Ráno sme skoro zaspali. Do Veľkej siene sme priam bežali. Tesne pred ňou sme náhle spomalili a snažili sa dýchať. Už pokojnejšie sme vošli dovnútra. Profesorka McGonagallová práve vstala, aby nám rozdala rozvrhy. „Nie...“ zaskučala Salma zúbožene. „Čo?“ nakukla som do svojho rozvrhu. „Aha,“ pochopila som, „prvé sú elixíry. No aspoň to budem mať za sebou a uvidím, či je naozaj taký hrozný, ako každý hovorí.“ Vyšli sme hore po veci a spolu so Salmou zišli do žalárov, kde som vtedy s mamou prišla sieťou kozubov. „Od nás je tu už len Jonathan. Potom Bystrohlavčania - Lisa, Eric a Adam. Z Bifľomoru tu nie je nik a Slizolin je zvyšok,“ poúčala ma ticho. „Prečo šepkáš?“ spýtala som sa jej normálnym hlasom. „Pretože tu vyžadujem ticho, slečna Taylorová,“ ozval sa za mnou známy ľadový hlas. Okolo nás prešiel Snape a otvoril nám dvere do triedy. Keď každý vošiel, zatreskol za sebou dvere a prešiel ku katedre. „Tento rok vás čakajú najdôležitejšie skúšky. O dôležitosti MLOKov vám povie každý učiteľ svoje. Ja ich mám rád, konečne sa vás všetkých zbavím nadobro. A teraz zistíme, či ukecaná slečna Taylorová má z elixírov dostatok vedomostí na to, aby bola v tejto triede,“ na tvári sa mu zjavil pobavený úškrn. Zjavne bol presvedčený, že sa ma zbaví ešte pred koncom roka. Chyba. „Aké sú základné prísady elixíru Satres?“ „Lietavka, bezoár, koža okuliarnika indického, rozdrvené skrčie očká a vlas z hrivy jednorožca.“ „Nič iné nám k tomu nepoviete?“ „Satres je univerzálny hadí protijed. Používa sa, ak si liečitelia nie sú istí, ktorý z jedovatých hadov pohrýzol obeť. Jeho vedľajšie účinky sú však veľká nespavosť, zdurená sliznica a časté močenie, z ktorého môže vzniknúť dehydratácia. Preto musia pacienti piť veľa tekutín.“ „Ľahká otázka,“ odfrkol si a prišiel bližšie. „Máte pravdu, toto sme sa učili už v piatom ročníku,“ prikývla som s úsmevom. „Predvádzate sa? Dobre. Vymenujte mi sedem elixírov, ktoré objavili Egypťania.“ „Dokopy ich je deväť, pán profesor, pred rokom a polrokom pribudli na papyrusový zoznam ďalšie dva: Stesia, Stesta, Solemsta, Saira, Sarina, Sukis, Sunefto, Semestan a Sumerket.“ „Popíšte mi prípravu Samarského elixíru,“ zúril. „Neviem, pán profesor. Tento elixír sme mali zakázaný a ak sa nemýlim, nie je ani v anglický učebných osnovách.“ „Čo vy môžete vedieť o anglických učebných osnovách?“ prešiel do pokročilého bodu varu. „Minulý rok sme na krúžku elixírov mali eseje o prístupe iných krajín k elixírom a mne pridelili anglické osnovy. Keby tam bol daný elixír, určite si to zapamätám, keďže u nás je zakázaný.“ Ja viem, že ho muselo štvať, keď som mu ukázala, že toho toľko viem. Čo sa budem tváriť, že neviem keď viem? Na herbológií nerozoznám mandragoru od trúbiaceho tulipána, na astronómií nedokážem na oblohe nájsť jediné súhvezdie a na dejinách mágie neviem jediný rok. Elixíry sú však mojím koníčkom, o ktorom čítam vo voľnom čase a aktívne sa mu venujem. Také veci proste musím vedieť. „Krúžok elixírov,“ zaironizoval. „Boli sme na ňom iba piati z celej školy, ale učiteľka nám povedala, že sa to kvôli nám oplatí robiť,“ objasnila som mu to, „Čistou náhodou, vy žiaden nevediete? Ak áno, rada by som si vypýtala členstvo.