„Malo mi to napadnúť už skôr, keď sme prišli,” vravela Hermiona a pozrela
na McGonagallovú. „Na Rokfort sa predsa nedá primiestňovať!”
„Ako riaditeľka mám isté výhody. A ak to ja dovolím, môže sa pár
vybraných primiestniť.”
„Prečo nie len my? Prečo prišli aj ostatní z ročníka?”
„To by bolo nápadné,” povedal obraz. „Musel som jej najprv vnuknúť
myšlienku na túto veľkolepú slávnosť. Ceremónia na pamiatku Albusa
Dumbledora, oslavy víťazstva nad Temným Pánom! A jej sa zapáčila. Potom
to už bolo jednoduché. Všetci dostali pozvánky a bolo vám umožnené sa
primiestniť. Ona nemá ani potuchy, že nikdy tu nehovorila s jej cteným
Dumbledorom!”
„Čo chcete robiť?”
„Dokončiť, čo som začal!”
„Čo je so skutočným Dumbledorom?”
Obraz sa rozosmial príšerným smiechom, až z neho prechádzal mráz po
chrbte.
„Odišiel,” skonštatoval obraz.
„Ste Voldemort? Chcem to počuť!”
„Som!”
Harry zúfalo vyvolával Snapovo meno, ale nič sa nedialo. Ticho, len
vyškierajúci sa Voldemort, ktorý sa pomaly dostával na obraz miesto
Dumbledora.
Nie, to sa nesmie stať! Dumbledore nikdy neodíde, pokiaľ tu má svojich
verných, pomyslel si Harry a v tú chvíľu sa črty na obraze menili späť na
Dumbledorove.
Takže je niekde tu, uvedomil si Harry a čoraz intenzívnejšie naňho myslel.
Jazva ho pálila a cítil, ako sa Voldemort snaží prebiť jeho spomienky.
Stratil pojem o čase a sústredil sa len na to, aby mal pred očami tvár
skutočného Albusa.
„Konaj!” zvreskol obraz a McGonagallová, ktorá bola ešte stále pod
Imperiom, podišla k Hermione a znehybnila ju.
Potom jej vzala časovrat a položila ho na stôl.
„Vedel som, že reči sú nanič! Mal som to spraviť hneď! Ale najprv sa
postarám o toto!”
Harry ako v príšernej nočnej more sledoval, ako McGonagallová podišla ku
skrinke so spomienkami a jediným mávnutím prútika ju nechala vybuchnúť.
Tisíce spomienok začali víriť v kruhu a vznášali sa čoraz vyššie. Pri
dotyku so stropom riaditeľne sa rozplývali. Jedna po druhej nakrátko
zablikali a zmizli do zabudnutia.
„Mimochodom,” ozval sa obraz zlomyseľne, „vďaka, Potter, že si mi ukázal,
že skrinka sa otvára parselčinou. Ešteže ju obaja ovládame. Priznám sa,
sklamalo ma, že aj Veľký Dumbledore ju poznal. Teraz už nemáš možnosť
učiť sa z jeho spomienok, vedieť viac, než ostatní. Už ti nepomôže
nijakým spôsobom!”
Harry sa zarazil. Voldemort nepostrehol, že sa mu pomocou Snapa podarilo
získať Dumbledorovu spomienku, ako zničiť časovrat?
„Už mi nič nestojí v ceste! Áno, Harry Potter, pred rokmi si ma s
Dumbledorovou pomocou zničil, ale teraz tu už nie je a nie sú ani jeho
spomienky, ktoré ti mohli pomôcť. Nie je tu dokonca ani Snape, ten podlý
zradca, ktorý ti celé tie roky pomáhal! Nie je tu nik, kto by ti pomohol!
Tá hlúpa, stará McGonagallová, tak lipla na Dumbledorovi, že ani len
nepostrehla, že sa niečo chystá a že nehovorí s ním, ale so mnou. Ani vo
sne by jej nenapadlo, že sa ten starý blázon mohol mýliť tak veľmi, až si
bol istý tým, že ak zničíš všetky moje horcruxy, zabiješ aj mňa. Zabudol
však na jednu vec. Na svoju vlastnú zbraň, ktorú mi vložil nechtiac do
rúk.”
Harry počúval so stiahnutým žalúdkom a očami prešiel po tvárach
znehybnených priateľov. Jediné, čo ho v túto chvíľu ako tak ukľudňovalo,
bolo, že jeho a Ronove detí sú ďaleko a v bezpečí. Pozrel na
McGonagallovú, ale výraz jej tváre nasvedčoval, že poriadne ani nevníma,
čo sa deje. Stále bola pod silným Imperiom.
Dumbledorova podobizeň z obrazu zmizla úplne a zjavil sa v ňom Lord
Voldemort.
Vyzeral inak, než si Harry pamätal, ale tie kruté červené oči sa
nezmenili.
„Akú zbraň?” spýtal sa Harry a pozrel priamo na Voldemorta.
Jazva ho v tom okamihu prestala bolieť a cítil iba príjemnú úľavu. Len
hrudník ho stále pálil, ale táto bolesť nebola taká zdrvujúca, ako tá v
jazve.
