Vyfúkol horúci vzduch a rozopol si ďalší gombík na košeli. Letný večer bol príjemný, ale po niekoľkých kolách tanca ho to teplo začínalo zmáhať. „Mladý pán Weasley, snáď ste sa neunavili,“ doberala si ho Desiré s poloúsmevom. Na líci jej to vytvorilo jamku, ktorá sa mu tak páčila. „Ja? Nikdy,“ odfrkol si a nedbalo si odhrnul vlasy z čela. Tie ho prezrádzali, keď sa mu lepili na spotenú tvár. Videl však, že jej sa už tiež niekoľko pramienkov lepí na líca. „Tak v tom prípade ešte jeden zvládneme, nie?“ nadvihla obočie a začala okolo neho pomaly krúžiť do melódie ďalšej skladby. Parket okolo nich bol už nejaký čas plný, pokročilá noc bola najlepší čas na zábavu, keďže väčšina čarodejníkov okolo nich bola značne povzbudená alkoholom. Ani oni príliš nezaostávali – ich líca neboli červené len z tanečnej aktivity a tepla. Po dlhom čase hudobníci zvoľnili tempo, takže sa George mohol vydýchať bez toho, aby musel vzdať tanec. Bol rád, keď ho Desiré našla a bez okolkov s ním zamierila na parket. Bola spontánnejšia než väčšina žien, aj keď bol v jej očiach kúsok tajomstva. Možno práve to bola tá kombinácia, čo ho zaujala. Videl, ako zrakom prebehla stolíky za parketom. „Ako veľmi sa Fred teší, že Charlie odišiel?“ spýtala sa, keď obrátila pohľad od jeho osamelo stojaceho dvojčaťa späť naňho. „Fred má Charlieho rád, nepovedal by som, že sa nejako veľmi teší,“ odvetil a tiež tam zamieril pohľadom – práve keď sa vedľa Freda objavila Hermiona a zakývala im. „No... tak možno trochu.“ Desiré sa zasmiala a odkývala jej. „Niekedy sa mi zdá, že ich riešime viac, než sa riešia oni.“ „Tiež mám ten pocit. Niekto to za nich ale robiť musí,“ žmurkol na ňu. Chvíľu ticho tancovali do pokojných tónov hudby. Dnes mala plavé vlasy prehodené na chrbte, takže jej bledé jazvy sa dalo dokonale vidieť. Často k nim nevedome zabehol pohľadom. A ešte častejšie premýšľal, čo je ich príčinou. „Nevedel som, že aj ty máš dvojča,“ prerušil ticho. Usmiala sa. „Určite si si potajomky prial, aby to tiež bola žena.“ „Prišla si na mňa,“ povzdychol si. „Ja som zase nevedela, že máte v rodine niekoho, kto to pozná na severe.“ Spýtavo nadvihol obočie. „Darragh,“ zasvätila ho. „Ah... Darragh nie je rodina.“ „Myslela som... tie ryšavé vlasy a brada...“ „Nie každý ryšavý človek je Weasley,“ zasmial sa. „Aj keď... väčšina hej. Každopádne, Darragh je Škót, tých ryšavých nájdeš dosť. Charlie sa s ním spoznal, ešte ako vyšiel zo školy. Býval u nás často, viac-menej to je rodinný priateľ.“ „Vyzerá ako zaujímavý človek,“ prehodila. „To je. Robí na ministerstve... oficiálne aurora, ale väčšinu času sa zdržuje v Škótsku a pracuje s niečím tam. Príliš o tom nehovorí.“ „Niečo tajné?“ nadhodila s úsmevom a v očiach jej videl hravé plamienky zvedavosti. „Zrejme. Darragha až tak do detailov nepoznám, väčšinou sme si s ním vyšli aj s bratmi, málokedy sme sa rozprávali len my dvaja. Mám ho ale rád, je to správny chlap. Aj vtipný, keď zrovna nemá plnú hlavu riešenia nejakej záležitosti. Každopádne, naštvať by som ho nechcel – okrem toho, že je dvakrát taký ako ja, ten ohnivý Škót sa v ňom niekedy prejaví.“ Prikývla. „Tiež som z neho mala taký dojem. A tá žena, čo s ním bola na večierku, je kto?“ „Myslíš Agronu?“ „Neviem, ako sa volá,“ pokrčila plecami. „Biele vlasy, bledá tvár, čierne oči. Bola trochu desivá, aby som bola úprimná.