Sedemdesiata deviata kapitola

Vonku sa už zotmelo. Kapucňu plášťa si potiahol hlbšie do tváre. Zhasol
lampu svietiacu pred dverami a zaklopal. Otvoril Vernon Dursley.
„Kto ste?!!! Čo chcete?!!!“ vyhŕkol vystrašene.
„Zavolaj mi svoju ženu,“ povedal potichu.
„Nechajte moju rodinu na pokoji!!!“ vykríkol.
„Zavolaj mi svoju ženu,“ zopakoval chladne.
„Vernon, kto...“ zostala zarazene stáť.
„Nechaj nás Dursley!“
„ČO SI...“
„Choď, Vernon,“ prerušila ho manželka. Zdesene na ňu pozrel, no poslúchol.
Len čo osameli, načiahol k nej ruku s príveskom.
„Už som povedala, že to nechcem!“
„Dary sa neodmietajú.“
„Ja ho odmietam!“
„Raz sa spamätáš, no potom bude neskoro,“ varoval ju. Otočil sa na odchod.
„Počkajte! Dajte si dole tú kapucňu!“ zastavila ho.
„Načo?“ spýtal sa pohŕdavo.
„Chcem vidieť tvoju tvár.“
„Ak si dosť vnímavá, vieš, prečo nám to dala. Nechceš ho späť, ja ti
neukážem svoju tvár. Pre teba neexistujem,“ premiestnil sa. Zostala tam
zarazene stáť.

Severus sa premiestnil do spálne. Zobliekol si plášť a vrátil sa dolu.
Práve sa objavil na schodoch, keď dnu cez otvorené okno vlietla sova.
Harrymu na kolená hodila list a vyletela von.
„Čože ti prišlo, prianie k narodeninám?“ spýtal sa Mark.
„Nie, je to z ministerstva.“
„Čo od teba chce ministerstvo?“
Harry sa začítal do listu. Na tvári sa mu vytvoril chabý úsmev.
„Zajtra o deviatej mám premiestňovací test.“
„Konečne,“ ozval sa Snape od schodov. Až teraz si ho všimli.
„Už si aj tu?“ skonštatovala Alison.
„Tiež si myslím, že je načase, aby si spravil ten test. Budeš sa môcť
premiestňovať oficiálne,“ poznamenal Remus.
„Koľko to asi bude trvať?“ s obavou v hlase sa spýtal Harry.
„Záleží na tom, koľký budeš v poradí. Budete tam totiž všetci.
Premiestňovať sa budete pred porotou a na rôzne miesta,“ vysvetlila mu
Tonksová.
„Do desiatej asi neskončím, že?“
„Určite nie. Prečo? Máš rande?“ zo žartu sa spýtal Remus.
„Niečo také.“
„Ja mu zavolám, že prídeš neskôr,“ uistila ho Alison.
„Dobre, ďakujem.“
O necelú hodinku odišli. Harry sa opäť usadil vonku na terase. O chvíľu k
nemu podišiel Snape.
„Tu máš, sprav s tým čo chceš,“ podal mu prívesok.
„Nechcela ho?“
„Nie. A Harry, chcem ťa o niečo požiadať,“ Harry na neho spýtavo pozrel.
„Už tam nikdy nechoď, nikdy sa nikomu z nich neprihovor,“ povedal vážne.
„To spravím s radosťou,“ uistil ho.
„S tým,“ kývol na prívesok, „sprav čo chceš.“
„Niečo mi napadlo, len chcem, aby ste mi to schválili.“
„Počúvam.“
„Chcel by som to dať buď Markovi, alebo tomu malému, čo čaká Tonksová.“
„Mark raz dostane ten môj, daj to tomu malému.“
„Nebude vám to vadiť?“ spýtal sa nesmelo.
