Sto štvrtá kapitola


Harryho do večera prestala bolieť hlava, takže nemusel ísť k Snapovi.
Jeho dvojdennú absenciu si nikto nevšimol. Ron s Hermionou celú nedeľu
robili prácu pre Snape. Keď im Harry povedal, že to nemusí robiť, Ron ho
skoro prepálil pohľadom. Aby však Snapovi neodovzdal čistý papier (to by
si Malfoy určite všimol), začal písať.

Keď sa v pondelok Ron šomrajúc presúval na elixíry, pridal sa k nim
Neville.
„Ahojte! Ron, čo si taký namrzený, nepáčil sa ti tvoj minulý život?“
„Minulý život bol v pohode a ja som tiež!“ zavrčal.
„Nechaj ho Neville, vstal zlou nohou z postele,“ uškrnul sa Harry.
„Ron na neho škaredo pozrel a zastal pred učebňou elixírov. Po niekoľkých
minútach tu už boli všetci, aj Malfoy s Tonksovou.
„Zaujímalo by ma, ako dosiahli, že to na nej nie je vidieť,“ šepol Ron
Harrymu a Hermione.
„Čo a na kom?“ nechápal Harry.
„No na Tonksovej, TO…!!!“
„Je predsa metamorfmág, ak chce, nebude to vidieť vôbec!“ zašepkala mu
Hermiona do ucha.
„Myslíš?“
„Hej, pýtala som sa jej to.“
V tej chvíli Snape otvoril dvere do učebne a oni sa „nahrnuli“ dnu.
Zložili si veci a odovzdávali mu práce na stôl. Harry podišiel k nemu, no
pergamen nepoložil na stôl, ale podal ho Snapovi do rúk. Ten naň pozrel a
pergamen si strčil do vrecka habitu.
Začala hodina.

