Sedela som v zborovni a opravovala písomky. Pre aspoň malé zlepšenie nálady som popíjala hrnček horúcej čokolády. „Na vašom mieste by som sa tou čokoládou toľko neprepchával,“ ozval sa za mnou ľadový hlas. Jeho majiteľ obišiel moje pracovisko a sadol si do svojho rohu (teda hneď vedľa). „Čo je vás do toho, čo ja jem alebo pijem?“ vyprskla som podráždene. „No, mňa sa to náhodou týka.“ „Tak to by ma zaujímalo ako,“ ironicky som nadvihla obočie. „Ak budete požierať veľa sladkostí, stučniete. Budete mať problém nájsť si partnera a smútok budete čičíkať ďalšou hŕbou sladkostí a stanete sa poriadnou buchtičkou. Do konca života si žiadneho chlapa nenájdete, stane sa z vás stará a zatrpknutá dievka. Tie sú dosť dobre známe svojou “milou“ povahou. Ja s vami na tejto škole budem musieť vydržať, dokonca sedíte v jedálni aj tu hneď vedľa. Okrem toho ma neznášate, takže všetku vašu zlú náladu, ktorej bude hojne, si užijem. Ďakujem, ja o to nestojím. Takže radšej by ste mohli dbať na svoju líniu.“ Skoro som zabudla zavrieť ústa. Čo je toho idiota do môjho súkromného života? No veď počkaj... Ostatní učitelia sa tvárili, že robia niečo iné, no bolo mi jasné, že napäto počúvajú. Naše hádky boli skoro na dennom poriadku. „Nebojte sa, v dvadsiatich nebudem mať problém nájsť si partnera. A na vašom mieste by som myslela skôr na vás. Vy už tiahnete na tridsiatku, takže je väčšia pravdepodobnosť, že budete mať problém nájsť si partnerku, čím budem trpieť zase ja, keďže mám tú smolu, že musím sedieť hneď vedľa vás.“ „Ale u žien je to iné. Tie by si mali nájsť celoživotného partnera do tridsiatky, najneskôr štyridsiatky, pretože potom ako staré vykysnuté buchty už nikoho nenájdu. Zatiaľ čo muži by to mali urobiť do štyridsiatky, najneskôr päťdesiatky. Slovom, mám ešte čas a je ho viac ako ho máte vy.“ Trepeš. „Obávam sa, že to tak úplne nie je. Hľadanie partnera nezávisí iba od veku. Kým ja ako inteligentná žena by som s tým mať problém nemala, pre vás, ako kus ľadu, bude určite komplikovanejšie nájsť si partnerku.“ Niekoľkým kolegom a kolegyniam mykalo kútikmi úst a Flitwick sa vyložene otočil a kašľom sa snažil zamaskovať smiech. „Ak ste to ešte nepočuli, žien je v Európe pomerne viac, ako mužov. Preto o vašej poznámke pochybujem.“ „Za to vy ste povedali niečo veľmi múdre a použili ste slovíčko muž v množnom čísle. Ibaže vy ste mužom určite menej, ako hoci aj duch Binns.“ Snapeom trhlo a zvyšok zborovne už mal veľký problém tváriť sa, že nepočúvajú, teda maskovať ich záujem. „Ako ste to mysleli, kolegyňa?“ precedil pomedzi zuby nebezpečným tónom. Všetci nás uprene pozorovali. „Že muž by mal mať srdce, pretože inak u ženy nemá cenu, čo vy zjavne nemáte. I keď je pravda, že ak vám nejde o vzťah, určitým “ženám“ stačí aj poriadny majetok.“ „Môžem vás ubezpečiť, že bez srdca by nefungoval môj cievny systém a s ním aj zvyšok tela, ktorý funguje špičkovo.“ Dobre vieš, že som to myslela inak. „Vyjadrila som sa obrazne. Nešlo mi o orgán, ale o vaše neľudsky surové správanie. Dúfam, že nemáte pocit, že by hocijaká žena túžila po chladnom ľade ako ste vy. Čo by pre vás bolo aj nebezpečné, pretože by vás svojou láskou roztopila.