„Nie, je to dobrý nápad.“
„Fajn, tak ja už pôjdem spať. Dobrú noc.“
„Dobrú.“

Bolo osem preč, keď Harryho prišla zobudiť Alison. Ten len neochotne
otvoril oči, no hneď, ako mu povedala, koľko je hodín, vybehol z postele
ako namydlený blesk. V mihu sa obliekol a zišiel za ňou dolu. Na stole ho
už čakali raňajky, rýchlo ich do seba hodil a celý čas nervózne
poškuľoval po hodinkách. Po piatich minútach to Snapa, sediaceho za
stolom, prestalo baviť.
„Harry, môžeš tam ísť aj Hop-Šup práškom. To tam budeš hneď.“
„Ja len nechápem, ako som mohol tak zaspať! Veď som šiel hneď spať!“
„Bol si nevyspaný,“ zhodnotila Alison.
O tri štvrte na deväť sa Harry rozlúčil a vbehol do krbu.

Ocitol sa priamo v hlavnej aule ministerstva. Pristúpil k vrátnikovi a
podal mu svoj prútik. Ten sa na neho neveriacky díval, no prútik mu hneď
zobral. Keď sa Harry obzrel k fontáne, stlačil červený gombík na stole. V
priebehu niekoľkých sekúnd sa tam premiestnilo asi desať čarodejníkov a
vyslali na Harryho omračovacie kúzla. Nemal šancu ani len zistiť, kto to
na neho zaútočil. V bezvedomí sa sklátil na kamennú zem.
„Skvelá práca!“ Pochválil ich minister, vystupujúci z jedného z výťahov,
„Odveďte ho do Azkabanu.“
Dvaja ho zodvihli a okamžite sa s ním premiestnili. Spoza skla telefónnej
búdky na to celé neveriacky hľadeli Fred a George. Len čo aurori s Harrym
zmizli, obaja sa premiestnili na Grimlaudovo námestie.
Dom číslo dvanásť bol ako naschvál prázdny. Obaja sa okamžite
premiestnili do Brlohu. V kuchyni sedela pani Weasleyová s Ginny a varili
obed.
„Mamka, kde je otec?“ vybafli na ňu naraz.
„V práci, kde by bol?“ odvetila pobavene.
„Deje sa niečo, keď ste sem tak vleteli?“ spýtala sa Ginny.
„Fudge odviedol Harryho do Azkabanu,“ vyletelo z nich naraz.
„ČO spravil? Prečo by to robil?“ nechápala ich matka.
„A čo ja viem?“ ohradil sa George.
„Ja možno viem,“ spomenul si Fred, „večer som bol v Deravom kotlíku a
začul som tam niečo, čo sa mi moc nezdalo,“ všetci na neho vrhli spýtavé
pohľady.
„Jeden čarodejník hovoril niečo, ako “hľadajú ho za vraždu Snapa“ a ten
druhý, že “jeho? To sa dalo čakať.“. Tak neviem, ale pokiaľ hovorili o
tom útoku a niekto rozšíril, že Snape zomrel a nikto nezistil, že žije,
tak mohli hovoriť o Harrym.“
„Prečo by hovorili práve o Harrym?“ nahnevane sa spýtala Ginny.
„Lebo pokiaľ sa rozšírilo, že ho napadol had, tak mnohým napadne, že
Harry, ako parselan, by na neho hada mohol nahuckať.“
„To by Harry neurobil!“
„To iný nevedia,“ upozornil ju Fred.
„Choďte za otcom!“ vyhnala ich pani Weasleyová. Poslúchli ju a
premiestnili sa k nemu do kancelárie. Mali šťastie. Sedel za stolom a
čítal noviny. Prekvapene sa na nich pozrel.
„Čo tu robíte?“ Nestihli ani odpovedať, keď sa rozleteli dvere a vošiel
Kingsley.
„Arthur! Chytili ho!“
„Koho?“
„Mladého Pottera!“
„Odviezli ho do Azkabanu!“ vykríkli obaja.
