Šesdesiata siedma kapitola „Ty si tehotná??!!“ spýtal sa radostne. Tonksová len prikývla. „A v ktorom mesiaci?“ „V štvrtom týždni,“ odvetila váhavo. „Milujem ťa, víla!“ Vyhŕkol a vášnivo ju pobozkal. „Ty sa nehneváš?“ spýtala sa len čo sa vymanila z jeho objatia. „Hnevať?! A na čo? Som ten najšťastnejší muž na svete!“ uistil ju. „Vážne?“ „Samozrejme! Milujem ťa, aj naše dieťa!“ usmial sa a silno ju objal. Len čo auto strýka Vernona zastalo na Privátnej ceste číslo štyri, hnal sa Harry von. Neochotne vošiel do domu, ktorý nenávidel a bez pozdravu si vyniesol kufor až do svojej izby. Šmaril ho do kúta, otvoril okno a hodil sa na posteľ. Niekoľko minút len tak ležal, premýšľajúc o nespravodlivosti tohto sveta, keď tu zrazu, začul jemné šuchotanie krídel a radostné „Hú“ „Hedviga, aj ty si vedel, že mám ísť sem?“ spýtal sa utrápene a ani na ňu nepozrel. Hedviga neodpovedala, iba mu zletela na brucho. Až vtedy si všimol, že má v pazúroch list. „Ďakujem,“ zamrmlal zamyslene a zobral jej ho. Bola na ňom pečiatka ministerstva. Netrpezlivo ho otvoril. Vážený pán Potter, Týmto vám oznamujem, že príprava na váš premiestňovací test začína 2.7. o deviatej hodine. Žiadame vás, aby ste sa v daný deň a v danom čase dostavili na ministerstvo mágie, kde vás bude čakať špecializovaný pracovník. Bude vás očakávať na šiestom podlaží v kancelárii číslo desať. So srdečným pozdravom Baribela Fleetingová Oddelenia pre kontrolu nad premiestňovaním Ministerstvo mágie Harry si ten list pre istotu prečítal viackrát. „Premiestňovanie? Myslel som, že to sa berie v škole, tak ako lietanie,“ povedal Hedvige. Tá len ticho húkla. „No čo, čím skôr, tým lepšie,“ vtedy mu doplo, že bude musieť ísť dole a spýtať sa strýka Vernona, či ho odvezie. S hlasným povzdychom sa postavil z postele a pobral sa do obývačky. „Strýko Vernon, odvezieš my zajtra do Londýna?“ „V žiadnom prípade, hádam si nemyslíš, že tam kvôli teba budem chodiť každý deň!“ zavrčal. „Fajn, len som sa pýtal!“ Harry nahnevane vybehol do izby a opäť skončil na posteli. „Ako sa dostanem do Londýna,“ zamrmlal si do ticha. „Húuú.“ „Nemám muklovské peniaze, aby som išiel autobusom,“ namietol. „Huuú.“ „Aha, to je dobrý nápad. Môžem ísť skoro ráno a skočiť aj do Šikmej uličky. Nemám peniaze. A mohol by som si rozmeniť aj nejaké muklovské.“ „Húuu.“ „Čo keby som už rovno zostal v Deravom kotlíku?“ „Húúú!“ „Ja viem, ja viem. Dumbledore kázal, ale aj už nie som malý!“ „Hú.“ Odrazu ich rozhovor prerušil Kvík. Vletel do izby ako tornádo a začal lietať okolo Harryho. Teraz už Harry chápal, prečo ho Ron nechal doma. „Dobre, dobre! Upokoj sa a daj mi ten list!“ schmatol ho Harry. Kvík mu radostne húkal v ruke. Hedviga na neho hľadela pohľadom plným pohŕdania a zlosti. Vybral mu z pazúrikov list a poslal ho späť. List bol od Ginny. Harry!!! podarilo sa nám to! Dohodli si rande! Ron sa mi práve priznal. Prečo si tak rýchlo ušiel? Ani si sa nerozlúčil. Dúfam, že sa na mňa nehneváš. Ginny. Harry sa pousmial, rozhodol sa povedať jej pravdu. Zobral teda kúsok pergamenu a brko a pustil sa do písania: Drahá Ginny, vôbec sa na teba nehnevám, len