“ „Zarážajú ma vaše nevyčerpateľné obavy o moju osobu. Ja však z ľadu nie som, inak by pre mňa nemalo zmysel jedávať či piť.“ Ha! Slabší argument som ešte nepočula. Dostanem ťa na lopatky! „Ale ja si tým naozaj nie som istá. Možno....“ pozrela som sa na hrnček už len teplej čokolády. Bez slova som vstala a podišla k nemu. Za tie tvoje nezmyselnosti o ženách a mojej neexistujúcej tučnote. „... máte pravdu, že by som sa nemala tou čokoládou toľko napchávať. Radšej ju využijem na pokus,“ a rýchlo som mu ju vyliala na hlavu. Teda mu to pristalo, keď mu z čiernych vlasov kvapkala hnedá tekutina! „Takže ani tá čokoláda nebola dosť teplá, aby vás roztopila. Zaujímavé zistenie, nie, kolega?“ a rýchlo som sa pratala z jeho dosahu, potajomky vyťahujúc prútik. Keď som sa cestou zo zborovne otočila, už na sebe nemal čokoládu, no celý zbor sa natriasal už nepotláčaným smiechom. Snape držal v ruke prútik a rýchlo ho namieril na mňa, niečo mrmlúc. Vyčarila som štít a vyšla z miestnosti. Zaklapla som za sebou dvere, rozbehla sa a skryla do najbližšieho úkrytu. Odtiaľ som počula, ako dvere narazili o stenu, rýchlosťou ich rozrazenia, a potom Snapeove kroky. Odišiel. Uf. Vrátila som sa do zborovne po písomky. „Tesa, na vašom mieste by som si odteraz dávala veľký pozor. Toto sa vám u Severusa len tak neprepečie,“ upozornila ma Minerva. „Je mi to jasné – ale stálo to za to, nie?“ „Áno!“ chichúňal sa Flitwick spolu s ďalšími. „Náš drahý Severus by sa už mal naučiť, že nie je rozumné provokovať kolegov a neustále ich urážať,“ zakývala som im a pobrala sa k sebe. Nasledujúci týždeň som si dávala veľmi veľký pozor, čo jem a pijem. No keď sa po týždni nič nestalo, poľavila som v ostražitosti. Chyba, ale obrovská! Svoju pomstu uskutočnil o týždeň a pol. „Ako vám chutilo, profesorka?“ spýtal sa ma po raňajkách. Mala som tendenciu posledný kúsok raňajok z úst vypľuť, ale radšej som ju potlačila a s menšími problémami ju prehltla. Ako to myslel? Čo mi dal do jedla? Odpovedať? Do šľaka. Možno ma chce iba vystresovať. Tak teda on by bol schopný šupnúť mi tam i jed... Ale nejako nemám ten pocit, jed by som určite cítila. „Prečo sa pýtate?“ Zlomyseľne sa uškrnul. Mojim smerom sa pozrela asi polovica učiteľského zboru. „Ja len tak. Je vám dobre?“ Sakra, ja sa teraz bojím aj odpovedať! „Nechápem, čo je vás zase do môjho jedla.“ A teraz na mňa čumel už celý stôl a zopár žiakov. „Nemohli by ste to zopakovať? Zle som vám rozumel.“ Čo tým sleduje, márišku? „Nestarajte sa do mňa.“ V sieni to utíchlo, všetci na mňa pozerali. To sa mi nepáči. Naše hádky sú síce zábavné, ale až takú odozvu ešte nemali. „Severus, máš s tým niečo spoločné?“ ozval sa Dumbledore. „S čím?“ ešte stále som nechápala. Dumbledore veľmi škaredo pozrel na Severusa, ktorý sa tváril akoby Vianoce zrušili. Riaditeľ vstal a podišiel ku mne. „Nasledujte ma, Tesa, ale prosím, nič nehovorte.“ Poslušne som vstala a išla za ním do miestnosti vedľa jedálne. „Tesa, asi si to neuvedomujete, ale... ehm... namiesto rozprávania kotkodáte,“ vysvetlil mi. „Čo?!