Voldemortova tvár zaplnila celý rám obrazu a Harry videl, že nemá telo,
teda nemôže vybrať prútik a ohroziť ho.
„Akú zbraň? Časovrat! Pán času je pánom všetkého! A ja zase získam svoju
moc!”
„Ako si sa o ňom dozvedel?” nedalo Harrymu nespýtať sa.
„Hm, dobrá otázka, Potter. V čase, keď došlo k nášmu spoločnému súboju a
ty si bojoval podlo a spoľahol si sa na pomoc druhých, zasiahol si ma.
Moje vlastné odrazené zaklínadlo ma pripravilo o život. Žiaden horcrux...
Zomrel som. Ale vieš, čo sa stalo potom?” zasmial sa Voldemort.
„Klesal som do temných hlbín ničoty, pokorený a porazený. Nevedel som,
koľko času uplynulo v čarodejníckom svete, vo večnosti čas nejestvuje, až
raz, prišla ma pozrieť samotná Smrť. Myslela, že ja som vlastníkom
Bazového prútika. Chcela ho späť. Povedal som jej, kde ho nájde. Vrátila
sa s ním, ale videla, že je stále niekomu verný. Chcela vedieť komu. Vieš
komu je Bazový prútik stále verný, Potter?”
„Mne,” odvetil Harry prostoducho.
„Správne. A Smrti sa to nepáči. Ale nemôže sa ťa dotknúť. A vieš prečo?”
„Lebo som jej Pánom!” zvolal.
„Áno. A ver mi, si na jej zozname, ako prvý v poradí. S Dumbledorom sa už
porátala.”
„Ako?” spýtal sa Harry priškrtene.
„Už on chcel byť jej pánom, ale nevyšlo mu to! Ja som chcel len Bazový
prútik, nič viac. Dumbledorovi znemožnila vrátiť sa niekedy do svojho
portrétu v Rokforte, znemožnila mu ukázať sa ti, aj keď máš kameň
oživenia. Oh, Harry Potter, rozhneval si si väčšieho nepriateľa, než som
bol ja, priznávam! Dumbledore je v kobke Smrti, sám a opustený. Navždy!”
„Neverím!” skríkol Harry. „Dumbledore bol dobrý človek!”
„V tvojich očiach možno áno, ale nie v jej! Dopočula sa o ňom veľa zlého
a ten starý chudák sa ani nebránil, priznal, že chcel ovládať iných, byť
najväčším čarodejníkom všetkých čias! Priznal, že pomáhal Harrymu
Potterovi zvíťaziť nado mnou, úbohým podvedeným mužom!”
„To je lož! Niekto ho naschvál očiernil!”
„Niekto?” zasmial sa Voldemort. „Netajím sa tým, že som to bol ja. Ale
neočiernil som ho, len som uviedol veci na správnu mieru.”
„Ako to, že ti Smrť uverila?”
„Nie je také ťažké ju obalamutiť,” uškrnul sa. „Spomeň si na horcruxy, aj
tie mi pomáhali vzďaľovať sa jej.”
„A to jej nevadilo?”
„Hm.”
„Tak to Ona ti dovolila vrátiť sa. Prečo?”
„Nebuď hlupák! Ona sa ťa dotknúť nemôže, ale ja áno! Uzavrel som s ňou
maličkú dohodu,” povedal blahosklonne Voldemort.
„Akú dohodu?”
„Ona mi dovolí zaujať miesto v obraze Albusa Dumbledora a ja jej za
odmenu odovzdám Harryho Pottera.”
„Vážne?” opáčil Harry a podišiel bližšie k obrazu. „A ako to chceš
urobiť? Nemáš telo, nie si nič! Iba nepodarená mazanica na mieste, ktoré
jej nepatrí!”
„Váž slová, Potter! Nepotrvá dlho a drahá Minerva otočí časovratom a ja
znova oslávim svoj návrat!”
„S kým? Nezostal nik z tvojich Smrťožrútov, všetci pomreli alebo sa ťa
vzdali”.
„Nemaj obavy, vždy sa niekto nájde. Čo tak niekto z tvojich priateľov?
Napríklad ten ryšavec, čo stojí vedľa teba. Stačí slabý Imperius a bude
mi slúžiť. Alebo tá ryšavá. Mohla by zaujať miesto po drahej Bellatrix.”
„To nedopustím!”
„Ale stane sa to, ak budem chcieť. Odovzdám ťa Smrti, Potter. Už sa ťa
nevie dočkať!”
Harry v pomykove vopchal ruku do vrecka a tuho stískal kameň oživenia.
Nemyslel pri tom na Dumbledora ale na Snapa.
„Priprav sa, Harry!” začul slabučký šepot v srdci. „Teraz!”
Harry namieril prútikom na McGonagallovú a vykríkol akoby dvojhlasne:
„Finite!”
McGonagallová zaklipkala očami a ústa otvorila od prekvapenia. Harry
neváhal a uvalil na ňu jedno zo svojich zaklínadiel.