“ „Agrona,“ prikývol sám pre seba. „Vdova po jeho bratovi. S ňou sa nepoznám takmer vôbec, ale ešte, keď Daniel žil, pôsobila inak. Po jeho smrti zostala skutočne zvláštna.“ „Takže oficiálne sa s ňou nič nestalo? To tá jeho smrť?“ „Malo sa s ňou niečo stať?“ „Neviem... len... bola vážne divná. Trochu mi pripomínala banší z rozprávok, čo mi stará mama ako malej čítavala.“ George v tanci spomalil a chvíľu na ňu hľadel. Tie chýry predsa tajné neboli. Aj keď mu ich nikto nepotvrdil. „Počul som... že niečo s banší naozaj má. Čo alebo v akom zmysle, naozaj neviem.“ Nadvihla obočie a trochu spomalila. „To vážne? Banší som si zafixovala iba ako legendy. Okrem tých – a rozprávok – o nich človek v bežnom živote nepočuje.“ „Viem. Nakoniec, nehovorím, že to je pravda. Iba sa to hovorí – a tomu človek priveľkú váhu prikladať nemôže. Nedá sa ale poprieť, že v jej prítomnosti sa človek cíti... nie veľmi príjemne.“ „To je pravda.“ Na chvíľu zvážnela a na čele sa jej vytvorila vráska. George ju pritiahol bližšie k sebe, keď sa začala rýchlejšia skladba, a akonáhle sa začali točiť v rytme hudby, jej tvár sa vyjasnila. Dotyk jej prstov na jeho tele bol viac než príjemný a vedel, že ak bude môcť hľadieť do tých zelených očí, tak ešte pár tancov zvládne. ***** Nečakala, že keď nájde Desiré, bude na ňu musieť počkať osamote s Fredom. A tiež nevedela, prečo mala tie iracionálne obavy vždy, keď sa takto ocitli spolu. Čakala, čo zlé povie alebo spraví, čo medzi nimi pokazí. Vadilo jej, aké nekonkrétne to medzi nimi bolo, pretože potom nevedela, ako sa konkrétne správať. Dnes bol aspoň v lepšej nálade ako naposledy. Keď sa postavila vedľa neho a zakývala Desiré, usmial sa na ňu. Nedokázala zabrániť tomu, aby jej k nemu neustále nezabiehal pohľad. Premýšľala, či bol vždy taký príťažlivý a ona si to nevšímala, alebo sa zmenil. Bol nižší ako Ron, ale stále dosť vysoký. Tiež bol štíhlejší od Charlieho, no jeho postava vyzerala dostatočne stvrdená bežným životom. Ryšavé vlasy mu, ako obvykle, na krku odstávali a ona znovu musela brániť potrebe mu ich upraviť. Alebo možno rozstrapatiť ešte viac. Odtrhla od neho pohľad skôr, než by ju tie jeho nepokojné hnedé oči pristihli. Ticho sledovali Georgea s Desiré pri tanci. Svedčalo im to spolu. Dlhé plavé vlasy viali za ňou, zatiaľ čo ju George so smiechom vykrúcal. V jej tvári pri ňom bolo niečo iné. Nevedela to vysvetliť ani sama sebe, ale v zelených očiach, ktoré sa naňho usmievali, bolo niečo... čo nebolo znepokojivé. Niečo dobré. „Charlie sa s tebou rozlúčil?“ ozval sa Fred vedľa nej. Odtrhla pohľad od dvojice na parkete a pozrela naňho. Stále hľadel pred seba, jeho tvár by vyzerala takmer uvoľnene, ak by nebolo tej zaťatej čeľuste. „Hej,“ odvetila stručne. Mala pocit, že chce počuť niečo viac – možno, ako sa s ňou rozlúčil. Ona však tiež chcela počuť niečo viac. „Ako sa má Angelina?“ „Fajn,“ vrátil jej stručnosť. Pokrútila hlavou. Prečo to vždy bolo takto... „Venovala som mu posledný – aj prvý – tanec, to bolo všetko. Ani som nevedela, že odchádza, kým za mnou neprišiel,“ povedala nakoniec. „Tiež som to do poslednej chvíle nevedel.“ Konečne sa na ňu obrátil, v očiach mal úsmev. „Takže si ma predsa len vymenila za iného tanečného partnera?