Sedemdesiata ôsma kapitola Mark s Harry vyšli v Deravom kotlíku. Len čo vypadli z krbu, stál pri nich hostinský Tom. „Pán Potter, aká to vzácna návšteva. Zdržíte sa dlhšie?“ „Dobrý deň, nie ďakujeme, prišli sme len tak, prejsť sa,“ poďakoval Harry. „Potom vám prajem pekný deň,“ poklonil sa a vrátil sa za pult. Mark sa prekvapene obzeral. Harry ho rýchlo potiahol do dvora. Ukázal mu ako sa otvára vchod a usmieval sa nad jeho úžasom. Prvú hodinu sa len predierali ulicou, pomedzi náhliacich sa čarodejníkov. Mark chcel všetko vidieť. Potom ho Harry pozval na zmrzlinu do Floriánovej cukrárne. Kým ju lízali, Harry ho zaviedol niekam, kde ani on sám ešte nebol - do obchodu Freda a Georga. Len čo vstúpili dnu, vrhol sa na neho jeden z nich. „Harry! Aké to prekvapenie!“ bol to Fred. George sa objavil za pultom, len čo začul svoje dvojča spomenúť Harryho. „Harry! Čomu vďačíme za návštevu?“ spýtal sa ho. „Prišli sme vás pozrieť,“ usmial sa Harry. Mal Weasleyovské dvojčatá rád. Každému dokázali zlepšiť náladu. „To je skvelé! A kto že je tvoj mladý spoločník?“ vyzvedal Fred a zvedavo si Marka obzrel. „Čo nevidíš, Fred? Nehovor, že si ho nespoznal! Ten chlapec sa nezaprie,“ odvetil George. „Jasne, že som si všimol, ale spýtať sa je slušné!“ „To je Mark,“ zasmial sa Harry, „Teší ma Mark, ja som George a toto neschopné indivíduum sa volá Fred.“ „Ahoj, teší ma,“ váhavo mu podal ruku Mark. „Veľmi zhovorčivý, to majú v rodine,“ skonštatoval Fred. „Odkiaľ to vlastne viete?“ vyzvedal Harry. „Mamka.“ „Aha.“ „Čo viac ti budeme hovoriť,“ uškrnul sa Fred. „ Viac nemusíte. Ako idú obchody?“ „Výborne! Stále lepšie a lepšie,“ začal George, „Vlastne si asi posledný žiak za školy, ktorý tu ešte nebol,“ pokračoval Fred, „Náš sponzor a ani si to tu nevidel.“ „Sponzor?“ vyzvedal Mark. „Dal som im svoju výhru z Trojčarodejníckeho turnaja,“ vysvetlil Harry. „Nie si až tak tichý,“ poznamenal Fred na Markovu adresu. „A prečo by som mal byť?“ „Tento chlapec sa mi páči,“ zhodnotil George. Nakoniec sa tam zdržali najdlhšie. Dvojčatá im s radosťou poukazovali všetky svoje najnovšie vynálezy. Všetok humor ich však opustil, keď o desať dvanásť Mark navrhol, aby sa vrátili, lebo mama s otcom by neboli nadšení, keby meškali. Fred skoro prehltol špáradlo, ktoré cmúľal. „Ty bývaš teraz so Snapom?“ neveriacky sa spýtal Harryho. „Hej,“ odvetil pokojne. Pri pohľade na ich tváre mal čo robiť aby nevybuchol smiechom. Rýchlo sa teda radšej rozlúčili a vrátili sa domov. Alison práve chystala na stôl. Veľmi ju potešila ich dochvíľnosť. O niekoľko minút už všetci štyria obedovali. „Keď sa najete, pôjdeme ti ukázať tvoj darček narodeninám, Harry,“ oznámil Snape. „Môj čo?“ neveril vlastným ušiam. „Tvoj darček.“ Harry celkom zabudol jesť. Prekvapene sa na neho díval. „Kým nezješ, nepôjdeme,“ pousmiala sa Alison. Vtedy sa spamätal. Viac sa nepýtal, vedel, že by to nemalo cenu. Radšej rýchlo dojedol. O necelých pätnásť minút už boli na ceste von zo Surrey. Harry nepokojne sedel na zadnom sedadle vedľa Marka a rozmýšľal. Jeho zvedavosť ešte viac podnietila Snapova provokačná poznámka: „Upozorňujem ťa, že ešte si ho nebudeš môcť zobrať. Až tak o dva -tri týždne.