Leto ubiehalo celkom rýchlo, od priateľov dostal zopár sov, na ktoré obratom odpovedal. Montagueovci mu posielali krabice plné sladkostí a domáceho jedla, lebo boli presvedčení, že v sirotinci trpí hladom. Jeho obľúbenými boli však listy od Mirandy, ktorá síce nepísala pravidelne, a keď, tak len krátke správy k veci, no už fakt, že vôbec prišli, bol pre Harryho veľkým úspechom. Nikdy by nečakal toľko listov od tej neuveriteľne uzavretej dievčiny. Vždy odpovedal dlhými správami, v ktorých jej popisoval, aký neznesiteľný je sirotinec po majestátnosti Rokfortu, a tiež popisoval, že je unavený z nekonečného muklovského bľabotania. Svoje úlohy dokončil deň po tom, ako mu prišli výsledky skúšok. Dosiahol V vo všetkom okrem herbológie (P), astronómie (D) a dejín mágie (P). Bol tomu rád, lebo teraz mal čas preštudovať knihy, ktoré ukradol z knižnice. Väčšinou šlo o piatacke knihy obsahujúce rôzne zaklínadlá, pokročilú transfiguráciu a čarovanie. Tieto knihy zvládal, rovnako ako Pokročilú obranu, ktorá bola napísaná pre duelantov, a jeho favoritom zatiaľ bola kniha Čarovanie: Viac ako len levitácia, ktorá ukazovala využitie bežných zaklínadiel v bojových podmienkach. Avšak, keď sa júl preklopil do augusta, Harryho túžba praktizovať mágiu rástla, zatiaľ čo jeho zásoba neprečítaných kníh sa zmenšovala. Keď sa Harry ráno piateho augusta prebudil, našiel dve sovy sedieť konča postele. Ospalo zažmurkal, posadil sa a naširoko zívol. Spoznal prvú, žltohnedú sovu patriacu Mirande, ktorá niesla veľký balík a list. Hneď ako jej odviazal balíček z nohy, sova odletela, nečakajúc na odpoveď. Druhá sova si dôležito našuchorila pierka a zazerala po Harrym, kým jej odväzoval hrubú obálku označenú pečaťou Rokfortu. Zhlboka si povzdychol, otvoril ju a preletel očami po tom, čo sa tam písalo. Drahý pán Potter, S potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý do druhého ročníka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej... Odhodil prvý list a prizrel sa druhému, zoznamu kníh. Väčšinu kníh na zozname už čítal a poznal naspamäť, možno by mohol využiť transfiguráciu a čarovanie ako šancu na zlepšenie úrovne svojho samovzdelávania... Zrejme nie s McGonagallovou, no aj tá možnosť tu bola. Viac ho však zaujímal balíček od Mirandy. Najprv otvoril list, typicky krátky a písaný elegantným písmom jeho štvrtáckej priateľky. Milý Harry, predpokladám, že si práve dostal list z Rokfortu, preto, ak by si mal záujem ísť so mnou na nákupy, nebola by som proti a zajtra napoludnie by som ťa počkala pred cukrárňou Floreana Fortescuea. Túto knihu by som ti odporučila naučiť sa, lebo ak sú moje podozrenia správne, ochráni ťa to pred profesorom Snapeom, rovnako ako pred riaditeľom. S pozdravom Miranda Rookwoodová Harry potlačil chuť odfrknúť si nad tým listom, jedine Miranda by napísala niečo také. No jeho priateľka mu chýbala, (hoci by nikdy nepriznala, že sú priateľmi) rovnako ako jej suchý humor a arogantná sebaistota. Zajtra sa s ňou stretne. Obrátil sa k balíčku, strhol hnedý baliaci papier a objavil hrubú, staro vyzerajúcu knihu s názvom Ochrana mysle: Kompletná príručka oklumencie. Prečítal si predslov a v duchu Mirande poďakoval. Ak Dumbledore a Snape naozaj ovládali legilimenciu, tak bude nevyhnutné naučiť sa oklumenciu v čo najkratšom čase. Po zvyšok dňa sa snažil naučiť oklumenciu, no veľmi rýchlo zistil, že existuje dôvod, prečo je tá kniha taká hrubá. Nebola to schopnosť, ktorá by sa dala naučiť cez noc. Prvým krokom bolo vyčistiť si myseľ, čo bolo už samo o sebe veľmi náročné. Zakaždým, keď sa mu to už takmer podarilo, začal sa jeho mozog radovať z úspechu a musel začať odznova. Toho dňa už nepokročil, no dúfal, že ten mesiac prázdnin, ktorý má k dispozícii, mu bude stačiť. Na druhý deň stretol Harry Mirandu priamo pred Fortescueovou cukrárňou. Sedela pri jednom stolčeku, Denného proroka mala elegantne preloženého cez ruku a pred sebou pariacu sa šálku bielej kávy. Harry si sadol na stoličku oproti nej presne o 10:55 a ona k nemu vzhliadla s malým úsmevom. „Dobré ráno, Harry,“ riekla zdvorilo. „Dobré ráno, ďakujem za knihu. Želám si len, aby si mi ju ukázala skôr!“ Miranda jemne naklonila hlavu. „Bola by som, no tvoja mágia sa ešte natoľko nerozvinula, myslím, že zistíš, že je to pre teba náročné ešte aj teraz, avšak kým ju nebudeš ovládať, neukážem ti žiadne z tých zaujímavejších zaklínadiel v mojom repertoári.“ Harry to chápal, riskovala zakaždým, keď mu ukázala niečo ilegálne. „Dáte si niečo, pane?“ spýtal sa čašník a Harry si bezvýrazným tónom objednal latté, pričom totálne vyprázdnil svoj mešec s peniazmi. Miranda nadvihla obočie a na pery sa jej predral náznak úsmevu. Harry sa na ňu zamračil a skryl svoj nápadne prázdny mešec pod stolom. Malú chvíľu sedeli v tichosti, občas sa spýtali jeden druhého na prázdniny, ale inak medzi nimi vládlo pokojné ticho. Keď obaja dopili svoje nápoje, Miranda si otrela ústa obrúskom a vstala. Harry ju rýchlo napodobnil. Spolu vykročili k bielym mramorom obloženej budove Gringottbanky. Pristúpili k jednému z voľných raráškov, Harry ukázal svoj kľúč a dostal nový mešec galeónov, tento ich obsahoval päťdesiat päť. Ostal potichu, vďačný za ten malý nárast. Miranda šla do svojho trezora, zatiaľ čo Harry čakal v hale, a keď sa vrátila, šli nakupovať. Keďže si na rozdiel od minulého roka nemusel kupovať prútik, váhy alebo ďalekohľad, mohol Harry minúť oveľa viac v kníhkupectve. Preto, keď vyšli, jeho tašky boli plné, okrem jeho školských kníh kúpil aj knihy s názvami Myslíte, že môžete bojovať? , Užitočné zaklínadlá, ktoré by mal poznať každý muž, Útok na nepriateľa, Úvod k runám a mnohé ďalšie. Rýchlo prešli apatieku a o pol druhej boli hotoví. „Obed, Harry?