“ „Len na chvíľu,“ pousmiala sa. „Nehovor mi, že ty si dnes ešte tanečné partnerky nestriedal.“ „Nestriedal,“ odvetil tónom, pri ktorom mala takmer pocit, že ju vyzýva, aby to spochybnila. Aj to chcela spraviť, ale odpustila si to. Prekvapil ju, no nemala mu prečo neveriť – niežeby to bolo také dôležité. Aj keď... „A čo Angelina?“ Odvrátila pohľad späť k tancujúcej dvojici. Cítila na sebe jeho pohľad. „S Angelinou som bol len chvíľu, spolu s Georgeom. Prehodili sme pár slov a odprevadili ju k jej novému priateľovi.“ S nadvihnutým obočím k nemu strelila pohľadom a stretla sa s jeho širokým úškrnom. „Angelina ma nového priateľa?“ Súhlasne prikývol. „Samotného Olivera Wooda.“ „Čože?“ Zasmial sa na jej prekvapenom výraze. „Nie, Hermiona, vážne to nie je také prekvapivé. Keby si ich videla ešte v Rokforte... niekedy som sa bal, že z tých iskier, čo z nich lietali, sa chytí celá šatňa. Žiadna sranda.“ „Ale veď...“ Cítila sa mierne zmätene. „Ale vtedy tie iskry ešte správne nepochopili, hej,“ doplnil. „Liezli si strašne na nervy. Potom sme sa dali dokopy my dvaja... a myslím, že ešte pár mesiacov a odtrhli by sme si hlavy s dorážačkami.“ Nepovedala nič, pretože sa snažila spracovať to, že jej práve zničil predstavy o ich ideálnom vzťahu. Niežeby jej to vadilo. „Ako pár sme vážne nemohli dlho vydržať. Boli sme si síce dosť podobní, ale to bol trochu problém – žiť sám so sebou nie je sranda, keď na to nie si správna povaha. A rozdielni sme boli práve tam, kde to naozaj vadilo. Takže nie, Hermiona, Angelina už nie je moja partnerka. Ani tanečná. Mám ju rád, poznám ju dlho, ako kamoši si rozumieme. V iných ohľadoch sme sa už poučili.“ Zahryzla si do pery, aby zabránila úsmevu. Prečo sa jej vôbec chce usmievať? „Takže len tanec?“ prehovoril znovu Fred. „Možno by ma to nemalo prekvapovať, Charlie bol vždy džentlmen, na nič tlačiť nebude.“ „Tým chceš povedať čo?“ Zaskočilo ju, aký otvorený ohľadom toho všetkého dnes bol. „Ale no tak. Má ťa rád – viac než to. Vie to on, vieš to ty, viem to aj ja. A od určitého obdobia voči tomu prestávajú byť slepí aj ostatní.“ Na to nepovedala nič. Doteraz mala pocit, že to je všetko príliš neurčité na to, aby sa pokúšala riešiť to. Aj bolo... čo neznamenalo, že Fredove slova neboli pravdivé. „A čo ty?“ Stále na ňu hľadel. „Čo ja?“ spýtala sa navonok ľahostajne a cítila, ako sa jej zrýchlil tep. Vedela, kam tým mieri. „Máš ho rada?“ Na moment zaváhala, potom sa rozhodla pre tú časť pravdy, ktorou si bola istá. „Mám ho rada. Charlie je dobrý muž.“ Zaryto hľadela pred seba a čakala na jeho ďalšiu otázku – vedela, že neodpovedala na to, na čo sa skutočne pýtal. Prekvapivo ju od toho však ušetril. „To je,“ odvetil jednoducho. Pozorovala ľudí na parkete a premýšľala, či by si pocity ohľadom nich dvoch mala dať dokopy sama, alebo počkať, kým to zvládnu oni sami. Možno bolo v niečom dobre, že Charlie odišiel... „Asi je najvyšší čas, aby som sa začal správať ako tvoj tanečný partner, keď si to označenie nárokujem.“ Otočila sa na Freda práve vtedy, keď sa usmial. Pri pohľade na jeho tvár si uvedomila, ako málo to v poslednom čase robil. „Smiem prosiť?