“ „Čo?“ spýtal sa netrpezlivo. „Uvidíš.“ Po niekoľkých nekonečných minútach jazdy zastali pred pekným, jednoposchodovým domom v jednom mestečku pri Surrey. Z dvora sa ozýval štekot. Harry spozornel. Pred domom stál hnedovlasý, opálený muž. Len čo ich zazrel, podišiel k plotu. „Už som vás čakal,“ usmial sa na nich a otvoril im bránu. „Ahoj Mike, toto je Harry,“ predstavila ich Alison. „Dobrý deň,“ nesmelo pozdravil Harry. Znervóznel. Niečo tu, ho znepokojovalo. „Ahoj, Harry, ja som Mike,“ srdečne mu podal ruku. „Sú vzadu, poďte, ukážem vám kde,“ volal ich. Harry neisto zostal stáť. Snape ho zozadu postrčil. „Poď, neboj sa.“ Šepol mu do ucha. Váhavo teda vykročil. Nemusel ísť ďaleko. Spoza rohu vybehlo malé, čierne šteňa a zastalo priamo pred ním. Harry zostal stáť, akoby ho poliali vodou. Šteňa slabo šteklo. Dívalo sa na žiariacimi očkami a čakalo. Úplne mu vyschlo v hrdle. S námahou klesol na kolená. Psík k nemu okamžite pribehol. Láskyplne mu začal lízať ruky. „Sirius.“ Šepol nečujne. Psíča ako na odpoveď šteklo. Po tvári sa mu začali kotúľať malé slzy. Prestal vnímať dianie okolo seba. „Wow, aký je zrazu priateľský. Mne ešte nedovolil aby som ho pohladkal, nieto ešte, aby ku mne pribehol,“ poznamenal Mike celkom prekvapene. „Tiež ste spomínali, že ste vo vrhu nikdy nevideli čierneho psa, však?“ „To máte pravdu,“ uznal. Sledovali, ako na neho šteňa radostne vyskakuje a olizuje mu tvár. Snape spokojne pozrel na svoju budúcu manželku. Presne toto očakával. „Čo keby sme ich tu nechali a išli dnu?“ navrhol Snape. „Dobrý nápad,“ uznal Mike. Za domov bol malý altánok, tam si posadali. Kým išiel variť kávu, vrhlo sa na nich zvyšných šesť psíkov. Líza sa uložila vedľa a ostražito ich sledovala. Mike im ponúkol syrové nite a Mark nimi kŕmil psov. Čierne psíča mu jemne zlízavalo všetky slzy, rinúce sa mu po tvári. Slabučko pri tom skučalo. Po niekoľkých minútach sa spamätal a silno ho k sebe pritúlil. „Už nikdy nedopustím, aby sa ti niečo stalo,“ zašepkal mu do huňatej srsti. Malý opäť štekol. Začal okolo neho roztopašne poskakovať. Potiahol ho za rukáv. „Pôjdeme k nim?“ spýtal sa ho Harry. Opäť ho potiahol za rukáv. „Tak dobre, dobre. Idem,“ zobral ho do náručia a išiel, kam mu šteňa naznačilo. Obišiel dom a tam sa objavil veľký dvor. Naproti zadnému vchodu do domu bol drevený altánok a v ňom sedeli Snape, Alison, Mark a Mike. Pred ním ležala biela suka. Keď sa vynoril spoza rohu, zvedavo zdvihla hlavu, no keď ho zbadala, opäť si kľudne ľahla. Šesť snehobielych guličiek sa mu vrhlo naproti. Čierna gulička v jeho náručí sa pohodlne zamrvila. „Harry, poď si sadnúť. Čo budeš piť?“ spýtal sa ho Mike. „Nič, ďakujem. Nie som smädný.“ „Dám vám aspoň nejakú limonádu,“ len čo to dopovedal, zmizol v dome. Harry si sadol hneď vedľa Marka. „Tak čo, páči sa ti?“ usmiala sa Alison. Harry len prikývol, „Ďakujem,“ sršala z neho číra radosť. Onedlho už Mike priniesol džbán chladeného džúsu. „Keď sa tak na vás dívam, zdá sa mi, že lepšie som ho ani nemohol dať,“ poznamenal zamyslene. „Koľko má?“ spýtal sa Harry. „Päť týždňov, narodili sa dvadsiateho tretieho júna.“ „Dvadsiateho tretieho?!!!