Devädesiata piata kapitola


Deň sa pomaly blížil ku koncu a všetci pri stole sa výborne zabávali.
Snape sa však iba občas pousmial alebo prehodil slovo–dve s Harry alebo
Markom.
Mládež práve s chuťou ohovárala Malfoya, keď spiaci Sothis z ničoho nič
zdvihol hlávku zo Snapových kolien, prebehol k vchodu do reštaurácie a
sústredene nakukol dnu. Slabo zavrčal a rýchlosťou blesku sa vrátil späť.
Opäť skočil k Snapovi, chytil ho za košeľu a silno potiahol.
„Čo chceš, Sothis! Zaslintáš mi celú košeľu!“ hneval sa Snape. No malý sa
nedal. Slabo vrčal a ťahal ho preč.
„Niekto asi ide,“ skonštatoval Harry a skúmavo sa zahľadel do chodby.
„Nevillova stará mama!“ vyhŕkol Harry. Snape chytil Sothisa do rúk a
premiestnil sa.
„Čo by tu robila?!“ skepticky poznamenal Neville a otočil sa. Zamrzol
uprostred pohybu. Cez dvor sa k nim náhlila Nevillova stará mama.
Naprázdno preglgol.
„Dúfam, že neruším. Prišla som vás pozrieť,“ povedala s úsmevom. Úplne
ignorovala, že na ňu všetci hľadia rozladene. Hlavne Neville.
„Starká, čo to preboha robíš??!!!!“ zakňučal.
„Išla som okolo, tak som si myslela, že sa pozriem, či ste ešte tu,“
vysvetlila nadšene.
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry.
„Ty si Harry, však? Neville mi o tebe veľa rozprával!“
Harry sa len nesmelo usmial.
„Starká!!! Nie som malý!!! Netreba ma kontrolovať!!!“ hneval sa Neville.
„Ale Neville, chcela som sa ťa len spýtať, kedy prídeš domov,“ povedala
naivne.
„Nesadnete si na chvíľu?“ zdvorilo sa spýtal Lupin a postrčil Marka sa
Severusovo miesto.
„Och, ďakujem. Nie je vás tu nejak málo?“ spýtala sa zvedavo.
„Málo?“ nechápal Harry.
„Ach, musel už ísť,“ zahováral Lupin.
„A to odišiel bez toho, aby dopil svoj džús?“ spýtala sa naoko zvedavo,
no očami pritom jastrila po okolí sťa jastrab.
„STARKÁ!!! Prosím ťa, prestaň!!!“ snažil sa jej dohovoriť Neville.
„Musel ešte niečo vybaviť,“ kŕčovite sa usmial Remus.
Vtedy si všimla noviny, ešte stála položené na stole.
„Profesor, čo si myslíte o tom procese?“ spýtala sa ho, ignorujú Nevilla.
„Bolo to pre ministerstvo veľmi nedôstojné.“
„Vždy som vravela, že Fudge sa na to miesto nehodí!“
„Niekedy to už preháňal, to je pravda,“ uznal Lupin.
„To ste povedali ešte veľmi jemne!“
Zobrala noviny do rúk a pod nimi zazrela druhé.
„Och, Harry, skutočne si zabil Snapa?!“ spýtala sa so zvedavým nadšením.
„Nie! A ani sa to nehodlám spraviť! Nie som vrah!“ mimoriadne chladne
povedal Harry. Tón jeho hlasu sa vtedy veľmi ponášal na Snapov mrazivý
šepot.
Hermiona prísnym pohľadom zakotvila na Markovi, ktorý sa až triasol od
zlosti. Remus mu nenápadne chytil ruku.
„Škoda, zaslúžil by si to! To by nebola vražda, len zaslúžený trest.“
„STARKÁ!!!“
„Ako môžete niekomu priať smrť!!!!“ zavrčal Harry.
„Keď si ju zaslúži!“
„To nemôžete posúdiť!“ nedal sa zadržať Mark.
„A myslíš si, že ty hej? Si na to ešte príliš mladý!“ odsekla.
„Možno je mladý, ale je o to viac objektívny!“ chladne povedal Harry.