“ Natiahol k nej ruku a ona ju potešene prijala. Opatrne sa pretlačili davom k Georgeovi s Desiré. Hermiona na chvíľu zazrela Harryho s Ginny, ktorí tancovali medzi ľuďmi, potom sa jej však znovu stratili z dohľadu. „Bolo načase,“ okomentoval to hneď George. „Už sme tu rozprúdili celú oslavu, len vy, dve drevá, tam musíte stáť do poslednej chvíle.“ Fred prevrátil očami a bez toho, aby na to reagoval, si pritiahol Hermionu bližšie. Hudba plynula v rýchlom tempe, spoločne sa točili, občas poskakovali, pričom sa snažili nevraziť do okolitých ľudí. George s Desiré sa krútili okolo nich a dvojičky sa doberali poznámkami vždy, keď sa ocitli príliš blízko seba, zatiaľ čo ony dve sa na nich smiali. Po niekoľkých kolách tanca vzal George Desiré za ruku, z prútika vyčaroval bielu vlajku, že sa vzdávajú, a obaja si zadýchaní a spotení išli oddýchnuť. Fred nad tým so smiechom krútil hlavou. „Nikdy mu to nepoviem, ale vážne obdivujem jeho výdrž.“ „Ja ich obdivujem oboch. Nedokážem si predstaviť, že by som tu tancovala tak dlho – a tak besno.“ „A to si prišla v čase, keď už mali polovicu tancov za sebou.“ Pobavene sa usmiala. „Jednoducho sú dobrí.“ „Sú. Takže ani my tak skoro neskončíme, inak by mi to dal vyžrať,“ oboznámil ju s najbližšou budúcnosťou. Nič nenamietala. ***** Čas plynul rýchlo, rýchlejšie než tóny hudby. Noc sa prehĺbila do svojej najčernejšej podstaty, ktorú prerážali len jasné hviezdy a mesiac. Mali pár prestávok a jej telo tiež vstrebávalo niekoľko pohárov vína, ktoré si vypila s Desiré. Líca mala červené a pri tanci s Fredom sa odviazala ľahšie – ani on už nebol úplne triezvy. Bolo to príjemné, nemyslieť chvíľu na nič, len sa zabávať a cítiť jeho prítomnosť. Svetlá oslavy sa postupne stlmili a v okolí sa vznášala neznáma atmosféra. Podmanivá keltská hudba spomalila, flauta rozochvievala v jej vnútri takmer zabudnuté pocity a ak by jej niekto povedal, že sa premiestnila o stovky rokov späť, keď čarodejníci tancovali na lúke počas už takmer zabudnutých osláv, uverila by mu. Dokonca aj pieseň, ktorá im teraz hrala do tanca, bola viac surová, viac divoká. Fredove vlasy žiarili ako oheň horiaci uprostred lúky a ona okolo neho tancovala ako zblúdená víla. Stisk jeho prstov bol pevný, nepúšťal ju od seba príliš ďaleko. A ona ani nikam ďalej ísť nechcela, na to jej bolo príliš dobre čo najbližšie k nemu. Pritiahol ju k sebe a ruky jej obmotal okolo pása. Na odozvu obmotala tie svoje okolo jeho krku. Boli k sebe tak blízko, že jej ich spoločné pohyby o kúsok vyhrnuli šaty. Prstami jednej ruky blúdila vzadu pod jeho golierom a tým na druhej nedokázala zabrániť v tom, aby sa mu prehrabávali v krátkych vlasoch na mieste, kde sa končili. Zaboril si tvár do jej krku a ona sa oňho oprela. Cítila jeho pery, neškodne sa obtierajúce o jej nahú kožu. A cítila aj zimomriavky, ktoré jej z toho naskočili. Zavrela oči a vdýchla jeho vôňu. Šteklil ju z nej žalúdok. Mala pocit, že je vo vzduchu nejaký náboj, ktorý jej zdvíha chĺpky na rukách, keď ju Fred držal čoraz pevnejšie. Odrazu tá blízkosť nebola dostatočná. Perami jej zľahka prešiel po krku, tentoraz už nie tak neškodne, a o chvíľu nato cítila jeho horúci dych pri uchu. „Nebaví ma nad tým viac premýšľať, Hermiona,“ ozval sa jeho hlas, odrazu prichrípnutý. „Ani čakať, kedy to bude správne.