Lilipután Hery Poter sa postavil, ruky si skrížil na maličkej hrudi a
čistým, vysokým hláskom, položil Harrymu prvú otázku.
„Ako sa volá anglický prezident?”
Harry sa zarazil a zmätene odvetil: „Anglicko predsa nemá prezidenta. V
muklovskom svete je hlavou štátu kráľovná.”
„Jej meno!” naliehal Hery.
Harry zvraštil čelo a chvíľku uvažoval. Nie nad menom samotným, skôr mu
vŕtalo v hlave, prečo mu lilipután kladie takúto čudnú otázku. Napokon
usúdil, že je to zrejme preto, lebo vyrastal v muklovskom svete. Len
niekto ako on mohol vedieť odpovedať. Vlastne si tým bol takmer istý,
žiaden čarodejník vyrastajúci v čarodejnom svete, sa o svet muklov
nezaujímal. A Voldemort? Ten ním odjakživa opovrhoval.
Harry sa nadýchol. Pomaly vyslovil celé meno muklovskej kráľovnej.
„Alžbeta Alexandra Mary.”
Hery Poter prikývol a vyriekol druhú otázku: „Kedy sa otvára zlatá
strela?”
„Otvára sa na záver,” vykĺzlo Harrymu bez premýšľania.
„Čo videl v zrkadle z Erisedu Harry Potter?”
Harry sa vrátil v spomienkach do vzdialenej minulosti. Bol opäť malým
prváčikom. Sedel pred zrkadlom a nevedel sa nabažiť jeho odrazu.
„Videl svojich rodičov a seba. Ako šťastnú rodinu,” vzdychol si Harry. „A
tiež v ňom raz videl seba samého, ako si vkladá do vrecka Kameň mudrcov.”
„Ďakujem za vaše odpovede, pane. Všetky tri boli správne. Prosím, vezmite
si, čo potrebujete.”
Lilipután prebehol popred rad starých kníh a vo vzduchu sa začala šíriť
príjemná vôňa starého pergamenu.
Harry opatrne natiahol ruku k najkrajnejšej, zo všetkých najmenšej a
najtenšej knihe, ale tento raz nenarazil na žiadnu prekážku. Hery Poter
odopol malú pracku, ktorou bola kniha pripevnená k ostatným a Harry ju
vzal do rúk. Bola celá popísaná drobným písmom, v ktorom okamžite spoznal
Dumbledorov rukopis. Jemne obrátil tvrdý prebal knihy. Na svetložltej,
mäkkej pergamenovej stránke, bol nápis: A.D. - Kniha možností.
Listoval ďalej a zistil, že knižka podobná denníku, obsahuje množstvo
návodov na prípravu rôznych elixírov, záhadných kliatob, nákresov máp a
kresby rastlín. Harry vyčaril vo vzduchu nepremokavú koženú tašku a
knižku do nej vložil.
„Hej, Hery!” zavolal na liliputána, ktorý sa medzitým stiahol do
ústrania. Keď nevychádzal, Harry dodal: „Prosím, mohol by si prísť?”
Akonáhle to vyslovil, Hery sa opieral o chrbát knihy a usmieval sa.
„Je nejaká kniha, ktorú by si mi odporučil? Nespomínal profesor...”
„Už ste si ju vzali, pane. Tú si profesor cenil najviac,” odvetil Hery.
„Ale mal vzťah aj k tejto.” Hery odbehol na druhý koniec k poslednej
knihe. Bola zabalená do hrubého plátna a previazaná stuhou so znakmi
štyroch rokfortských fakúlt. Harry sa ju chystal prezrieť, ale nemal na
to čas. McGonagallová, na ktorú práve prestalo pôsobiť corpus gelido,
zmätene vkročila do riaditeľne a našla na zemi sediaceho Harryho Pottera,
ako si náhlivo vkladá hrubú knihu do koženej tašky.
„Potter!” okríkla ho. „Žiadam vysvetlenie!”
Harry sa postavil a previnilo na riaditeľku pozrel.
„Je mi ľúto, musel som,” ospravedlňoval sa a rukou si pridržiaval tašku s
Dumbledorovými cennými knihami.
„Musel! Vy vždy niečo musíte! Ako ste si vôbec dovolili použiť voči mne
kúzlo zamrznutia? Čo to do vás vošlo? Vaše chovanie je
neospravedlniteľné!”
Harry nenamietal, iba ticho počúval príval výčitiek. McGonagallovej hnev
pomaly ustupoval. Keď si sadla do riaditeľského kresla, bola už takmer
celkom pokojná.
„Mal by som ísť,” nadhodil Harry.
„To by ste mali! Dovidenia. Dúfam, že najbližšie sa stretneme za
priaznivejších okolností.”
„Pane!” zavolal naňho Hery.
Harry sa zohol, aby lepšie počul, čo mu chce lilipután povedať.
„Nemusíte mi tie knihy vracať, pane. Profesor Dumbledore povedal, že ak
sa mu niečo stane, tie knihy vám daruje. Takže sú vaše. Stále však
ostávajú pod mojou ochranou. Ak si ma chcete nechať, pane, postrážim vám
ich.”
„Ehm,” šepkal Harry, aby ho McGonagallová veľmi nepočula, „dobre.”
„Tak poďme, pane.”
„Poďme?”
„Vezmeme knihy so sebou, pane,” povedal Hery a napriahol ruky do výšky.
Potom nimi rázne švihol a knihy sa zmenili na nepatrnú malú kôpku.
„Odteraz musím žiť tam, kde vy, pane. Aj s tým, čo mám chrániť.”
Než sa Harry nazdal, Hery mu vyskočil na ruku a na chrbte mal priviazaný
balíček s knihami. Šikovne zliezol až do tašky a zamával užasnutej
McGonagallovej na rozlúčku.
„A to bolo čo?” zvolala. „Lilipután?”
„Vedeli ste o ňom?” spýtal sa Harry.
„Nie! Čí je?”
„Patril jemu,” povedal Harry a obrátil sa k Dumbledorovmu portrétu.
„Lilipután je veľká vzácnosť, Potter. Neviem, či o tom viete, ale ten,
kto je jeho správcom, má v rukách aj jeho osud. Nemali ste dopustiť, aby
o ňom vedel niekto okrem vás. Nie je to bezpečné. Hlavne preňho.”
„Prečo?”
„Čím viac čarodejníkov o ňom bude vedieť, jeho moc bude slabnúť. Ak vám
slúži ako strážca, môže to mať neblahý dosah na to, čo chráni.”
„Ďakujem za vašu radu, Minerva,” riekol Harry a podišiel tesne k
riaditeľke. Podal jej na rozlúčku ruku. V pomykove ju prijala. Potom
ľavou, v ktorej zvieral vo vrecku prútik, jemne švihol a šepol:
„Obliviate!” Vzápätí ťukol do časostroja a o chvíľu stál na brehu
Čierneho jazera.


„Vy nejdete, Potter? Kde sú Weasleyovci?”
„Už odišli.”
„Tak choďte, musím sa vrátiť do riaditeľne!