“ „Ako sliepka,“ dodal. To bol Snape, krk na to dám! Na jeho totožnosť som spustila lavínu všetkých nadávok, ktoré len poznám. Veď riaditeľ mi aj tak nerozumie. Riaditeľovi mykalo kútikmi úst: „A ešte jedna drobnosť, neslušné výrazy vám rozumieť.“ Grrr! Otočila som sa k tabuli a neverbálne vyčarovala kriedu. Napísala som. Pravdepodobne je to upravený elixír na zosmiešnenie. Pokúsim sa urobiť si proti látku, ale neviem, či bude presne fungovať, ak nemám elixír, ktorý to zapríčinil. „Nezoberieme ho z jedla?“ To ťažko. Raňajky som už zjedla. Ak dovolíte, odoberiem sa k sebe. „Vaše dnešné hodiny zruším,“ prikývol a odišiel. Ja ho zabijem! Nakoniec som si aj vďaka svojej krvi protilátku vyrobila. Po celodennej drine. A popri tom som vymýšľala, čo tomu slizúňovi urobím. Možno bude predpokladať, že podobne ako on, aj ja počkám, kým mu to vrátim. Ha, jeho chyba! Hneď zajtra ráno! Sa teš! Už len vymyslieť vhodné otázky... A urobím to pred celou školou? Aj on to urobil! No dobre, ale ak sa ho budem pýtať na intímne veci... S úškrnom som si prezrela priehľadnú látku v malej fľaštičke. Stačia dve, tri kvapky, milý kolega! Tak... buď zborovňa alebo jeho kabinet, ale to ho vyspovedám naozaj poriadne! Áno! Ale to mu treba dať do večere... A zájsť za ním do kabinetu... Pánečky, ja sa už teším! Na ďalší deň ráno mu skvelá nálada ešte vydržala. Veď ťa to prejde, holúbok! Pred večerou som zašla k sebe a zastrčila si drobnú fľaštičku do habitu. Ešte mu to tam naliať tak, aby si nič nevšimol. Keď som vošla do sály, už tam bola dobrá polovica ľudí, vrátane neho. Pff... Ako mu to do toho pitia naliať? Po piatich minútach som sa rozhodla pre riskantnú možnosť. Natiahla som ruku akoby za soľou a vtedy som “nešikovne“ na Snapea vyliala jeho džús. „Dávajte pozor, ženská!“ zahromžil. „Prepáčte,“ zaškerila som a zdvihla ten pohár. Nebadane som do neho kvapla veritaserum (naozaj rýchlo) a položila ho na stôl. „Nalejem vám?“ spýtala som sa sladko. Severus sa na mňa zamračil a pohár si radšej naplnil sám. Potom som sa klasicky otočila k Filiusovi a bavila sa o raňajšom článku v Dennom Prorokovi. Keď Snape dojedol, konečne som si všimla, že sa napil. Vlastne vypil naraz celý pohár a vyrazil rýchlou chôdzou preč. S úsmevom som ho nasledovala. Veritaserum začalo pôsobiť, keď zišiel do žalárov. Zastal a nehýbal sa. Došla som k nemu a pekne krásne ho dotlačila do jeho pracovne, kde som ho usadila do jeho kresla. Pod vplyvom elixíru pravdy nemal žiadne námietky. Vlastne mal myseľ akoby vygumovanú. Tak čím začnem? „Skrývaš nejaké tajomstvá, Snape?“ „Skrývam takmer všetko,“ odpovedal monotónne. „Aj svoje pocity?“ „Väčšinu.“ Nudné odpovede.... „Čo si myslíš o svojich kolegoch?“ „Prevažná väčšina je tupá, nič si nevšimnú a zabávajú sa na hlúpostiach.“ „A čo si myslíš o svojej kolegyni Alvarádovej?“ „Je tvrdohlavá, neposlušná, neskrotiteľná, ale aj inteligentná. Jazyk má ako britvu a dohadovať sa s ňou je naozaj zábavné. Človek nikdy nevie, čo mu zase odpovie.“ „Baví ťa sa s ňou hádať?