“ spýtala sa Miranda, keď mu zaškvŕkalo v bruchu. Harry prikývol zároveň so svojim žalúdkom. „Kam chceš ísť?“ spýtal sa a behal očami hore-dolu po ulici. „Myslela som, že by sme mohli ísť do môjho bytu, mám dosť jedla pre nás oboch“ Harry na ňu prekvapene pozrel. Nikdy nebola práve ústretová, čo sa týkalo jej domáceho života, dokonca mu často nedovolila vidieť jej zápisník zaklínadiel, takže možnosť vidieť jej domov, ktorý bol len a len jej, bola určite značným míľnikom v ich priateľstve. „To by bolo, uh, skvelé, Miranda. Ďakujem.“ Roztržito prikývla a spolu zamierili späť Šikmou uličkou, prešli do vedľajšej ulice a Miranda zamierila k vzhľadnému štvorpodlažnému domu. „Môj byt je na štvrtom poschodí,“ povedala, keď kráčali hore schodmi. Keď prišli, ako Harry predpokladal, ku jej dverám, zaváhala s rukou na kľučke, no po pár sekundách mu otvorila dvere a odhalila svoj domov. Harry si okamžite pomyslel, že to tam vyzerá presne tak, ako očakával. Zopár doplnkov, sparťanské zariadenie a steny boli v odtieňoch béžovej a krémovej farby. Vstúpili do miestnosti, ktorá, ako Harry usúdil, plnila funkciu obývačky. Priamo cez dvere po jeho pravici videl spálňu, kde bolo všetko na svojom mieste a na ľavej strane kuchyňu. Priamo oproti nemu boli dokorán otvorené okná s výhľadom na nakupujúcich ľudí v Šikmej a na muklovský svet. „Slečna je doma. Budú si slečna a pán želať od Minny niečo na obed?“ ozvalo sa zapišťanie priamo spred Harryho. Zhliadol dolu a zbadal pred nimi stáť domáceho škriatka. „Áno, Minny, obed pre dvoch, uvar niečo,“ odpovedala Miranda ľahostajne, prešla do svojej spálne a zavolala cez rameno. „Sprav si pohodlie, Harry, hneď som späť.“ Harry prešiel ku gauču a chcel si sadnúť, keď zbadal na kozubovej rímse tri zarámované fotografie. Chvíľočku si ich prehliadal, na jednej bola krásna čarodejnica s vlasmi ako má Miranda, a so smiechom držala v náručí bacuľaté bábätko. Druhá fotografia ukazovala tú istú čarodejnicu vo svadobných šatách. Pozerala na pekného muža s vysokými lícnymi kosťami a rovným nosom, očividne na svojho ženícha. Tretia fotografia bola fotografia asi štvorročnej Mirandy, ako Harry hádal. Krásna čarodejnica tam nebola, no jej otec Mirandu naháňal po obrázku, kým ona poletovala na hračkárskej metle. Harry sa pri pohľade na fotografiu usmial. Náhle si uvedomil, že Miranda stojí za ním, váhavo položil fotografiu a otočil sa k nej. Jej normálne tvrdé oči hľadeli nežne, až to na jej tvári vyzeralo neprirodzene. „Moji rodičia,“ povedala jednoducho. Počas všetkých ich konverzačných lekcií sa Harry nenaučil, ako sa vysporiadať so situáciou, aká práve nastala. „Tvoja mama bola prekrásna,“ povedal Harry. Miranda sa na neho usmiala. „To bola. Zomrela kvôli komplikáciám počas svojho druhého tehotenstva. Neprežila ani ona, a ani dieťa.“ Prehltla a na jeden strašný moment si Harry pomyslel, že bude plakať. No nestalo sa tak. Vzchopila sa. „Prepáč, Harry, toto si nemal vidieť.“ Harry sa na ňu úprimne usmial a spolu si sadli za stôl. Po zvyšok obeda sa úmyselne držali v bezpečných vodách, rozprávali sa o škole, prázdninách alebo učení. Podvečer ho začala uvádzať do oklumencie, jemne k nemu prehovárala a pomáhala mu vyčistiť si myseľ. Spravil nejaký pokrok, no nedokázal udržať svoju myseľ čistú na viac ako minútu a v knihe sa písalo, že na ďalší krok môže prejsť, až keď si myseľ udrží v čistom stave po dobu najmenej pätnásť minút. Podľa toho, ako tomu Harry porozumel, na dosiahnutie prvej úrovne funkčnej oklumencie potreboval najprv dosiahnuť štyri medzistupne. Prvý stupeň bolo vyčistenie si mysle od všetkých myšlienok, po dosiahnutí druhého stupňa si mal vedieť rozčleniť svoje spomienky, čím by sa zabránilo náhodným výbuchom emócií, čo by mu pomohlo udržať sa v koncentrácii. Tretím krokom bola schopnosť sústrediť sa celou mysľou na jednu vec, či už na spomienku alebo predstavu a posledným krokom bolo upevnenie týchto zručností, časom mal byť schopný držať oklumenciu, a pritom sa normálne správať čoraz dlhší čas. Treba podotknúť, že to zaberie veľa času, najmä ak vzal v úvahu, že išlo len o prvú z celkovo šiestich kapitol v knihe. Avšak Harry dúfal, že mu to pôjde ľahšie, keď sa jeho znalosť o mágii mysle zlepší, inak by mu to mohlo trvať aj celé roky. xxx Zvyšok prázdnin prebehol rýchlo, väčšinu času sa hlboko sústredil na svoju myseľ a do prvého septembra bol v treťom medzistupni. Udržiaval pravidelnú korešpondenciu so všetkými spolužiakmi, zatiaľ čo Miranda za ním príležitostne poslala svojho škriatka, Minny, vždy aj s domácim jedlom, hoci to vo svojich listoch popierala a vinila Minnyinu nedostatočnú disciplínu. Dúfal, že spravil dostatočný pokrok, bol si istý, že ak naňho niekto použije legilimenciu, bude o tom aspoň vedieť a bude mať čas vztýčiť ochrany... dúfal. Keď prvého septembra vlak opustil nástupište deväť a trištvrte, Harry sedel osamote v kupé pri konci vlaku s nosom strčeným vo svojej knihe o oklumencii, no mysľou bol inde, tešil sa na návrat na Rokfort alebo aspoň na návrat do Slizolinu. V Slizoline sa nikdy necítil ako vyvrheľ, na rozdiel od zvyšku svojho života. Onedlho sa začal vozeň napĺňať, najprv sa zastavil na kus reči Cedric, a keď sa rozlúčili a on odchádzal ku svojim priateľom, do vagóna vošli Terrence a Charles a obaja vyzerali riadne nahnevane. „Tie sprosté dvojčatá!