim najviac. Teba rovnako ako iných zaľúbených hlupákov netrápi tvoja bolesť, ale bolesť iných. Napríklad Snapeova. Rovnako viem, ako spôsobiť najväčšiu bolesť jemu. Budem mu rozprávať, čo som robil s tebou. Len sa vzpieraj, si ešte neodolateľnejšia!“ skočil po mne a ja som sa ho snažila odtisnúť čo najďalej. Dotyky, ktoré by ma pri Severusovi vzrušovali vo mne teraz vyvolávali odpor a chlad. Zase sa mi dvihol žalúdok, ale teraz ešte vážnejšie. Neudržala som sa a to nič čo v ňom bolo vyšlo von. Našťastie som sa aspoň nahla z postele. „To som ti taký odporný?“ uškrnul sa. „Áno.“ „Aj tak máš smolu... Nezmením kvôli tebe svoje plány,“ a nerušene pokračoval. Nabrala som sily a skoro ho skotúľala z postele. „Vieš čo, ide ti to lepšie, ako som si myslel, trochu ti skrátim reťaze!“ odniekiaľ vytiahol svoj prútik a mávol ním. Reťaze sa trochu zvinuli, pritiahli ma k stene a mala som oveľa obmedzenejší pohyb. Zaškrípala som zubami. Ostávalo mi už len jediné... Pretože radšej zomrieť ako mať niečo s ním. V živote by som nepovedala, že to urobím, ale urobila som. Vedome som zobudila draka. Odfrkol si, zadupal, zamával krídlami a zareval. Voldemort sa ku mne zase priblížil a drak zaútočil. Voldemort odletel k stene takou silu, až sa mu spustil pramienok krvi z hlavy i úst... Žil, ale bude mu chvíľu trvať, kým sa preberie. Reťaze na zápästiach som nechala vybuchnúť. Mihom okamihu som na sebe mala svoje šaty a plášť. Bez rozmýšľania som vyrazila dvere. Bol tam nejaký smrťožrút, hneď na mňa vystrelil nejaké zaklínadlo. Vytvorila som okolo seba silové pole, zväčšila jeho priemer. Smrťožrúta rozpučilo o stenu bez toho, aby som mu venovala jediný pohľad. Vedela som, že niekde tu je zase Severus. Ľahko som našla jeho myseľ a smerovala k nemu... Silové pole búralo steny, nábytok... Nechávala som za sebou pohromu. Ako tsunami som dorazila nižšie, pričom si to odnieslo ešte zo šesť smrťožrútov. Ostatní mi uskakovali z cesty. Tentoraz ho tak nedoriadil – vedel, čím mu ublíži stokrát horšie a chcel, aby každé jeho slovo Severus vnímal. Keď som tam prišla, prekvapene a šťastne vyskočil zo zeme, kde predtým zúbožene sedel. „Gwen... Tebe sa podarilo utiecť? Prosím, povedz, že to bolo predtým, ako...“ vystrašene si ma prezeral. „Nič sa nestalo,“ odpovedala som stroho. Snažila som sa draka ako tak udržať na uzde. „Musíme rýchlo ísť, mám menšie problémy. Premiestnim nás pred Albusovu obludu. Keby som náhodou odpadla, nečuduj sa, ten drak je beštia,“ rýchlo som nás premiestnila a zase tým stratila kopec energie. A ešte som musela upokojiť tú obludu a uspať ju. Zaťala som zuby, zatiaľ čo Severus ma okamžite začal podopierať. Nakoniec sa mi to podarilo a drak zase zaspal, ale bola som na pokraji síl. „Musíme ísť za ním, aby ho strachom neranila mŕtvica,“ podotkol Severus. „Ešte vydrž,“ najprv som sa chcela uistiť v jednej veci. Síce teraz moja myseľ nepracovala úplne ako mala, drak jej dodal sily a bola som schopná sústrediť sa minimálne na svoje telo – aby som s istotou vedela na čom som. „Severus?