“ „Áno. Celá táto škola je nudná a študenti sa predo mnou trasú ako osiky, kým kolegovia nestoja o problémy so mnou. Ona nemá žiadne zábrany alebo aspoň minimálne. Nechá sa ľahko vytočiť, čo vždy využijem.“ Ten je hádam úchylák. „Prečo každého urážaš?“ „Nekladiem si servítku pred ústa a väčšinou ak niekoho urazím, myslím to vážne.“ Fajn, takže prejdem o krôčik ďalej... Zabije ma, keď sa zobudí z tranzu... „Máš pocit, že si... príťažlivý?“ „Nesnažím sa o to, ale občas sa nájdu šibnuté ženské. Okrem toho, v učiteľskom zbore som z mužov najmladší. Takže počas plesov sa na mňa, bohužiaľ, zvyknú nalepiť všetky učiteľky.“ Keď tak neznáša ich prítomnosť... „Si na ženy?“ „Áno.“ Zabije ma. „Mal si niekedy niečo s kolegyňou alebo študentkou?“ „Nikdy. Podľa mojich zásad si so žiadnou študentkou nezačnem, ale ani s kolegyňou by to nebolo rozumné.“ „Priťahujete vôbec niekto v tvojom okolí?“ „Trochu,“ sekol sa. Sakra, on vie odolávať veritaseru? „Kto?“ Zase sa mykol. „No dobre... Mal si niekedy nejakú priateľku?“ „Doteraz som nemal žiadne vážne známosti.“ „Nestál si o to alebo oni nestáli o teba?“ „Nestál. Nechcem sa tak skoro ženiť, kvôli mojej práci pre rád by to nebolo bezpečné.“ „Prečo si taký chladný?“ „Nechcem, aby mi každý videl do môjho vnútra. Podnikol som proti tomu aj nejaké kroky.“ „Aké, napríklad?“ „Najtajnejšie informácie sú vo mne zviazané tak, aby som ich nikomu nevyzradil, ak nie som pri zmysloch z dôvodu bolesti či omámenia.“ „Šikovný. Čo máš rád?“ „Málo čo. Ale nedávam to najavo.“ „Kedy vyprchajú účinky veritasera?“ „O päť sekúnd.“ „Dofrasa!“ rýchlo som vstala a doslova utekala z jeho pracovne. Keď som bola na konci chodby, vyletel z dverí. „Alvarádová!“ kričal. Zle je, veľmi zle. Prečo to na neho účinkovalo tak krátko? Vzhľadom k jeho výške pre neho naozaj nebol problém dobehnúť ma. Stalo sa tak v skratke za gobelínom. Chytil ma za ruku a pritlačil k stene. „Máte ma chuť zabiť, kolega?“ usmievala som sa napriek tomu, že srdce mi bilo o stošesť. Ja som blázon. „Áno,“ zavrčal s dôrazom. „Ale ak ma zabijete, pôjdete do Azkabanu, takže by pre vás bolo múdrejšie, ak by ste ma pustili, pretože sa môže stať, že sa neovládnete a zhodíte ma z týchto schodov. Ak to neprežijem, zavrú vás.“ „Kto povedal, že vaša smrť by bola taká príjemná a že by sa o nej niekto dozvedel?“ tvár mál ledva pár centimetrov od mojej. „Ako by ste to chceli utajiť? Nik iný na mňa nemá zálusk.“ „Chyba, kolegyňa. Malfoy by rád dokončil, čo začal. Nebol by problém na neho zhodiť vašu smrť. Alebo by mohla vyzerať ako nehoda, či ešte lepšie, vaše telo by nikdy nenašli.“ A som v kýbli. „Potom by ste za mňa museli hľadať náhradu, čo určite nechcete,“ uškrnula som sa. „Oveľa väčší problém je zniesť vás na tejto škole.“ „Zaslúžili ste si to. Okrem toho, moju pomstu aspoň nevidela celá škola, čo by ste mohli oceniť.“ „Ak by ste to urobila pred celou školou, riaditeľ by vám to rýchlo prekazil.“ „To mi nenapadlo. Ešteže som to tak neurobila. Mimochodom, prečo na vás to veritaserum pôsobilo tak krátko?