“ zvolal Terrence. „Tiež ťa rád vidím, Higgs, čo spravili Graham a Clara tentoraz?“ Higgs na neho pozrel, akoby mu narástla druhá hlava. „Čo? Och, nie, nie tieto dvojčatá, to tí Weasleyovskí bastardi. Majú Filibusterove ohňostroje a mysleli si, že by mohlo byť úžasné ich strieľať po okoloidúcich.“ Harry potlačil smiech pri pohľade na vražedný výraz na tvári jeho priateľa. Chvíľku po tom, ako si tí dvaja sadli, vkročili dnu Olivia a Bonnie Moranové. „Potter, na slovíčko, ak môžeš,“ riekla Bonnie. Harry ladne vstal a vyšiel z kupé. „Potter, som nová slizolinská metlobalová kapitánka.“ Harry sa na ňu usmial. „To je skvelé, máš čo robiť, aby si to miesto naozaj zaplnila.“ Pretočila očami „Nech je akokoľvek, myslím, že máš talent a plánujem ho využiť, minulý rok si odviedol fantastickú prácu, takže som ti len chcela oznámiť, že v tom budeš tento rok pokračovať. Želám ti príjemnú cestu, Potter.“ Harry si povzdychol, myslel, že toto jemné stvorenie, ktorým to dievča bývalo, bude pokojnejšou kapitánkou ako Urquhart, no očividne sa mýlil... mohol byť ten odznak prekliaty s cieľom posadnúť každého nositeľa? Zvyšok cesty prebehol pokojne, ostatní priatelia postupne prišli a strávili nejaký čas rozhovormi a oddychom, než im začne škola. xxx Harryho podozrenie, že všetci metlobaloví kapitáni automaticky zošalejú, sa ukázalo ako pravdivé. Boli tri týždne po začiatku školského roku a Bonnie už našla náhradu za dvoch triafačov a odrážača, ktorí skončili školu predošlý rok. Napriek tomu, že najbližších šesť týždňov sa nemal hrať žiaden zápas, Bonnie s nimi trénovala tri dni do týždňa, navyše pokiaľ husto pršalo alebo bola hmla, zvolala extra tréning, aby si mohli vyskúšať nepriaznivé scenáre. Netreba hovoriť, že Harry nebol jej postojom nadšený. Písal jej stratégie a každú jednu jej detailne popísal a vysvetlil, takže nevidel dôvod, prečo ho nútila byť na každom jednom tréningu. Mimo metlobalu sa život na Rokforte vrátil do starých koľají: vstať o siedmej ráno, sprcha, raňajky, hodina, prestávka, hodina, obed, knižnica s ostatnými druhákmi, hodina, metlobal, sedenie s Mirandou, večera, úlohy, spánok. Takto sa dni menili na týždne a týždne na mesiace, a skôr, ako si to stihol uvedomiť, boli Vianoce za dverami. Znova bol jediným slizolinským druhákom, ktorý ostával na hrade, no na rozdiel od minulého roka nemal taký strach, že na neho bude niekto číhať v hradných chodbách. Naučil sa veľké množstvo útočných a obranných súbojových pohybov a manévrov a tiež bol pod ochranou slizolinského metlobalového tímu a prostredníctvom nich mal na svojej strane väčšinu Slizolinu. Preto, keď svitlo vianočné ráno, bol Harry v nezvyčajne radostnej nálade, pohmkával si v sprche a zišiel dolu schodmi, akoby mal na nohách pružinky. Keď vstúpil do klubovne, našiel tam väčšinu študentov, ktorí ostali. Bol ich asi iba tucet a čakali uprostred klubovne. Harry sa na nich zmätene pozeral, než zaregistrovali jeho príchod a povstávali. „No poď, Potter, čakáme na teba!“ Harry sa zaceril a spolu sa všetci Slizolinčania vydali do Veľkej siene. Znova bola nádherne vyzdobená, naplnená girlandami z cezmíny a minimálne dvanástimi mohutnými vianočnými stromčekmi. Po obede, ktorý by zasýtil aj Hagrida, sa Harry vrátil do svojej spálne a precvičoval svoju oklumenciu, blížil sa ku tretej kapitole – Ako útočníkovi podstrčiť falošné spomienky. Na druhý deň okolo obeda zišiel po schodoch a zbadal hromadu darčekov pod obrovským fakultným vianočným stromčekom. Niekoľkí zo starších Slizolinčanov už pod ním boli učupení a darčeky triedili. Keď sa Harry dostal ku svojej kope, potešene zbadal, že je väčšia ako minulý rok. Dostal ako minule sladkosti od Georgie a Honorie, čo očakával, veľmi sa s nimi nebavil. Flint a Higgs sa zložili a kúpili mu ročné predplatné Denného Proroka, od Olivie dostal zarámovaný obrázok, ktorý odfotila pred pár týždňami. Bol tam celý slizolinský druhý ročník, sedeli pred kozubom v klubovni. Harry sa usmial, keď niekto z ostatných čosi povedal a jeho ja na fotke očervenelo a zvyšok vybuchol do smiechu. Montagueovci mu kúpili poslednú knihu Gilderoya Lockharta, Debaty s démonmi. Ten muž vyzeral ako expert na obranu a Harry so vzrušením čítal o jeho hrdinských činoch. Nakoniec otvoril darček od Mirandy, knihu s názvom Slová sú pre slabochov: Sprievodca neverbálnym čarovaním. Obzrel sa smerom ku blondínke a vrúcne jej poďakoval, ona zľahla kývla hlavou. „Poriadne si to prečítaj, Potter, to bude ďalším krokom tvojho vzdelania.