Osemdesiata tretia kapitola


Zatiaľ čo na Rokforte bola zábava v plnom prúde, niekoľko sto kilometrov
odtiaľ, v temnej chodbe rozľahlého panstva sa po zemi plazil obrovský
had. Niekoho hľadala. Vinula sa stále nižšie do útrob zavlhnutých
kamenných stien. V ústrety jej šlo slabé svetlo fakle. Vyčkávala. Na
chodbe pred ňou sa onedlho vynoril mladík. Šomrajúc si tiché kliatby sa
ponáhľal von z tohto mrazivého prostredia.
„Došľaka, ešte týždeň a môžem začať. Prečo už nemôžem čarovať!“ nadával.
„Sssss,“ ozvala sa do ticha. Chlapec sa zarazil. Ruku okamžite vložil do
vrecka kabátu. Zrazu sa spamätal.
„Teba poznám. Ty si had Temného pána, však?“
„Sssss.“
„Ako si sa sem dostala? A čo tu vlastne chceš?“ v jeho hlase zaznela
neistota.
Priplazila sa až tesne k nemu a ako pred ňou ustupoval, pritlačila ho o
stenu. Vztýčila sa a opatrne sa okolo neho omotala. Jej hlava zostala
pred tou jeho. Hypnoticky mu hľadela do očí. Nevedel, o čo sa snaží, no
bránil sa. Aj tak mu to nebolo nič platné. Po niekoľkých minútach ho
stiahla tuhšie a on začínal byť unavený. Podvolil sa jej. Vošla mu do
hlavy.
„Budeš robiť čo ti poviem, lebo ináč ťa zabijem,“ začul vo svojich
myšlienkach.
„Ty...ty vieš hovoriť?“ spýtal sa zdesene.
„Len takto, ale to stačí. Chcem, aby si mi pomohol. Myslíš, že by si to
zvládol?!!“ spýtala sa posmešne.
„Všetko čo si len budeš želať, pani moja.“ Šepol pokorne, lebo stisk
dovtedy nepovoľovala.
„Uvidíme! Vyjdi hore,“ prikázala. Omotala sa okolo neho a hlavu si
položila na jeho hlavu, aby mala lepší prístup do jeho myšlienok.
Vykročil po chodbe do nadzemných častí panstva. Po ceste mu prezradila
hlavnú časť svojho plánu.
„Geniálne, pani moja. Na to nikdy neprídu. Bude to dokonalé!“ zaliečal sa
jej.
„Pokiaľ to nepokazíš!“


