Sedemdesiata siedma kapitola

Zjavil sa uprostred kuchyne. Za stolom sedel Moody a hádal sa s Tonksovou.
„Potter, čo tu chceš. Už máš premiestňovací test?“ vyletel na neho skôr,
ako stihol pozdraviť.
„Nie, teda skoro,“ odvetil prekvapene.
„Tak prečo sa premiestňuješ! Aj teba mám ťahať z každej kaše do ktorej sa
dostaneš!“ zavrčal nevrelo.
„Nekričte po ňom!“ oborila sa na neho a unavene sa otočila na Harryho,
„Ahoj Harry, stalo sa niečo?“
„Ahoj, nič sa nestalo, Za chvíľu príde aj profesor. Prišli sme zistiť
novinky.“
„Novinky, nemáš nič iné na robote! Ďalšieho budem musieť ťahať z
problémov! Len kvôli novinkám!“
„NEMUSÍTE MA ŤAHAŤ Z PROBLÉMOV, JA NEMÁM PROBLÉMY!“ nahnevane povedala
Tonksová.
„To určite! Mala si ísť na ministerstvo a ty sa niekde flákaš.
Neuvedomuješ si, že ak k Lupinovi pridelia iného aurora, budeme
odhalení!!!“
„Mala som iné starosti ako sa hlásiť tomu magorovi Kraftovi!!!“ kričala
zúrivo.
„Čo sa tu deje?“ dnu vošiel Lupin.
„Kde si sa celý týždeň flákali, Lupin!!!“
„Severus,...“
„Zase Snape, keď ten sa mi dostane do rúk! Tiež nemá štipku
zodpovednosti!!!“
„Kto?“ do kuchyne sa premiestnil Snape.
„Kde sa flákate Snape!!!“ zrúkol na neho Moody.
„Do toho vás nič,“ odsekol ľadovo.
„Prestaňte po všetkých vrieskať Moody!!! Zato, že vy nemáte robotu,
neznamená to, že my sedíme na zadku!!!“ rozčuľovala sa Tonksová.
„Ako sa to so mnou rozprávaš!!!“
„Moody, upokojte sa,“ zahriakol ho Lupin, „Čo sa tu vlastne stalo? Prečo
tu po všetkých vrieskate?“
„Ja vrieskam!!!! JA VRIESKAM!!! Tuto to nezodpovedné decko sa malo už
dvakrát hlásiť u Krafta!“ ukázal na Tonksovú. Tá na neho chcela začal
kričať, no Lupin ju predbehol.
„Prestaňte po nej kričať, Moody!“ nebezpečne ho varoval Lupin.
„ČO?!!!“
„Neopovažujte sa po nej kričať!!!“ zopakoval Lupin. Moody zalapal po
dychu.
„Mala iné starosti, ako sa hlásiť na Ministerstve,“ zastával sa jej Harry.
„A čo také?!!!“
„Profesora napadla Nagini. Nemohla prísť do Londýna.“
„Aká Nagini?“ nechápal Moody.
„No Voldemortova!“ hneval sa Harry.
Moody na nich nechápavo hľadel.
„Už chápete, prečo sa nemohla hlásiť u Krafta?!!“ poznamenal Lupin.
„Vôbec neviem, o čom sa vlastne bavíte.“
„Ste vy ale nechápavý!“ zúrila Tonksová.
„Odložte si tie sprosté poznámky,“ uzemnil ju. Tonksová očervenela o
jedu. Odrazu však celkom zbledla a vybehla von.
„Teraz ste už spokojný!!“ zavrčal Remus a znepokojene sa za ňou rozbehol.
„Čo sa jej stalo?“ nechápal.
Harry so Snapom sa na seba znechutene pozreli a vyšli za nimi.
Moodyho nechali stáť v kuchyni.
Vyšli po schodoch na poschodie. Na chodbe pred dverami do kúpeľne stál
Remus a opieral sa o stenu.
„Je v poriadku?“
„Prišlo jej zle. Nemala by sa rozčuľovať.“
„Neboj sa, bude v poriadku,“ uistil ho Harry.
„Dúfam.“
„Počuj, zvládneš to tu sám? Navečer majú prísť svokrovci a ...“
„Jasne, choďte. Nejak to zvládneme. Asi ju radšej vezmem niekam von.“
„To ju aspoň upokojí. Rýchlo by si jej mal zlepšiť náladu.“
„Viem. Už choďte,“ usmial sa Lupin.