“ Ja som fakt dobrá. On ma má chuť rozštvrtiť a ja sa ho pýtam na také hlúposti. Vlastne je zázrak, že ma z tých schodov vedľa ešte nezhodil. Neodpovedal, iba ma ešte stále celým telom tlačil ku stene a z jeho oči mi jasne hovorili, že zúri. „Nechceli by ste ma už pustiť?“ „Nie, nechcel.“ „No, ak by nás tu náhodou niekto našiel, mohol by si myslieť, že predsa len muž ste a niečo medzi nami je...“ Odskočil odo mňa, akoby sa popálil. Môj jazyk ma nikdy nesklame! „Vyhýbajte sa mi, Alvarádová, inak sa môže stať, že dĺžka vášho života bude veľmi, veľmi krátka,“ odišiel a čierny plášť za ním hrozivo povieval. Ja žijem, vôbec nič mi neurobil! Ja mu asi niečo urobím! Neskutočný sprostý idiot! Človek raz ochorie, nestrávi v Nemocničnom krídle ani tri dni a on! Uh! Na obede som ho nezastihla, ani na večeri, takže krátko po nej som zamierila rovno do Snapeovho kabinetu, pričom som si sľúbila, že sa ničím nedám odohnať. Toto sa mu len tak neprepečie! Pred dverami som najprv musela chvíľu zhlboka dýchať, no potom som mu rázne zaklopala. „Čo chcete, Alvarádová?“ otvoril nazúrene dvere dokorán. „Rozprávať sa.“ „Ďakujem, nemám záujem,“ otočil sa mi chrbtom a ako zároveň rukou chytil okraj dverí, dostatočne ustúpil, aby som stihla vojsť tesne pred tým, než sa dvere so zadunením zatvoria. „Nemuseli ste tak tresnúť tými dverami,“ zaškerila som sa a on zbadal, že sa mu nepodarilo zbaviť sa ma. Bez slova prešiel k svojmu stolu a pritiahol si poriadnu kopu pergamenov, zjavne písomiek na opravenie. „Chcem sa s vami rozprávať o vašom... ehm... prístupu k mojim hodinám,“ prešla som k stolu. „Ja k nemu nemám čo povedať,“ už v rukách držal brko a rýchlo sa snažil prestať ma vnímať. „Ale ja teda mám. Zvyknem sa totiž pliesť do priebehu svojich hodín, aj keď na nich nie som,“ bez pozvania som si sadla oproti nemu. „Tak si odvyknite,“ zašomral. „Hlavne ak profesor, ktorý ma iba zastupuje, dá mojim žiakom obrovské kopy úloh.“ Nič. „Duplom, ak nahlas hovorí hlúposti typu: Ste pozadu.“ Ignoroval ma dokonale. „A ešte k tomu celej triede povie, že si myslí, že moje učiteľské schopnosti sú nulové!“ hlas mi rýchlo stúpol. Nadobudla som pocit, že ma vôbec nevníma. „Počúvate ma vy vôbec?“ nazlostene som mu vyškubla pergameny z rúk a zhodila ich na stoličku vedľa mňa. „Alvarádová, naučte sa už, došľaka, správať slušne a ovládať sa!“ svoju náladu (ktorá od incidentu s veritaserom bola stále rovnaká) mi dal jasne najavo. „Naučíte sa vy, že je vhodné, ak počúvate niekoho, kto sa s vami rozpráva a prestanete celý čas dávať najavo, ako je vám tá osoba zvysoka ukradnutá?“ „Buďte taká láskavá a opustite moju pracovňu!“ už vstal a ukazoval jasne na dvere prstom. „Nie, nebudem, ak ma budete urážať ešte aj pred žiakmi a znižovať moju autoritu! Ja som si z vás vystrelila, ale žiaci o ničom nevedeli! A pri tom predtým ste ma ešte stihol strápniť vo Veľkej sieni!“ „Tak teda zlepšite svoje učiteľské schopnosti a mňa nechajte na pokoji!“ „Nenechám, just! Čo by sa vám stalo, keby ste ma prestali pred celou školou očierňovať?“ už som stála aj ja. „Asi by som zomrel od nudy. Vypadnite!