Podvečer všetci zamierili k Dumbledorovi. Harry, Ron a Hermiona prišli
prví. Za nimi dorazili Snape a Lupin a po nich profesorka McGonagallová.
Posledná dorazila Tonksová, no tá prišla cez kozub a usadila sa pri
Remusovi.
„Tak, už sme všetci,“ začal Dumbledore, „začneme, ako inak, pánom
Malfoyom,“ spýtavo pozrel na Tonksovú.
„Asi pred týždňom sa mi zdalo, že sa správa veľmi čudne, no teraz je opäť
taký, ako pred tým.“
„Myslíš si, že si na niečo spomenul?“ spýtal sa Snape.
„nezdá sa mi,“ odvetila Tonksová.
„Veď uvidíme, ako sa situácia bude vyvíjať počas prázdnin. Kedy ťa majú
vymeniť?“ spýtal sa Tonksovej Dumbledore.
„Hneď ako skončia prázdniny.“
„To je skôr ako skončí polrok, neboli s tým problémy?“ spýtal sa Snape.
„Ani nie, povedala som, že si chcem vybrať voľno.“
„Nehrozí, že by ťa náhle poslali na nejakú akciu?“ ozvala sa Hermiona.
„A na akú?!!! Veď je všade pokoj,“ zasmiala sa.
„Aby to nebolo ticho pred búrkou,“ zamrmlal Harry.
„Nestraš!“ zahriakol ho Ron.
„Harry má pravdu, nemali by sme zaspať na vavrínoch,“ upozornil ho
Dumbledore.
„Zostáva tu Malfoy na Vianoce?“ zapojila sa Ginny.
„Trvám na tom, aby neopustil hrad!!“ zavrčal Remus.
„Ešte neviem, ale myslím, že mu nedovolia odísť,“ odvetila Tonksová
ignorujúc Lupina.
„Elixír je v poriadku!“ nadviazal Snape.
„Hej, je dobrý. Vyhovuje mi.“
„Predpokladám, že Poppy sa o teba stará s nadšením,“ pousmial sa
Dumbledore.
„Až príliš nadšene! Trvá na stálych prehliadkach! Nemôžem ho nechávať tak
často samého!“ sťažovala si Tonksová.
„Radšej ho nechaj samého, len nech ste v poriadku,“ zapojil sa Remus.
„Och, prestaň s tým, veď som v poriadku!“ hnevala sa Tonksová.
„Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ odvetil tvrdohlavo.
Všetci sa tíško zachechtali.
Po niekoľkých minútach ich Dumbledore rozpustil. Remus odišiel s
Tonksovou Hop-Šup práškom a Snape išiel s Harry, Ronom a Hermionou
dverami.
Harry naznačil Ronovi, aby šli dopredu a aj so Snapom spomalili.
„Tak čo si chcel?“
„Len som sa chcel spýtať na…“ významne na neho mrkol.
„V poriadku.“
„Už viete, čo to je?“ spýtal sa zvedavo.
„Nie, ani to nechceme. Moment prekvapenia bude lepší,“ sotva badateľne sa
usmial Snape.
„Veď cez prázdniny ste vraveli, že nemáte rád prekvapenia!“ uškrnul sa
Harry.
„Je rozdiel medzi prekvapením a prekvapením!“
„Nechce spoločnosť v podobe Sothisa?“
„Zrovna s ním ju nechám samotnú!“ zavrčal Snape a v očiach mu zaiskrilo,
„má Kiru a od prázdnin Tonksovú. Mimo to, som tam skoro každý večer,“
uistil ho.
„Ozaj, a kedy má termín?“ spýtal sa tak, že ho počul iba Snape.
„Veď si to vypočítaj!!!!“
„Ja som sa len nechcel pripomínať,“ uškrnul sa nevinne.
„Aj tak si to už nevyžehlíš,“ schladil ho Snape ironicky.
„Už ste sa s ňou bavili o tých krstinách?“ spýtal sa tichúčko.
„Hej.“
Harry zastal a napäto sa naňho díval.
„Už som predsa povedal, že chcem, aby si tam bol. Teraz je to len na
tebe,“ odvetil.
„Rád pôjdem.“
„V to som dúfal.“
„A kedy má termín Tonksová?“
„Tuším niekedy vo februári.“
„A kedy asi potom budú tie krstiny?“ šepol.
„Neviem. O dva týždne? Spýtal sa Remusa.“
„Asi za ním pôjdem.“
„Chcel si ešte niečo?“ spýtal sa ho Snape.
„Ponáhľate sa? Prepáčte, že vás zdržujem,“ ospravedlňoval sa Harry.
„Veď sa nič nestalo, idem iba domov.“
„Prepáčte, nevedel som.“
„Harry, prosím ťa! Myslíš, že ťa za to zabijem?!“ zašomral Snape.
„A nespravíte to?“ nevinne sa spýtal Harry.
„Vypadni, kým sa skutočne nenahnevám!“ zavrčal.
„Tak dovi! Prajem vám pekný večer!“ uškrnul sa Harry a už ho nebolo.
Snape len neveriacky pokrútil hlavou a zišiel do podzemia.

Na druhý deň ráno, ešte pred vyučovaním, išiel Mark za Snapom. Harry s
Ronom a Hermionou zamierili na transfiguráciu a Marka už nestretli.