“ Pootvorila ústa v prichádzajúcej otázke, no skôr, než by ju stihla sformulovať, umlčala ju Fredova odpoveď. Pobozkal ju. Jej telo zamrzlo v prekvapení a myseľ nestihla dobehnúť, čo sa stalo, pretože takmer okamžite zabudla, ako sa premýšľa. Mala by sa starať o to, kde sú a kto ich vidí, o to, čo to znamená a čo to spôsobí... lenže Fredova spontánna povaha ju prevalcovala a nedovolila tej jej ani nadýchnuť sa na protest. A ona sa o to ani nepokúsila, pretože protestovať nechcela. Do jej úst sa dobývať nemusel, nedočkal sa žiadneho odporu. Namiesto toho mu odpovedala. Nebol jemný, bol agresívny a úplne ju odzbrojil. Nemal žiadne zábrany a podľa jeho nedočkavosti mohla vedieť, ako dlho to chcel spraviť. Vzrušenie a chvenie v podbrušku sa v nej nestupňovali pomaly. Zavalili ju ako prívalová vlna a ona zaryla prsty do jeho vlasov, aby ju ustála. Struny gitary brnkali rovnako rýchlo, ako udieralo jej srdce. Stratila kontrolu nad svojím dýchaním aj nad vnímaním okolia. Existovali len Fredove ruky, ktoré ju zvierali, jeho horúce pery a dobyvačný jazyk. Horela túžbou a jediný spôsob, ako to mohla uhasiť natoľko, aby to nezašlo tam, kam na tom mieste nemohlo, bolo nadýchnuť sa. Prerušila ich bozk a objala ho, aby skryla svoju tvár, inak by nezabránila tomu, aby ju pobozkal znovu. Vedela, že potom by ich už zastaviť nedokázala. Zachytila niekoľko pohľadov z davu, našťastie, na oslave zostali už len tí čarodejníci, čo boli uprostred zábavy a poväčšine tiež v značne pohrúženom stave, takže sa o nich bližšie nestarali. Srdce jej bilo ako splašené a cítila jeho rýchlo sa zdvíhajúcu hruď, keď sa pokúšal upokojiť. Podľa stavu niektorých častí jeho tela, ktoré tiež cítila, sa mu to príliš nedarilo. Ani jej nie. Nechcela sa mu pozrieť do očí. Nevedela, kam sa týmto dostali, a ešte sa necítila na to, aby tomu čelila. Fred zrejme tiež nie, pretože ju z objatia nepustil. Stáli tam medzi tancujúcimi pármi a skupinkami tak dlho, až pokým sa ich dýchanie nezrovnalo a neupokojilo. Nedostali však šancu na to, aby to mohli vstrebať spoločne. Zdvihla oči, keď sa vedľa nich objavil George. „Nechcem vás rušiť, ale Demetri a Desiré odchádzajú. Myslím, že aj my by sme už pomaly mali. Harry s Ginny sa tiež vyparili pred časom.“ Hľadel pritom na ňu a ona sa z jeho tváre snažila vyčítať, či to videl. Keď sa na ňu uškrnul, pochopila, že videl. Fred sa zhlboka nadýchol a neochotne sa od nej odtiahol. Stretu s jeho hnedými očami sa nevyhla a napriek tomu, na aký krátky moment to bolo, jeho pohľad bol príliš intenzívny. Vymotala chvejúce sa prsty z jeho vlasov a dovolila mu, aby s nimi preplietol tie svoje, keď ju ťahal za Georgeom. Prišli až k severským dvojičkám, ktoré ich preskenovali pozornými pohľadmi. „Cítim vo vzduchu hormóny,“ rypla si Desiré a šibalsky sa na ňu usmiala. Demetri sa ani nepokúšal zakryť svoj úškrn a ju zaliala červeň, keď si uvedomila, že on to skutočne musí cítiť. „Ja ich necítim len vo vzduchu,“ odvetil Fred ľahostajne, jeho výraz bol ale pobavený. George sa rozosmial. „To mi je ľúto, že si ich budeš musieť upokojiť, ale zajtra nás ešte čaká obchod, takže najvyšší čas ísť.“ Nastalo ticho a ona si uvedomila, že všetci čakajú, kým sa oni dvaja rozlúčia. Otrávene na nich zazrela a Fred si povzdychol. „Máš pravdu. Ideme.“ Naklonil sa k nej a zatiaľ čo stále hľadela na tých troch, pobozkal ju na spánok. „Dobrú noc.