“ „Áno?“ „Povedz, ako dlho mal účinkovať ten elixír a ako dlho sme boli u Voldemorta?“ „Boli sme tam viac ako deň... teraz je večer a včera nás zajali. A malo to prestať... Včera.“ „Fajn. Severus, skoro som ovracala Voldemorta a nebolo to iba preto, že je to slizký had. Teraz som si tým už úplne uistila.“ „Hm?“ „Ty budeš naozaj otcom,“ vyriekla som tíško. Skoro spadol z nôh. „Č..čo?“ „Budeš otcom,“ zopakovala som mu to trochu hlasnejšie, „ale ešte si nejaký ten čas počkáš.“ „Gwen... Ja... Neviem, čo mám na to povedať... Bože, si vyčerpaná, poď rýchlo do Nemocničného krídla,,“ tváril sa trochu roztržito. „Nie, ideme za ním spolu. Ale... Prosím, Severus, ešte ma chvíľu nechaj. Skončí sa školský rok a potom už prestanem rádu pomáhať, ale ja by som to teraz nevydržala...“ „Gwen...“ „Nie, ja naozaj musím. Cítim, že chýba iba máličko, aby sme od neho mali pokoj a mohli sa pokojne prechádzať, kde budeme chcieť.“ „Ale budeš sa aspoň držať v úzadí?“ „Dobre. Kompromis, fajn?“ „Áno. Poď,“ vyšli sme konečne na schody za obludou. Severus slušne zaklopal a ja som sa čo najviac vystrela. Za dverami bola scéna ako z pohrebu. Už druhýkrát, ale tentoraz sa tvárili ešte skľúčenejšie. Albus sedel za stolom a bradu mal položenú na rukách, ticho dumal. V kresle pred ním sedel Aberforh a Minerva. Tá síce úplne nechápala, prečo to Aberforha až tak vzalo, ale aj tak robila neúspešné pokusy utešiť ho. Ledva ju počúval... Hlavu si ťažko opieral o ruku, lakeť zase o operadlo kresla. Vzadu postával Gary a Lusi, zatiaľ čo na druhej strane miestnosti sedeli opretí o stenu Harry, Hermiona a Ron. Akoby všetci čakali na spasenie. Normálne tam bolo skoro tesno. „Pekný uvítací výbor,“ usmial sa Severus. Všetci pozreli na nás a úžasom onemeli. „Vážení, vy ste už chystali pohreb?“ z toho všetkého mi prišlo až smiešne. Aberforh vyskočil akoby sadol na ježka a okamžite syna objal. Za ním sa ponáhľal Albus, ktorý zase objal mňa... Potom sa vymenili. „Už sme si mysleli, že vás naozaj neuvidíme. Niekto z dediny to videl, ako sa na vás vrhli a keď dostali teba,“ Minerve sa tisli do očí slzy. „Ale no,“ utešovala som ju, „však si im nič nepovedala?“ šepla som jej do uška. Pokrútila hlavou. „V živote by som si nemyslel, že to poviem, ale vidím vás rád, Potter,“ zasmial sa Severus. „Som na tom podobne,“ prikývol Harry. „Už som ochotná veriť, že sa dostanete zo všetkého,“ smrkla Minerva. „Hovorila som... A vy ste boli všetci presvedčení, že už neprídu,“ pokývala hlavou Hermiona. „No veru, ty ma poznáš veľmi dobre,“ uškrnula som sa. „To by bola škoda, prísť o takého bratanca a jeho žienku,“ usmievala sa Lusi od ucha k uchu. „Vy piati teraz choďte radšej do klubovní, odprevadím vás. Necháme ich samých,“ hnala ich Minerva preč. Zakývali nám a zmizli za dverami. „Už nám poviete, prečo ste sa tak pohádali?“ spýtal sa Albus. Pozrela som na Severusa. „No mne sa to nechce,“ hmkla som. „Ani mne veľmi...