“ Ak by sme neboli v triede “plnej“ žiakov, určite ma na mieste zabije. Otočil sa mi chrbtom a vrátil sa ku katedre. „Dnes bude každý pripravovať iný elixír.“ Následne nám zadal rôzne zadania. Slizolinčania dostali úboho jednoduché a mne dal asi najťažší. Ale šťastie stálo pri mne. Pripravovala som ten elixír na konci minulého školského roka, takže to nebol problém. Bol to dvojhodinový elixír - Satres, ale keďže sme mali skončiť už o hodinu a pol, skrátila som jeho prípravu podobne ako vtedy. So zvonením som ho naliala do pripraveného flakónika a odniesla na oznámkovanie. Stála som v rade posledná. Ani na to nepozrel a zapísal mi H. Toto ma naštvalo. „Môžem sa spýtať, prečo ste mi za ten elixír dali najhoršiu možnú známku?“ spýtala som sa sladko. „Ak prípravu dvojhodinového elixíru skrátite o pol hodinu, je jasné, že musí byť zlý. Slečna Taylorová, keby ste boli v mojej fakulte, ukázal by som vám, kde je vaše miesto.“ „Keby som bola vo vašej fakulte, pán profesor, pravdepodobne by ste mi dali V aj za obyčajnú žbrndu, podobne ako svojim siedmakom. Pretože tieto elixíry sa ani zďaleka nepodobajú na to, čím mali byť a neoplatí sa za nimi ani len umyť kotlík. Zatiaľ čo môj elixír je dobrý a je aj lepší. Postup som skrátila, pretože ak by som pracovala dlhšie, určite by ste ma od toho vyhodili a moja práca by vyšla navnivoč. A doba prípravy je skrátená správne. Ak po každom pridaní prísad zamiešame osemkrát, elixír je príšerne riedky. Ja som to skrátila na šesť a pol. Okrem toho som pridala štipku pomletých musaviek, vďaka čomu je elixír aspoň sčasti vypiteľný a nepáli v žilách. A aby som vám dokázala jeho kvalitu, pokojne ho na mne môžete vyskúšať,“ bradu som zdvihla. Ten elixír je hodný Véčka! „Vy ste sa asi zbláznili.“ „Nie, pán profesor, ale jeden bývalý spolužiak mal na skrátenie času prípravy rovnaký názor ako vy, a tak sme sa stavili. Vypila som jed a primeranú dávku protijedu. Ako vidíte, stále som tu.“ „Ja ten elixír určite skúšať nebudem, pretože podľa mňa je bezcenný a keby som ohrozil vaše zdravie, vaši rodičia by mi spôsobili poriadne problémy spolu s riaditeľom. Nestojím o ne.“ „Teda mi za každý elixír, ktorý urobím dobre, chcete dať H?“ „Chcem.“ „Načo sa mi vôbec oplatí snažiť?“ „Za každý elixír, ktorý pokazíte, dostanete trest.“ „Neuveriteľná motivácia.“ „Na vašom mieste by som šiel na ďalšiu hodinu. A Taylorová, za svoje skvelé správanie ste si už teraz vyslúžili trest, dnes o ôsmej. Uvidíme, či aj nabudúce budete taká drzá,“ zjavne si rád zgustne. Milo som sa na neho usmiala: „Už sa teším, pán profesor.“ Keď som od neho vyšla, úsmev sa roztiekol na kyslú grimasu. „Tak aké boli elixíry?“ vyzvedala Hermiona. „Akú má náladu? Práve s ním máme my.