sa mi nepáčilo, že musím ísť k Dursleyovcom. Prepáč, že som sa nerozlúčil. Práve mi prišiel list z ministerstva. Zajtra mám prípravu na premiestňovací test. Čo najskôr ťa prídem pozrieť. To vo vlaku nebola Hermiona, ale Snape. Nehovor to prosím Ronovi, ale rande si dohodol so Snapom. Vymenili sa s Hermionou, aby na nás mohol dávať pozor. Vtedy keď sme boli preč, som sa ho snažil prehovoriť, aby nám pomohol, ale odmietol. Nakoniec asi zmenil názor. Harry List vložil do obálky a podal Hedvige. „Ty si spoľahlivejšia. Daj to iba Ginny, dobre?“ Hedviga ho láskavo ďobla do nosa a vyletela oknom. Harry nešiel ani na večeru. Nachystal si mešec so zvyšnými peniazmi a díval sa na hviezdami posiatu oblohu. O desiatej u všetci Dursleyovci spali. Takýto tichý dom mal Harry najradšej. Len ležal a spánok ho obchádzal. Okolo polnoci ho prepadol hlad. Opatrne zišiel do kuchyne a na niekoľko minút sa zahrabal do chladničky. „Dúfam, že si to nevšimnú,“ pomyslel si, „A keď aj, veď kým sa zobudia, budem už preč.“ Našiel kus syra a nejakú šunku, z chlebníka si zobral krajec chleba, nalial si pohár mlieka a vrátil sa späť do izby. Po tom, čo sa najedol si nastavil budík a o chvíľu zaspal. Tak ako Alison sľúbila, zastavili sa u Mika, pozrieť si šteniatka. Len čo k nemu prišli, Mark sa mu vrhol do náručia. „Nazdar, špunt!“ pozdravil ho Mike. „Ahoj Mike, nedal pokoj, kým som mu nesľúbila, že sa tu zastavíme,“ usmiala sa Alison. „No jasne, hádam by ste ma neobišli!“ „Mike, chcem ti predstaviť môjho budúceho manžela. A Severus, toto je môj obľúbený bratranec.“ „Alis, som tvoj jediný bratranec,“ poznamenal s úsmevom, „Teší ma, ja som Mike Richardson. Veľa som už o vás počul.“ „Severus Snape, rád vás spoznávam.“ „Mike, kde máš tie malé, môžeme sa na nich pozrieť?“ prerušil ich Mark. „Mark, veď majú iba týždeň, ešte sú veľmi malé.“ „Prosím, len sa pozrieme.“ Žobronil. „Tak fajn. Poďte za mnou,“ naznačil im, nech ho nasledujú. „Počkaj, aké budú pekné, keď trochu podrastú. Hádam, vás k nim Líza pustí.“ Snape sa spýtavo pozrel na Alison. „Tak sa volá ich mama.“ „Á, už sme tu,“ otvoril im dvere do domu, a tam v predsieni na veľkom koberci ležala veľká, biela suka a kŕmila sedem drobných guličiek. Najskôr sa na nich nedôverčivo dívala, ale potom sa opäť venovala šteňatám. „Jé, tie sú úžasné!“ vyhŕkol Mark. „Som rád, že sa ti páčia.“ „Prečo je ten na kraji čierny?“ spýtal sa Mark. „Neviem. Nikdy som nepočul, žeby mohol byť Čuvač aj čierny. Keď som kamarátom, chovateľom, povedal, že mám čierne šteňa, vysmiali ma, že či si z nich robím srandu. Už mám na tých malých aj záujemcov, no, keď niekto príde, hentoho budem musieť schovať.“ „A prečo, čo je zlé na tom, že je čierny.“ „Nikto by mi neveril, že je čistokrvný! Už tu bol aj majiteľ ich otca, a keby u neho Líza nebola celé dva týždne, čo sa hárala, ani by mi neveril, že sú čistokrvné!“ „Čo s ním budeš robiť?“ „Neviem, Alis, asi ho predám na inzerát. Ale ináč je celkom zlatý.“ „Koľkože to majú?“ spýtal sa Severus. „Týždeň, narodili sa minulú sobotu v noci.“ „Minulú sobotu?“ zamrmlal si sám pre seba. „No dobre, Mark, rozlúč sa, už pôjdeme.