„Obviňuješ ma z neobjektívnosti?!!!“
„Áno!!!“
„Som zaujatá! Každý smrťožrút patrí do Azkabanu!“
„Nie je smrťožrút o nič viac ako my tu!!!“
„Tomu neverím!!!“
„Dúfam, že raz svoj názor zmeníte.“
„To sa určite nikdy nestane!“
„Nikdy nehovorte nikdy. Môžete to neskôr ľutovať.“
Hľadela na neho pohľadom, ktorý hovoril sám za seba. Z oboch priam sálal
hnev. Ostatní sa na nich len mlčky dívali.
„Kto tu bol?!“ spýtala sa odrazu zostra.
„Môj strýko,“ odvetil Harry.
Neville na neho vyvalil oči. Jeho stará mam si to však nevšimla.
„Neville, poďme!“ rozkázala mu.
Vstal a pritom sa stále neveriacky díval na Harryho. Ten mu nevenoval
jediný pohľad. Stále sa uprene díval sa jeho starú mamu.
„Neville, ako povedal. veríme ti. Nesklam našu dôveru. Vieš to, čo vie
len málo ľudí,“ varoval ho Harry, no pohľad neodtrhol od jeho
vychovávateľky.
Neville prikývol a stále sa na neho šokovane díval. Jeho stará mama sa
ani neobzrela a nahnevane odišla.
„Myslíš, že bol dobrý nápad povedať mu to?!“ vyletel na neho Mark.
„Hej.“
„Čo ak to niekomu povie!!!“
„Neville to nikomu nepovie.“
„Harry má pravdu, Mark, on to nikomu nepovie,“ povedal Snape, keď vyšiel
spoza stromov.
Všetci pri stole sa strhli. Sothis pribehol k Harrymu a on si ho zobral
na ruky.
„Navrhujem rozchod,“ skonštatoval Lupin.
„Zistil si všetko, čo si chcel?“ spýtal sa ho Snape.
„Viac-menej áno,“ priznal Lupin.
„Tak poďme.“
„Keď neberiem do úvahy tú poslednú pol hodinu, bol to pekný deň,“ uznal
Ron.
„Súhlasím. Toto sa podarilo,“ súhlasil Harry.
„Tak teda všetci späť do Deravého kotlíka!“ zavelil Remus.
Zaplatili čašníkovi a mlčky sa vrátili do čarodejníckeho hostinca. Odtiaľ
sa rozišli domov.

V priebehu týždňa prišli Harrymu a Markovi aj listy z Rokfortu. Snape
musel viackrát odísť, pretože s Dumbledorom a McGonagallovou rozmýšľali
nad ubytovaním Olivera Rectu, Maxa Aliensa a Gabriela Sabla.
Niekoľko dní pred začiatkom školského roka prišiel Snape opäť neskôr a
tváril sa nahnevane. Mark sa ho nesmelo spýtal, ako to vyzerá.
„Niečo sme vymysleli, ale nie je to nič úžasné,“ povedal unavene a
nahnevane pokračoval, „keby nevymýšľali, nič by sme nemuseli riešiť!“
„A čo ste vymysleli?“ nevinne sa spýtal Harry.
„Budú spať opäť na svojom internáte, ale nasadíme sa nich škriatkov. Budú
ich strážiť!!!“
„Dobby sa na to rád podujme,“ uistil ho Harry.
„Veď preto mu to Dumbledore prikázal!“ zavrčal.
„Harry s Markom sa ho už radšej nič nepýtali.
Na druhý deň odišli na nákupy do šikmej uličky. Markovi sa podarilo
presvedčiť mamu, aby ich pustila samých.
V Šikmej uličke ich už čakali Ron, Hermiona a Ginny. Aj oni sa sem
dostali bez dozoru.
Do obeda nakúpili všetko, čo potrebovali a najedli sa v Deravom kotlíku.
Domov sa dostali až k večeru.

Ani sa nenazdali a nastal deň odchodu. Harry a Markom sa zbalili už deň
pred tým, takže ráno sa len obliekli a kufre si zniesli dole. Harry
pustil Hedvigu a nechal ju ísť na Rokfort samú.
Po raňajkách sa Snape premiestnil na Rokfort. Alison ich neskôr odviedla
na King’ Cross a rozlúčila sa s nimi až pri vlaku. Odtiaľ sa spolu s
Tonksovou pobrali domov. Mark s Harrym sa usadili vo voľnom kupé a
počkali sa Rona, Hermionu a Ginny. Onedlho už aj s udýchanými
Weasleyovcami vbehli na nástupište deväť a tri štvrte(9a¾).(Skúšam
si vkladanie rôznych znakov, neberte ma vážne )
„Toto je prvý rok, kedy som sem neprišiel s Weasleyovcami a prišiel som
načas,“ zamyslel sa Harry. Mark sa schuti zasmial.
