Šesdesiata druhá kapitola


Na druhý deň mali skúšku z Obrany. Harry bol celý deň veľmi tichý a ani
Ginny nechcel povedať, čo sa mu stalo. Lupinovi sa vyhýbal a Snapovi
takisto.
Po teste sa však Lupinovi nevyhýbal Neville.
„Pán profesor, mohol by som s vami hovoriť?“ spýtal sa nesmelo.
„Samozrejme, Neville. Čo potrebuješ?“
„Pán profesor, mohli by ste mi pomôcť zbaviť sa môjho strachu?“ šepol
nesmelo.
„Neville, strachu sa nikdy nezbavíš.“
„Ale ja som myslel, ...“
„Aha, bojíš sa stále toho istého, však?“ pochopil Lupin. Neville nemo
prikývol.
„Neviem, musím porozmýšľať. Uvidím, čo by sa s tým dalo robiť, dobre?“
„Ďakujem,“ vďačne vydýchol Neville.
„Keď niečo vymyslím, dám ti vedieť,“ uistil ho Lupin a spolu sa pobrali
na obed.
„Som rád, že chceš bojovať sa svojím strachom. Strach je najhorší
nepriateľ. Mohol by som vedieť, čo ťa k tomu viedlo?“ vyzvedal opatrne.
„Ani sám neviem,“ vzdychol Neville a už neprehovoril.
Lupin sa s ním pri Chrabromilskom stole rozlúčil a prisadol si k Snapovi
pri učiteľskom stole.
„Ahoj, Severus, zistil si kto to mohol byť?“
„Nie, nemám ani poňatia.“
„To nevyzerá dobre, ozaj povedz, ako by si sa zbavil strachu?“
„Remus, preto som ho k tebe poslal. Aby si niečo vymyslel,“ unavene mu
vysvetlil Snape.
„Ty si ho ku mne poslal?“ neveriacky sa spýtal Lupin.
„Hej. Prepáč, ale stačil mi letmý opis toho prízraku. Nechcem ho vidieť!
A už vôbec nie pred všetkými skúšajúcimi z ministerstva.“
„Nie? Náhodou, podľa mňa bol dobrý?“ provokoval Lupin.
„Veľmi vtipné!“
„Čo je také vtipné?“ spýtal sa Dumbledore.
„Severus si chcel obzrieť Nevillov prízrak.“
„Ten v tom supom klobúku?“ nevinne sa spýtal Dumbledore a pritom mu
šklbalo kútikmi úst.
„Presne ten,“ uškrnul sa Lupin.
„Ten by som si aj ja rád pozrel,“ pousmial sa Dumbledore.
„Severus, teraz mi napadlo, včera som od teba chcel niečo úplne iné.
Prosím ťa, urobil si mi elixír?“
„Nie,“ pokojne, so škodoradostným úsmevom odvetil Snape.
„Severus, spln je už budúcu sobotu!“ varoval ho Dumbledore.
„Ja viem.“
„Prepáč, ja som to tak nemyslel,“ ospravedlňoval sa Lupin.
„Fajn,“ povedal ľahostajne a odišiel.
„A čo teraz,“ zúfal Lupin.
„Teraz si dáme Deli,“ idylicky prehodil Dumbledore, „To je muklovská
sladkosť,“ odvetil na Lupinov nechápavý pohľad.
„Muklovská sladkosť?!!“
„Hej, veľmi dobrá. Vrelo odporúčam. Ozaj, nechcel si mi niečo povedať?“
„Nie, vlastne, odkiaľ viete, že som vám chcel niečo povedať?“
„Harry mi spomínal,“ zaklamal Dumbledore.
„Harry? A kedy?“
„Ráno som ho stretol.“
„Aha, tak ja už pôjdem. Mohol by som za vami prísť okolo piatej?“
„Môžeš, samozrejme,“ potešil sa Dumbledore.
Lupin zamyslene odkráčal z Veľkej siene. Vonku si všimol Harryho a spol.
„Harry, hovoril si dnes s Dumbledorom?“ spýtal sa ho.
„Nie, prečo?“
„Večer nás niekto počúval.“
„A kto?!“ zdesene sa spýtal Harry.
„Teraz si myslím, že Dumbledore. Teraz mi totiž povedal, že s tebou ráno
hovoril.“
„Ale nehovoril.“
„Presne tak.“
„A, čo všetko počul?“ vyzvedal váhavo.
„Všetko. No nič. Tak ja už pôjdem. Majte sa.“
„Harry, čo sa stalo?“ nevydržala Hermiona.
„Poďme sa učiť na zajtrajšiu Herbológiu,“ odmietol jej odpovedať Harry.
Celý večer teda opäť trávili nad knihami a Harry stále zaryto mlčal.