„ČO?!!! Prečo?“ nechápal.
„Ty to nevieš?! Vraj na Snapa poštval Naga a on zomrel,“ vysvetlil mu
Kingsley.
„Ale Snape žije!!!“ nahnevane poznamenal Fred.
„Vážne? Na ministerstve sa už týždeň nehovorí o ničom inom, ako o tom, že
ho zabil.“
„Ja o ničom neviem!“ hneval sa Arthur.
„No, proste, liečiteľ u svätého nahlásil, asi týždeň dozadu, že k nemu
priviedli Snapa a na druhý deň ho odviedli späť. Keďže uhryznutie Nagom
je smrteľné, pár dní na to nahlásil, že nie je šanca, aby prežil, teda je
mŕtvy. Dolores Umbridgeová vymyslela, že hada na neho niekto musel
poštvať, a vraj si všimla, aký napätý vzťah je medzi Harrym a Snapom. Z
toho vyvodila, že to bol Harry,“ objasnil Kingsley.
„Preto ho omráčili a odviedli do Azkabanu?“ zborovo sa na neho vrhli
dvojčatá.
„Minister ho už dlho považuje za osobnú hrozbu. Nejak sa mu nepáči,“
vzdychol pán Weasley.
„Kvôli tomu ho hodil do Azkabanu???“
„On sa o to usiloval už skôr, teraz len využil situáciu,“ zamračil sa
Kingsley.
„Keď však vyjde najavo, že Snape žije, musia ho pustiť, nie?“ napadlo
Fredovi.
„Mali by.“
„Tak zožeňme Snapa!“ vykríkol George.
„George, on nie je na Rokforte. Nevieme kde ho hľadať,“ unavene ho
schladil otec.
„Došľaka!“ zanadával Fred.
„A teraz čo. Treba mu poslať sovu, len či bude ochotný prísť,“ skepticky
poznamenal Kingsley.
„Bude, bude, len rýchlo! Harry by nemal byť dlho pri dementoroch! Škodia
mu viac ako nám!“ nervózne poznamenal Arthur.
„Ja som blbec!!!“ vykríkol George, „veď Harry nám hovoril, že s ním teraz
býva!!!“
„Ozaj, sme mi ale blbci!!!“ priznal Fred.
„A kde to je???!“ rýchlo sa spýtal ich otec.
„Nevieme.“ Šepol Fred.
„Ale býva tam i Mark,“ nesmelo načal George.
„A kde to je???!!!“
„Netuším.“
„Možno to vie Ron,“ načal Kingsley.
„Ideme za ním!“ rozhodli dvojčatá a už ich nebolo.

V priebehu niekoľkých sekúnd boli opäť doma. Ginny s mamkou sa na nich
vrhli s otázkou v očiach.
„Kde je Ron?“
„Išiel preč. Čo sa deje?!“ so strachom sa spýtala Ginny.
„Fudge dal Harryho zavrieť, lebo sa rozšírilo, že Snapa napadol had a že
ho na neho nahuckal Harry. Potrebujeme zistiť kde je Snape, aby prišiel
na ministerstvo a Fudge bude musieť Harryho pustiť,“ narýchlo vysvetlil
George.
„Ginny, ty nevieš náhodou, kde býva Mark?“ napadlo Fredovi.
„V Surrey, neďaleko Dursleyovcov.“
„Nevieš to presne?“
„Nie, nikdy som sa ho to nepýtala. Toto nám povedal Harry.“
„A ako sa volá priezviskom, predpokladám, že Snape to nebude.“
„Evans.“
„Dík, ideme ho nájsť, keby sa tu zastavil tatko, povedzte mu, nech sa to
pokúsi vybaviť na ministerstve. Harryho odtiaľ musíme čo najskôr dostať,“
len čo to dopovedal, zas zmizli.

Premiestnili sa do záhrady domu číslo štyri, na Privátnej ceste. Vybehli
na cestu a tam zostali zmätene stáť.