„Poď, daj mi ruku. Premiestnim nás,“ Harry mu podal ruku, pevne ju chytil
a po tichom Puk ich nebolo.
Remus s povzdychom zaťukal na dvere kúpeľne.
„Víla, si v poriadku?“
Dvere sa otvorili a z nich vykúkala jej bledá tvár.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa starostlivo. Jemne ju objal.
„Už je to lepšie,“ zamrmlala a uložila si hlavu na jeho rameno. Zobral ju
na ruky a preniesol do izby.
„Pospi si chvíľu, potom sa pôjdeme prejsť.“ Šepol jej do ucha a uložil ju
do postele.
„Ale zostaň tu pri mne.“
„Neboj sa. Budem tu.“
Ľahol si vedľa nej a zobral ju do náruče.

Hodina príchodu Alisoniných rodičov sa nebezpečne blížila, no našťastie
bolo už všetko pripravené. O šiestej sa ozval zvonček. Mark išiel
otvoriť. Harry sa zatiaľ nenápadne vytratil. Nechcel zavadzať. U
Dursleyovcov nesmel byť nikdy na očiach, keď niekto prišiel.
Len čo sa zvítali, posadali si v obývačke. Maya sa chvíľu obzerala, potom
jej to však nedalo.
„Harry tu nie je?“
„Ale je! Kam šiel?“ divila sa Alison.
„Pred chvíľou tu ešte bol,“ poznamenal Mark.
„Asi sa išiel prezliecť, pôjdem sa za ním pozrieť,“ ponúkol sa Snape.
„Len choď, Maya už o ňom hovorila, rada by som sa s ním aj zoznámila,“
usmiala sa svokra.
„Hneď prídem.“
Vyšiel po schodoch na poschodie a zaťukal na Harryho dvere. Nepočkal na
odpoveď a vošiel. Harry sedel na zemi a čítal nejakú knihu.
„Bolo počuť to buchnutie kufra?“ spýtal sa nesmelo, „nechcel som len...“
„Nič nebolo počuť, Harry, prečo si tu, stalo sa niečo?“
„Nechcel som vám zavadzať.“
Vtedy si Snape spomenul, na niečo, čo mu hovoril “malý“ Harry, keď sa s
ním hral v žalároch: „Som v izbe, keď niekto príde. Nemôžem tam zavadzať.
Nepatrím k nim,“ až vtedy si uvedomil prečo hneď zmizol.
„Harry, ty nám nezavadziaš. Chceli ťa vidieť.“
„Prečo?“ nechápal Harry.
„Teraz patríš do našej rodiny,“ odvetil vážne, „Ak nechceš ísť, poviem
im, že si unavený.“
Harry na neho len neveriacky hľadel. Nemohol uveriť tomu, čo počul.
„Ideš alebo nie?“
„Idem,“ privolil ticho.
Podržal mu dvere a počkal kým vyjde.
„A čo mám robiť?“ spýtal sa váhavo.
„Čo chceš. Ani ja neviem, čo tam mám robiť. Dávaj pozor na to, čo povieš.
Nevedia o ničom.“
„Jasne. Budem mlčať ako hrob.
„To nemusíš. Buď trochu spoločenský,“ pousmial sa Snape.
Harry sa na neho pozrel veľavravným pohľadom.
Keď schádzali po schodoch, počuli, ako Mark hovorí o udalostiach
posledného týždňa. Nespomínal nič, čo by sa im mohlo zdať nejak
nenormálne. Hneď, ako sa objavili dole, na Harryho sa upreli všetky oči.
„Ach, Harry, tu si. Poď, predstavím vás,“ ujala sa slova Alison a
pritiahla ho k sebe.
„Tak, mami, otec, toto je Severusov synovec, Harry. Harry, toto sú moji
rodičia.“
„Veľmi ma teší,“ obom podal ruku.
„Harry! Radi ťa spoznávame, už sme o tebe veľa počuli,“ povedala Markova
stará mama. Harry viditeľne zrozpačitel. Alison ich preto rýchlo posadila.
Večer ubiehal v príjemnej atmosfére. Harry mlčal, iba odpovedal na
občasné otázky. Necítil sa však nepríjemne. Počúval rozhovor, aký ešte
nikdy nezažil. Rodinný rozhovor. Plný srdečnosti, radosti. Plný tepla. U
Dursleyovcov nikdy nebolo počuť nič podobné. Na neho väčšinou len kričali
a vrčali, k návštevám sa správali buď zaliečavo, s prehnanou, umelou
srdečnosťou, alebo s krutým pohŕdaním.