“ „Všetci máte pravdu, je to neskonalý idiot a nadržiavač. A vyslúžila som si trest,“ zreferovala som. „Do šľaka... To si na mne zase vyleje zlosť,“ vzdychol si Harry. „No veru, nepodarilo sa mu znechutiť mňa... Teda, nedala som to najavo.“ Po obede som sa ešte pred ďalším vyučovaním šla trochu poobzerať po hrade, presnejšie nájsť svoju mačku. Začala som hľadať v žalároch. A tam som mala rovno šťastie na Snapea. „Čo tu robíte?“ vyprskol. Stál vo dverách svojej pracovne a nevraživo na mňa hľadel. „Prepáčte, pán profesor, ale včera, keď sme sem prišli, mi ušla mačka a už som ju nemohla hľadať. Tak to robím teraz.“ „Myslíte túto mrcinu?“ zohol sa a za kožu na krku zdvihol čiernu mačku za jeho chrbtom. „Áno. Mohli by ste ju pustiť?“ Okamžite povolil zovretie, ale ona našťastie dopadla na všetky štyri. Rýchlo som ju zdvihla: „Vy ste teda príjemný človek!“ „Dobrý postreh... To ste zdedili po svojom inteligentnom otcovi?“ „To vám neviem a nemôžem povedať.“ „Nemôžete?“ zasmial sa. „Matka mi zakázala hovoriť vám čokoľvek o našej rodine. Ale za to, aké vy dvaja máte vzťahy, ani za to, že sa k vám správala tak odporne ako ešte k nikomu, ja ani táto mačka nemôžeme, takže by ste sa mohli začať správať ako človek.“ Prižmúril čierne oči, ktoré hovorili, že ma v najbližších piatich stotinách sekúnd roztrhne ako žabu. Než stihol čo i len otvoriť ústa, rýchlo som dodala: „Nenamáhajte sa, pán profesor. Ja na ľudí, ktorí ma otravujú, zazerám rovnako a dobre viem, že za nebezpečnou maskou je iba vaša podráždenosť. Svojich starých žiakov možno ľahko presvedčíte o tom, že si môžu ísť vykopať hrob, no na mňa to naozaj nemá žiadne účinky, takže si nemusíte robiť vrásky.“ A čo najrýchlejšie som s mačkou v náručí zdúchla. ***Severus*** To dievča je neskutočné! Celá matka! A pravdepodobne aj podarený otec, nejaký namyslený idiot, veľké zviera vo Francúzsku. Myslí si, že zhltla všetku múdrosť sveta, uh. „Potter, vy neskonalý idiot! Vybuchne vám to!“ Chlapec na mňa veľmi prekvapene pozrel a kotlík odstavil. „Za to, že ste tak maximálne tupý, budete mať trest a verte, že si ho užijete! Dnes o ôsmej!“ obával som sa, že vybuchnem. O ôsmej má aj ona – dvaja žiaci, ktorých neznášam najviac! A najhoršie je, že ona tie elixíry vie. Dokonca je taká chorá, že jej nerobí problém ich na sebe skúšať. Nikdy nikto svoje pokusy na sebe neskúšal, existuje už iba jeden taký blázon... Ja. Ale svojou prácou som si naozaj istý, takže si to môžem dovoliť. Pred ôsmou obidvaja stáli pred mojou pracovňou. Kývol som im, aby ma nasledovali do pracovne. „Takže, keďže si je slečna Taylorová sebou taká istá, pripravíte Sinsqua, bez návodu. Môžete začať, prísady nájdete v skrini,“ mávol som prútikom a otvoril skriňu. „Rozlož kotlík, ja donesiem veci,“ prikázala mu hneď. „A bude tu ticho!“ druhýkrát som mávol prútikom a pripravil ich dočasne o hlas. Potter ju poslúchol a ona podonášala všetky potrebné prísady s niekoľkými naviac, ktoré v normálnom postupe nie sú. Vedel som, že ich pridá správne. Potom Harrymu ukázala stoličku na znak, nech jej nezavadzia, že ona sama to urobí najlepšie. Uškrnul som sa. „A budete to robiť spolu, žiadne leňošenie, Potter. Ak elixír pobabrete, budete tu ďalší mesiac.