„Teraz kde?“ poznamenal Fred.
„Odkiaľ to mám vedieť! Spýtajme sa Dursleyovcov,“ navrhol jeho brat.
„Blázniš? To radšej poďme za starou Figgovou. Býva predsa neďaleko.“
„Dobrý nápad.“
Rozbehli sa po ulici k starému domu plnému mačiek. George zúrivo
zazvonil. O niekoľko minút im otvorila majiteľka.
„Á, chlapci, Dumbledore mi niečo posiela?“
„Nie, pani Figgová, kde býva Mark Evans?“
„Mark Evans? Ten mladý, tmavovlasý chlapec?“
„Asi hej. Kde býva? Prosím, povedzte nám to!“
„Dve ulice napravo, asi siedmy dom od začiatku,“ chcela sa niečo opýtať,
no ich už nebolo. Bežali tam, kam ich naviedla. Zadychčane zazvonili pri
siedmom dome. Spoza dverí sa ozvalo drnčanie telefónu. Vtom sa dvere
otvorili. V nich stál Mark.
„Ahojte!“ pozdravil ich zvesela.
„Mark!“ vykríkli radostne, „je tu profesor?“ prikývol a vpustil ich dnu.
Na chodbe stál Snape s telefónom v ruke a tváril sa zamračene.
„Má prísť trochu neskôr, musel ešte niečo vybaviť.“
„Takto zavýja už pol hodinu! Ničím ho nemôžem utíšiť! Prosím, pošlite
aspoň Marka, možno sa trochu upokojí!“ prosil ho Mike, s ktorým
telefonoval.
Fred s Georgom počuli len neuveriteľne hlasné skuvíňanie.
„Pokúsim sa ho nejak pohnať,“ odvetil Snape do telefónu.
„Ďakujem, len sa prosím poponáhľajte, lebo sa obávam, že to už dlho
nevydržím,“ začul cez srdce vrúce skuvíňanie Snape. Potom telefón zložil.
Obaja Weasleyovci na neho vyjavene hľadeli. Ešte nikdy ho nevideli v
muklovských veciach. Tá zmena bola neuveriteľná.
„Prečo mám neblahý pocit, že sa niečo deje?!“ zavrčal Snape.
Prvý sa spamätal George: „Harryho dal Fudge odviesť do Azkabanu!“
vychrlil za seba.
Snape sa na neho pozrel so zdvihnutým obočím: „Dal ho odviesť do
Azkabanu?“
„Liečiteľ od svätého Munga rozhlásil, že ste mŕtvy a Umbridgeová
povedala, že toho hada na vás poštval Harry. Keď sa objavil na
ministerstve, vrhli sa na neho desiati aurori a odvliekli ho do
Azkabanu,“ odrapkal Fred.
„Blbec!“ zamrmlal si popod nos a odišiel.
„Napadli ho?“ spýtal sa Mark.
„Hej, použili na neho omračovadlá,“ to už sa vrátil i Snape. Práve si
zapínal habit.
„Boli ste už v Azkabane?“ spýtal sa ich rázne.
„Nie, ale pôjdeme s vami!“ odhodlane povedal Fred.
Zamračene si ich premeral, no nakoniec privolil.
„Ruku!“ prikázal. Váhavo mu podali ruku. Privrel oči, ozvalo sa hlasné
Puk a boli preč.

Ocitli sa na nejakom pustom ostrove. Vôkol nich bolo rozbúrené more a
pred nimi kamenná pevnosť. Snape na nich nečakal a vyrazil k nej.
„Kedy ho sem odvliekli?“ zakričal na nich.
„Asi pred hodinou,“ odvetili za behu. Nestíhali jeho krokom.
„Išiel s nimi aj Fudge?“
„Nešiel.“
„Tak potom tu bude,“ povedal nahlas.