V stredu podvečer dotiahol Ron Harryho k partii šachu. Hermiona oboch
prebodávala pohľadom, no oni na to nedbali. Mark sedel vedľa a písal
svoju prácu z čarovania. Keď ju dopísal, prisadol si bližšie a sledoval
hru.
„Harry, hovoril už s tebou otec?“
„Uhm…“ odvetil a ani nezdvihol hlavo od šachovnice.
„A čo na to hovoríš?“
„Uhm…“ bezmyšlienkovite odvetil Harry.
„Je to super, nie? Hlboko v horách…môžeme aj čarovať!“ tešil sa Mark.
„Uhm…“
„O čom hovoríš?“ zvedavo sa spýtal Ron.
„O vianočných prázdninách. Ideme na chatu,“ nadšene povedal Mark.
„Na akú chatu?“ spýtal sa Harry, ktorý až teraz začal vnímať.
„Na tú, na ktorú ideme cez prázdniny.“
„Idete na chatu?“ usmial sa Harry.
„Ideme!! Všetci štyria.“
„Hav! Hav! Hav!“ ozval sa Sothis.
„Prepáč, Sothis, myslel som piati,“ opravil sa Mark.
„To ako aj ja???“ nechápal Harry.
„No jasne, veď si predsa pred chvíľou povedal, že s tebou otec hovoril!“
„Nie, nehovoril!!!“
„On bol zabraný do hry, nevnímal ťa,“ pousmiala sa Ginny.
„To som si už všimol!“ zašomral Mark.
„Počkaj, počkaj! Ako si to myslel?!!!“
„No veď tak ako som to povedal. Cez vianočné prázdniny tu nebudeme, lebo
ideme na chatu niekde do hôr. Mama našla nejakú, ďaleko od ľudí, kde
môžeme čarovať. Všetci traja,“ objasnil Mark.
„Ja mám ísť s vami na chatu?“ šokovane na neho pozrel Harry.
„Samozrejme! Nechceš ísť?“ spýtal sa Mark sklamane.
„Ja…ja…idem za Snapom,“ vykoktal a odišiel. Sothis skočil do jeho kresla
a pohodlne sa v ňom usadil.
„Myslel som, že sa mu to bude páčiť,“ nesmelo povedal Mark.
„Mark, to nie je také, ako to vyzerá. Vieš, keď Dursleyovci niekam išli,
vždy ho nechali u pani Figgovej. Nikdy s nimi nesmel nikam ísť,“
vysvetlila Hermiona.
„Ale my nie sme Dursleyovci!“ namietol Mark.
„Veď on to vie, len keď si na to toľké roky zvykal, je mu ťažké pochopiť,
že vy by ste ho niekam vzali,“ pridala sa Ginny.
„Aha, takže by chcel ísť?“
„Určite, len si na to musí zvyknúť,“ uistila ho Hermiona.
„Tak fajn, ja už idem spať, zajtra nás chce profesor Flitwick skúšať z
čarovania,“ povzdychol si Mark a odišiel.
„Chudák Mark, všimli ste si, aký bol sklamaný, keď Harry odišiel?“
poznamenal Ron.
„Mark ho má veľmi rád,“ skonštatovala Hermiona.
„A aký bol Harry prekvapený. Niečo také veru nečakal,“ ozvala sa Ginny.
„To teda nečakal, ani ja by som niečo také nečakal,“ pridal sa Ron.
„Toto na Snapovi oceňujem. Berie Harryho ako seberovného a snaží sa ho
pochopiť,“ povedala Hermiona.
„Asi si uvedomuje, že tých prvých pár rokov sa správal veľmi hnusne,“
dodala Ginny.
„Aké sú z vás filozofky!“ obzrel si ich Ron.
„Máš niečo proti?“ koketne sa ho spýtala Hermiona. Ron celý očervenel a
zamrmlal:
„Nič, nič.“
Ginny sa zachichotala, Ron na ňu hodil vražedný pohľad. Hermiona si len
povzdychla.