“ obišiel stôl neustále mieriac rukou k východu z jeho pracovne. „Nie!“ „Okamžite!“ „Nie!“ „Alvarádová, nesnažte sa ma rozzúriť ešte viac ako som a urýchlene opustite túto miestnosť!“ „Nie!“ Napriek môjmu odhodlaniu a oprávnenej zlosti som sa tak trochu začala obávať, že na mňa použije jednu z Neodpustiteľných kliatob (už predtým mal na to chuť). Moje tušenie bolo opodstatnené, vytiahol prútik a nebezpečne ním na mňa mieril, pričom pri jeho ďalších slovách mu z neho lietali iskry. „Ak ma neposlúchnete, neručím za seba!“ „Dostanete ma odtiaľ len cez moju mŕtvolu!“ Ja fakt netuším, prečo som tu tak chcela ostať. Už som sa bála, že sa to stane skutočnosťou, keď sa nečakane zvrtol na päte a on vyšiel zo svojej pracovne, pričom za sebou tresol dverami s takou ráznosťou, až som si bola istá, že v pántoch držia iba vďaka kúzlam. Nešťastne som zavrčala. Super! Predsa sa mi len vyhol! Neverím, že je na svete ešte jeden taký tvrdohlavý človek. Neujdeš mi, Severus Snape! Rázne som prešla k dverám pevne ho rozhodnutá nasledovať. Problém, ďalší problém. Bolo zamknuté. Akokoľvek je blázon, prečo ma tu, pri Merlinovi, zamkol? Že by až tak nechcel byť v mojej blízkosti (ktorej sa naozaj vyhýbal)? Radšej dovolí, nech ostanem u neho? Neskutočné! Namierila som prútikom na dvere a zamrmlala Alohomora. Bez výsledku. Skúsila som aj trochu ráznejšie zaklínadla. Dvere sa maximálne zatriasli, aj keď by už dávno nemali existovať. To je deň! Fajn, takže teraz tu na neho môžem čakať. Žiadne okno, žiaden kozub, premiestňovať sa v hrade nedá. Pozornejšie som sa obzrela po neútulnom pracovisku zatrpknutého kolegu. Steny obklopovali police s odpornými nálevmi. Jeden stôl, tri nepohodlné stoličky. Neveľká knižnica. Niekoľko dohorievajúcich sviečok. Všetko. Tak trochu zúbožene som si sadla pred stôl dúfajúc, že sa tu hneď ukáže. Po piatich minútach ma nádej opustila. Kúsok od steny som si vyčarovala pohodlný gauč, požičala si zaujímavú knihu z knižnice a začítala sa do nej, aby som sa počas útrpného čakania nezbláznila. Po chvíli som sa konečne sústredila na obsah knihy Elixíry vekov dávno minulých. Čas ubiehal a majiteľ zanedbanej komory na slizké čudá sa nevracal. Keď som očami už ledva sledovala svoj prst pohybujúci sa po riadkoch, aby som ich nezačala míňať, zhasla prvá sviečka. Krátko po nej ju nasledovala ďalšia a potom už aj ja. Začula som tichý zvuk, ako okolo mňa niekto prešiel. Strhla som sa. Snape zastal v polovičke pohybu. Zjavne chcel odísť. Hádam si nemyslí, že ho len tak nechám? Napriek tomu, že vždy svoje pocity dokonale skrýval, teraz sa obavy z môjho možného správania nejako predrali na povrch a na profesorom čele sa kľukatilo pár vrások. Z gauča som vyrazila nadsvetelnou rýchlosťou a radšej sa postavila medzi neho a východ z pracovne. „Nemáte pocit, že by ste mi mali niečo vysvetliť?“ „Naozaj som vás tu nechcel zavrieť, ale úplne som zabudol, že keď odtiaľ odídem, dvere sa automaticky zamknú. Teda, keď ich zavriem. A keď som sa vrátil a uvedomil si, že ste ešte tu... Už sa neoplatilo vás budiť,“ vysypal zo seba rýchlo. „Áno, teraz by ste zase rád zmizli a ja by som tu pekne ostala, čo?