Vonku sa Ron začal obzerať po nástupišti. Harry otvoril okno a zakričal
na nich. Všetci traja im zakývali, rozlúčili sa s pánom Weasleym a pani
Weasleyovou a išli za nimi do vlaku. Len čo si uložili veci, vlak sa
pohol. O niekoľko minút už Ron, Hermiona a Ginny odišli do vozňa pre
prefektov. Ešte sa za nimi ani poriadne nezavreli dvere a už tam bol
Neville.
„Ahojte!“
„Ahoj, Neville!“ odzdravili Harry s Markom.
„Máte tu voľné?“
„Jasné, sadni si.“
Neville si sadol a váhavo sa na nich díval. Odrazu, akoby si to uvedomil,
odvrátil pohľad. Harry ho s pobavením sledoval. Vedel, že sa chce pýtať,
len nevie, ako začať.
„Tak sa pýtaj!“ povzbudil ho po niekoľkých minútach mlčania.
Najskôr to vyzeralo tak, akoby Neville chcel namietať, no hneď si to
rozmyslel.
„Ako si to myslel?“
„Tak, ako som to povedal,“ odvetil.
„To ako vážne…?“ spýtal sa šokovane.
„Hej. Vážne je to tak.“
„Ale, keď vy vždy…no…odkedy to vieš?“
„Už skoro rok.“
„Aha, takže ty teda…a on?“
„Vedel to.“
„A aj tak bol k tebe taký hnusný????“
„To bolo dávno,“ mávol rukou Harry.
„Prečo ste tam boli?“ spýtal sa Neville nesmelo.
„Chceme ti pomôcť! Keď on verí, že v tebe niečo je a stačí to len
vypustiť z klietky strachu, tak to spravíme. Vždy sa na nás môžeš
spoľahnúť! Kedykoľvek a v čomkoľvek! Zbavíme ťa strachu z profesora.
Dokážeme ti, že nemáš dôvod sa ho báť,“ vážne povedal Harry.
„Myslíš, že to pomôže?“
„Spravíme všetko pre to, aby to pomohlo. Zbavíme ťa tvojho trápenia.“
„Vďaka.“
„Za to nemusíš ďakovať. To je samozrejmosť.“
Niekoľko minút sa v kupé ozývalo iba klepotanie vlaku.
„Ako ho voláš?“ spýtal sa Neville zvedavo.
„Profesor.“
„Iba??“
„Hej. Ako inak by som mal?“ nechápal Harry.
„No, je neviem…“
„Nijak inak!“ rázne povedal Harry. Mark sa rozosmial.
„Čo ti je také vtipné?“ spýtal sa Harry.
„Dobre vieš, že mu tak nemáš hovoriť.“
Harry sa na Marka škaredo pozrel. Neville nechápal na čo myslí.
„Prečo?“ spýtal sa Neville.
„Lebo mu nemá vykať,“ objasnil Mark.
„Ty mu vykáš?“ spýtal sa Neville.
„Samozrejme!“
„Aj keď to nechcel?“
„No,…hej,“ Harry nevedel, kam tým Neville mieri.
„A to ti ešte nedal trest??!“ spýtal sa prekvapene.
„Nie!“ odvetil Harry unavene. Zrazu si Neville uvedomil, ako hlúpo to
znelo, celý očervenel a uhol pohľadom. Mark sa rozosmial.
„Chceš sa spýtať ešte niečo?“ vyzvedal Harry.
„Nooo… kde si bol celé prázdniny. Vážne si bol u neho?“
„Hej bol.“
„Odkiaľ máš to zlaté šteňa?“ vypytoval sa ďalej.
„Dostal som ho na narodeniny od neho,“ odvetil Harry a poškrabkal Sothisa
za ušami.
„To vážne???!!!“
„Áno, vážne. Dal mi ho k narodeninám.“
„A môžeš ho mať na Rokforte?“
„No,…ja neviem. Dumbledora som sa nepýtal,“ uvedomil si Harry náhle.
Všetci traja až nadskočili na sedačkách, keď sa v ich kupé ozvalo hlasné
PUK . Snape sa zakolísal a klesol na najbližšiu sedačku. Mávol prútikom a
dvere spolu s oknami kupé sa zakryli závesmi.