Lupin sa onedlho ocitol pred dverami svojej pracovne. Vošiel dnu a
unavene sa zvalil na posteľ. Práve rozmýšľal, ako by si udobril Snapa,
keď sa na jeho stole objavil veľká čaša. Prekvapene k nej podišiel a
všimol si na nej položený lístoček:

Nie som až taký sviniar. Máš to urobené už dva dni, len som ti to zabudol
priniesť.
S.S.



Víkend znamenal dva dni voľna, a potom od pondelka ďalšie skúšky. Hneď
prvá bola Starostlivosť o čarovné tvory, potom Veštenie, Aritmancia,
Život a zvyky muklov a v piatok Dejiny mágie.
Keďže Harry s Ronom mali len Starostlivosť a Veštenie, od stredy mali
voľno. Nemali nič na práci, a tak ich zamestnal Lupin. Pomáhali mu s
testmi pre nižšie ročníky. Všetci mali, ako oni, praktické testy. Hneď v
stredu Lupin Harryho uistil, že Dumbledorovi už všetko povedal.
„A čo na to povedal?“
„Niečo už tušil, ale aj tak ho to dosť zaskočilo,“ uškrnul sa Lupin.
„To verím. Ja som mal tiež dosť veľké problémy to rozdýchať,“ ozval sa
Ron.
„Takže už vie všetko,“ skonštatoval Harry.
„A teraz som si už na istom, že vie aj to, o čom sme sa rozprávali po
tom, čo Severus odišiel.“
Harry len prikývol.
„O čom ste sa rozprávali?“ vyzvedal Ron.
„O ničom,“ odvrkol Harry a vrátil sa k čarovaniu močiara.
„Harry, čo ti je? Posledné dni si strašne divný,“ povedal Ron.
„Nič mi nie je,“ zavrčal Harry a išiel vyloviť nejakých hlbočníkov.
„Ron, teraz ho nechaj. Nebude s ním reč.“

Odvtedy sa Harry vyhýbal nie len Snapovi, ale aj Dumbledorovi. Hermiona s
Ginny sa ho snažili nejak rozptýliť, ale márne. V piatok podvečer, keď
ich už Lupin nepotreboval sa Harry vyhovoril, že sa chce prejsť a
vytratil sa z klubovne. Ginny sa za ním znepokojivo dívala, ale nechala
ho ísť.
„Kde je Harry?“ spýtal sa Mark, ktorý sa tam práve objavil.
„Práve odišiel,“ odvetil Ron.
„A kam šiel?“
„Išiel sa prejsť,“ ozvala sa Hermiona.
„Neviete, kedy príde? Mal som mu povedať, že zajtra nemusí ísť do Surrey.“
„Dúfam, že čoskoro. Nevyzeral dobre,“ poznamenala Ginny.
„Deje sa niečo?“
„Zajtra je to rok, čo zomrel Sirius. Bojíme sa, aby nespravil nejakú
hlúposť,“ povedala mu Hermiona.
„A čo by mohol spraviť?“ váhavo sa spýtal Mark.
„To je otázne.“ Šepla Ginny.