“ „Nie, chcel som medzi dvere a stenu niečo dať, aby sa nezatvorili a vy ste mohli odísť.“ „Bez vysvetlenia.“ „Onedlho budú raňajky a vy by ste asi ešte mali skočiť k sebe,“ vyhŕkol, úspešne sa vyhýbajúc môjmu pohľadu. „Raz bez nich prežijem. Okrem toho je sobota. Pokojne by ste mi to konečne mohli objasniť.“ „Pochopte už konečne, ženská, že ja svoje správanie a názory len tak ľahko nezmením,“ vrátil sa k odpornému normálu. „Tak by ste asi mali vedieť, že vaše neobjektívne názory sú s prepáčením na hovno! Ja nie som pozadu, s niekoľkými triedami som skôr dopredu, podľa školských osnov! A to, že vy by ste bol schopný na jednej hodine prebrať aj tri látky, je váš problém! Ale potom by ste sa nemali čudovať, ak to žiaci neovládajú!“ Zúrila som. „Ešte niečo máte na srdci?“ „Áno, to vy ste učiteľ, ktorého žiaci neznášajú a ktorého predmet neovláda ani polovica!“ a teraz som zatreskla dvere ja. Čas sa rýchlo šinul k Vianočným sviatkom a Novému roku. Ani som sa nenazdala, november sa skončil a privítal nás december spolu s veľkou nádielkou snehu. Napadlo mi, že by nebolo od veci, keby som sa s riaditeľom porozprávala o dovolenke. To ešte len bolo prekvapenie... „Je mi ľúto, Tesa, no dovolenky sa už vyčerpali, pár učiteľov tu proste ostať musí.“ „To už na začiatku decembra?“ nechápala som. Starček sa veselo zachichotal: „Prezradím ti tajomstvo... Toto si učitelia vybavujú už cez letné prázdniny. Samozrejme, noví učitelia o tom nevedia a je už pravidlom, že tu ostávajú. A konkrétne, sú to učitelia OPČM, keďže sa každoročne menia.“ „Uch. Kto každý tu ostáva?“ „Ja školu neopúšťam ani počas prázdnin. Zvykla tu ostávať i Minerva, no tento rok sa rozhodla pre zmenu. Takže spolu s nami dvoma tu už bude iba Severus.“ „On tu zvykne ostávať?“ „Prevažne,“ prikývol riaditeľ. „No to budú Vianoce. I keď, asi by som aj tak bola len v Deravom kotlíku,“ zamyslela som sa. „Nechápem, čo sa vám na predstave Vianoc na hrade nepáči.“ „Prepáčte, pán riaditeľ, ale tráviť sviatky pokoja s niekým ako je Snape je, ehm, ako za trest?“ „Je pravda, že je Severus občas chladný, ironický či pesimistický, no aj on je človek.“ „Nie, je to nižšia forma života,“ opravila som ho s úškrnom. „Severus si toho prežil dosť a mnohé veci rozhodne nevidí cez ružové okuliare. Proste predpokladá, že sa k nemu šťastie ako vždy obráti chrbtom, takže už ho ani veľmi neskúša. Bol by dosť komplikovaná povaha aj bez zlého detstva a časti jeho práce.“ „Časti práce? Nechápem.“ „Viete, že pracuje pred rád, že?“ „Áno.“ „No a táto práca, konkrétne to, čo má na pleciach on, je neľahká... No, bohužiaľ, je jediný, kto ju môže robiť.“ „Viac mi asi nepoviete, všakže?“ „Správne.“ „No dobre, čo už. Koľko žiakov tu asi ostáva počas Vianoc?“ „Prevažne málo, veľmi málo. Vtedy päť stolov spájame do jedného. Nezvyknú byť problémy, no i tak tu musí byť dostatočný učiteľský dozor.“ „Jasné,“ vzdychla som si. „A máme tu obrovské stromčeky,“ usmial sa ešte. „A trikrát hádam, kto ich bude zdobiť.“ My. „Správne.