“ Harry sa na ňu uškrnul a položil pomerne tenkú knihu na hromadu medzi ostatné. Toho popoludnia spravil Harry pokrok, bol vo svojej spálni, okná boli zavreté a celá miestnosť bola ponorená do šera. Ležal na chrbte, myseľ mal plne sústrednenú na oklumenciu, krok na ktorom sa práve nachádzal, obsahoval prinútenie vlastnej mágie ku vytvoreniu ochrany okolo spomienok. Nebolo to nebezpečné ani nijak zvlášť zložité. Vedel, čo by mal robiť, no jeho mágia odmietala spolupracovať. Problém bol v tom, že kedykoľvek sa ponoril do svojej surovej mágie, pohltil ho náhly pocit rozjarenosti a takmer okamžite stratil koncentráciu. Asi na desiaty pokus v to popoludnie sa to Harrymu konečne podarilo. Bol to skvelý úspech, znamenalo to, že by bol schopný zabrániť útočníkovi, aby sa mu dostal do mysle, zatiaľ čo predtým síce dokázal útok spozorovať, no bol úplne bezmocný pri pokuse brániť sa. Zvyšok prázdnin sa celkom vliekol, teraz, keď Harry dosiahol uchádzajúci stupeň zručnosti v oklumencii, nepracoval na nej tak tvrdo a namiesto toho sa sústredil na školu. Dni sa zlievali dokopy a Harry pomaly získaval reputáciu akéhosi knihomoľa. Veľa času trávil v knižnici, prehŕňal sa množstvom textov a jeho vždy excelentné známky vyleteli prudko nahor, tak ako to len bolo možné. S prichádzajúcou jarou všetci učitelia rozprávali o jeho zlepšení. Zatiaľ čo jeho mimoškolské štúdium mu pomohlo aj v škole, neočakávaným vedľajším účinkom bolo to, že jeho myseľ bola čistejšia a dokázal z nej vytiahnuť spomienky a znalosti oveľa jednoduchšie. Jeho priatelia žiarlili na jeho náhly úspech, no priali mu to, najmä keď to vyzeralo, že si ten zdvorilý, úžasný, hoci chladný chlapec získal viac a viac učiteľov. Ako bežali týždne, Harry začínal byť čoraz väčšmi frustrovaný knižnicou. Napriek enormnému množstvu kníh, ktoré tam boli k dispozícii, tam už, úprimne povedané, neostávalo veľa kníh, z ktorých sa chcel učiť. Takmer dve tretiny všetkých kníh boli zamerané na históriu a dejiny, čo síce bolo zaujímavé, no pre Harryho nijak zvlášť príťažlivé. Vzhľadom na to sa Harry ocitol v jeden chladný aprílový deň pred kanceláriou profesora Snapea. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil, zdvihol svoje oklumenčné štíty, než konečne zodvihol ruku a zaklopal na dvere svojho fakultného vedúceho. Na moment ostalo ticho. „Vstúpte.“ Harry otočil precízne spracovanou kľučkou a vstúpil do priestoru Snapeovej pracovne. Steny boli stále pokryté zvláštne vyzerajúcimi ingredienciami do elixírov a osvetlenie bolo, ako vždy, dosť chabé. No Harrymu sa tá miestnosť páčila, k netopieriemu profesorovi sa perfektne hodila. „Čo pre vás môžem spraviť, pán Potter?“ Harry udržal tvár bez výrazu a pozrel na svojho fakultného vedúceho, prirodzene nie priamo do očí. Premýšľal o najlepšom spôsobe ako na to ísť, a prišiel k záveru, že Snape je majster intríg a lží, a teda najlepšie bude ísť na neho úprimne. „Profesor, mohol by som prosím dostať povolenie na vstup do zakázaného oddelenia knižnice?“ Snape nadvihol obočie, vyzeral prekvapene, no nie nahnevane ani nespokojne, čo bolo podľa Harryho dobrým znakom. „Z akého dôvodu by som vám to mal povoliť, pán Potter?“ Harry sa vnútorne uškrnul. Neodmietol ho okamžite, to je jednoznačne dobrý znak. „Viete, profesor, prečítal som väčšinu toho, čo ma v knižnici zaujíma, a verím, že v zakázanom oddelení sa nachádza to, čo túžim objaviť.“ Snape pobavene vykrútil pery. „Pán Potter, knižnica obsahuje dvadsať tisíc kníh, som si istý, že ste ich neprečítali všetky.“ Harry zdvihol bradu. „Pane, väčšina kníh v knižnici je o histórii, čo je oblasť, ktorá ma nijak zvlášť nezaujíma.“ „Malo by vás to zaujímať, Potter, je to nutné, ak sa máme vyhnúť chybám minulosti,“ odmlčal sa a významne na Harryho pozrel, akoby mu tým chcel niečo naznačiť, no Harry v tom nič také nenašiel. „Napriek tomu, Potter, v knižnici je najmenej osem tisíc kníh zameraných na čarovanie a ostatné predmety, čítali ste ich všetky?“ Harry si povzdychol a pokrútil hlavou. „Nie, profesor, plánoval som preštudovať si niektoré témy ako napríklad aritmanciu a starodávne runy, ktoré sú pre mňa stále pomerne neznáme.“ Snape pomaly prikývol. „Chápem, prečo si to nepreštudovať, myseľ tak skvelá ako tá vaša by mala byť znalá v toľkých oboroch mágie, v koľkých sa dá. Neobmedzujte sa len na jednu oblasť mágie.“ Harry pokývnutím hlavy poďakoval za kompliment a siahol do svojho batoha, odkiaľ vytiahol osem hrubých zväzkov a položil ich na stôl. „Prečítam si tieto knihy, nebojte sa, profesor, no chcem si rozšíriť obzory o predmetoch, ktoré v súčasnosti navštevujem!“ Snape chápavo prikývol a pozrel na hromadu kníh. „Zaujímavá zbierka, pán Potter, predpokladám, že pre to máte nejaký dôvod, či ste sa len rozhodli zaprášiť mi stôl?“ „Pozrite, profesor, Antológia transfigurácie, vydaná v roku 1048, tu je rovnaká kniha, len vydaná o osemdesiat rokov neskôr a znovu o storočie neskôr.“ Vzal poslednú knihu. „Toto je najnovšie vydanie, publikované v roku 1978, ktoré je v súčasnosti používané ako príručka k MLOKom, a ostatné...“ „Sú vcelku nanič, Potter, chápem, no napriek tomu vám nemôžem povoliť vstup do zakázaného oddelenia, kým nehľadáte konkrétnu knihu. Voľné vstupy sú extrémne zriedkavé a udeľujú sa len študentom, ktorí ich potrebujú pre svoje ďalšie majstrovské štúdium.“ Harry sa uškrnul. „Možno ak by som sa vrátil so zoznamom kníh, ktoré ma zaujímajú, mohli by ste sa na ne pozrieť a podpísať mi to?