Harry zatiahol Ginny na okraj parketu, pretancoval s ňou jeden tanec a
vytiahol ju zo siene von. Sadli si na schody.
„Ako si spala?“ spýtal sa jej jemne.
„Že sa aj spýtaš. Už som myslela, že ma ignoruješ,“ mraukla dotknuto.
„Ignorovať?! Teba?! Veď to sa ani nedá!“ ohradil sa a letmými bozkami jej
zahŕňal šiju. Pomaly postupoval vyššie, až dosiahol pery.
„Spala som výborne a úprimne dúfam, že i ty.“
„Tak dobre ako dnes som už dávno nespal. Mal som aj osobný ohrievač,“
zasmial sa.
„O tom osobnom ohrievači si mi mohol povedať. Odkiaľ ho vlastne máš,
nezdalo sa mi, že by si to povedal,“ spýtala sa zvedavo.
„Malo to byť tajomstvo pre všetkých. I pre teba. Nehnevaj sa. Dostal som
ho od Snapa. Mal ich Alisonin bratranec Mike.“
„Hav!“ Sothis vybehol zo siene a pribehol k nim.
„Od Snapa?!“
„K narodeninám. Bolo to veľmi príjemné prekvapenie, však, Sothis,“ usmial
sa Harry a zobral ho na ruky.
„Teda, ten Snape sa neuveriteľne zmenil,“ vzdychla a začala Sothisa
škrabkať za ušami.
„Vieš že si myslím, že ani nie? Skôr si uvedomil, že nie všetkým musí
ukazovať tú svoju chladnú masku a nie ku všetkým musí byť tak odporný,“
vtom sa vo Vstupnej hale zjavil Snape.
„Harry, tu si. Už dosť dlho ťa hľadám.“
„Čo ste chceli, profesor?“ spýtal sa Harry. Ginny sa splašene obzrela,
hneď ako začal hovoriť.
„Prečo mám dnes stále pocit, že som stredobodom rozhovorov!“ spýtal sa
podozrievavo, keď si všimol, ako sa Ginny trhla.
„Prečo máte ten pocit?“ nevinne sa zatváril Harry.
„Lebo len čo som sa objavil pri stole a spýtal sa na teba, dvojčatá sa na
mňa dívali ako na zjavenie a tuto slečna Weasleyová tiež nevyzerá, žeby
mala čisté svedomie!“
„Hav!“ súhlasil Sothis.
„Fred s Georgom boli len neinformovaný. Chudáci žili v nevedomosti. A my
sme sa tu bavili tak všeobecne. No a prečo ste ma hľadali?“
„Dumbledore má jeden zo svojich úžasných nápadov, i keď tento nie je až
tak zlý,“ uznal nakoniec.
„A čo vymyslel?“
„Dať Firenzemu, Gabriele a tomu malému nejaký dar a usporiadať oslavu,“
to posledné slovo povedal mierne sarkasticky.“
„To je skvelý nápad,“ zhodnotil Harry.
„Počkaj, ešte som neskončil,“ upozornil ho, „Keďže si vedel o všetkom
prvý a bol si s nimi v tom lese, Dumbledore ťa prosí, aby si šiel zistiť,
či to nebude ... nevhodné.“
„Prečo ja?!!!“
„Povedal som ti aby si sa netešil predčasne,“ uškrnul sa.
„No dobre, ale ako tam mám ísť a kde ich nájdem?“ podvolil sa Harry.
„Zober tuto svoju vážnu známosť a vrátenú dušičku a sú to nepoužívané
učebne jedenásť, dvanásť a trinásť. Nezabudnite zaklopať!“ dodal dôrazne
a vrátil sa späť do Siene.
„On to vie??“ prekvapene sa spýtala Ginny.
„Nie, to včera na tej oslave za ním prišla jedna Alisonina teta a spýtala
sa ho či s niekým chodím, lebo jej vnučka o mňa má záujem. A on povedal,
že mám vážnu známosť,“ priznal Harry.
„Aha. A odkiaľ vedel, že spolu chodíme?“ spýtala sa podozrievavo.
„Sama si mu to povedala vo vlaku zo školy,“ zasmial sa Harry.
„Na to som zabudla. Vážne to bol on?“
„Hej, našťastie. Ináč by sa možno tí dvaja nedali dokopy,“ poznamenal a
jemne ju k sebe pritúlil.
„To máš pravdu. Ozaj, a vie o tom Ron?“
„Neviem, ale dúfam, že nie. Ron sa totiž asi príliš držal tej tvojej
rady, a viackrát sa ho pokúšal zbaliť,“ obaja sa rozchichotali, ešte aj
Sothis vyzeral, že sa škerí.
„Radšej, pre jeho vlastnú bezpečnosť, mu to nepovedzme.“
„Radšej. No poďme za kentaurami,“ postavil sa Harry a Sothisa položil na
zem. Prešli až k spomínaným učebniam. Harry slabo zaklopal.
„Poď ďalej, Harry Potter,“ ozval sa spoza dverí Firenzeho hlas.
„Dobrý deň, ako ste vedeli, že som to ja?“
„Začul som ťapkanie malý labiek po podlahe. Á, slečna Weasleyová, prišli
ste nás navštíviť?“ spýtal sa milo.
„Prišli sme vám zablahoželať, a ak by vám to nevadilo...“
„Ste zvedaví, že. Tak poďte ďalej,“ pozval ich.
„Ďakujeme,“ poďakovala Ginny. Sothis šiel celkom prirodzene priamo do
kríkov pred nimi. Harry ho chcel zadržať, no Firenze ho zastavil.
„Zvedavosť nie je hriech. Nechaj ho,“ viedol ich za ním, medzi kry a
vetvy stromov. Pod ich nohami jemne šuchotal mach. Svetlo zapadajúceho
slnka odnikiaľ farbilo ovzdušie doružova. Za vetvami sa pred nimi zjavila
nádherná čistinka so studničkou na okraji. Pri nej stála Gabriela a očami
sledovala svojho syna, ktorý sa práve zoznamoval so Sothisom.
„Dobrý večer,“ pozdravili zborovo.
„Nerušíme?“ dodal Harry.
„Ale čoby, len poďte bližšie,“ usmiala sa Gabriela.
„Blahoželám, máte krásneho syna,“ povedala Ginny.
„Podobá sa na vás,“ dodal Harry.
„Ďakujeme.“
Harry nadhodil pár nevinných otázok, keď sa ho Firenze spýtal:
„Prečo sa nespýtaš to, prečo si sem prišiel?“
„Prišli sme vás pozrieť,“ ohradil sa Harry dotknuto.
„Viem, že si to mal v úmysle, ale teraz si tu kvôli niečom inému. Cítiť
to z teba.“
„Aha, tak ... ehm... Dumbledore by mu chcel pripraviť takú... malú
oslavu. Poslal nás zistiť, či by to nebolo nevhodné,“ vyklopil nakoniec.
„Nebolo by to nevhodné. Nemusí sa báť, ale tiež si nemusí robiť starosti,
určite ich má aj bez toho dosť,“ odvetila Gabriela.
„To nech si rozhodne sám,“ povedal Harry a o niekoľko minút sa rozlúčili.

Len čo mladík s Nagini na hlave vyšiel do vrchných poschodí hradu, začal
sa riadiť príkazmi, ktoré mu dávala. V starej rodinnej knižnici našiel
mapu a rozprestrel ju na stole.
„Máte vyhliadnutú nejakú špeciálnu osobu, na uskutočnenie toho plánu?“
spýtal sa jej podlízavo.
„Samozrejme. O niekoľko dní by mala byť pripravená,“ zasyčala mu v hlave.
„O koľko presne, aby som vedel ako to zariadiť.“
„Asi o týždeň. Presne si to ešte zistím.“
„A kde to je?“
„V Surrey,“ mladíkovi sa zježili všetky vlasy na hlave.
„A kto to bude?“ spýtal sa netrpezlivo.
„Nástroj mojej pomsty,“ odvetila tajomne.
„Harry Potter??!“ vydýchol vzrušene.
„Blázon!!! Vieš vôbec, ako má fungovať náš plán?!!!!“
„Jasne, že viem.“
„Tak ako sa môžeš tak hlúpo pýtať!!“
„Ach, to som si neuvedomil. Prepáčte, pani moja.“ Nasadil opäť ten svoj
líškavý tón.