Bolo už dávno po polnoci, keď išli Ron, Hermiona, Ginny a Mark spať.
Harry ešte neprišiel. A neobjavil sa ani ráno. Pri obede to už Ginny
nevydržala a navrhla:
„Poďme za Lupinom, možno je u neho.“
„Dobrý nápad, skúsiť to môžeme,“ uznal Ron. Ani nedojedli a hnali sa za
Lupinom. Hermiona hlasno zabúchala na jeho dvere.
„Pán profesor, mohli by ste nám otvoriť. To sme my.“
Ticho.
„Pán profesor!“ kričala Ginny.
Stále nič.
„Hľadáme Harryho!“ pridal sa aj Ron.
Nič, len ticho.
„Možno tu nie je,“ nadhodil Mark.
„A kde by bol,“ skepticky sa spýtal Ron.
„Tak skúsme ísť za ... NÍM,“ zúfala Ginny.
„Nebude to vedieť,“ tvrdila Hermiona.
„Možno hej. Skočím sa spýtať,“ odvetil Mark a už ho nebolo.
„Myslíte si, že bude niečo vedieť?“ neveriacky sa spýtal Ron.
„Dúfajme.“

Mark zatiaľ bežal hradom až do žalárov. Odraz však narazil na Malfoya a
jeho gorily, Crabba a Goyla.
„Ale, ale. Chrabromilský prvák, Potterov chránenec. Čo tu chceš!“ Zavrčal
na neho Malfoy. Crabbe a Goyle ho zatiaľ pevne chytili.
„Daj mi pokoj! Nič som ti neurobil!“
„Ale urobil, narodil si sa!“
„Na to sa sťažuj inde!“
„Teraz sa mi nechce,“ lenivo prehodil Malfoy a pokynul im aby ho poriadne
držali. Nenápadne vytiahol prútik a zamieril ním na neho.
„Práve som sa naučil nové kúzlo, chcel by som si ho vyskúšať,“ zatiahol
škodoradostne.
„A kde by si si ho chcel vyskúšať, nikde tu nevidím nič na skúšanie,“
poznamenal Mark.
„Hádam si si nemyslel, že som sa učil školské kúzla,“ zákerne sa uškrnul.
Jeho gorily sa prihlúplo zasmiali.
„Uvidíme, koľko vydržíš,“ sykol mu do ucha, „Tristis Verde!“ zvolal a
Marka zasiahla obrovská sila do brucha. Zatmilo sa mu pred očami, ale
nevydal ani jediný ston.
„No, zdá sa, že to nebolo dosť silné, čo tak tvár. Bude to bolieť viac,“
a zopakoval kúzlo.
Crabbe s Goylom ho nedržali dosť pevne a Mark letel na stenu. Tentoraz sa
už neubránil tichému stonu.
„Kto by to bol povedal, zatiaľ sa držíš,“ opäť mu namieril na hlavu. Tú
však mal v miernom predklone a sila kúzla mu ju tvrdo praštila o stenu.
Tá sila bola skutočne obrovská, lebo bolo nielen počuť úder, ale na stene
sa objavil pramienok krvi. To však už Mark nevedel. Bol v bezvedomí.

„Idem za ním,“ ozvala sa po niekoľkých minútach Hermiona.
„Načo?“ nechápavo sa spýtal Ron.
„Chcem sa ho spýtať aj na Lupina,“ odvetila.
„Tak počkaj, pôjdem aj ja,“ pridala sa Ginny. „Ron ideš?“
„Tak fajn. Poďme,“ podvolil sa.
„Možno sú dolu obaja, Harry aj Lupin,“ nesmelo poznamenala Ginny.
„To určite!“ ironizoval Ron.
„Ehm, čo včera povedal Mark, že mal Harrymu odkázať?“ spomenula si
Hermiona.
„Že nemusí chodiť do Surrey,“ odvetila Ginny.
„A prečo?“
„Lebo tam išiel iba Snape.“
„Takže on nemôže byť dole,“ doplo Hermione.
„Tak, kde je Mark tak dlho?“ nechápala Ginny.
„Poďme, rýchlo,“ zavelila Hermiona.