“ „Snape sa tomu určite rád vyhne.“ „Pokúsi sa o to.“ „A vy ho chcete donútiť, aby on ozdoboval vianočné stromčeky?“ „V čarovaní je šikovný, nech sa trochu premôže,“ mykol plecami. „Tak to ešte len to bude zábava. Vau, pohľad na nezaplatenie – nenávidený profesor elixírov ozdobujúci vianočný stromček.“ „Tesa, nehovorte o ňom ako o nenávidenom,“ zamračil sa. „Pán riaditeľ, ja nemôžem za to, ako sa správa ku svojim žiakom. Úprimne, ja som ho tiež nenávidela.“ „Sú to silné slová... Hlavne keď si uvedomíte jedno milé porekadlo – Medzi láskou a-“ teraz sa pousmial. „Ha-ha. Ja som počula aj niečo iné. Medzi láskou a nenávisťou nie je tenká hranica – je tam, vlastne, veľký čínsky múr so strážami v desať metrových rozstupoch,“ prerušila som ho. „No dobre, v tejto téme sa asi nezhodneme. Ale onedlho bude večera a ja mám ešte niečo na práci,“ slušne am poslal preč. „Dovidenia, pán riaditeľ,“ kývla som mu a odišla. Napriek tomu, že ma na Snapeovi niečo fascinovalo, predstava Vianoc spolu s ním bola hrozná. Na Vianoce na hrade ostávalo iba dvadsať študentov (možno sa to nezdá málo, ale oproti tomu, koľko ich je cez školský rok...), z toho asi polovica prvákov. A potom po jednom, dvoch z iných ročníkov (piaty a šiesty nie je zastúpený). Okrem toho, nie je to nik zo Slizolinu, ale inak sú tu z fakúlt približne rovnako. Ako náhle odišiel vlak so žiakmi, v hrade nastalo naozaj nezvyčajné ticho. Päť stolov sme posunuli k stenám a do stredu dali jeden okrúhly pre 23 ľudí. To, ako sme sedeli, sa mi zdalo trochu smiešne. Logické sa mi zdalo, že ja so Snapeom budeme každý z jednej riaditeľovej strany. Nakoniec sme sedeli každý z jednej slizúňovej strany... Myslím, že riaditeľ to urobil naschvál, aby niektorý zo študentom pri ňom nedostal záchvat strachu. Pochopiteľne, Snape ma opäť ignoroval, ak mi nepovedal niečo štipľavé. Riaditeľ ho naozaj donútil spolu s nami ozdobovať Veľkú sieň... Dokonca mu na krk hodil doniesť peknú vysokú jedličku alebo smriečok. Snape sa síce tváril, akoby ho mal chuť za to tým stromom zapučiť, no výber mal pekný. A kým riaditeľ rozvešiaval rôzne lamety po sieni, mne prikázal spolu s ním venovať sa stromčeku. Ako zvyčajne, Snape ani nepohol perami. Skúsila som s ním nadviazať rozhovor (číra slušnosť), no bolo to zbytočné. A tak som sa aspoň rozprávala s Albusom, ktorý si okrem iného pohmkával nejakú vianočnú koledu. „Je trávenie Vianoc u nečarodejníkov veľmi rozdielne?“ pýtal sa. „Nie, nemám ten pocit. Aj keď, my sme dávali darčeky vždy pod stromček. Kúzelníci to skrášľujú mágiou. Ale aj muklovské Vianoce majú krásne čaro. Hlavne, keď ste malé dieťa.“ „Ach, no tak u mňa to bolo naozaj strašne dávno,“ vzdychol si riaditeľ. „A čo vy, Snape?“ môj druhý heraldický pokus... „My sme Vianoce nikdy neslávili,“ odvetil stroho. Chudák, nemať Vianoce. „Prečo?“ „Nepýtajte sa ma na také hlúposti,“ odvrkol. „Severus,“ ozval sa varovne riaditeľ, no veselá nálada už stihla utiecť. Stromček som ešte posypala neroztopiacim sa snehom a skončila som. Keďže ostatné už zvládol sám riaditeľ, čo najrýchlejšie som odišla.