“ Snape sa na mladšieho Slizolinačana zaškľabil. „Primeraný kompromis, môžte sa ku mne vrátiť so zoznamom, no varujem vás, nevydám vám slepo všetky knihy.“ Jeho tón bol varovný, no Harry sa nedal zastrašiť. Vďačne prikývol a bežal do knižnice. Asi o hodinu bol Snape opäť vyrušený zaklopaním na dvere. „Vstúpte!“ zvolal a neprekvapilo ho, že vstúpil práve Potterov chlapec, s hlavou vztýčenou a očami chladnými a vypočítavými ako vždy a s dlhým zvitkom pergamenu v ruke. Snape netrpezlivo kývol smerom ku zoznamu a Harry mu ho podal. „Pozrime, pozrime,“ očami prechádzal zoznam, občas nadvihol obočie, inokedy sa slabo zaškľabil. „Ide o celkom náročné tituly, Potter, hoci som ohromený, že si myslíte, že sú na vašej vedomostnej úrovni.“ Harry pokorne pokrčil plecami. „Teoreticky na tej úrovni som, profesor, moja praktická úroveň žiaľ žalostne zaostáva.“ „Pochopiteľné, naša mágia sa vyvíja spolu s naším telom, nepresiľujte sa, Potter, v tomto štádiu života by to nebolo práve múdre.“ Harry to akceptoval, jeho výskumy tvrdili prakticky to isté. „Pán Potter, podpíšem vám povolenie na päť kníh zo zoznamu. Akonáhle ich prečítate, zvážim, že vám povolím ďalšie.“ Harry sa takmer usmial, no len zdržanlivo prikývol. Vzal si zoznam od Snapea späť a brkom pomaly podčiarkol päť názvov, ktoré chcel najviac: Mágia mysle: Rozviňte svoju oklumenciu, zväzok dva od Veronicy Neuromovej Pokročilé duelové praktiky a ich použitie od Vindictusa Crowa Magické odhaľovanie a zatajovanie, zväzok šesť od Octavia Sinistra Bojová transfigurácia, zväzok dva od Phineasa Nigellusa Blacka Téza o vzostupe čarodejníkov prostredníctvom podrobenia si muklovskej rasy od Gellerta Grindelwalda „Ste si vedomý toho, pán Potter, že bez silných základov oklumencie vám bude prvá kniha zo zoznamu nanič?“ Pozorne sledoval svojho zverenca. „Chápem, že bez znalostí oklumencie je mi tá kniha nanič, pane, no je tam napísaná.“ Snape sa očami zavŕtal Harrymu do hlavy a prvý raz od začiatku ich konverzácie nadviazali očný kontakt. Pre Harryho to bol prvý test jeho oklumenčných štítov. Cítil tlak legilimencie, ako skúšala jeho obranu, ktorá bola na jeho úľavu pevná, Snapeova myseľ trochu zatlačila, no rýchlo sa stiahla. Harry na profesora elixírov bezvýrazne pozeral. „Desať bodov pre Slizolin, Potter. Ste samouk?“ „Zväčša, profesor. Môžem si teda požičať tie knihy?“ Snape ešte raz prebehol očami zoznam, pričom sa očami zastavil na poslednom názve a úsečne prikývol. Harry vďačne prikývol a zamieril ku dverám, no než odišiel, sa obrátil. „Profesor, je legálne používať legilimenciu na neplnoletú osobu bez povolenia?“ „Nie, Potter. Je to všetko, čo ste chceli?“ „Áno profesor, pekný večer.“ Harry odišiel a dovolil víťazoslávnemu úškrnu predrať sa mu na pery. Zhliadol na zoznam vo svojej ruke, ktorú knihu si vybrať ako prvú? xxx Prvý rok kapitánstva Bonnie Moranovej v slizolinskom metlobalovom tíme vyšiel perfektne, po nádejnom začiatku prišiel vynikajúci koniec, kedy Slizolin vo finále zvíťazil nad silným bystrohlavským družstvom a Slizolin tak znovu získal cenný metlobalový pohár. Pre Bonnie tu však bol ešte jeden dôvod na oslavu. Po zápase ju vyhľadal skaut tímu Corkských Kojotov, jedného z najsilnejších tímov írskej ligy, a tak bola v tú noc oslava dvojnásobná. Párty sa ťahala dlho do noci a Harry si ju náležite užíval, no okolo polnoci sa rozhodol odísť, aby sa aspoň trochu vyspal. O dva dni začínali záverečné skúšky a Harry bol pevne rozhodnutý, že získa najlepšie známky zo všetkých. Možno práve kvôli jeho nadšeniu pre učenie sa Harry cítil tak sebaisto, keď opúšťal učebňu po svojej poslednej skúške. Všetky testy s prehľadom zvládol a s výraznou výnimkou v podobe astronómie, ktorú považoval za takmer zbytočnú, z nich mal naozaj dobrý pocit. Zvyšok roka prebehol rýchlo, keďže nemali už žiadne hodiny a metlobalový pohár bol tiež minulosťou, Harry takmer nemal čo robiť, strávil pár dní skúmaním voliteľných predmetov, ktoré si mohol na budúci rok vybrať, než sa rozhodol pre aritmanciu a staroveké runy. Avšak napriek nude v posledných dvoch týždňoch Harry nastupoval do vlaku do Londýna len s veľkým smútkom. Opäť sa spýtal profesora Snapea, či je nejaká šanca, že by mohol stráviť leto na Rokforte, no ten ho znova odmietol, a preto, keď nastúpil do vlaku, boli jeho myšlienky zatemnené hnevom a odporom smerujúcim k muklom, ku ktorým sa vracal. xxx Bol už neskorý večer, keď sa konečne dostal pred starú tehlovú budovu na predmestí hlavného mesta. Sirotinec sa vôbec nezmenil a z nejakého dôvodu ho to mierne rozčuľovalo. Taxikár mu pomohol vytiahnuť jeho školský kufor z kufru auta a následne odišiel. Keď Hary vstúpil cez vchodové dvere, zbadal na recepcii unavene vyzerajúcu pani Phelpsovú. Pozrela naňho a on zbadal, že má pod očami tmavé kruhy. Opatrne kývol hlavou. Neodpovedala. „Vitaj späť, Harry,“ privítala ho stará správkyňa chladne. Jej hlas celkom jasne naznačoval, že si želala, aby sa nevracal. „Pani Phelpsová, dúfam, že sa máte dobre.“ Správkyňa si ho podozrievavo premerala, akoby ho podozrievala, že si z nej strieľa. „Harry, obávam sa, že mám zlé novinky.“ Harry nadvihol obočie. „Harry, Cecil umrel.