„Čo tu robíte?“ nechápavo sa spýtal Harry.
„Ehm…dobrý deň,“ nesmelo pozdravil Neville.
„Á, Longbottom, dobre, že ste tu i vy. Mám veľmi zlé správy,“ povedal a
bolo na ňom vidieť, že zúri.
Harry ho zrazu prerušil: „Profesor, môže byť Sothis na Rokforte?“
„Samozrejme, ešte pred mesiacom som sa na neho pýtal Dumbledora.
Súhlasil,“ odvetil netrpezlivo a pokračoval, „ale teraz k veci. Už týždeň
je zvolený nový minister. Acer využil príležitosť a odvolal sa.“
„Hádam len Malfoya neomilostia??!!!!“ nahneval sa Harry.
„To nie, ale docielil, aby mohol doštudovať!“ zavrčal Snape.
Mark s Harrym sa na neho neveriacky dívali. Aj Neville sa tváril
prekvapene.
„To snáď nemyslíš vážne!!!“ šokovane poznamenal Mark.
„Myslím! Dumbledore sa to už niekoľko dní pokúšal zmeniť, ale nepodarilo
sa mu to. Mne to povedal iba teraz!!“ takého nahnevaného ho Neville ešte
nevidel.
„Ako mu niečo také mohli dovoliť!!“ rozčúlil sa Harry.
„Nový minister je veľmi spriaznený s Fudgom!“ povedal chladne.
„To predsa nemôže!!!“ vykríkol Harry.
„Už sa stalo!“ zavrčal Snape. Odrazu sa dvere do kupé zatriasli. Niekto
sa ich pokúšal otvoriť.
„Kto je?“ spýtal sa Mark.
„My! Kto iný by to bol!“ nahnevane zakričal Ron.
Snape opäť mávol prútikom a dvere sa otvorili. Ron s Hermionou a Ginny
vošli a prekvapene si všimli Snapa.
„Zvrite tie dvere!“ zavrčal Snape.
„Och, pardon. Dobrý deň,“ zahabkal Ron.
„Prišli ste nám to povedať?“ spýtala sa Hermiona.
„Áno, a tiež som vás dvoch,“ zameral svoj pohľad na Marka a Harryho,
„prišiel varovať.“
„Pred čím?“ nechápal Mark.
„Vyhýbajte sa mu, inak vás budem nechávať po škole!“ upozornil ich a
odmiestnil sa.
„Mark, počul si, čo máš robiť?!“ obul sa do neho Harry.
„Povedal to aj tebe!“ ohradil sa Mark.
„Ako mohol Dumbledore niečo také dovoliť!“ rýchlo sa ozvala Hermiona, aby
ich prerušila.
„Vraj sa pokúšal tomu zabrániť, ale nepodarilo sa mu to,“ zasiahol
Neville.
„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa Ron.
„Snape to povedal,“ odvetil.
„Toto je strašné!“ Hermiona sa unavene zvalila na sedačku.
„Veru, ako takému magorovi mohli dovoliť vrátiť sa do školy plnej
žiakov!“ rozčuľoval sa Ron.
„Na to som celkom nemyslela, ale pamätáte si, ako vyzeral posledný týždeň
minulého roka?! Dokážete sa v takom nabitom prostredí učiť na MLOKy!! A
čo teraz bude s Oliverom, Maxom a Gabrielom!!“
„To je pravda, tí traja teraz nemôžu byť v slizolinskom internáte,“
pridala sa Ginny.
„Ale profesor povedal, že tam budú a Dobby na nich bude dávať pozor,“
spomenul si Harry.
„A kedy to povedal?“
„Pár dní dozadu, keď sa vrátil z Rokfortu,“ zapojil sa Mark.
„Ale ešte nevedel o tomto, že?“ pripomenula mu Hermiona.
„Som zvedavá, čo s nimi spravia teraz,“ zamyslela sa Ginny.
„Teraz to budú mať ťažké,“ pridala sa Hermiona.
Zmĺkli, všetci ponorení do vlastných myšlienok. Sothis, v snahe prerušiť
ticho, odniekiaľ vyhrabal loptičku. Podal ju Harrymu do ruky. ten si
unavene povzdychol a skotúľal ju na zem. Sothis radostne skočil dole a v
priebehu niekoľkých sekúnd ju už opäť natískal Harrymu.
Onedlho už do hry nútil všetkých v kupé.