Ani nepočúval, o čom sa bavia. Stačil mu zvuk plynúcich slov. Upokojovalo
ho to. Uvoľňovalo jeho strnulosť. Až mu bolo ľúto, keď okolo desiatej
odišli.

Počas nasledujúcich týždňov prišli ešte niekoľkokrát. Občas zavítali aj
Remus s Tonksovou, no tí prišli hlavne pre protivlkolačí elixír. Čím viac
sa blížila svadba, tým rušnejšie bolo v dome. Vždy, keď sa dalo, Harry s
Markom išli obzrieť Rokfort. I tam boli prípravy v plnom prúde.

V pondelok pred svadbou k nim opäť zavítali Remus s Tonksovou. Odišli až
neskoro večer. Mark išiel hneď po tom spať. Harry vyšiel na terasu,
usadil sa na stoličke a zahľadel sa na hviezdami zaliatu oblohu.
Neuveriteľne jasne svietili. No najjasnejšie práve tá jedna, ktorá bola
celý rok ľudským očiam ukrytá. Schúlil sa do klbôčka a smutne sa na ňu
díval.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtal sa tichý hlas za ním.
„Samozrejme,“ odvetil prekvapene.
Snape si pritiahol ďalšiu stoličku a sadol si vedľa neho. Tiež sa zadíval
na oblohu.
„Je čistá, zajtra bude pekne,“ skonštatoval.
„Tak ako skoro celé prázdniny.“
„Stavím sa, že v sobotu bude pršať,“ povedal sarkasticky.
„Nebude, a ak áno, tak začarujeme počasie.“
„Nevymýšľaj. Vieš koľko by to stálo energie?“
„Ale stálo by to za tú námahu.“
„Radšej budem veriť tomu, že nebude pršať,“ obaja na chvíľu zmĺkli. Harry
ani neodtrhol pohľad z hviezd.
„Nežiarila tak jasne,“ prerušil mlčanie Snape.
„Rok tam nebola.“
„Rozmýšľal si nad tým, prečo sa asi zjavila?“
„Hej, ale na nič som neprišiel.“
„Už čoskoro na to prídeš.“
„Čo o tom viete?“
„Momentálne viac, ako si myslíš.“
„Nerozumiem, o čom hovoríte.“
„Neboj sa, porozumieš,“ stíchol. Harry sa na neho nechápavo díval. Nemal
rád, keď niekto hovoril v hádankách.
„Ach, tu ste! Poďte už spať, veď je skoro polnoc,“ zívla. Harry hneď
vstal a chystal sa odísť.
„To nebol príkaz, Harry. Bol to návrh,“ upozornil ho.
„Dobre, aj tak som chcel ísť spať ešte dnes. Dobrú noc,“ poprial im a
zmizol v dome.
Postavila sa za stoličku, na ktorej teraz sedel Harry.
„Som už unavená, ideš, alebo tu ešte zostaneš?“
„A si veľmi unavená?“ spýtal sa postavil sa pred ňu.
„Nooo, je už dosť neskoro,“ odvetila šibalsky.
„Asi by som ťa mal odniesť, aby si sa neunavila ešte viac,“ opatrne ju
zobral na ruky a niesol dnu.
„Keď už si taký aktívny, zamier do kuchyne, môžeš odobriť moje snaženie.“
„Ako chceš.“
Z kuchyne ju odniesol priamo do spálne. Položil ju na posteľ a začal
jemne bozkávať. Slastne vychutnávala jeho dotyka, no odrazu sa odtiahla.
„Chlapci spia,“ zašepkala sklamane, no rozhodne.
S povzdychom vybral svoj prútik (ČARODEJNÍCKY!!!) a začaroval dvere i
steny.
„A sme tu dokonale izolovaný.“
„Určite?“
„Neveríš mi?“ Odpovedala mu dlhým bozkom. A nezostalo len pri ňom...

Ráno sa Harry zobudil dosť neskoro. Obzrel sa na stôl a tam ho čakala
Hedviga s narodeninovými prianiami od Rona, Hermiony, Ginny a Hagrida.