“ Harry pomaly zamrkal, no nijak neodpovedal, čo vzala ako pokyn k tomu, aby pokračovala. „Zabil sa minulý týždeň, sa obesil v izbe. Treba povedať, že to dosť skomplikovalo život, sociálka, organizácia na ochranu deciek, polícia, bol tu riadny zmätok. Budem rada, ak si udržím robotu!“ Ak očakávala prejav sympatie, obrátila sa na nesprávneho človeka, Harry na ňu zazeral zo svojho miesta. „Prečo je mŕtvy?“ spýtal sa pokojným hlasom, no jeho oči ostávali studené. Pani Phelpsová sa zachvela. „Šak on bol vždycky taký malý, no nie? Keď si odišiel na tú školu, nebolo tu ništ, čo by ho ochránilo, šak? Bolo to s ním celkom zlé, a keď si ho minulé leto ignoroval, no proste to vzdal.“ Harrymu sa takmer nebadane zúžili oči. „Naznačujete, že je to moja vina, Phelpsová?“ pomaly sa spýtal. „No, nie len tvoja, ale na rovinu, bol si jeho jediný kamoš a opustil si ho, nedokázal sa sám brániť.“ Harry sa vrátil do izby v hneve. Harry síce nikdy nepovažoval Cecila za kamaráta, sakra, veď on ho sťažka považoval za človeka, no bol pod Harryho ochranou a to niečo znamenalo. Musel svojim kolegom sirotám pripomenúť, že s ním sa neradno zahrávať. Nasledujúce dva týždne boli plné zvláštnych udalostí, ktoré postihli takmer celé osadenstvo sirotinca svätej Hildy. Chlapci trpeli náhlymi výkyvmi teploty vody v sprchách, deti sa šmýkali na schodoch, ktoré boli nevysvetliteľne mokré a podobne. Harry bol prítomný pri každej z týchto udalostí, no nikdy nebol tak blízko, aby ho z toho čo sa dialo mohli obviniť, avšak celé osadenstvo budovy si okolo neho začalo dávať pozor. Netrvalo dlho a z Harryho pohľadu sa situácia vrátila do správnych koľají. Dokonca aj pani Phelpsová sa pri ňom mala na pozore, večne nervózna z jeho upreného ľadového pohľadu. Netrvalo dlho a Harry upadol do príjemnej rutiny. Opúšťal svoju izbu len na jedlo, a aby sa zúčastňoval cvičenia, s ktorým začal, keď nemal ako vyplniť svoj voľný čas. Často písal listy svojím priateľom a rovnako veľmi často listy aj dostával, od svojich spolužiakov a tiež od Mirandy a Cedrica. Leto prebehlo rýchlo, tri dni po jeho narodeninách dostal list z Rokfortu a s nadšením zistil, že na skúškach bol najlepší z ročníka, získal V zo všetkého okrem astronómie (D) a dejín mágie (P). Na rozdiel od minulého roka nedostal ponuku ísť nakupovať s Mirandou a mal dojem, že sa cíti nepríjemne kvôli tomu, aká bola minulý rok prístupná. Blondínka bola pre Harryho stále hádankou, občas ho využívala ako svojho dôverníka, inokedy ho preklínala, akoby bol zdrojom všetkých problémov na svete. Predpokladal, že keďže bol jej jediným priateľom, očakávala od neho, aby plnil úlohy priateľa, no zároveň absolútne popierala, že by priateľmi vôbec boli. Pre čiernovlasého chlapca to bola dosť frustrujúca situácia. Odkladal návrat do Londýna po väčšinu prázdnin, prečítal všetky knihy zo svojho zoznamu a vďaka svojej oklumencii si ich ľahko zapamätal. Tridsiateho prvého augusta sa zase raz vypravil do Šikmej uličky, vyzdvihol si galeóny a ako prvé zašiel do obchodu madam Malkinovej – Habity na každú príležitosť, kde si nechal predĺžiť všetky svoje habity. Nemohol si dovoliť nové, no tá milá pani dokázala spraviť s oblečením zázraky a predĺžila mu ich na dĺžku, ktorá mu sedela. Keď odtiaľ vyšiel, kúpil si učebnice z druhej ruky a vrátil sa k barmanovi Tomovi. Vďaka svojmu hospodárnemu nakupovaniu si mohol dovoliť na jednu noc prenajať jednu z najlacnejších izieb, čomu sa veľmi potešil. Druhého dňa prišiel na stanicu skôr, presne vo chvíli, kedy aj Olivia a spoločne prešli bariérou. Vlak mal odchádzať až o hodinu, a tak sa Harry, Olivia a Bonnie spolu vydali k poslednému vozňu. „Slečna Moranová, mali ste metlobalové leto, však?“ spýtal sa Harry siedmačky provokatívne. Žiarivo sa usmiala a začala vo veľkom opisovať, aká úžasná je profesionálna liga, a že chce Harrymu ukázať nejaké herné štýly, ktoré by mohol chcieť zakomponovať do stratégie Slizolinu, na čo jej Harry žartom pripomenul, že ona je kapitánka, a že jej slovo je zákon, keď príde na metlobal. „To je možno pravda, Potter, no s tebou ako tvorcom taktiky sme nikdy neprehrali, bola by som hlúpa, keby som ignorovala, čo mi hovoríš. Vyhrávame školský pohár, vyhrali sme metlobalový pohár každý rok, čo som v tíme, ak by sme ho teraz nezískali, bol by to môj koniec!“ Harry sa zachechtal, no sľúbil jej, že spraví, čo sa bude dať. Netrvalo dlho a do vagóna sa napchal zvyšok slizolinských tretiakov a Bonnie odišla hľadať svojich priateľov. Vlak vyrazil a deväť priateľov sa nadšene rozprávalo, doháňali čo zameškali cez leto a uvažovali, čo sa asi stane v nadchádzajúcom školskom roku. Čas im plynul veľmi rýchlo a než sa nazdali, vlak prichádzal na stanicu. Hostina prebehla ako zvyčajne, Dumbledore predniesol svoj tradičný prejav a v krátkosti predstavil učiteľku obrany, profesorku Parkerovú. Bola to dosť výstredne vyzerajúca žena s dlhými gaštanovými vlasmi, zopnutými do neúhľadného vrkoča. Harry si ohľadom jej hodín nerobil veľké nádeje. Čoskoro sa ukázalo, že Harrymu napovedal jeho vnútorný inštinkt správne. Tá žena striktne trvala na rozprávaní svojich zážitkov s tvormi, o ktorých sa mali učiť, pričom jej príhody často končili tým, že pred tvormi v strachu utiekla. Zvyšok Harryho predmetov však slušne napredoval, užíval