Harry sa vrátil asi až o hodinu. Zamyslený vošiel do už prázdnej
klubovne. Všimol si Rona, Hermionu a Ginny a vyhnal Sothisa z kresla, aby
si sadol. Sothis slabo zavrčal a vyvalil sa pred krb, v ktorom plápolal
oheň.
„Tak ako?“ netrpezlivo sa spýtal Ron.
„No…nič,“ nesmelo odvetil Harry.
„Ty si tam nebol,“ skonštatovala Ginny. Harry len prikývol.
„Kde si bol potom tak dlho?“ spýtala sa Hermiona káravo.
„Túlal som sa po hrade,“ odvetil pravdivo.
„Mohol ťa chytiť Filch!“ vyčítal mu Ron za čo si od Hermiony vyslúžil
užasnutý pohľad.
„Prečo si tam nebol?“ jemne sa ho spýtala Ginny.
„A čo by som sa ho asi spýtal????! Mark to určite nemyslel vážne!!“
„Myslel. Bral to ako samozrejmosť!“ upozornila ho Hermiona.
„Hermiona, to predsa nemohol myslieť vážne!!!“
„A prečo?“ spýtala sa logicky.
„Harry, to nie sú Dursleyovci,“ upozornila ho Ginny.
„Hav!“ súhlasil Sothis.
„Veď ja viem, ale…ale…to predsa nemohol myslieť vážne,“ povedal Harry
priam zúfalo.
„Prečo by to nemohol myslieť vážne?“ spýtal sa Ron.
„Mal si za ním ísť, keď si si nie na istom,“ povedala Hermiona.
„A čo by som sa ho asi spýtal???!!! To sa ho predsa nemôžem spýtať!!!“
„Môžeš! Prečo by si nemohol?!“ vypálila na neho Ginny.
„Lebo…lebo…lebo nemôžem!“
„Vŕŕŕ!“
„Mal by si byť na mojej strane!“ upozornil ho Harry.
„Hav!“
„Má pravdu! Keď máme pravdu, má byť na našej strane!“ povedal Ron.
„To ťa to ani neprekvapilo?“ spýtal sa Harry Sothisa.
„Hav!“
„Ty si to vedel??!!!“
„Hav!“
„No skvelé! Ešte aj Sothis to vedel!“ Harry sa zničene hodil do kresla.
„Tak choď zajtra za ním a spýtaj sa ho!“ navrhla mu Hermiona.
„Ja neviem…“ váhal Harry.
„Aké neviem!!! Zajtra za ním pôjdeš!“ rozhodla Ginny.
„Tak dobre,“ povzdychol si Harry.
„Keď sme sa už dohodli, mohli by sme ísť spať. Čo vy na to?“ navrhol Ron,
ktorý sa už pár nocí dobre nevyspal(nemal s kým, no nie? ).
„Súhlasím! Dobrú noc!“ povedal Hermiona, zobrala si veci a odišla.
„Počkaj, idem aj ja,“ zakričal Ron a utekal za ňou. Dohnal ju až na
schodoch.
„Hermiona,“ zastavil ju váhavo, „to s tými filozofkami som tak nemyslel.“
„A ako si to myslel?“ spýtala sa a zabodla do neho svoje hnedé oči.
„Ja…“ mierne sa k nej priblížil, „nebolo to myslené v zlom.“
„Ja viem.“
Opatrne sa k nej naklonil a nesmelo ju pobozkal.
„Och, Ron! Prečo si taký váhavý?!!!“ spýtala sa vyčítavo a sama ho
pobozkala.

„A čo by som mu mal povedať?“ začal opäť Harry, len čo Ron zmizol na
schodoch.
„Len sa ho na to spýtaj,“ jemne povedala Ginny.
„To je hlúpe! Ja sa ho na to nespýtam,“ zamrmlal. Ginny si povzdychla a
sadla si mu obkročmo na kolená.
„Tak choď za ním len tak. Mark predsa povedal, že ti to mal povedať.
Možno začne sám.“
„A kvôli čomu by som za ním išiel???“
„Nemáte nejakú úlohu z elixírov? Aj minule ti predsa požičal knihu. Choď
si k nemu pre knihu na úlohu!“
„No dobre. Pôjdem,“ zašomral Harry a potom sa na ňu usmial. Okamžite ju k
sebe pritiahol ešte bližšie.
„Že si sa konečne prebral. Už som ani nedúfala, že si na mňa spomenieš,“
povedala vyčítavo.
„Na teba sa nedá zabudnúť!“
„Len aby!“
Keď boli dostatočne zaujatí sami sebou, Sothis využil situáciu a obsadil
Harryho posteľ.:-)