“ Obaja ma prepálili nenávistným pohľadom. Začali a ona mu zručne vysvetľovala, čo má robiť. Nebol to pre ňu problém. Potter pochopil, čo od neho chce, ak mu ukázala zázvorový koreň a nôž, plus dva prsty od seba mala asi na centimeter. Keď skončil, zatiaľ čo ona urobila už asi tretinu práce, išla to po ňom skontrolovať. Práca bola dôkladná, no našla na nej chybu. Dve kolieska neboli dokonale rovno odrezané a ona chybu rýchlo napravila a dva malé kúsky zázvoru si automaticky vložila do úst. Ako žena pri varení, keď ochutnáva ingrediencie. Úplne som žasol. Len málokto vedel, že zázvorový koreň v neupravenom stave nie je nebezpečný a dokonca podporuje myslenie. A okrem toho, nikto nevedel zniesť jeho nahorkastú chuť. Robila oveľa viac práce ako Potter a jemu dávala skôr tu ľahkú, ktorá však zabrala nejaký čas. Ako drvenie muších očiek. Aj to po ňom skontrolovala. Našla tam jednu tvrdú guľôčku, ktorá tĺčiku ušla. Vyhodila ju a pokračovala v práci. Potterovi chyby nevyčítala, pracovala úplne pokojne. Má ozajstný talent. Kto vie po kom. Jej matka bola v elixíroch beznádejne hrozná. Aj keď, jej babke to celkom šlo... Keď skončili, stíšila plameň pod kotlíkom na minimum a začala ho prelievať do fľaštičiek, ktoré našla. Tu už Potter zase sedel. Ešte za sebou odpratala nepoužité veci, umyla nože i kotlík a potom spolu s Potterom prišli ku mne. Ja som to sledoval jedným očkom spoza knihy. Keď sa priblížili, tváril som sa, že som vážne pohružený do čítania. Zatlieskala. To som už ignorovať nemohol. Vrátil som im hlas. „Skončili sme,“ oznámila mi. „Odchod. A žiadne potulovanie po chodbách, pretože by som vám mohol opäť určiť trest,“ uškrnul som sa. Bez slova odišli. Jej práca počas ďalších mesiacov bola bezchybná – až dokonalá. Elixíry veľmi rada efektívne vylepšovala. Aj keď niekedy v novembri sa jej to vypomstilo. Počas práce som ju vždy pozorne sledoval, pretože, i keď si to nechcem priznať, kde tu mala nápady, ktoré boli naozaj šikovné. Ako som ju tak pozoroval, všimol som si, že sódy bikarbóny nasypala viac ako bolo rozumné a hneď nato sa dostavila reakcia – presnejšie jej vybuchol kotlík. Spustila rýchlu francúzštinu, bol som si istý, že nadáva ako starý námorník. Strhol som jej desať bodov a oznámil, že po zvonení sa má zdržať v triede. Ostala otrávene sedieť, dačo si šomrúc a keď všetci odišli, prišla k môjmu stolu. „Takže, slečna Taylorová. Vypracujete úlohu o tomto elixíre, kde napíšete, kde ste urobili chybu-“ „Ja viem, kde som urobila chybu. Prehnala som to so sódou bikarbónou!“ „Neprerušujte ma! Napíšte tú prácu aj s tým, ako sa dá elixír vylepšiť. Ďalej, prídete sem hneď po večeri, aby ste ho pripravili opäť a tentoraz bezchybne!“ „Aby ste mi zase dali H?