“ Cítila, ako sa jej na koži pohli jeho pery v úsmeve predtým, ako ich dotyk zmizol. Na chvíľu zovrela jeho prsty pevnejšie, potom ho nechala ísť. „Dobrú,“ odvetila. George na ňu žmurkol a jej bolo ľúto, že tentoraz pri sebe nemá nič, čo by po ňom hodila. Neušiel jej však pohľad, ktorý si vymenil s Desiré skôr, ako odišli. Keď zostali spolu len oni traja, na moment zavládlo ticho. Desiré na ňu s úsmevom hľadela, ale nič nepovedala. Mala pocit, že vie, že teraz sa o tom rozprávať nechce, a bola jej vďačná, keď s tým ani nezačala. Spoločne sa vybrali rovnakou cestou ako dvojičky, aby sa mohli premiestniť. Prekvapilo ju, keď o kúsok ďalej uvidela Lunu. Nevedela, že tu ešte je. Zrejme však tiež bola na odchode, pretože práve kráčala rovnakým smerom ako oni, preč od Cho Changovej. Tú nevidela naozaj dávno. Už ju takmer dobehli a Hermiona práve otvárala ústa, že ju osloví, keď sa bokom od nich ozval pripitý výkrik. „Šaluna!“ Otočila sa a uvidela tvár, ku ktorej nevedela priradiť meno. Vídavala toho chalana v bystrohlavskej uniforme a zdalo sa jej, že ho pozná. Luna sa automaticky pootočila a zbadala ju. „Hermiona,“ usmiala sa a počkala, kým ju dobehnú. Na výkrik nereagovala. Neznámeho ale alkohol povzbudil k tomu, že sa nedal hneď odradiť. „Hej, Cvočka!“ oslovil Lunu so smiechom. Hermiona sa zamračila a naštvane sa chystala zareagovať, či to má vážne za potrebu, ale keď k nim mladý muž podišiel, vystúpil spoza nej Demetri. „Máš nejaký problém?“ ozval sa pokojne takmer konverzačným tónom, akoby sa zaujímal o jeho názor na počasie. A ona vedela, že to nie je dobre. Mladík sa pri pohľade do jeho jasných očí na chvíľu zasekol, ale alkohol robí hrdinov aj zo zbabelcov. „Žiadny problém,“ odmávol to veľkoryso. „Len som chcel pozdraviť svoju starú dobrú šibnutú spolužiačku.“ Prekvapene nadvihla obočie. Vedela, že si veľa ľudí na škole z Luny strieľalo, že jej vymýšľali prezývky a niektorí jej dokonca robili napriek. Ona však bola príliš trpezlivá a chápavá, než aby na to reagovala. Napriek tomu nečakala, že by sa s tým stretla teraz, po škole, po vojne... po čase, keď už ľudia nechali toto detinské chovanie za sebou. Možno mala rátať s tým, že niektorí jednoducho nevedia dospieť. „Tú šibnutú, čo tam pokojne stojí, ani na tie tvoje kraviny nereaguje, zatiaľ čo ty sa správaš ako magor?“ naklonil hlavu zvedavo Demetri. „Kto ti je magor?“ vyštartoval po ňom neznámy okamžite. Odrazu jej došlo, kto to je. Roger Desford. Spomenula si, ako sa vždy vtieral Slizolinčanom, pretože, ako vyhlasoval, tam mal byť zaradený. A tiež si spomenula, ako po malých Bifľomorčanoch vykrikoval urážky. Vo svojej fakulte nebol veľmi obľúbený – aspoň z toho, čo počula. Pravdepodobne si niečo ešte stále kompenzovať potreboval. „A kto ti je Cvočka?“ oplatil mu to Demetri, nebezpečný podtón v jeho hlase sa začal prebíjať na povrch. „Ak si ju zastávaš, musíš byť rovnako uderený ako ona,“ rozosmial sa Roger. „Už ste spolu lovili skazostreky, či čo to bolo?