si runy a aritmanciu, oba predmety boli veľmi náročné a obzvlášť aritmancia si vyžadovala neustálu pozornosť. V prvom semestri sa v oboch predmetoch len oboznamovali s tým, čo sa budú učiť, praktická aplikácia mala prísť na rad po Vianociach. Harry sa veľmi potešil, keď sa Marcusovi a Terrencovi podarilo vstúpiť do slizolinského metlobalového tímu, obaja boli do metlobalu blázni a Harry vedel, že sa im splnil sen. V takom duchu školský rok napredoval, Harry našiel v runách priam vášeň a trávil nad nimi veľa času, čo bol podľa jeho názoru veľmi dobre strávený čas. Tak ubiehali mesiace, september sa zmenil na október, potom prišiel november, začal padať sneh a onedlho nastal čas Vianoc. Na Štedrý deň sedel Harry pri slizolinskom stole vo Veľkej sieni, napchával sa výdatným obedom, po jeho ľavej strane sedela Miranda a po pravej sedela Bonnie, ktorá sa rozhodla ostať na Vianoce na Rokforte, aby dobehla zameškané úlohy a projekty. Írska triafačka teraz musela tri razy za týždeň cestovať na tréningy Corkských Kojotov a jej školské výsledky tým trpeli. Dojedli a spolu sa všetci traja vrátili do klubovne na tradičné rozbaľovanie darčekov. Harry dostal obvyklú kôpku darčekov, sladkosti od Georgie, Olivia mu darovala lístok na metlobalový zápas, kde bude hrať aj Bonnie, a chalani sa zložili dokopy a kúpili mu novú sadu habitov na bežné nosenie. Občas sa sťažoval, že ich má málo a bol dojatý z toho, že si to jeho priatelia všimli. Cedric mu kúpil magické náramkové hodinky, ktoré sa mu nikdy nezničia a samé od seba sa neodopnú. Chýbal darček od Mirandy, a keď to zistil, prekvapene sa na ňu otočil. Uškrnula sa a zaviedla ho do ich zvyčajne tréningovej učebne. Keď boli dnu, trochu strašidelným gestom mu ukázala na stoličku. Harry si opatrne sadol. „Potter, tieto Vianoce som sa nad tebou zľutovala a rozhodla som sa, že spravím to, čo sa malo stať už pred rokmi.“ Harry bol zmätený, najmä keď vytiahla prútik. „Pokoj, Potter, len chcem niečo spraviť s tým tvojím hrozným účesom.“ Harry sa zachechtal, toto bolo úplne nečakané, no nikdy nemal rád svoje vlasy, a ak blondínka vie, čo robí, tak sa sťažovať nebude. Nasledujúca hodina bola pre Harryho zvláštna, nikdy pred tým nemal magicky spravený účes. Mirandin prútik cestoval po jeho hlave, zostrihával vlasy, bol to pomalý proces, no napokon bola kráska spokojná so svojím výkonom. Vyčarovala veľké zrkadlo a podržala ho Harrymu pred tvárou. Harry zamrkal, vyzeral o dosť inak, jeho zvyčajne dlhé, neupravené vlasy boli skrotené. Ofina, ktorá mu stále padala do očí, bola preč, vlasy mal asi pol palca dlhé, pričom vzadu a po bokoch ich mal o niečo kratšie. Vyzeral omnoho viac dospelo a kratší zostrih mu pekne sedel ku tvári. Harry sa nikdy nepovažoval za márnivého, ale nemohol si pomôcť, musel uznať... vyzeral dobre. S plynúcim časom mu niekoľko priateľov rieklo, že vyzerá naozaj dobre. Nosil nové habity a mal parádny účes, kedykoľvek Miranda začula, že ho niekto chváli, samoľúbo sa na neho uškrnula. Krátko po Vianociach Harry čítal o zložitom a nebezpečnom úseku mágie, ktorý mohol priniesť úžasné výsledky, ak by to zvládol. Bola to metóda vohnania mágie do jeho očí, čo by mu dovolilo vidieť, či je predmet očarovaný alebo či mágia chráni dané územie. Avšak bolo to veľmi riskantné, ak by do toho dal príliš veľa sily, mohol sa oslepiť. Bol pripravený to vyskúšať, akonáhle sa o tom dozvedel, nebol však z tých, ktorí by do všetkého bez premýšľania skákali. Vrátil sa do knižnice, aby si o tom niečo naštudoval, no nezistil o tom nič viac okrem toho, že to podstúpili mnohí skúsení aurori a že to bolo vynájdené Dumbledorovým mentorom, Nicolasom Flamelom. Napriek riziku to však bolo pre Harryho priveľké pokušenie, a preto v jeden večer, keď mal s Mirandou ich malú lekciu temnej mágie, ju Harry požiadal, aby naňho dohliadla, kým bude skúšať to zaklínadlo. Harry sa posadil do pohodlného kresla, ktoré vyčaroval, Miranda sedela naproti nemu a jemným tónom na neho potichu rozprávala, kým sa ponáral do seba. Akonáhle dosiahol svoje vnútro, zhromaždil svoju mágiu a vyslal ju ku svojim očiam. Stretol sa s odporom, no jednoducho vyslal viac mágie, chcel prekážku prekonať, no nech mu v tom bránilo čokoľvek, bolo to veľmi silné. Harry zavrčal a s vypätím všetkých síl sa mu podarilo zaplaviť svoje oči mágiou. Bolesť bola intenzívna, no Harrymu sa podarilo sústrediť sa a čírou silou vôle sa snažil usmerniť mágiu správnym smerom. Po takmer pätnástich minútach odkedy sa ponoril do seba, Miranda začula Harryho výkrik. Náhle otvoril oči, vyžarovalo z nich jasné biele svetlo. Miranda bola veľmi blízko tomu, aby spanikárila, no nemohla nič spraviť, aby nechtiac negatívne neovplyvnila experiment. Jasné svetlo v jeho očiach začalo po pár minútach slabnúť, no Harry ostával v bezvedomí. Pomocou vznášacieho zaklínadla ho blondínka rýchlo niesla chodbami ku nemocničnému krídlu, nevšímala si tých pár zvedavých ľudí okolo ktorých prešla. Akonáhle bola dnu, madam Pomfreyová k nej okamžite pribehla. „Čo sa stalo tentokrát?“ spýtala sa v rýchlosti. Miranda pokrčila plecami. „Neviem, keď som ho našla, tak si držal hlavu, zdalo sa mi, že zdrojom problému sú jeho oči.