„Veď s nimi nešiel!“
„Pokiaľ mu na tom tak veľmi záležalo, určite sa uistil, že ho zavreli do
tej najhoršej kobky,“ zasyčal naštvane.
Viac neprehovorili. Snape ich viedol priamo do pevnosti. Pred vchodom
zastal a vrátnika sa spýtal, či je tu minister. Dal im kladnú odpoveď.
Vstúpili teda dnu. Vrátnik za nimi niečo kričal, no Snape ho ignoroval.
Prešiel hlavným nádvorím a vstúpil do stemnených chodieb bez okien. Spoza
dverí sa ozýval nárek väzňov.
„Choďte pri mne, alebo sa tu chystáte zostať?“ spýtal sa chladne. Obaja
ho ihneď poslúchli.
Čím nižšie kráčali, tým tichšie tu bolo. Dôvodom bola vyššia hustota
dementorov na chodbách. Dvojčatá boli bledé, no nespomalili. Z ničoho nič
sa chodba rozšírila. Vstúpili do kruhovej miestnosti, v ktorej boli piati
ľudia a siedmi dementori. Všetky oči sa otočili k nim. Videli ich
prekvapenie, keď si všimli Snapa.
„Snape?!! Veď,... nemali by ste byť mŕtvy?“ vyhabkal Fudge.
„Ako vidíte, nie som. Rád by som vedel, prečo ste zavreli Pottera.“ Jeho
hlas mrazil viac ako kobky okolo nich.
„Dostala sa k nám informácia, že vás zabil!“ odvetila Umbridgeová, lebo i
ona tam bola. Tretí bol jeden z vrátnikov, zvyšný dvaja boli aurori.
„Keď žijem, asi ma nezabil! Zachránil mi život! Žiadam vás, aby ste ho
okamžite pustili!“
„Zachránil vám život?!“ prekvapene sa spýtal minister.
„Povedal som to predsa. Pustite ho!!!“ bol to rozkaz, nie prosba.
„Keď ste v poriadku, tak dobre, len to bude chvíľu trvať, viete, toľké
papierovačky...“
„Viete tak dobre ako ja, aká je pre neho nebezpečná prítomnosť
dementorov, keď nemá prútik! Povedzte mi kde je!“
„To nieje tak jednoduché, viete...“ zahováral Fudge.
„Kde je?!!!“ výhražne na neho zavrčal Snape.
Vystrašene cúvol: „O d...dve poschodia nižšie, v cele číslo 2...255,“
zahabkal.
Vyrazili tam, kam im ukázal. Tu už boli na každej chodbe aspoň štyria
dementori.
„Dúfam, že viete vyčarovať Patrona,“ otočil sa k nim Snape.
„Samozrejme!“ ohradili sa naraz.
„Tak na čo ešte čakáte!!!“ Hodili na neho kyslý úškľabok a mávli svojimi
prútikmi. Vyšli z nich dva mliečno-hmlové tigre. Kráčali rozhodne pred
nimi a dementori im uskakovali z cesty. Na danom poschodí už boli
dementori pri každých dverách dvaja. Splašene sa tisli na stenu, keď
okolo nich prešli. Z týchto ciel sa už neozývalo nič. Fred do jednej
zvedavo nakukol, no to, čo v nej videl už nebolo nič. Prázdna schránka,
bez duše. Niečo čo sa kedysi podobalo na človeka. Rýchlo sa odvrátil. Pri
tom pohľade ho zamrazilo až do špiku kostí.
Kráčali rýchlejšie. Končeky vlasov im mierne primŕzali, dych sa menil na
kvapky a okamžite mrzol.
„Vydychujte len nosom!“ potichu ich upozornil Snape. Napäto sledoval
čísla ciel. 238,239,....250.
„255,“ zašomral si pre seba. Vytiahol svoj prútik a pokúsil sa otvoriť
dvere. Nešlo to.