“ „Prečo?!!“ zosmutnel Mark. „Nechoďte, spravím vám kávu, chvíľu posedíme.“ „Nie, Mike. Prídeme cez týždeň. Mark sa musí vybaliť a isto je unavený z dlhej cesty.“ „Tak fajn, ale určite príďte.“ „Neboj sa. Poď, Mark.“ „Ahoj Mike,“ rozlúčil sa Mark. Snape sa naklonil k Alison a niečo jej pošepol. Tá len prikývla a potiahla Marka k autu. „Mohol by som sa s vami ešte porozprávať?“ spýtal sa Snape Mika. „Samozrejme, čo by ste chceli?“ ... ... ... „Rád som vás spoznal,“ povedal Snape, keď nasadal do auta „Potešenie je na mojej strane. Ani neviete, ako mi s tým pomôžete.“ „S čím?“ nechápal Mark. „Nebuď zvedavý!“ usmial sa Mike. „Dozvieš sa, keď príde čas,“ dodal Severus. Poslednýkrát mu zamávali a vyrazili domov. Harrymu zazvonil budík už o šiestej. Rýchlo sa obliekol a vyšiel z izby. Začul pohyb v izbe tety a strýka. Započúval sa. Niekto sa obliekal. Ako myška zišiel po schodoch, posledné dva vŕzgajúce preskočil a vybehol z domu. Na ulici nebolo ani nohy. Zdvihol do vzduchu ruku s prútikom a v okamihu už pri ňom vŕzgali brzdy Rytierskeho autobusu. Z dverí sa rozospato vyklonil Stan. „Vitajte... Och, ahoj, Harry. Kam to bude?“ „Deravý kotlík,“ nahlásil Harry a nastúpil. Sadol si za Ernieho. „Bré ráno, Harry. Čo sa tak skoro ženieš do Šikmej uličky?“ spýtal sa ho ospalo. „Na ministerstve mám prípravu na premiestňovací test,“ odvetil Harry čulo. „Aaa. Tak želám veľa šťastia. Ja som premiestňovák robil na trikrát, však Ernie.“ „Za koľko tam asi budeme?“ „Ja neviem, tak päť minút, nie, Ernie?“ Ernie ho ani nepočúval len hľadel na cestu so zalepenými očami. „Koľko to bude?“ „Dvanásť siklov. To vieš, doprava dražie,“ mrkol na neho. „Tu náš,“ odrátal mu na ruku dvanásť siklov. O necelých päť minút už Harry stál pred dobre známym Deravým kotlíkom, tajným vstupom do Šikmej uličky. Vošiel dnu, na laviciach posedávalo pár hostí. Nevyzerali veľmi priateľsky. Zato priateľsky vyzeral hostinský, Tom, ktorý sa pobral Harrymu naproti, len čo ho zazrel. „Pán Potter, koľká to česť pre náš podnik. Zdržíte sa? Pripravím vám izbu?“ „Nie, ďakujem. Idem len do Šikmej uličky.“ „Tak vám aspoň niečo nalejem. Čo si dáte?“ „Nič, veľmi pekne ďakujem, ponáhľam sa. Musím ísť ešte na ministerstvo,“ poďakoval Harry. „Tak potom prepáčte, že som vás zdržoval,“ uklonil sa hostinský. „Vôbec ste ma nezdržovali. Možno sa zastavím, keď pôjdem späť.“ „Prajem príjemné nakupovanie.“ Harry sa len usmial a zamieril k zadnému dvoru. Onedlho už kráčal Šikmou uličkou, obzeral si výklady a vyhýbal sa množstvu čarodejníkov náhliacich sa okolo. Najskôr zamieril do metlobalových doplnkov, obzrel si metly a výbavy, prečítal si novinky týkajúce sa Metlobalových líg a obzrel si nové modely Nimbusov. Nemali na jeho Blesk, ale vyzerali dobre. Odtiaľ zamieril do Gringottbanky, vybral si peniaze, niektoré zamenil za muklovské, a vrátil sa späť medzi obchodíky. V apatieke si doplnil zásoby prísad do elixírov, v obchode so zvieratami kúpil sucháre pre Hedvigu, nakúpil ešte pergameny a brká na písanie a ani sa nenazdal a bolo osem hodín. Keďže bolo ministerstvo dosť ďaleko, radšej už vyrazil, aby neprišiel neskoro.