“ „No, narodili sa asi o týždeň skôr, ako sa mali. Keby som jej nešiel dať večeru, prišiel by som na to až ráno,“ Harry sa na neho zamyslene díval. „Už chápeš, tú súvislosť, o ktorej sme sa bavili večer?“ spýtal sa ho Snape tajomne. Prekvapene sa na neho díval. Pochopil. Malý sa načiahol po bielej servítke ležiacej na stole a po stole pricupkal k Snapovi. Sadol si pred neho a servítku mu pustil na kolená. Zamračene sa na neho díval. Odrazu spravil niečo, čo by od neho Harry nikdy nečakal: Zdvihol svoju ruku dlaňou nahor, asi do výšky jeho ňufáčika. Malý štekol a oboma prednými labkami mu skočil na ruku. Potom sa vrátil Harrymu na kolená. „Som tu jediný, čo nechápe čo sa tu deje?“ nesmelo sa spýtal Mike. „Z toho si nič nerob,“ zasmiala sa Alison. „Nemôžem si ho zobrať hneď?“ ozval sa Harry. „Prepáč Harry, ale ešte je veľmi malý. Potrebuje byť s mamou. Najskôr tak o dva, tri týždne.“ „A mohol by som za ním chodiť?“ spýtal sa tichúčko. „Jasne! Aj každý deň,“ súhlasil. „Mohol by som chodiť s Harrym?“ ozval sa Mark. „Že sa vôbec pýtaš. Môžete tu byť od rána do večera, každý deň!“ „Nebudú ti tu zavadzať?“ uisťovala sa Alison. „Kdeže, aspoň mi zabavia tých malých. Nemusím na nich dávať pozor.“ „Super!“ Zdržali sa ešte chvíľu a potom sa vrátili domov. Harrymu sa to neveľmi páčilo. Radšej by ešte zostal, ale pre istotu sa neozýval. Keď sa lúčili, Mike sa ich spýtal, kedy asi zajtra prídu: „Mohli by sme doobeda, okolo desiatej?“ navrhol Harry. „Fajn, o desiatej vás čakám.“ Malý, ktorého držal Harry ešte stále na rukách, mu do papuľky chytil tričko a nechcel pustiť. Až keď mu Harry sľúbil, že zajtra príde, pustil ho a nechal sa položiť na zem. Celý čas, čo nasadli a odchádzali sa za nimi díval dierou v plote. „Ďakujem!“ šepol Harry do ticha, ktoré tam zavládlo, „To je ten najkrajší darček, aký som kedy dostal.“ „Hlavne, že sa ti páči,“ usmiala sa na neho do spätného zrkadla. „Ozaj, bol by som zabudol,“ Snape siahol do záhybov svojej košele a vytiahol odtiaľ dve časti Pyramídy stvorenia, „Toto je tiež tvoje.“ „Ach, celkom som zabudol,“ svoj si zavesil na krk a na tetin sa zamračil, „A čo s týmto?“ „Mal by si jej ho vrátiť.“ „Veď mi ani neotvoria, po tom ako som odišiel,“ poznamenal. „Profesor Dumbledore im vraj upravil pamäť,“ zamiešala sa do toho Alison. „Hej, a čo im povedal?“ „Že si si zbalil veci, rozlúčil si sa a odišiel,“ uškrnul sa Mark. „Aha,“ chladne skonštatoval Harry, no s povzdychom pokračoval, „Pôjdem jej to zaniesť.“ „Kedy?“ „Najlepšie hneď, aby som to mal z krku.“ „Počkáme na teba pred ich domom,“ navrhla. „Netreba, prejdem sa. Aby vás náhodou nezbadali.“ „Ako chceš.“ Onedlho už Harry znechutene kráčal k domu, ktorý len donedávna nazýval domovom. Ako doma sa tam však už dávno necítil. Bol tam len z povinnosti. Nenávidel ten dom i jeho obyvateľov. Presne vedel, ako sa asi cítil Sirius na Grimlaudovom námestí. S povzdychom zazvonil. Chvíľu čakal, kým sa dvere otvorili. V nich sa objavila teta Petúnia. „Aspoň že na ňu nemusím čakať,“ pomyslel si Harry. „Čo tu chceš? Myslela som, že si odišiel navždy!