„Otvor dvere!“ prikázal najbližšiemu dementorovi. Ten nereagoval. Snape
mávol prútikom a pred dementorom stál mliečno-hmlový vlk. Cúvol pred ním,
no zároveň mávol svojou kostnatou rukou a dvere sa otvorili.
„Zostaňte tu!“ prikázal im a vošiel dnu. Bola tam strašná tma. Zasvietil
si prútikom. Jeho chabý lúč slabo osvietil drobnú kobku. Harryho telo
ležalo na zemi pri stene. Celý sa viditeľne chvel. Bol v bezvedomí.
Rýchlo k nemu pristúpil a opatrne ho zobral do náručia. Neprebral sa.
Okamžite ho vyniesol von. Pokynul dvojčatám a vyrazili na cestu späť.
Tigre išli pred nimi, vlk za nimi. Pár dementorov sa ich pokúšalo
zastaviť, no cez Patronov sa k nim nedostali. Návrat im trval kratšie.
Onedlho už vchádzali do okrúhlej miestnosti, kde bol pred tým Fudge a
jeho “ochranka“. Teraz bola prázdna. Ponáhľali sa von. Na hlavnom nádvorí
stál Fudge s Umbridgeovou a zdalo sa, že na nich čakajú. Snape však okolo
nich prešiel bez jediného pohľadu. Prešli okolo vrátnice až na breh mora.
Slniečko ako na povel vykuklo spoza mrakov.
Položil Harryho na zem a obalil ho do svojho habitu.
„Profesor?“ zašepkal nesmelo.
„Áno Harry, som tu. Snaž sa myslieť na niečo príjemné, počuješ.“
Neotvoril oči, no prikývol. Snape mu cez habit začal šúchať ramená, aby
ho trochu zahrial.
„Ako mu je?“ spýtal sa Fred.
„Nebol tam tak dlho, aby mu to nejak veľmi uškodilo,“ odvetil stroho,
„Nemáte so sebou nejakú čokoládu?“
Obaja záporne pokrútili hlavou.
„Harry, snaž sa myslieť na niečo dobré, aby si sa rýchlo zohrial,“
dohováral mu.
„A načo?“ konečne otvoril oči. Mal ich akoby sklenené.
„Aby som ťa odtiaľto čo najskôr mohol dostať!“
„Aha.“
„Choďte informovať Dumbledora,“ prikázal im Snape a ďalej sa venoval
Harrymu, „Mysli na Ginny a toho malého,“ povedal prvé, čo mu napadlo. V
tom okamihu sa Fred a George premiestnili.
„To znelo divne.“ Šepol Harry.
„Čo?“
„To: Ginny a toho malého.“
„Vidím, že už ti je lepšie,“ zahriakol ho s úľavou.
Prikývol.
„Fajn, ideme domov. Sústreď sa!“ Harry privrel oči. Ozvalo sa Puk a už
ich nebolo.

Zjavili sa priamo v obývačke. Položil ho na pohovku a prešiel do kuchyne.
„Oci! Kde je Harry?“
„Leží v obývačke. Choď k nemu a zober mu nejakú čokoládu,“ prikázal mu
Snape.
Zo špajze vybral jedinú, ktorá tam bola, čokoládu na varenie, a ponáhľal
sa k Harrymu.
„Je v poriadku?“ starostlivo sa spýtala Alison.
„Bude, len potrebuje veľa čokolády,“ odvetil unavene.
„Spravím vám kakao.“
„Skvelý nápad,“ ocenil a vrátil sa späť.
Jediný pohľad mu stačil na to, aby zistil, že Harry sa čokolády ani
nedotkol.
„Mark, prosí ťa dones mu tú samoohrievaciu deku,“ požiadal ho a zobral zo
stola tabličku. Rozbalil ju a podal Harrymu.
„A celú ju okamžite zjedz!“
Bez rečí si ju vzal a kým sa vrátil Mark, štvrtina bola v ňom. Kým
schrúmal polovicu, prišlo aj kakao.