„Cingerus!”
Riaditeľku zahalila medená hmla a upadla do hlbokého spánku.
„Teraz ju už neovládneš! Poskytol som jej ochranu na ktorú nemáš
protikliatbu. Nie som už chlapec, Tom! Som dospelý muž, ktorý ovláda
mágiu prinajmenšom tak dobre, ako ty. Alebo ako ju ovládal Dumbledore!”
„Ty sa rovnáš ku mne?” soptil Voldemort a rám obrazu sa zachvel. „Nik
neovláda mágiu tak ako ja!”
„Dumbledore áno! Vždy si sa ho bál. Bol jediný, pred kým si mal strach!”
„Lenže Dumbledore je preč. Navždy preč! Vďaka mojej dohode so Smrťou bude
trpieť celú večnosť!”
„Tvoja dohoda, Tom...” začal Harry pomaly, obišiel McGonagallovú a
zastavil sa pri stole. „Myslím, že práve skončila. Už nie je pod Imperiom
a nedosiahneš na ňu. Neprikážeš jej použiť časovrat!”
„Tak to prikážem tebe!” zrúkol Voldemort a Harry cítil, ako ho jazva
začína opäť páliť a hlava sa otvára Voldemortovmu náporu.
„Oči, Harry!” ozvalo sa srdce a on okamžite sklopil zrak. Voldemort sa
nevzdával a naďalej sústredil všetku svoju moc na to, aby sa dostal do
Harryho mozgu.
„Sústreď sa, Potter!” zavrčal Snapov hlas v jeho vnútri a Harry obrátil
všetku energiu na to, aby mu odolal.
Napokon Voldemortov nápor ustal.
„Tak si sa konečne naučil odolávať, však? Prezraď mi, kto bol tvojim
učiteľom? Dumbledore?”
„Snape. Severus Snape.”
„Hnusný, podlý...”
„Hovoríš o sebe?” nadhodil Harry a zhlboka dýchal.
Voldemort sa uškrnul a sledoval každý Harryho pohyb.
„Drahý Severus. Ó, pravdaže! On bude ďalší za koho sa prihovorím u mojej
“Priateľky”!
Chvíľu boli obaja ticho, vyčkávajúc na to, čo urobí ten druhý.
Harry vedel, že musí dostať preč z riaditeľne Ginny a ostatných. Až keď
budú v bezpečí, bude sa môcť postaviť Voldemortovi a zničiť časovrat.
Aj keď McGonagallová už nebola pod Imperiom, zaklínadlo, ktoré uvrhla na
jeho priateľov, stále pôsobilo.
Harry podišiel k znehybnenému Ronovi a namieril naňho prútik.
„Finite principio!”
Ron sa prebral a než stačil čokoľvek povedať, Harry mu prútikom namieril
na oči: „Oscuritus!”
„Čo to robíš, Harry?” jachtal Ron.
Harry naňho naďalej mieril a vravel: „Prepáč, Ron. Ale musíš odísť. A to
hneď!”
Harry urobil to isté bleskovo aj Ginny a Hermione. Nereagoval na vydesené
otázky a snažil sa konať čo najrýchlejšie. Očný prístup Voldemortovi
znemožnil, ale vedel, že sú aj iné možnosti, ako uvaliť kliatbu Imperius.
Privretými očami blúdil po riaditeľni a obzeral sa po vhodnom predmete, z
ktorého by vytvoril prenášadlo. Pohľad mu padol na mysľomisu, ktorú
McGonagallová nestihla zničiť. Podišiel k nej a trikrát po nej poklopal
prútikom.
„Traficus attraversum pasuss.”
Potom si pomyslel na Cédrový domček a vložil doň spomienku. Počul, ako
Voldemort hromží a skúša preniknúť do Ronovej mysle, ktorá mu pripadala
najľahšie ovládateľná.
Harry skôr počul, než videl, ako sa Hermiona snaží odpútať Voldemortovu
pozornosť od Rona.
„Mysli na niečo iné, Ron!” prosíkala. „Dokážeš to, Ronnie!”
Ron si až teraz uvedomil, aké ťažké je nevpustiť si niekoho do hlavy.
Toľkokrát to vytýkali Harrymu, vraveli, že to nesmie, ale nikdy nevedel,
aké náročné to je.
Harry vedel, že Ron dlho nevydrží.
Namieril na mysľomisu. „Vingardium leviosa!”
Mysľomisa preletela vzduchom k Ronovi, Ginny a Hermione.
„Chyťte sa!” zavelil Harry a pomohol im nasmerovať ruky k prenášadlu.
„Harry! Nenecháme ťa tu!” volala Ginny.
„Ľúbim ťa, Ginny! Vždy som ťa ľúbil”
„Nerob to! Nelúč sa so mnou! Čo sa to deje? Harry, počuješ ma?”
Neodvetil a počkal zlomok sekundy, kým sa všetci traja nedotkli rukami
prenášadla.
„Arrivum!”
Hneď ako to vyriekol, ozvalo sa jemné ťuknutie a v riaditeľni ostal len
on.
On a Voldemort.