Len čo ich začal otvárať, priletela sivá sova s prianím od Remusa a
Tonksovej. Ron s Hermionou mu dali obrovskú knihu Dejiny metlobalových
družstiev. Hagrid mu napísal, že darček dostane neskôr, a to isté našiel
aj v liste od Remusa a Tonksovej a Ginny. Na ten sa špeciálne tešil.
Prezliekol sa a zišiel dolu na raňajky.
Dom bol podozrivo tichý. V kuchyni sedela Alison a popíjala kávu. Usmiala
sa na neho len čo vstúpil dnu.
„Dobré ránko, ako si sa vyspal?“
„Ďakujem, dobre. Ešte spia?“
„Severus hej. Mark nie, poslala som ho do obchodu.“
„S čím vám pomôžem?“
„Len si sadni a seď. Dnes máš predsa narodeniny.“
„Odkiaľ to viete?“ nechápal.
„Severus mi hovoril.“
Vtom sa otvorili dvere a vošiel Mark s nákupom.
„Dobré ráno, Harry!“
„Aj tebe, Mark.“
„Kúpil si všetko?“ vyzvedala mama.
„Všetko. Nič som nezabudol. Dúfam.“
„ Uhm, uvidíme. Nemáš konzervu pre Kiru,“ zhodnotila pri prvom pohľade.
„Aha, na to som zabudol.“
„Ja ju pôjdem kúpiť,“ ponúkol sa Harry.
„Dobre, tu máš peniaze a kúp aj tri. Bude na dlhšie,“ zobral tašku a
zberal sa na odchod.
„Mark, choďte spolu,“ navrhla.
„Fajn,“ súhlasil. Spolu teda odišli.
Alison zamierila do spálne.

Opatrne odchýlila dvere a nakukla dnu. Spal. Tíško k nemu podišla a ľahla
si vedľa neho. Pramienky vlasov mu padali do tváre. Zľahka mu ich
odhrnula nabok. Vtom na ňu skočil a zvalil ju pod seba. Vykríkla.
„Severus Snape! Vieš ako som sa zľakla!“
„Vážne?“ spýtal sa provokatívne.
„Toto mi už nerob!“ Jej ďalšie výčitky ľahko umlčal.
„Prestaň, týmto si ma neudobríš. Hnevám sa na teba,“ odstrčila ho od seba.
„A čím si ťa udobrím?“
„Neviem, musela by som porozmýšľať.“
„Kým budeš rozmýšľať, ja môžem pokračovať,“ vtom do izby cez otvorené
dvere vošla Kira.
„Mňau, mňau!“
„Nezavrela si dvere.“
„Poslala som ich do obchodu.“
„Takže vzduch je čistý, mám pravdu?“
„Nestačilo ti v noci?!“
„Jedna noc mi nemôže nahradiť desať mesiacov bez teba.“
„Žiadne také! Chcela som ťa zobudiť z iného dôvodu.“
„A to?“
„Kedy dáme Harrymu ten darček?“
„Teraz ich niekam na dlhšiu dobu pošlem, takže poobede.“
„Kam ich chceš poslať?“ spýtala sa začudovane.
„Hocikde, hlavne, aby to bolo aspoň do obeda.“
„Severus!!!“ opäť ju umlčal.
Kira už strácala trpezlivosť.
„Mrau, Mrau!“ dokonale ju ignorovali.
Keď ani na tretíkrát neuspela, skočila k nim na posteľ.
„Hnusná mačka!“ zavrčal.
„Kira čo sa deje? Severus, nevrč na ňu, už som si všimla, že ona nič
nerobí bezdôvodne.“
„Mrau!“
„Čo chceš?“ nechápala.
„Pššš!“ priložil jej prst na pery.
Zdola sa ozvalo tiché volanie:
„Č čččč, Kira, č ččč.“
„Vravela som, že ona nič nerobí bezdôvodne. Už sú tu. Prišla nás varovať.“
„No dobre,“ nedobrovoľne priznal Snape a zvalil sa vedľa nej na posteľ.
„Idem za nimi. Prídeš?“
„Uhmmm.“
„Ako chceš,“ usmiala sa a zišla dolu. Kira sa na neho vyčítavo dívala.
„Čo chceš!“ Zaprskala.
„Fajn, ďakujem!“ oči jej mierne zažiarili, vyzerala, akoby sa
víťazoslávne usmiala. Preskočila prikrývku a skončila na jeho hrudi.