“ Ošetrovateľka prikývla a mávla nad chlapcom prútikom. Zvraštila obočie, mávla prútikom nad Harryho tvárou a očami a čokoľvek našla, rozčúlilo ju to. „Hlúpy chlapec!“ zamrmlala nahnevane a bežala k ohnisku, aby pomocou hop-šup prášku privolala profesora Snapea. Netopierí profesor rýchlo dorazil a začal sa tlmene rozprávať s Pomfreyovou, zatiaľ čo Miranda sa snažila načúvať. „... veľké magické vyčerpanie,“ šepkala Pomfreyová. „Máte poňatia, čo to mohlo spôsobiť?“ ozval sa Snapeov hodvábny hlas. „... úspech?“ spýtal sa. „Vyzerá to tak, no... bežne minimálne tri dni.“ Snape si znova povzdychol. „Ďakujem, madam Pomfreyová, prebuďte ho, myslím, že by som sa s ním mal pozhovárať.“ Harry rýchlo prišiel k sebe, dýchanie sa mu vrátilo do normálu a na tvári sa mu zjavil zamračený výraz. Mrkol, potom pomaly otvoril oči, zvyčajne chladné oči boli teraz prázdne. Tvárou mu preletel tieň strachu. „Miranda?“ zvolal. „Miranda... si tu?“ „Som tu, Harry, ako sa cítiš?“ „Ja, ja nič nevidím, Miranda, všetko je čierne.“ Miranda vzala jeho studené ruky do svojich a jemne ich stisla. „Pán Potter, stŕham Slizolinu desať bodov za vašu do očí bijúcu stupiditu. Očakávam, že si u mňa odrobíte trest. Každý večer po celý týždeň, akonáhle opustíte nemocničné krídlo.“ Harry natočil hlavu smerom, kde tušil profesora elixírov. „Profesor Snape?“ spýtal sa opatrne. „Vskutku.“ Harry zložil hlavu späť na vankúš. „Je tá slepota trvalá, profesor?“ spýtal sa falošne silným hlasom, no ťažko by si niekto nevšimol ten podtón strachu. „Potter, napriek vašej totálnej stupidite sa vám akosi ten absurdný experiment podaril, váš zrak by sa mal navrátiť do troch dní.“ Harry sa úľavne pousmial a Miranda mu opäť jemne stisla ruku, potom si očividne uvedomila, čo robí, a rýchlo ho pustila. Harry sa zachichotal. „Potter, varujem vás. Zatváral som oči pred tým, že sa so slečnou Rookwoodovou schádzate a učíte, keďže ste vždy vykazovali aspoň akú takú zdržanlivosť vo svojich činoch. No ak ešte raz spravíte niečo tak kolosálne hlúpe, vylúčim vás zo školy skôr, ako poviete vydieračstvo, vyjadril som sa dosť jasne?“ Harry pozrel Snapeovým smerom a prikývol, učiteľ elixírov vyzeral spokojne a odišiel. O tri dni sa Harrymu plne vrátil zrak, bola to obrovská úľava, že už nebol v temnej bezmocnosti voči všetkému, čo sa dialo okolo neho. V ten večer ho čakal prvý trest s profesorom Snapeom. O ôsmej hodine večer zaklopal na profesorove dvere a po vyzvaní vošiel dnu. Muž s hákovitým nosom ho čakal a naznačil Harrymu, aby sa posadil. „Pán Potter, ste najlepší v ročníku, ďaleko pred vašimi rovesníkmi čo sa týka vedomostí aj zručností ohľadom mágie, čo vás to pre Merlina posadlo, že ste skúšali taký nebezpečný kúsok?“ „Vyzeralo to zaujímavo, profesor. Nazdával som sa, že výhody tohto magického nástroja by boli enormné, poznal som riziká a považoval som ich za akceptovateľné.“ „A čo ak by ste oslepli natrvalo, Potter? Čo potom?“ „Riziko bolo akceptovateľné.“ Snape si povzdychol, nemohol toho chlapca hrešiť, sám spravil to isté krátko po tom, čo opustil Rokfort. „Potter, počas vášho trestu vás plánujem učiť, ako využívať vašu novú schopnosť správnym spôsobom. Je to proces, ktorého majstrovské zvládnutie môže trvať roky, ak by ste sa to učili bez pomoci, takže by ste sa mali pripraviť na to, že budete musieť tvrdo pracovať.“ Harry nemohol uveriť svojmu šťastiu a súhlasne prikývol. Snape nežartoval, lekcie boli dlhé a mimoriadne únavné, no Harry teraz zvládol vyvolať svoj magický zrak (nenašiel pre to lepšie pomenovanie), kedykoľvek chcel. Prejavilo sa to tým, že okolo očarovaného predmetu sa zjavil lesklý opar, v prípade, ak bol očarovaný nejaký priestor, celý bol ponorený vo farebnom opare. Harry sa často prechádzal hradom, pozoroval modrý opar, ktorý vyžarovali portréty alebo fialový, zdržujúci sa okolo pohyblivých schodov. Bolo to fascinujúce a Harry veril, že to stálo za ten risk, teraz ho nikto nebude môcť podviesť pomocou prekliateho predmetu, ani ho naviesť na použitie prenášadla bez jeho vedomia. Harryho tretí ročník ubehol oveľa rýchlejšie ako tie predošlé, než sa Harry nazdal, nastala koncoročná hostina a Dumbledore odovzdával Slizolinu školský pohár, už šiesty raz v rade. Slizolin znova získal metlobalový pohár, v strhujúcom finále pred dvoma týždňami tesne porazili Bystrohlav. Hostina sa nachýlila ku koncu a šťastní Slizolinčania sa vrátili do izieb, aby si zbalili posledné veci. „Už si to počul, Harry?“ spýtal sa Graham. Harry zodvihol hlavu. „Čo?“ „Neville Longbottom má nastúpiť už budúci rok.“ Harry zastonal. Predstava Longbottomovej prítomnosti v ňom vzbudzovala vzplanutie emócií, čo bolo niečo, čo sa mu už za tie tri roky na Rokforte prakticky podarilo potlačiť. „Koľká radosť, nemôžem sa dočkať“ odpovedal ironicky. Jazda vlakom bola pre Harryho dosť nudná, nikto sa ani nejako veľmi nerozprával a Harry strávil väčšinu času s nosom strčeným v knihe, chvíľu hrali šach, no ostatných to prestalo čoskoro baviť, keď s Harrym stále prehrávali. Keď konečne dorazili na King‘s Cross, Harry vystupoval s ťažkým srdcom, vždy mu jeho priatelia chýbali a listy mu nemohli ich prítomnosť plne nahradiť, najmä keď bol nútený žiť s muklami. Povzdychol si, rozlúčil sa s priateľmi a zamieril ku bariére. Vyzeralo to na ďalšie šťastné leto.