„Nie je to krv?“ prihlúplo sa spýtal Crabbe.
„Poďme!“ zavelil Malfoy, ktorý dostal strach.
„Ale,...“
„Poďme, nech nás tu niekto nezbadá,“ zavrčal Malfoy a ťahal ich preč,
„Nikto sa to nedozvie, rozumeli ste!“ varoval ich.
„A keď ho nájdu?“
„Ten to už neprežije,“ uistil ich a postrčil ich preč.

Pár minút po tom ako sa za nimi zavrela stena Slizolinskej klubovne, sa
na chodbe objavili Hermiona, Ron a Ginny.
„Mark!“ vykríkla Hermiona, len čo ho zazrela.
„Preboha, čo s mu stalo?!!!“ zdesene si ho obzeral Ron.
„Musíme ho odniesť na ošetrovňu!“ trvala Ginny.
„Počkaj, vezmem ho,“ ponúkol sa Ron a chystal sa ho vziať zo zeme.
„Nie! Ron, radšej ho odnesme na nosidlách,“ zastavil ho Hermiona a
vyčarovala pevné, biele nosidlá. Marka na ne preložili a Hermiona ho
viedla pred sebou.
„Ginny, bež zavolať profesorku McGonagallovú,“ poslala ju Hermiona.
„Jasne,“ odbehla Ginny.
Hermiona s Ronom a Markom v bezvedomí sa zatiaľ ponáhľali do nemocničného
krídla. Keď udýchaní vleteli dnu, madam Pomfreyová na nich udivene
hľadela, ale keď si všimla Marka, okamžite bola v pohotovosti.
„Položte ho tam na posteľ!“ rozkázala im.
„Preboha, čo sa mu stalo!“
„My nevieme, našli sme ho v žalároch. Asi ho niekto napadol,“ odvetila
Hermiona.
„Bude v poriadku?“ nesmelo sa opýtal Ron.
„To ešte neviem posúdiť. Choďte zavolať profesorku McGonagallovú!“
„Už sme po ňu poslali.“
„Výborne, takže opustite nemocničné krídlo.“
„Prečo?!“ ohradili sa dvojhlasne.
„Lebo ho idem liečiť a k tomu nepotrebujem nikoho naviac,“ a vyhodila ich
z ošetrovne.
O niekoľko minút sa k nim už hnala Ginny s profesorkou.
„Kde je,“ spýtala sa okamžite.
„Vnútri. Madam Pomfreyová nás tam nechce pustiť.“
„Správne. Nemáte tam čo robiť. Choďte radšej zavolať profesora Dumbledora
a profesora Snapa.“
„Profesor Snape tu asi nie je.“
„Tak to overte a zavolajte aspoň riaditeľa.“
Všetci traja sa teda rozbehli preč.
„Pani profesorka, a aké je heslo k profesorovi Dumbledorovi?“ otočila sa
ešte Hermiona.
„Malinový puding.“
„Ja idem k Dumbledorovi,“ uistil ich Ron keď prišli až ku schodišťu.
„Ja tiež,“ pridala sa Ginny.
„Fajn, ja pôjdem k Snapovi,“ nahnevane súhlasila Hermiona a rozbehli sa
preč.

Ron s Ginny dobehli až k príšere a Ginny vyhŕkla heslo. Príšera odskočila
a pred nimi sa objavili točité schody. Nechali sa vyniesť až hore a
prudko zabúchali na dvere.
„Ďalej,“ ozval sa z vnútra Dumbledorov hlas.
„Pán profesor, profesorka McGonagallová vám odkazuje, aby ste čo najskôr
prišli do Nemocničného krídla,“ vysypala zo seba Ginny.
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa udivene.
„Marka asi niekto napadol, lebo sme ho našli v bezvedomí v žalároch,“ bez
rečí vyrazili na ošetrovňu.