“ „Myslím, že by si sa mal naučiť, ako sa chovať k dámam. Zopakuj to o udretosti ešte raz a ja ti rád predvediem, čo to slovo znamená,“ pousmial sa severan a postúpil o krok dopredu. „Nechajte to tak,“ ozvala sa ticho Luna, zatiaľ čo Hermiona premýšľala, ako veľmi primitívni niektorí ľudia vedia byť. „Nemám rád idiotov, čo si bezdôvodne zvyšujú sebavedomie na iných len preto, že si podvedome uvedomujú, akí sú oni sami chudáci,“ pokračoval Demetri. Roger si odfrkol. „Koľkokrát ti dala za to, že jej robíš osobného ochran-“ Zhíkla, keď sa ozval praskavý zvuk vo chvíli, ako sa Demetriho päsť stretla s Rogerovou čeľusťou. Desford dopadol na zem a začal skučať. Nechcela ani vedieť, čo ten zvuk znamenal. Severan si len krátko natiahol prsty, ktoré sa mu automaticky znovu zovreli do päste. „Nie, prosím,“ vykročila k nemu Luna, aby ho zastavila. Desiré ju však predbehla. Zovrela predlaktie svojho brata a donútila ho, aby sa na ňu pozrel. Hermione naskočili zimomriavky z pohľadu v jeho očiach. Bol taký pokojný ako obvykle, ale tentoraz z toho pokoja vyžaroval nepríjemný chlad. A potešenie. Vedela, prečo ho jeho sestra zastavila. Mala pocit, že ak by udrel znovu, už by sa nezastavil. „Najvyšší čas ísť,“ povedala Desiré rozhodne. Prikývol a o krok ustúpil od zvíjajúceho sa Rogera. „Nabudúce si odpusti zbytočné poznámky a nemusíš mať zbytočne zlomenú čeľusť,“ prehodil Demetri posmešne a krátko zabehol pohľadom k dvoch chalanom, ktorí k nim utekali. Zrejme Rogerovi priatelia. Hermiona zľahka popohnala Lunu a všetci štyria sa rýchlo vybrali preč. Takmer fyzicky cítila ticho medzi dvojičkami za sebou. Bola rada, že si Demetri zastal Lunu, radšej však bola, že ho Desiré zastavila. Rozlúčili sa len zbežne, s tým, že sa čoskoro uvidia. Mala pocit, že Desiré sa ponáhľa. A pri pohľadoch, čo hádzala po svojom bratovi, zrejme aj tušila z akého dôvodu. „Napíšeme si sovu,“ usmiala sa na ňu zelenooká severanka tesne predtým, ako sa obaja premiestnili. Stihla len prikývnuť. „Si v poriadku?“ obrátila sa ešte na Lunu. Tá sa usmiala. „Som.“ Chcela niečo povedať, ale dokázala len pokrútiť hlavou. „Mrzí ma to.“ „Nemusí, Hermiona. Mne to nevadí.“ Jej úprimné oči ju presvedčili, že to myslí vážne. A preto ju to mrzelo ešte viac. „Bež už domov, potrebuješ sa z toho všetkého vyspať,“ popohnala jemne Luna tentoraz ju. Zasmiala sa. „Máš pravdu. Dúfam, že sa skoro uvidíme. Napíšem ti, mala by si nás prísť pozrieť do Brlohu.“ „Rada,“ prikývla. Rozlúčili sa a Hermiona sa unavene premiestnila preč. Tiahlo na pol štvrtú ráno, keď kráčala cez kopec k Brlohu. Užívala si to ticho, ktoré upokojilo dokonca aj jej myšlienky. Hľadela cestou na hviezdnatú oblohu a usmievala sa. Nevedela prečo a nechcela to riešiť. Nechcela nič riešiť. Ešte nie dnes. Keď si ľahla do postele, dovolila si na chvíľu ponoriť sa do spomienky na Fredov bozk. A po dlhom čase vedela, že sa nemusí báť ani nočných môr. Zaspala s prstami priloženými k perám, ktoré zakrývali takmer neviditeľný úsmev. ***** V hodine psa a vlka, keď noc sa ešte len chystala na odchod a deň na príchod, sa neďaleko od domu Andromedy objavila zahalená postava. Spod objemnej kapucne jej vytŕčali len strapaté havranie vlasy. Ticho stála v šere, vyzerala ako jeden z mnohých prízrakov, ktoré v tom čase pomaly odchádzali zo sveta ľudí. Aj ona sa usmievala. A/N: Moja približná predstava Freyra - https://scontent-amt2-1.xx.fbcdn.net/hphotos-xlt1/v/wl/t34.0-12/12834903_13 12625718752850_98824220_n.jpg?oh=b69be9e8f89f1ecd5b6f6c67ee74d399&oe=56E867 B6 No a po tejto kapitole už sa znovu presúvame aj na Dracovu stranu.