“ „Hlavne, že sú obaja živí, zdraví a tu,“ mávol rukou Aberforh. Zjavne prežíval jednu z najhorších chvíľ života. „Bolo to kvôli rádu?“ „Sčasti, ale už sme sa so Seviem dohodli, že vám budem pomáhať, ale z úzadia.“ „Ako to, že si zrazu povolila?“ „Mno... Mám na to jeden... Týždňový, dvojtýždňový dôvod,“ odpovedala som. „Ale ak by vám to neprekážalo... Gwen je veľmi unavená, chcel by som, aby na chvíľu zašla za Poppy, nech jej niečo dá,“ ospravedlňoval nás Severus. „Dobre,“ prikývol Albus. Aberforh podišiel ku mne a šepol. „Už sa s ním, prosím, nehádaj... Ak by to zase malo dopadnúť tak...“ preglgol. „Dobre, deduško!“ usmiala som sa naširoko a už sme so Seviem zmizli. „Deduško, ty to chceš každému povedať?“ zavrtel hlavou Severus. „Som len zvedavá, či mu to dojde...“ V hlave sa mi ozval hlas: Budem starým otcom??? „Došlo,“ oznámila som mu. Ale nikomu ani muk, deduško! Tak týmto Aberforh z bodu mrazu prešiel k bodu varu, na stupnici nálady.... Poppy ma rýchlo strčila do postele a ja som ešte rýchlejšie zaspala... Severus ma držal za ruku. Keď som sa zobudila, našla som na nočnom stolíku tri prekrásne kytice... „Ste si naozaj istá, že ona aj dieťa sú v poriadku?“ „Áno, Severus. Majú silný koreň... Gwendylon má iba pár modrín, to je všetko.“ „Ďakujem,“ „Niet zač.“ Severus vošiel do izby. „Už si sa zobudila?“ „Áno,“ zívla som, „od koho sú toľké kvety?“ „Od šťastného otecka, starého otecka a starého strýka... Aberforh to bratovi hneď povedal.“ „Pane Bože, ja som ešte neporodila! Nosiť kytice sa zvykne až potom...“ „Ale keď ty si nám ožiarila tieto pochmúrne dni.“ „Ty si hotový romantik. Inak, pustí ma Poppy?“ „Áno, povedala, že ste obaja v úplnom poriadku a môžeš ísť, keď sa zobudíš.“ „Senzácia. Predsa len mám lepšiu posteľ. A na Roda sme zase zabudli...“ „Neboj, postaral som sa o neho.“ „Ešteže ťa máme,“ usmiala som sa na neho. Odprevadil ma hore. „Učitelia mali radosť,“ uškrnul sa, „Elixíry zaskakovala Minerva s Filiusom, ale tvoje ani zaskakovať nemohli, nie je na to žiadna učebnica... Takže tvoje hodiny odpadli. Ale žiakom si chýbala.“ „Hm... Ale ak už teraz čakám dieťa, od budúceho roka asi učiť nebudem. Kým bude malé, chcem sa mu venovať. Ale keď pôjde do školy...“ „Dovtedy na to možno nejakú učebnicu napíšeš.“ „Jasné.“ Marec zase ubehol ako voda... Presvedčiť Albusa a Aberforha, aby ma nechali bojovať proti Voldemortovi, bolo ešte ťažšie ako Severusa. Vlastne sa mi to ani nepodarilo... Voldemort sa viac ako týždeň spamätával z pohromy menom Gwen... Ale potom sa nasrdil ako sto čertov a hneď začal vyvádzať ako malé, rozmaznané decko, ktorému zobrali hračku. Po niekoľkých “výmenách názorov“ s Dumbledorovcami, po ich vyslovenom príkaze, aby som neopúšťala hrad... Som sa napriek všetkému do bojov zapájala. Premiestnila som sa neďaleko najzúrivejšieho ohňa a tí dvaja starčekovia zistili, že ma proste nevedia v hrade udržať. Mali smolu. Alebo šťastie?