“ privítala ho nevrelo. Harry mal čo robiť, aby jej niečo drzé neodsekol. Nakoniec sa ovládol. „Aj ja ťa rád vidím. Neprišiel som na návštevu. Prišiel som ti toto vrátiť,“ na dlani jej podával prívesok. Prekvapene sa naň pozrela. „Skadiaľ ho máš?!“ „Požičala si mi ho asi dva týždne dozadu,“ zaklamal. „Načo si ho chcel?“ spýtala sa podozrievavo. „Potreboval som tú pyramídu.“ „Lenže na poskladanie treba tri kamene.“ „Ako to vieš?!“ „Povedala mi to. Mal si všetky?“ „Hej, mal.“ „Odkiaľ?!!!“ spýtala sa zostra. „Jeden mám ja,“ ukázal jej ho. „Ten patril Lily. A ten tretí?“ „To je moja vec!“ „Ty vieš kto to je, však?“ „Kto je kto?“ spýtal sa nechápavo. „Ten ktorému patrí ten tretí kameň.“ „Čo ty o tom vieš!“ „Keď mi dávala tento, povedala mi to.“ „Čo?“ Harry spozornel. „Nerob sa hlúpym! Dobre vieš, o kom hovorím!“ „Hej, viem kto to je.“ „Chcela by som ho vidieť.“ „Prečo?“ „Chcem ho spoznať.“ „S mojou mamou si nič nechcela mať.“ „Je tiež čarodejník, že?“ „Je, a?“ udrel na ňu rázne. „Chcem ho aspoň vidieť.“ „Nebude súhlasiť.“ „A to už prečo?!“ „Zamysli sa nad sebou a odpovieš si sama,“ odvetil chladne. Nahnevane na neho pozrela. „Zober si to. Ja to nechcem!!!“ „Ako myslíš,“ poslednýkrát na ňu pozrel a odišiel. Zamyslene vošiel do domu Evansovcov. V obývačke nikoho nevidel, a tak zabočil priamo do kuchyne. Zarazene zostal stáť na prahu. V prostred stola stála obrovská čokoládovo-šľahačková torta. Okolo nej stáli Tonksová, Lupin, Mark a Alison. Zoširoka sa na neho usmievali. Snape sedel trochu bokom a sledoval ho. „VŠETKO NAJLEPŠIE, Harry!!!“ skríkli naraz. Harry zalapal po dychu. „Čo... to...to... ako...“ habkal prekvapene. „K narodeninám predsa patrí torta, nie? Tak som ti jednu upiekla. Remus povedal, že prídu, a tak ti robíme takú malú oslavu.“ „Tu je sľúbený darček,“ podával mu Remus ťažký balík. Váhavo ho začal otvárať. Vypadla z neho veľká deka s motívom metlobalu. „Vy ste sa dohodli?“ spýtal sa začudovane. „Na čom? To je samoohrievacia deka,“ nechápala Tonksová. „Nie, nevedia o ňom,“ ozval sa konečne Snape. „O čom nevieme?“ „Neskôr uvidíš,“ zahovoril Harry. „Páči sa ti?“ „Je super, ďakujem.“ „Nevedeli sme, čo ti dať. Nakoniec tu Tonksová poznamenala, že keď toľko vysedávaš v tej Astronomickej veži, dostaneš deku, aby ti nebola zima.“ Všetci sa zasmiali. Remus ho usadil na stoličku a vložil mu do rúk nôž. „Rozkrájaj ju,“ postrčila ho Tonksová. O niekoľko minút sa už napchávali tortou. Bola vynikajúca. Alison až očervenela od radosti, po tom, ako ju začali všetci chváliť. Neskôr sa presunuli do obývačky a tam si k Harrymu nenápadne prisadol Snape. „Tak ako? Čo hovorila?“ „Vrátila mi ho.“ „Čo s ním budeš robiť?“ „Ešte neviem.“ Po chvíli mlčania pokračoval. „Mama jej to povedala. O vás.“ „A???“ „Chce vás spoznať.“ „Prečo?“ „Neviem. Povedal som, že nebudete súhlasiť.“ „Čo ona na to?“ „Že vás chce aspoň vidieť.“ Nastalo dlhé ticho. Obaja boli ponorení do vlastných myšlienok. „Dary sa neodmietajú,“ povedal ticho, „požičaj mi to na chvíľu.“ „Čo chcete robiť? Pôjdete tam?“ podal mu prívesok. Mlčky ho zobral, podišiel k Alison, niečo jej zašepkal a odišiel hore. V okamihu sa vrátil späť s dlhým, čiernym plášťom v rukách. Obliekol si ho a premiestnil sa. „Kam šiel?“ spýtal sa Mark. „Neboj sa, vráti sa,“ odvetila ma matka.