“ „Presne. Musíte dostať nejakú známku. A potom si odpykáte trest. Ešte neviem, čo to bude... Možno pitvanie, možno muklovské čistenie, či prechádzka do Zakázaného lesa,“ sledoval som jej reakciu, čo ju nazlostí najviac, no ona na mňa iba znudene pozerala, nič z toho jej problém nerobilo! Hrozné, to dievčisko sa ani nedá potrestať! Keby som toto povedal hocijakému inému žiakovi, pokúsi sa o samovraždu! Alebo keby som im dal pripraviť elixír! Pre ňu bola príprava elixíru priam radosť! Bláznivá koza. Uh... Podráždene som odsunul eseje piateho ročníka. Neskutočné, akí sú len tupí! Ozvalo sa tiché zaklopanie. „Ďalej!“ zahučal som podráždene. Kto zas otravuje? Aj som zabudol, ešte ten trest. Zastala si pred stôl a čakala. Bola si istá, že nedostane za úlohu nič hrozné. Ona sa bude hrať s elixírmi a ja sa budem trápiť s tými napodobeninami prác... Pohľad mi preletel z kopy pergamenov na ňu a na tvári sa mi zjavil veselý úškrn. „Sadnite si!“ prikázal som jej. „Opravíte tieto práce. Nemal by to byť pre vás problém, sú to práce piatakov.“ Na chvíľu sa zamračila, no potom sa ku mne od nich otočila so sladkým úsmevom. „Ale pán profesor, zabudli ste na jednu vec. Ja tie práce oznámkujem spravodlivo a nie podľa toho, či sú od slizolinčanov alebo nie.“ „Slečna, ja som nič nehovoril o známkovaní, ale o opravovaní chýb.“ „Ale veď to sú eseje, tam nie sú chyby. Ide tu o to, či má úloha dostatočnú úroveň.“ Naivka! Týmto ma naozaj rozosmiala. „Tak, slečna, vidieť, že tu ešte nie ste dlho... Tieto eseje treba opravovať. Úroveň nemajú žiadnu, ale chýb kopec. Opravíte ich a dáte mi na oznámkovanie. A zobuďte sa z toho naivného sna – ja učím bandu tupých hláv, v ktorých nájdete iba metlobal.“ Nedôverčivo na mňa pozrela a schytila prvú esej. Už po niekoľkých sekundách zhrozene zalapala po dychu. Pozorovať ju bola ozajstná zábava. Lapanie po dychu, rozšírenie zreníc a časté krútenie hlavou. Pri tom robila zbytočnú prácu. Každému okrem slizolinčanov som dával rovno H, takže sa tým ani nemusela trápiť. „Konečne jedna dobrá práca, hm, Weasleyová Ginevra,“ pozrela sa na meno. „H,“ povedal som prosto. „To nemyslíte vážne! Videla som ako ste na tú najhoršiu prácu, akú som kedy čítala, dali D, pretože to bol slizolinčan, no jej dáte za to, že sa snažila, H?“ „Samozrejme.“ „Tak na čo sa tu s tým vlastne babrem?“ „Pretože je to váš trest.“ „Ale trest by mal byť zmysluplný!“ „Ak by bol, vôbec by pre vás nebol trestom.“ „Vy ste taký neskonalý...“ „Chcete stráviť ďalší večer opravovaním prác?“ „A keby sa niekto dozvedel o vašom prístupe k známkovaniu?“ zdvihla bradu. „Vy ste naozaj naivná. V celom Anglicku sa nenájde jediný hlupák, ktorý by bol ochotný robiť túto prácu a úprimne to nechcem ani ja. Je to iba moje krytie. Okrem toho, na mojom známkovaní tak či tak nezáleží. Skutočne dôležité známky sú VČÚ a MLOKy a s tým ja nič nemám. V podstate odučím hodinu a tým to skončilo. A teraz by ste mohli dokončiť opravovanie tých chýb.“ Pozrela na mňa znechuteným pohľadom a doopravovala posledné dve práce. A čo najrýchlejšie odišla, aby som si nenašiel ďalšie. S ďalšími pokusmi sa krotila a išla iba na istotu – našiel som totiž pre ňu vhodný trest – opravovanie prác tých idiotov, ktorých musím učiť.