„Zlez zo mňa, potvora chlpatá,“ zavrčal. Nedala si povedať. Ňufáčik
zabodla do jeho krku. Hebkú hlavičku si otieral o jeho bradu.
„Prestaň,“ povedal už miernejšie. Zacítila príležitosť. Zliezla z neho a
vplietla sa mu do vlasov. Nahlas priadla.
„Ech, nechaj ma,“ radšej sa posadil. Ani vtedy mu nedala pokoj. Jedným
skokom sa ocitla na prikrývke, ktorú mal prehodenú cez nohy. Zamotal ju
do nej a nechal vo vnútri toho klbka ležať na posteli. Začal sa obliekať.
Zapínal si práve nohavice, keď sa jej konečne, podarilo vymotať.
Znechutene na neho pozrela a odišla do kuchyne. Zasmial sa. Obliekol si i
košeľu a išiel za ňou.
Mark s Harry už sedeli pri stole a jedli. Kira sedela na jeho stoličke a
tvárila sa nezúčastnene.
„Dobré ráno,“ odznelo od stola zborovo.
„Dobré ako dobré,“ zašomral nevrelo.
„Zle si sa vyspal?“ spýtal sa Mark.
„Ale čoby, tá malá potvora mi nedá pokoja. Myslíš, že sa ťa nezbavím?“
nešetrne ju striasol zo stoličky. Všetci sa zasmiali. Kira dotknuto
mraukla a prešla k Markovi. Skočila mu na kolená a mračila sa na Snapa.
„Nebuď na ňu taký zlý,“ s úsmevom mu vyčítala Alison.
„Ja??!!! Kdeže, správam sa k nej len tak, ako si zaslúži.“
Mark s Harrym sa slabo chechtali.
„Čo je tu také vtipné?!“ zavrčal.
„Nič oci, tu nie je nič smiešne,“ odvetil Mark vážne.
Harry vyprskol smiechom. Snape po ňom prešiel ľadovým pohľadom, no
usmieval sa. Potom sa opäť otočil na Alison. Tá práve umývala poháriky.
Uprene ju sledoval. Harry si to všimol, niečo mu napadlo.
„Nemohli by sme ísť s Markom von?“ spýtal sa.
„Kam by ste chceli ísť?“ vyzvedala. Snapovi sa zablyslo v očiach.
„Mark hovoril, že ešte nebol v Šikmej uličke, chcel som mu to tam
ukázať,“ Alison sa tvárila nedôverčivo.
„Prosííím, môžeme?“ žobronil Mark.
„Prečo nie,“ súhlasil Snape.
„Ja neviem,“ váhala.
„Mamííí, prosím!“
„Nemá sa im tam čo stať,“ uistil ju Snape. Mark na ňu skúšal pohľad
smutného šteňaťa.
„Tak dobre.“
„Hurá!“ vykríkol Mark.
„Ďakujeme,“ zaradoval sa Harry.
„Ale na obed prídete,“ upozornil ich, keď sa pokúšali odísť z kuchyne.
„Neboj sa. O dvanástej sme tu,“ vyštartovali do izieb. Prezliekli sa,
Harry si vzal mešec s peniazmi a vrátili sa späť. Mark sa rozlúčil s
rodičmi a už aj pálil ku kozubu.
„Dajte na seba pozor!“ zakričala ešte tesne pred tým, ako zmizli v
zelených plameňoch.
„Ako na zavolanie,“ skonštatoval len čo odišli a tajomne sa usmial.
„Však v tom nemáš prsty?“
„Nie, ale maximálne mi to vyhovuje,“ podišiel k nej a objal ju okolo
pásu. Za ňou, na vonkajšej parapete otvoreného okna ležala Kira.
Škodoradostne sa uškrnul a okno zavrel.
„A nikto nás nebude rušiť.“
„Aký si k nej škaredý.“
„Len dočasné opatrenie,“ zamrmlal jej do vlasov. Rozchichotala.
„Milujem, keď sa smeješ.“
„Ráno som mala pocit, že chceš robiť niečo iné, nie sa rozprávať,“
poznamenala provokatívne.
„Tvoj pocit ťa neklamal.“ Šepol, prehodil si ju cez plece a vyniesol
hore. Vôbec sa jej to nepáčilo. Celú cestu kopala nohami, no nebolo jej
to nič platné. Upokojila sa až keď ju hodil na posteľ....(nechám pracovať
vašu fantáziu, veď na čo ju máte?:-))